Rád Bosých karmelitánok Preblahoslávenej Panny Márie

Spiritualita ducha rádu je súhrnom duchovných cvičení, zbožnosti, cnosti, ktorým sa rád snaží pre svojich členov dosiahnuť kresťanskú a rehoľnú dokonalosť v rozjímaní, chórovej modlitbe, sv. omši, ako aj samote, mlčaní, poslušnosti, láske k blížnemu, rozjímaní, atď.
Karmelitánska spiritualita je závislá na pôvodnom spôsobe života rádu, pretože nemá ako iné rady zakladateľa, ktorý by mu zanechal učenie a svoje životné pravidlá. Prvými členmi boli pustovníci, ktorí sa usadili v jaskyniach hory Karmel, kde viedli kontemplatívny život. Ich vzorom bol veľký prorok Eliáš. Spôsob života vtlačil tento prorok rádu svoju pečať. Najstaršie tradície rádu pochádzajú zo 14. storočia (okolo roku 1370). Spis „Institutio primorum monachorum“ zaznamenal aj najstaršie tradície rádu, kde je prorok Eliáš predstavovaný ako ideálny mních. Bol to Boží muž, ktorého zásadný výrok znel: „Boh žije a ja stojím pred jeho tvárou“. Posilou mu bol tajomný pokrm, ktorý mu podal anjel, keď utekal pred Jezabel. Putoval štyridsať dní a nocí púšťou, až došiel na horu Horeb. Tam prežil najvznešenejší mystický príbeh jeho života: s božským pokrmom eucharistie a životom odlúčenosti od pozemských dobrôt a pôžitkov dospieť k vnútornému spojeniu svojho ducha s Bohom.
Podľa starej tradície bola na hore Karmel svätyňa ku cti Panny Márie. To potvrdzuje aj to, že obyvatelia boli nazývaní „Bratia Blahoslavenej Panny Márie Karmelskej“. Eliáš bol dozaista kontemplatívnym človekom, ktorý najradšej trávil svoje chvíle v samote. No aj napriek tomu často opúšťal samotu, keď ho Boh volal, aby vystúpil v prospech svojho národa proti Bálovým kňazom: nebeský oheň spadol a strávil Eliášovu obeť, oltár i vodu.
Zoskupení eremiti na hore Karmel prosili svätého Alberta, jeruzalemského patriarchu, o pravidlá; obdŕžali ich okolo roku 1209. Po presídlení na západ bola táto regula pápežom Inocentom IV. roku 1247 prispôsobená novej situácii rádu.
Rozjímanie a modlitba je zdôrazňovaná ako cieľ: vo dne v noci rozjímať o Pánovom zákone a bdieť pri modlitbe. K tomu je treba:
1. Tri rádové sľuby.
2. Každodenná účasť na sv. omši a kanonické hodinky.
3. Samota. Každý zostáva sám vo svojej cele.
4. Mlčanie. Je veľmi zdôrazňované. Ani slovíčko od konca kompletára až po koniec primy nasledujúceho dňa. V ostatnom čase zdržať sa každého slová, ktoré je neužitočné.
5. Čistota úmyslov. Čokoľvek robíte, nech sa robí v mene Pána.
6. Prísnosť v strave. Úplná zdržanlivosť od mäsa a dlhý pôst (od 14. septembra až do Veľkej noci).
Tieto body sú prostriedkom ku kontemplatívnemu ideálu. Rehoľa však dovoľuje jesť mäso ako liek v chorobe alebo v telesnej slabosti.
V roku 1452 bola založená rehoľa – sestry karmelitánky, ktorú založil blahoslavený Ján Soreth v Holandsku. Pri návšteve sv. Terézie v prvom noviciáte karmelitánov v Pastrane upútala jej pozornosť veľká životná prísnosť rehoľníkov. Nepovedala nič z toho, čo by bola rada povedala, ale že si robí starosti o zdravie karmelitánov. Svätá Terézia sa narodila v španielskej Avile v roku 1515. Už 21-ročná vstúpila do karmelitánskeho kláštora, ktorý sa nazýval „Vtelenie“, ktorý bol v jej rodnom meste. Jej túžbou bol prísny spôsob života. Sám Ježiš jej prikázal založiť chudobný kláštor odlúčený od sveta.
Do roku 1995 na Slovensku nikdy ženský „Karmel“ nebol. Od roku 1990 do roku 1995 prebiehala formácia prvých slovenských sestier. Dňa 23. júna 1995 prišlo do nového kláštora v Košiciach 13 karmelitánok, nazývaných „bosé“. Z nich 9 bolo zo Slovenska a 4 z Poľska. Kláštor sa postupne rozrastal. 24. 6. 1995 na slávnosť Nepoškvrneného srdca Panny Márie, ktorému je kláštor zasvätený, arcibiskup Mons. Alojz Tkáč svätou omšou zahájil ich činnosť a posvätil kláštor. Kláštor v Košiciach mal doteraz 26 sestier, z ktorých 18 má večné sľuby. Stav, ktorý je stanovený konštitúciami na 21, bol už prekročený. Povolenie prijímať ďalšie adeptky dal generálny predstavený z Ríma s podmienkou, že sa založí ďalší kláštor. Ten sa už začal stavať v Detve.
V sobotu 1. októbra 2005 odišla do regulami prísneho karmelitánskeho kláštora do Košíc rodáčka z našej obce Žofia Vihonská, ktorá sa odhodlala celý svoj zostávajúci život stráviť v reholi a v službe Panny Márie Karmelskej. Aj napriek tomu, že všetci tí, čo sa s ňou lúčili, mali veľké slzy v očiach, na jej mladučkej tvári bolo vidieť po celý čas úsmev a veľké šťastie. Ak vydrží strastiplnú a odriekaním náročnú cestu života vo vinici Pánovej, tak potom mnohí z nás sa s ňou stretneme vo večnej radosti.
Zbohom Žofia, nech ti dá Boh silu, aby si vydržala a svojimi modlitbami vyprosovala pre našu obec a celú farnosť pomoc a ochranu. A dovidenia!

spracoval Ján Jenča, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.