Sen jednej novembrovej noci

November je mesiacom, kedy si intenzívnejšie spomíname na našich drahých zosnulých, na tých, ktorí nás už predišli do večnosti a spia spánkom pokoja. Preto by som sa aj ja s vami chcela podeliť o skutočný príbeh, ktorý poukazuje na to, aké je dôležité prijať Božiu vôľu aj v tej najťažšej situácii, akou je pre človeka smrť.

Jožko a Zuzka pracovali v istej továrni, rozumeli si, pri práci si navzájom pomáhali a postupom času medzi nimi vzniklo priateľstvo, ktoré vyvrcholilo v manželstvo. Boli veľmi šťastní, až kým nezistili, že Zuzka je chorá a nemôže priviesť na svet dieťa. Znášali to s láskou a trpezlivosťou, s odovzdanosťou do Božej vôle. Táto skúška trvala celých desať rokov …. Až raz Zuzka oznámila Jožkovi, že čaká bábätko. Bolo že to radosti! S veľkou nedočkavosťou očakávali tú chvíľku, kedy zoberú ten Boží zázrak do svojich rúk – do svojho náručia. Ten očakávaný deň prišiel a svetlo sveta uzrelo dievčatko Veronika.
Veronika rástla a rodičia by jej zniesli aj modré z neba; a to bolo zlé, lebo čím viac jej preukazovali lásku takým spôsobom, že jej dali všetko, čo chcela, stávala sa z nej neústupčivá a tvrdohlavá dievčina. Nastúpila do školy a keďže bola pekná teplá jeseň, často sa s pani učiteľkou vybrali na prechádzku, počas ktorej sa hrali a šantili. Až raz pri zvyčajnej bláznivej hre bola Veronika veľmi rozhorúčená, išla sa schladiť do potoka. To však bolo veľmi zlé, Veronika nielenže prechladla, ale dostala aj zápal pľúc a napriek všetkým snahám doktora Veronika zomrela.
Jozef ako silný chlap to prijal so slovami: „Pán Boh dal, Pán Boh vzal, On je Pánom života a smrti, ktorý si môže povolať každého, koho chce a kedy chce.“ Horšie to bolo so Zuzkou, ktorá sa s tým nevedela zmieriť; darmo ju manžel potešoval a niekedy aj karhal, nebolo s ňou rady. Dennodenne chodievala na cintorín, kde plakala a plakala. Noci nespala, stratila chuť do jedla – prišla choroba, hrozila jej smrť. Toto jej utrpenie trvalo veľmi dlhú dobu, až raz jednej novembrovej – dušičkovej noci mala tento sen:
Videla veľkú miestnosť, uprostred ktorej bol zlatý stôl a na stole bol bieľulinký baránok. V tom vidí prichádzať zástupy anjelov, ktorí, keď prišli pred baránka, rozostúpili sa a volali: „Sláva Baránkovi na tróne, Sláva Baránkovi!“ A tak za nimi nasledovali biskupi, kňazi; vidí aj známych, ktorí umreli z ich dediny, vidí deti a nazdáva sa, že medzi nimi uvidí aj svoju Veroniku, ale ako pozerá, jej dcéry nikde a zástup len prichádza a prichádza. Až celkom na samom konci vidí malé dievčatko ako nesie veľký džbán, ktorý ledva vládze uniesť a tým aj zaostáva za ostatnými. V tom dievčatku spoznáva svoju Veroniku – ide jej v ústrety a spytuje sa, prečo nesie taký ťažký džbán, prečo sa s ním tak trápi a dievčatko jej odpovedá: „To sú vaše slzy mamička, ktoré musím vláčiť so sebou a tak nemôžem ísť s ostatnými v zástupe.“ V tom sa Zuzka zobudila a začala rozmýšľať nad týmto snom, ktorý zmenil jej pohľad na život a hlavne na smrť. Uvedomila si, že všetko riadi Božia vôľa, ktorej sa treba odovzdať a prijať ju. Jej duša sa uzdravila a našla svoj pokoj.
Dobrý Pán Boh im požehnal neskôr ešte jedno dievčatko, ktoré sa stalo ich slniečkom, veľkou radosťou a požehnaním v ich starobe.
Drahí moji, plakať alebo poplakať si to je ľudské, veď „čo by to za srdce bolo, keby plakať nevedelo“ – spieva sa v jednej piesni; aj Pán Ježiš zaplakal, keď mu oznámili smrť Lazára, preto zvlášť my veriaci si máme uvedomiť, že Pán Boh vie, čo robí – my máme prijímať Božiu vôľu takú, aká je a bezhranične sa mu odovzdať. Zvlášť v tomto akoby smutnom dušičkovom čase máme sa viac modliť za svojich drahých zosnulých a pomáhať im aj svojimi dobrými skutkami. Nemali by sme ani zabúdať prosiť a vzývať ich o orodovanie za nás, aby sme sa mohli s nimi vo večnosti stretnúť.
Odpočinutie večné daj našim najdrahším aj všetkým zosnulým dušiam, ó, Pane, a svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji. Amen.

Hela

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *