Rozjímanie o krížovej ceste a o Veľkej noci

Tak ako som rozjímal o viere, tak rozjímam i o krížovej ceste, lebo jedno s druhým súvisí, jedno bez druhého nemôže byť. Keby nebolo kríža a krížovej cesty, nebolo by ani viery, ani spásy. Veľkým prameňom sily by pre nás mala byť krížová cesta. Ona nám zobrazuje 14 zastavení, posledné hodiny nášho Pána Ježiša Krista krátko pred smrťou.

Len sa vžime do tejto cesty kríža, ako Ježiš trpí, klesá pod ťarchou kríža, napomína plačúce ženy, stretáva sa so svojou Matkou alebo už celkom vysilenému pomáha Šimon z Cyrény niesť kríž. Koľko matiek by aj v dnešnej dobe zaplakalo nad svojimi deťmi. Ale Ježišova Matka nenarieka, všetko si uchováva vo svojom srdci a doprevádza svojho Syna až na popravisko na Kalváriu. Rozjímajme aj nad jeho slovami v Getsemani, keď sa obrátil k svojmu Otcovi: „…, ale nie moja vôľa, ale Tvoja nech sa stane“. Tieto slová by sme si mali opakovať stále. Mali by sme sa zamyslieť nad jeho zmŕtvychvstaním, že jedného dňa aj my vstaneme, že raz prestane aj to svetské hašterenie, nenávisť, klamstvo, pýcha či závisť. Ako sa budeme červenať pred Pánovou tvárou, či nie viac ako spolu ukrižovaní lotri na Golgote? Spomeňme si na ich krátky rozhovor, ako vyznel dopad ich tragédie. Prvý: „Čo si ty za Mesiáš? Zostúp z kríža! Zachráň seba i nás … !“ Druhý ho zahriakuje: „Ani ty sa nebojíš Boha? My spravodlivo trpíme, lebo sme si to zaslúžili. Tento nič zlého neurobil.“ A tak víťazí svojím srdcom vedľa Pravdy, ktorá trpí nevinne a modlí sa za mučiteľov. V ňom sa ozve aj víťazstvo srdca: „Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva!“ „Ešte dnes budeš so mnou v raji“, tak zaznievajú Ježišove slová v celých dejinách. Len my ľudia sme veľmi citliví na slobodu rozhodovania. Nanovo privolávame: „Zostúp z kríža …!“ Nestaviame sa proti Pravde? Nie sme horší ako lotor po ľavej strane? Neustále sa mu vysmievame, dokonca ani v kostole si nevieme udržať svoj jazyk na uzde; nečudujme sa deťom. Bez prestania ho pribíjame na kríž. Koľko urážok dnešného skazeného sveta musí Ježiš znášať tak, ako nikdy predtým. Máme ešte odvahu povedať: „Pane, spomeň si na nás, keď prídeš do svojho kráľovstva?!“ Zamyslime sa každý sám nad sebou a porovnajme, ku ktorému lotrovi patríme alebo ktorému sa podobáme.

Prežívame veľkonočné obdobie. Mnohí sme si splnili pred Veľkou nocou povinnosť sv. spovede, ale v mnohom to nestačí, ak nebudeme žiť skutočný život kresťanov katolíkov. Vrátim sa ešte na začiatok pôstu k Popolcovej strede: „… prach si a na prach sa obrátiš!“ Zamyslime sa niekedy nad tým, že sme len obyčajný prach, z toho prachu sme boli stvorení a naše hriešne telo sa raz vráti do prachu zeme? Priznáme si, akí sme slabí a malicherní, že sme len z toho prachu, ten prach niekto vymodeloval a stvoril človeka? Musela to byť nadprirodzená sila, ktorej hovoríme Boh. Preto má Boh človeka veľmi rád takého, aký je. Práve On poslal svojho Syna z lásky k nám, aby za nás trpel a aby človeka aj spasil.

Lenže človek už od počiatku stvorenia sa dal zlákať inému Bohu – predstaviteľovi tmy a otroctva hriechu. Aj v dnešnej takej vychválenej dobe, akoby sa človek nevedel nájsť, stále čosi hľadá. Nestačí mu len veriť v jedného Boha, ale vyhľadáva to, čo mu najviac vyhovuje, len aby sa vyhol desiatim Božím prikázaniam. Uverí všelijakým bludom, reklamám, televízii, ba aj pomýleným politikom. Zabudli sme na štyridsiate roky, ako sa za druhej svetovej vojny zdravilo Zig Heil? Dnes zvlášť mladí ľudia aj z Víťaza, vychádzajúci z baru okolo tretej hodiny nadránom, takéto pozdravy vykrikujú, obzvlášť na našej ulici; počul som to, nie je to hanba? Alebo „od rozkošu sa psy besnia“? Neprajem našim mladým tie roky, neprajem tých politikov, ktorí po druhej svetovej vojne takisto sľubovali a ľudia naleteli. A čo bolo potom, to neprajem nikomu. Aké prenasledovanie začalo, veľa ľudí pre vieru stratili aj svoje vlastné životy.

Chceme to aj teraz? Nepoučili sme sa? Potom už bude neskoro nariekať. Aj dnešní pohrobkovia ľavice či liberáli sú im podobní. Veď im záleží iba na jednom, ako ľudí nalákať aj cez supermarkety a odviesť ich od Boha, od viery. Alebo sme už takí slepí a hluchí? Alebo tak sa máme dobre, že nám už Boha netreba, že si vystačíme aj bez Neho? Načo je nám potom pôst, načo očakávame Veľkú noc a jeho slávne zmrtvýchvstanie, len tak pre parádu, zo zvyku? Napadli ma znova Ježišove slová z Getsemany: Ó, Bože, nie naša vôľa, ale Tvoja nech sa stane.“ Urob s nami, čo chceš, lebo si to zaslúžime ako lotor napravo či naľavo. Lenže Ježiš plnil Otcovu vôľu, šiel na smrť, aby zahubil diabla. A aká je naša vôľa? Či chceme znova volať: „Ukrižuj?“

Salanci Adolf

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.