Učme sa deti správne napomínať

Každý človek je s určitými darmi a prednosťami, ale aj so slabosťami či nedostatkami a náklonnosťou ku konaniu zlých vecí originálny. Aj dospelí ľudia majú niekedy dni, keď si nevedia dať rady a potrebujú dobrú radu, pomoc, možno aj nasmerovanie alebo aj priame poukázanie na chyby a zabránenie ich opakovaniu.

Aj naše deti sú niekedy v situáciách, keď si tiež nevedia dať rady samy so sebou. A tu prichádza čas a priestor na správny a potrebný postoj rodičov. V určitých situáciách by viacerí rodičia chceli poslať svoje neposlušné deti späť k odosielateľovi. Vieme, že naše deti nevyvolávajú pozitívne city. Niekedy sú výbušné, náročné, mimoriadne požadovačné a pritom nevedia preukázať trochu vďačnosti. Okrem toho bývajú nevšímavé, nerozvážne a rodičov to dosť často hnevá, rozčuľuje a unavuje. A práve za týchto okolností sa začne „blýskať a hrmieť“, možno aj „udretie hromu“ sa prejaví nečakane a skratovo.
Efektívna disciplína je oporným bodom výchovného procesu rodičov a je jednou zo základných činností rodinnej lásky. A práve karhanie je v určitom zmysle jej regulačným a prepotrebným prvkom. Vedieť vyhrešiť tak, aby sa dosiahol pozitívny a trvalý výsledok, patrí k umeniu byť dobrým a zodpovedným rodičom.
Dobre si zapamätajme: „Nikdy netrestajte, kým ste nevyčerpali všetky ostatné prostriedky,“ napísal don Bosco. Zaiste, je ľahšie nahnevať sa ako byť trpezlivý, vyhrážať sa ako dieťa presvedčiť. Možno povedať, že pre našu netrpezlivosť, rodičovskú nadradenosť a pýchu je pohodlnejšie potrestať tých, ktorí sa búria ako ich naprávať a znášať s vytrvalosťou a láskou. Keď trestáme, ťažko si zachováme potrebný pokoj, aby sme dali pocítiť svoju autoritu a neraz, aby sme ukojili svoju vášeň a možno aj svoju neschopnosť zdravo a zodpovedne vychovávať.
Keďže sú našimi deťmi, odložme všetok hnev a zlosť, keď máme naprávať ich chyby alebo sa v ňom aspoň miernime, aby sa zdalo, že sme ho úplne potlačili. Nijaké vzrušenie v duši ani pohŕdanie v očiach, ani urážka na perách, ale v tej chvíli súcit a nádej do budúcnosti. Vtedy budeme skutočne dobrými vychovávateľmi; to bude najlepším trestom.
Aké sú vlastnosti dobrého pokarhania?
Dobré pokarhanie či vyhrešenie má vlastnosti dobrej disciplíny:
– Je bezprostredné. Predĺžený stav úzkosti deťom nepomáha. Tí najmenší hneď zabudnú na previnenie. A zasa vyhrešenie „na studeno“ iba roztrpčuje.
– Je dôsledné. Dôslednosť vnáša poriadok a vlieva istotu do sveta, ktorý sa niekedy zdá dieťaťu chaotický a budí v ňom strach. Napr. ak sa na dieťa, ktoré sa hrá s loptou na chodbe, niekedy pozeráme s uznaním alebo ľahostajne a inokedy naň prísne kričíme, nikdy nebude s istotou vedieť, čo má robiť a ako sa má správať. Musíme byť vždy dôslední!
– Je isté. Zbytočné vyhrážanie sa a neúctivé upozorňovanie neslúži na nič. Otec povie jasne, že Janko musí prísť hneď po kine domov. Určí sa presná hodina a tým sa vylúči každá nejasnosť. Ak sa Janko vráti neskoro, otec ho vyhreší a Janko pochopí, že upozornenie vôbec nebolo zbytočné. Otec ho má rád a práve preto je pravidlo jasné a vyhrešenie nevyhnutné.
– Je pozitívne. Dieťa vyhrešia, lebo sa dopustilo chyby, no kvôli tomu ho neodsúdia ani neponížia. Rodičia mu povedia, že sú nahnevaní, dotknutí, lebo sa previnilo. Negatívny postoj rodiča sa nikdy nevzťahuje na dieťa, ale na jeho správanie. „Mám ťa rád a chcem ťa naučiť správať sa tak, ako sa patrí. Vždy, keď sa pomýliš, pripomeniem ti to vyhrešením!“
– Je primerane intenzívne. Veľmi citlivým deťom, ktoré sa rozplačú už pri malom napomenutí, stačí jemné pokarhanie. U detí, ktoré si už postavili obrannú bariéru, bude treba intenzitu zvýšiť. Intenzita napomínania musí byť primeraná aj veľkosti previnenia. Keď niekto vyleje vodu na zem, nemožno použiť „ťažké delostrelectvo“.
– Je účinné. Privádzať k disciplíne znamená vyučovať a vychovávať. Posledným kritériom každého pokarhania je, či takéto pokarhanie a napomenutie učí alebo neučí dobre sa správať.
Pri napomínaní detí je treba mať pred očami tri dôležité slová. Predstavujú tri druhy správania: dohoda rodičov, dôslednosť a určené pravidlá. Sú to tri presné, ľahko pochopiteľné a použiteľné prvky pri výchove detí:
1. Rodičia sa musia spoločne dohodnúť na pravidlách a požiadavkách, ktoré treba deťom predložiť.
2. Dôslednosť v uplatňovaní trestov, keď sa pravidlá nerešpektujú.
3. Pravidlá musia byť definované a dohovorené s deťmi.
Je celkom normálne, že adolescenti sa správajú protirečivým a nepredvídateľným spôsobom. Niekedy sa zdá, že deti sú obdarené akýmsi radarom, ktorí im pomáha objaviť, čo najviac rozčuľuje rodičov! Ak rodičia majú radi pokoj, deti si nájdu spôsob ako podráždiť všetkých psov z okolia a nahnevať ich majiteľov. V skutočnosti neposlušnosť a rebelantstvo adolescentov nie sú výzvou pre rodičov, ale spôsobom ako vyskúšať svoj charakter a svoju schopnosť byť samostatným. Rodičia musia deťom pomáhať trpezlivo, ale aj neoblomne, keď ide o dôležité veci. Deti sa zasa musia usilovať pochopiť stanoviská rodičov a neodmietnuť ich „zo zásady“. Vyhýbajme sa výčitkám, ktoré nepomáhajú. Výčitky, ktoré vyvolávajú hnev, nevôľu, túžbu pomstiť sa sú celkom zbytočné.
Hnev rodičov rozpaľuje hnev detí. Často nepočítame s tým, že dieťa, ktoré niečo vyviedlo, je už tým samým dosť potrestané. A tu si pripomeňme: „Boh nám dal oči, aby sme videli, ale aj viečka, aby sme ich privreli.“

Blažej Vaščák, Široké

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.