ROZHOVOR Šefredaktor Katolíckych novín a hovorca KBS Mons. Marián Gavenda

Vitajte u nás vo Víťaze i na stránkach nášho farského časopisu Spektrum. Aj keď vás niektorí poznáme z Katolíckych novín, mohli by ste sa predstaviť a povedať niečo o sebe?
Som chlapec z dediny a som na to stále hrdý. Taký život prinášal potrebu starať sa, lebo otec robil stále na týždňovky a som starší od brata a sestry. Rástol som, keď naši stavali dom. Potom sme ho postupne dorábali, takže všetko mi je blízke, počnúc záhradou, keď ju bolo potrebné v jeseni porýľovať a potom sa od jari starať o všetko. Mojou výhodou boli starší kamaráti, od ktorých som sa veľa naučil, pochytil. Aj moje detské hry boli robenie rádia, krištálky, určitý čas ma fascinovali pokusy z chémie. Strýko bol kníhviazač, mal svoju dielňu, aj od neho som sa všeličo naučil. Svoje poznámkové notesy som si už ako tretiak, štvrták vyrábal sám, samozrejme pod jeho dozorom. Kúpil som si hračkárske „písmenkové tlačiarničky“ a tlačil na malé lístky a rozdával úmysly modlitby ruženca. Od mala ma fascinoval apoštolát Maximiliána Kolbeho.
No mali sme aj veľký vzťah k prírode, chodili sme stanovať či s otcom alebo s veľkou partiou miništrantov. Tam som začal aj fotiť, čo som pochytil od ďalšieho môjho kamaráta; to ma drží dodnes, teda už 32 rokov. Robil som aj biologickú olympiádu, kde sa spojilo fotenie, naučil som sa písať, lebo popritom otec kúpil písací stroj a ešte aj pozorovanie prírody. Vyhral som ju trikrát v celoslovenskom kole. Robil som to vtedy zámerne, pretože nás dosť „preháňali“ kvôli náboženstvu a tvrdili, že nás nepustia na strednú školu. Vtedy existoval zákon, že kto vyhral v olympiáde minimálne okresné kolo a mal priemer známok do 1,5, musel byť automaticky prijatý na strednú školu. Tak som si povedal, že keď chcem ísť za kňaza, potrebujem gymnázium a naň sa asi inak nedostanem, nuž som sa pustil do olympiády. Samozrejme ma to aj bavilo, žil som preto a vždy som prešiel až do celoslovenského kola – najprv som bol tretí, druhý, nakoniec aj prvý a napokon som sa dostal aj na gymnázium.
Po skončení gymnázia mi práve môj spovedník poradil, aby som šiel na hotelovú školu. Piešťanská „hotelka“ bola v tom čase „hotový babylon“ a ja, čo som aktívne miništroval, stretávali sme sa, premietali sme diafilmy, som si to nevedel predstaviť. Keď sa to dozvedeli ľudia, boli zhrození, lebo dúfali, že pôjdem do seminára. Bol to však dôležitý krok. Predtým som bol dosť uzavretý a môj spovedník zdôrazňoval, že kňazstvo je sviatosť, ktorá sa prijíma pre druhých a ja sa musím naučiť otvoriť pre ľudí. Počas hotelovej školy som už tajne študoval teológiu. Keďže som vyrastal na základnej a na strednej škole medzi saleziánmi, chcel som pokračovať touto formou štúdia a neskôr aj pastorácie a tak som sa nehlásil do bratislavského seminára. Hotelová škola mi dala naozaj veľa. Okrem dnes už tak nevyhnutných cudzích jazykov som sa naučil organizovať, vybavovať veci, pracovať dynamicky a zvládať stres. Po skončení som robil v cestovnej kancelárii Čedok. Ako sprievodca som sprevádzal ruské skupiny, bol to úžasný apoštolát. Cez turistov sme prepašovali do Sovietskeho zväzu náboženské obrázky i biblie.
Dva roky som bol na vojne v Dobřanech pri Plzni. Boli tam dosť ostré podmienky a úplne iná skúsenosť. Skoro celé dva roky som chodil do stráže. To znamenalo množstvo času, vo dne i v noci, času na syntézu toho, čo som dovtedy čítal a prežil. Po vojne som ďalej pracoval v Čedoku, tajne študoval a postupne vyzrievalo rozhodnutie kvôli povolaniu emigrovať do Talianska. Ešte pred maturitou som sa totiž stretol s donom Paulínym, saleziánom, ktorému po rokoch dovolili prísť na Slovensko. Ukázal som mu svoje jednoduché nápady, ako rôznymi hrami zaujať deti a pritom ich nenútene privádzať k poznaniu viery. Asi mu zaimponovalo moje nadšenie a navrhol mi prísť do Ríma, tam oficiálne doštudovať a zapojiť sa do aktivít Slovenského ústavu, slúžiac pre Slovensko zvonku. Emigroval som na jeseň v roku 1988. Popri štúdiu najskôr filozófie a potom teológie som začal spolupracovať so slovenskou redakciou Vatikánskeho rozhlasu i s vydavateľstvom sv. Cyrila a Metoda. To boli vlastne moje krôčiky v masmédiách. Silno nás motivovalo vedomie, že pomáhame našim na Slovensku. Po otvorení hraníc nastala v roku 1990 priam invázia pútnikov do Ríma. Využívajúc niekdajšie skúsenosti, niekoľko rokov som sa intenzívne venoval ich sprievodcovaniu. Pre nich to bola cenná služba, pre nás kontakt s domovom, s novými problémami a príležitosť na získanie cenných pastoračných skúseností. Keď sa ukázalo, že sa po skončení štúdií vrátime pôsobiť na Slovensko, zameral som sa na štúdium spirituality, z ktorej mám aj licenciát. Keď som v lete 1995 prišiel na Slovensko, stal som sa kaplánom vo farnosti Najsvätejšej Trojice v Bratislave. No prvý list, ktorý som dostal, bolo menovanie od arcibiskupa Sokola za cenzora pre knihy a noviny SSV a tak som znovu prišiel do styku s médiami. Nato som sa náhodou ocitol v nejakej diskusnej relácie Slovenskej televízie, keďže kňaz, namieste ktorého som bol, ochorel. Neskôr zomrela Matka Tereza, bolo potrebné komentovať pohreb, tak som sa toho ujal. No a potom sa to už viezlo: prišli na rad scenáre, komentovanie prenosov z Vatikánu a z ciest Svätého Otca, krížovej cesty z Kolosea, vianočného a veľkonočného požehnania Urbi et Orbi.
Medzitým som začal trošku písať pre noviny. Po „medzipristátí“ v Leviciach som sa naspäť ocitol v Bratislave, kde som býval vedľa Katolíckych novín, tam som pre ne štyri a pol roka robil teologického poradcu. Medzitým som bol zástupcom šéfredaktora Duchovného pastiera. Pribudli príspevky do rozhlasu. Popritom som vypomáhal apoštolskému nunciovi Luigimu Dossenovi, a to v dosť ťažkom období, keď sa stavala nová nunciatúra. Mal som na starosti celú stavbu a tu sa mi znova zišli skúsenosti z detstva. Medzitým sa pracovalo na zmluve so Svätou Stolicou. Vďaka tomu som sa dostal do rôznych vysokých kruhov a musel som sa „naučiť v nich chodiť.“
Všetko toto spomínam, aby vyznela hlavná pointa: že za tak rozmanitými okolnosťami jasne vidieť určitú „červenú niť“ – „Najvyšší Režisér“ už dopredu vedel, čo sa raz zíde a čím ide život ďalej, čoraz jasnejšie vidím, že tie veci neboli náhodou a že majú svoj význam.

Ďakujem za podrobné predstavenie sa. Prišli ste k nám ako šéfredaktor Katolíckych novín. Čo vás priviedlo do našej farnosti?
Moje pôsobenie v Katolíckych novinách sa snažím brať ako formu prežívania kňazstva, nielen ako rutinnú činnosť. Keďže nemám fixnú farnosť, tak sa snažím, kedykoľvek mám voľno, chodiť po Slovensku a navštevovať farnosti. Obyčajne prídem už v piatok večer alebo v sobotu, posedíme si a porozprávame sa s kňazom, občas zavolá aj kňazov z okolia. Spoznávam problémy ľudí, kňazi to zažívajú na vlastnej koži. Neraz sa prejdeme po lazoch alebo sa zastavíme v nejakom dome. Ľuďom to dobre padne a bezprostredný kontakt s ľuďmi je pre nás v novinách veľmi dôležitý. Redaktor vidí kus papiera a píše naň, ja za tým papierom vidím tváre ľudí, ktoré som postretával chodiac po farnostiach. Je to moja služba pre nich ako kňaza a zároveň je to pre mňa cenná služba.

U nás je to historická návšteva. Odkedy sú vydávané Katolícke noviny, je to prvýkrát, čo je ich šéfredaktor priamo v našej farnosti.
Hlavným cieľom tejto cesty bolo Fórum mladých v Košiciach, kde som mal prednášku. Na našom distribučnom oddelení mi povedali, že vo Víťaze začali odoberať do kostola Katolícke noviny, že je to živá, silná farnosť a tak som vás chcel osobne spoznať.

rozhovor pripravila A. Blizmanová

Mária a Eucharistia

Raduj sa, duša, raduj, bo v nebi matku máš.
Keď ťarcha kríža tlačí, tak skloň sa pod jej plášť.
Ona ťa miluje, s láskou sa k tebe skláňa.
Matka tiež vyprosí dar sĺz a pokánia.

Slzy už stekajú, odplavia každý bôľ,
zo srdca odchádza hnev, závisť, nepokoj.
Cez ruky Márie, to Ježišova láska zázraky robí v nás
a puto hriechu praská.

Za každý dotyk milosti ti patrí vďaka, Mária,
za cestu k láske jedinej, ktorou je Eucharistia.
Vyprosuj Matka pokoru, Ježiša s láskou prijímať,
na seba začať zabúdať a všetku lásku blížnym dať.

A.M.

Eucharistia – jasle a kríž

Jasle a kríž – dva znaky Kristovej lásky k nám ľuďom na zemi. V jasliach Pán Ježiš začal dielo našej spásy a na kríži ho dokončil. Nemôžeme ich od seba oddeľovať, vždy patria spolu. Jasle sú vlastne krížom k Ježišovmu vzrastu. Znamená všetku ľudskú biedu, do ktorej Kristus vstúpil svojím narodením. Kríž je znázornenie všetkého ľudského utrpenia, ktoré Ježiš prijal na seba. Stal sa mužom bolesti, aby sme sa my mohli stáť ľuďmi radosti. Sú znameniami našej spásy.

Eucharistia je opravdivý pokrm pre nás slabých a biednych. Kto ho požíva, prekonáva biedu a stáva sa bohatým, prekonáva smrť a stáva sa nesmrteľným. Keď nám to Božské dieťatko dáva takú veľkú milosť a lásku, že sa k nám tak veľmi uponížilo, narodilo sa v biednej a opustenej maštali, o čo viac aj my si musíme s pokorou uznať našu nehodnosť k nemu. Prejavom lásky nech je naša túžba spojiť sa so sviatostným Spasiteľom, aby sme získali pomoc a silu do nášho každodenného života, nepodľahli utrpeniam a nadobudli väčšiu trpezlivosť. Za jeho lásku sa mu najkrajšie odvďačíme, keď ho budeme prijímať v Eucharistii s čistým a pokorným srdcom. Neodmysliteľné miesto patrí Panne Márii, veď Ona je „eucharistickou ženou celým svojím životom“ – ako ju nazval Svätý Otec Ján Pavol II. Boží Syn potreboval byť človekom, aby mohol byť prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Toto telo mu poskytla Mária, keď sa v jej lone „Slovo stalo telom“. Mária je prítomná ako Matka Cirkvi pri každom z našich eucharistických slávení. Na sviatok Bohorodičky ma oslovil žalm: „Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás“. Keď je náš Pán Boh k nám taký dobrotivý, tak aj my ľudia mu máme byť povďační za Jeho veľkú lásku k nám.

Pane Ježišu, chcem byť Tvojou úplne, aby som pocítila Tvoju blízkosť. Už teraz otváram svoje srdce. Srdce radostné i ranené. Daruj mi, Ježiš, Tvoju lásku a uzdrav moje srdce. Amen. Všetkým čitateľom Spektra prajem hojnosť Božích milostí, pokoj a lásku.

M. Bednáriková

Ecclesia de Eucharistia III.

Cirkev putujúca na tejto zemi je povolaná udržiavať a napomáhať tak spoločenstvo s Bohom, ako aj spoločenstvo medzi veriacimi. Na tento cieľ jej slúži Božie slovo a sviatosti, predovšetkým Eucharistia, z ktorej Cirkev „stále žije a rastie“ a v ktorej zároveň vyjadruje samu seba. Nie náhodou sa výraz communio stal jedným z pomenovaní tejto vznešenej sviatosti (communio znamená prijímanie, ako aj spoločenstvo).
V Eucharistii viac než vo všetkých ostatných sviatostiach je tajomstvo spoločenstva také dokonalé, že vedie k vrcholu všetkých dobier: tu je vrcholný bod všetkých ľudských túžob, lebo tu dosahujeme Boha a Boh sa spája s nami v najdokonalejšej jednote. Cirkevné spoločenstvo eucharistického zhromaždenia je spoločenstvom s vlastným biskupom a s rímskym pápežom. Biskup je totiž viditeľným princípom a základom jednoty vo svojej partikulárnej cirkvi.
Eucharistia tvorí spoločenstvo a vychováva k spoločenstvu. Svätý Pavol napísal korintským veriacim, ako veľmi sú ich roztržky, ktoré sa objavujú pri eucharistických zhromaždeniach, v protiklade s tým, čo slávia – s Pánovou večerou. V dôsledku toho ich vyzval, aby sa zamysleli nad pravou podstatou Eucharistie a tak sa vrátili k bratskému duchu. Sv. Augustín píše: „Kristus Pán posvätil na obetnom stole tajomstvo nášho pokoja a našej jednoty. Kto prijíma tajomstvo jednoty, ale nezachováva zväzky pokoja, neprijíma sviatosť vo svoj prospech, ale ako dôkaz proti sebe samému.“
Ak chceme objaviť intímny vzťah medzi Cirkvou a Eucharistiou v celom jeho bohatstve, nemôžeme zabudnúť na Máriu, Matku a vzor Cirkvi. Mária nás naozaj môže viesť k tejto Najsvätejšej sviatosti. Ona je „eucharistická“ žena celým svojím životom. Ak je Eucharistia tajomstvom viery, že nás núti plne sa odovzdať Božiemu slovu, nikto nám nemôže byť v podobnom postoji takou pevnou oporou a vodkyňou ako Mária.
Mária uskutočňovala svoju eucharistickú vieru ešte skôr, ako bola Eucharistia ustanovená, a to pre samotnú skutočnosť, že ponúkla svoje panenské lono na vtelenie Božieho Slova. Od Márie sa žiadalo, aby uverila, že ten, ktorý sa v nej počal pôsobením Ducha Svätého, bol Božím Synom. V kontinuite s vierou Panny Márie sa od nás žiada, aby sme uverili, že ten istý Ježiš, Boží Syn a Syn Márie, sa stáva s celým svojím božsko – ľudským bytím prítomný pod znakmi chleba a vína. Mária v tajomstve vtelenia anticipovala (predišla) aj eucharistickú vieru Cirkvi. Keď pri navštívení nesie v svojom lone Slovo, ktoré sa stalo telom, istým spôsobom sa stáva svätostánkom – prvým svätostánkom v dejinách – kde Boží Syn, ešte neviditeľný ľudským očiam, umožňuje Alžbete adorovať ho cez Máriine oči a hlas.
Mária si celým svojím životom v Kristovej blízkosti, a nielen na Kalvárii, osvojila obetným rozmer Eucharistie. V Eucharistii sa Cirkev plne spája s Kristom a s jeho obetou, osvojujúc si Máriinho ducha. To je skutočnosť, ktorú si môžeme prehĺbiť čítaním Magnifikatu v eucharistickej perspektíve. Eucharistia totiž, tak ako Máriin chválospev, je predovšetkým chválou a vzdávaním vďaky. Eucharistia je nám daná, aby náš život, tak ako Máriin, celý sa stal magnifikatom!
V pokornom znamení chleba a vína, prepodstatnených na jeho telo a krv, Kristus kráča s nami ako naša sila a robí nás svedkami nádeje pre všetkých. Ak si pred týmto tajomstvom myseľ uvedomuje svoje limity, srdce ožiarené svetlom Ducha Svätého tuší, ako sa správať, ponoriac sa v adorácii do lásky bez hraníc.

spracoval OS