Žijú medzi nami

Keď sa pozriem na logo nášho časopisu Spektrum, je v ňom uvedené „zo života rímskokatolíckej farnosti Víťaz“.
Rozhodol som sa, ako sa hovorí, „prispieť trochou do mlyna“. Aj v ďalších príspevkoch, sa chcem zamerať na ľudí, ktorí žijú medzi nami. My starší ich veľmi dobre poznáme, ich minulosť, aj prítomnosť. Mladí ľudia ich málo nepoznajú a práve im chcem týchto ľudí priblížiť.

Ako prvého vám chcem priblížiť človeka, ktorého denne stretávam, zvlášť v kostole pri bohoslužbách – nášho kostolníka pána Františka Štofanika. Ferko, ako ho väčšina ľudí volá, pochádza z viacpočetnej rodiny. Bolo ich spolu deväť detí – sedem dievčat a dvaja chlapci. Od mladosti rástli všetci svorne. Po dovŕšení dospelosti sa začali rozchádzať – dve sestry odišli do rehole, iné si začali zakladať vlastné rodiny. Ale poďme trocha do čias, na ktoré sa Ferko už dobre pamätá. Ako dvanásťročný musel pomáhať na gazdovstve. V zimnom období pri vyvážaní maštaľného hnoja na pole našli s kamarátom neznámu výbušninu, ktoré sa vo vojne nachádzali na našich poliach; veď ako je dobre známe zvlášť starším, fronta neobišla ani našu dedinu. Pri vložení zápalky do jej útrob začala nemilosrdne pôsobiť – iba dvanásťročný prišiel o svoje prsty na ľavej ruke. Život však pokračoval ďalej, aj keď niekedy pod znakom trpkosti a myšlienok menejcennosti.
V dospelom veku si našiel dievča, ktoré mu prirástlo k srdcu, založili si spolu rodinu. Keď mu manželka priviedla na svet troch zdatných a zdravých synov, život si predstavoval krásne. Deti rástli a pomáhali, ako sa dalo. Prišla kolektivizácia dedín. Samozrejme ako mnoho ľudí zostal pracovať na družstve – práca ťažká, málo platená a veru, ako sám hovorí, bolo sa čo obracať. Po domácej porade sa rozhodol, že si musí hľadať lepšie platenú prácu, aby rodina netrpela. Našiel ju v štátnom podniku Slovinky, kde sa drvila medená ruda na ďalšie spracovanie. Práca zasa ťažká, veľmi prašná. Mikrozrnká, ktoré sa v prachu objavovali, obsahovali rádioaktivitu, aj keď to zo začiatku nebolo preukázateľné. Dostavila sa choroba, ktorá ho trápi dodnes.
Písal sa rok 1974, keď ho tunajší správca farnosti pán farár Adamčák oslovil, či by nešiel robiť kostolníka. Aj keď sa strachoval, nakoniec ponuku prijal. Myslel si, že to bude trvať krátku chvíľu – predĺžilo sa to na 31 rokov. Časom mu táto práca prirástla k srdcu. Prišla vážna situácia v jeho živote – v roku 1984 ho navždy opustila manželka. Synovia už boli dospelí a stáli na vlastných nohách. Začali si zakladať vlastné rodiny.
Ferko, ako ho voláme, vykonával službu kostolníka pri deviatich kňazoch; žiaľ, dvaja už nie sú medzi nami. Všetkých si veľmi váži a nevie, aby medzi nimi bolo nejaké nedorozumenie. Pri svojom podlomenom zdraví sa rád zapájal ako pri výstavbe kostola, tak isto aj pri výstavbe farskej budovy. Má veľmi rád ľudí a cíti sa medzi nimi veľmi dobre. Aj keď vo svojom živote toho prežil veľa, na zlé už zabudol a smelo sa pozerá do budúcna. Teší sa zo svojich vnúčat, ktoré má veľmi rád, aj keď dve vnúčence sa nachádzajú za veľkou mlákou; sú občanmi Kanady.
Čo by sme mu chceli do budúcna popriať? Nuž len to najlepšie, hlavne zdravie, ktoré tak potrebuje. O kom budete čítať na budúce, nechajte sa prekvapiť.

Imrich Jenča, Dluhé – Víťaz

Raz príde posledný Silvester

Keď v roku 1250 čerstvo korunovaný rímsky cisár na svojej ceste náhodou zavítal do starobylého mesta Kolína nad Rýnom, kde bol hosťom v dominikánskom kláštore, v ktorom bol predstaveným učenec Albert Veľký, rehoľník, biskup, učiteľ cirkvi.

Vysoká snehová perina, ale aj treskúci mráz zvierali vôkol krajinu . Tu ťažké kožušiny, ktorými bolo zahaľované telo cisára odložil. No príjemné teplo sálalo zo siene, kde okolo stien stáli kvitnúce stromy, aj záhony kvetov, ktoré vylučovali nádhernú vôňu. Na stoloch v nádobách boli kríky kvitnúcich ruží. Pozdĺž stropu sa tiahli vetvy oťažené ovocím a voňavým hroznom.
Cisár so svojou družinou bol v rozpakoch z takého podivného zjavu. „To vykúzlil veľký učenec opát Albert Veľký“. Zaznela odpoveď jedného z rehoľníkov, doprevádzajúceho cisára k jeho honosnému stolcu. Kvitnúca záhrada v ľadovej zime, to bol skutočný div na vtedajšiu dobu.
Prelom starého a nového roku má neopísateľné čaro. Gratulácie, priania, odkazy a krásne sny. Človek túži vykročiť do nového roka s nádejou v lepší život s radostným očakávaním. Vedomie, že nás vedie neviditeľná ruka Otcova, nie vždy cestou nám iba príjemnou, ale pre spásu užitočnou, nás nútia zamyslieť sa nad sebou a nad prežitým uplynulým rokom. Intrigy, nenávisť, neprajnosť, obohacovanie sa na úkor iných, chamtivosť atď. To sú hriechy, ktoré tak veľmi trápili Krista, toho, ktorý položil život preto, aby sa človek zmenil a mohol byť spasený. Tieto myšlienky majú byť vo chvíľach končiaceho sa roka v ľudskej mysli.
Z dávnej doby babylonského kráľovstva poznáme iný príklad poučného „Silvestra“ – bol to posledný deň trvania starej ríše. Kráľ Baltazár urobil tisícom svojich popredných radcov a ich dámam veľkú hostinu. Hra na harfy, roje zvodných tanečníc, omamujúca vôňa nespočítateľných kvetov a štrngot pohárov rozliehal sa sieňou. Bola takmer polnoc, keď opitý kráľ rozkázal priniesť zlaté, strieborné misy, čaše, kalichy a rôzne nádoby, ktoré jeho otec Nabuchodonozor ukoristil v jeruzalemskom chráme a odviezol do Babylonu. Kráľ a jeho hostia pili z obetných nádob a chválili „svojich bohov“.
V tej chvíli sa ukázalo predlaktie ruky človeka prstami pišúcimi na stenu. Kráľ a celá družina zbledla, veselie prestalo. Mŕtve ticho ráňalo tela podgurážených. Kráľ povolal chaldejských mudrcov, aby prečítali a vyložili, čo tajuplná ruka napísala. Lenže nikto to nevedel vysvetliť. Poradili kráľovi, aby dal zavolať proroka Daniela svojho radcu, lebo iba on jediný pozná tajné veci a vie záhadné písmo vysvetliť. „Méne, Tékel, Fares – spočítal, odvážil, rozdelil.“ Tu začal Daniel vykladať záhadný nápis:
1. Spočítal Boh dni kráľovstva tvojho a ukončil ich.
2. Odvážil ťa na váhe a bol si priľahkým.
3. Rozdelené bude tvoje kráľovstvo a bude dané Médom a Peržanom.
Ešte v tú noc vnikli nepriatelia do mesta. Zabili Baltazára a Dárius sa ujal moci. To sa odohralo okolo roku 560 pred Kristom.
A čo dnes? Boh je odvrhnutý, opľúvaný, pohŕdaný, ba aj nenávidený. Ak zvážime dnešné pomery vo svete, takmer sa nelíšia ničím od doby staršej pred 2500 rokmi. Tak, ako Bohom pohŕdal socializmus, pohŕda ním aj trhový kapitalizmus. Červeného draka vymení drak čierny. Bohatí majú svojich bohov. Veľkomestá podobajú sa vo veľkej miere Babylonu. Mnohé chrámy sú znesvätené a obetné nádoby zneuctené. Rozkošu bohatých oponuje zúfalý výkrik hladujúcich – Kristovo podobenstvo o boháčovi a Lazarovi (Lk 16,19-31).
Ešte nie je vidieť nápis na stene tajomnej ruky, aj keď hroziaci prst v podobe krvavých sĺz sochy Panny Márie je výstrahou. Predpovede prorokov sa plnia, lebo človek je asi nepolepšiteľný. Mnohé znamenia už dávajú tušiť, že kráčame v ústrety dobám nesmierne vážnym. Hrozí svetu sociálna a kultúrna katastrofa? Nad ľudstvom sa zmráka. O spravodlivej spoločnosti ľudia len snívajú, no sľuby a skutky neprichádzajú. Nad svetom sa tiahnú husté hmly. V katastrofách vidieť trest Boží, ale človek odovzdane a pohodlne čaká na „posledný“ Silvester!
Píšem ti, Vládca sveta, na prahu nového roka: Verím v Teba, Dúfam v Teba, Milujem Ťa a chcem vstúpiť do nového roku pokorne kľačiaci, so zrakom sklopeným a perami šeptajúc: Buď vôľa Tvoja, Pane!“

spracoval Ján Jenča

U holiča

Jeden muž prišiel k holičovi, aby sa dal ostrihať a oholiť ako obvykle. Začali sa zhovárať, rozprávali o mnohých rozličných veciach a témach. Zrazu sa zvrtla reč na tému BOH.
Holič vraví: „Pozrite sa, ja neverím, že Boh existuje.“
„Prečo takto hovoríte?“, pýta sa zákazník.
Holič: „Je to jednoduché, stačí vyjsť na ulicu a uvidíte, že Boh nejestvuje. Povedzte mi, keby existoval, bolo by toľko chorých ľudí? Bolo by toľko opustených detí? Ak skutočne existuje Boh, bolo by toľko trápenia a bolesti? Ako môžem milovať Boha, ktorý dopustí toto všetko …“
Zákazník sa na chvíľu zamyslel, ale neodpovedal, pretože sa nechcel začať hádať. Holič skončil svoju prácu a zákazník odišiel. Len čo vyšiel na ulicu, uvidel muža s dlhými vlasmi, s dlhou bradou, neupraveného a špinavého. Bolo to veľmi dávno, keď tento muž mal naposledy ostrihané vlasy.
Zákazník sa vrátil späť k holičovi a hovorí: „Viete čo? Holiči neexistujú!“
Holič: „Ako to môžete povedať?“, pýta sa holič prekvapene. „Ja som holič a som tu. Práve teraz som vás dostrihal a oholil.“
„Nie!“ vyhlásil zákazník. „Holiči neexistujú, pretože keby boli, nebolo by toľko neupravených ľudí s dlhými vlasmi a dlhou bradou ako tento muž vonku!“
Holič: „Jáj, holiči existujú, to len ľudia ich nevyhľadávajú.“
Zákazník: „Presne, je to tak. Boh jestvuje. Čo sa stalo je iba to, že ľudia ho nenasledujú, ani ho nehľadajú. Preto je toľko bolesti a trápenia na svete.“

preposlala M. Bačová

Krásne Slovensko naše …

Radi by sme sa s vami, milí čitatelia Spektra, podelili o niekoľko zážitkov z našich potuliek po Slovensku, ktoré určite „zohrejú“ aj vaše srdcia.

V jeden pekný októbrový týždeň sme sa vybrali do Liptovského Jána; ubytovali sme sa v hoteli Máj. Je to veľmi pekný hotel, interierovo moderne vybavený, s chutnou stravou a veľmi dobrou obsluhou. Hotel má veľký krytý bazén s termálnou vodou liečiacou pohybové ústrojenstvo, reumu, ale aj dýchacie cesty. Krásnu jeseň so zasneženými vrcholmi Vysokých Tatier dotvárali nádherné pohľady na Božiu prírodu.
Pri návšteve Liptovského Mikuláša sme rovno na námestí stretli radovú sestru Školských Sestier Ruth Michalčekovú, ktorá študovala angličtinu v Bethleheme v Pensylvánii. Jej túžbou bola misia v Afrike – pomáhať tým najúbohejším deťom postihnutým na AIDS. Sen sa jej splnil, v súčasnosti už je v južnej Afrike. Prosila o modlitby. Želáme jej, aby Boh sprevádzal jej kroky a aby sa jej túžby naplnili.
Účelovo sme navštívili aj Kežmarok; v krásnom novopostavenom kláštore pôsobia a žijú sestry redemptoristky. Kláštor je vybudovaný prevažne z finančných prostriedkov írskych redemptoristiek, ktoré predali veľký kláštor v Írsku, pretože nemajú dorast mladých sestier. Slovenské sestry mohli byť dovtedy len v Poľsku. A tak je to radosť, že už aj na Slovensku máme kláštor redemptoristiek dúfajúc, že Pán rozšíri rady tohto rádu.
Môžeme sa pochváliť, že aj radové sestry Tešiteľky Božského Srdca Ježišovho si našli miesto v Kežmarku. Bolo radosť pobudnúť v ich spoločnosti. Zatiaľ je tam malá komunita veriac v Pána, že sa tiež rozšíria rady mladých noviciek. Slovensko ich potrebuje.
V Kežmarku vyrástol veľmi zaujímavý projekt. Je to hospic pre pacientov, ktorí sú pred odchodom do večnej blaženosti. Stavba sa svojou zaujímavou architektúrou stala stavbou roku 2005. Nie je ešte úplne vybavená. Chýbajú finančné prostriedky, ale už majú prvých pacientov, väčšinou po onkologických operáciách. Sestra Laura Lišková z Kongregácie sestier Tešiteliek Božského Srdca Ježišovho, ktorá má na starosti hospic, má plné ruky práce; „nevie, kde jej hlava stojí“. Ale je vidieť, ako miluje a zanietene hovorí o svojej práci; radosť na ňu pozrieť.
Hospic je vybavený aj veľmi peknou presklenou kaplnkou s pohľadom na Vysoké Tatry. Vysoký kríž pred budovou opticky delí Vysoké Tatry od Belianskych Tatier. Vytvára nádherný pohľad, akoby cez kríž viedol pacientov rovno do nebies. Takmer 22-tonový kameň v jazere, ktorý je vedľa kríža znázorňuje, aká je ťarcha bolesti, kým nespočinie človek v Božom náručí. Máme radosť, že po niekoľkoročnom totalitnom komunistickom režime sa vytvárajú podmienky aj pre dôstojný odchod z tohto života, tentoraz vďaka Spišskej diecéze.
Na ceste do Bratislavy sme sa zastavili aj v kláštore Školských Sestier Radu Františkánov v Ľubochni pri Ružomberku. Navštívili sme tam sestru Bonavitu, ktorá je už na zaslúženom odpočinku. Jej život nebol ľahký, podobne ako životy všetkých sestier, ktoré boli v päťdesiatich rokoch komunistami vyhnané z kláštorov do Čiech na ťažké práce.
Úsmevy všetkých sestier, ktoré sme boli navštíviť, dávajú však nádej, že raz a navždy skončil jeden režim, ktorý sa snažil vytrieť z mozgov národa vieru v Boha. Bol to otvorený nepriateľ Boha oproti súčasnému nepriateľovi – liberalizmu, ktorému musí čeliť celý kresťanský svet.
Preto buďme obozretní a jednotní. Spojme naše modlitby za jednotu kresťanov, tak prepotrebnú v dobe, v ktorej žijeme.

Anna a Jozef Biroš

Boh je veľká láska

Advent znamená pre kresťana očakávanie narodenia Božieho syna, našu spásu. Zamyslime sa, v akej chudobe prišiel na tento svet – nebolo pre neho miesta v dome, kde ľudia žijú, iba maštaľ, jasle, zvieratá.

Aj napriek chudobe a poníženosti mu bola daná úcta ako Kráľovi. Navštívili ho traja mudrci od východu, poklonili sa mu, dali zlato, kadidlo a myrhu. Pastieri sa mu klaňali s radosťou. Panna Mária to s pokorou prijala, lebo sa stala Matkou Syna, Nevestou Ducha svätého. So sv. Jozefom sa veľmi tešili Božiemu dieťatku, stal sa veľký zázrak: prišiel Všemohúci, druhá božská osoba v nevinnom bezbrannom dieťati medzi nás.
Čo my pociťujeme? Milosrdenstvo Božej lásky, aby sa to dieťatko narodilo v každom z nás. Vianočné sviatky sú najradostnejšie, najmilšie, plné pokoja a lásky. Aj tí, čo neveria, tešia sa a čakajú, lebo Ježiško klope na ich srdcia, aby ho spoznali. My ich máme povzbudiť, aby ho spoznali; Nebeský otec to od nás očakáva. On sa o nás stará, aby sme mali každý deň na stole chlieb, zdravie, požehnanie v našich rodinách, chráni nás od nebezpečenstiev. Máme chodievať do kostola na prístrešie, na sv. ruženec, na sv. omšu. V Eucharistii ho máme očakávať s úprimným srdcom, prijímať a povedať mu, čo nás trápi.
Prezradím vám, ako Pán Boh splnil naše prosby. Môj brat Peter robil v Dukle v Prešove a bol vyslaný do Japonska na svetovú výstavu ako kuchár variť na jeden rok. Pozvali sme nebohého duchovného otca Petra Adamčáka (nech odpočívajú vo svätom pokoji), aby ho vyprevadili a dali požehnanie, aby sa mu darilo a šťastlivo sa vrátil domov. V reči sa nás pýtali, prečo sa nestaráme, aby mal syn Jožko, súrodenca. Mal 6 rokov. Hovorila som, že mám problém, potrebujem operáciu, bojím sa. Oni hovorili, že keď pôsobili vo farnosti Slavkov, poznali manželov, ktorí mali 12-ročného syna. Kúpili ornát do kostola a narodili sa im dvaja synovia; tak sme aj my kúpili mariánske plachty na oltár do kostola. Prisľúbili sme. Vyšívali ich mníšky v Bratislave; prosba bola, aby sme mali dve dievčatá. Duchovný otec sa kázali modliť k Panne Márii, že sme mladí, ona vyprosí milosti. V októbri roku 1973 sme zaplatili plachty. 13. augusta 1974 sa narodil Peťo. To bolo radosti. Duchovný otec hovorili, že sľub bol urobený pred Pánom Bohom, operácia nebola. Vďačíme Ti, Bože!
Veľmi ma prekvapilo, keď duchovný otec mu povedal, že chce, aby bol mimoriadnym rozdávateľom sv. prijímania. Prisľúbil im. V decembri bude tomu rok; prvýkrát rozdával sv. prijímanie na 3. výročie úmrtia svojho otca – nech odpočíva vo svätom pokoji. Aké sú Božie cesty nevyspytateľné pre požehnanie …
Bože náš, veľmi Ťa milujeme a chceme robiť len dobro po celý náš život.

Mária Tobiášová, Ovčie

ROZHOVOR

minulom čísle sme vám predstavili sr. Filipu z misijnej rehole Služobníc Ducha Svätého, ktorých zakladateľom je sv. Arnold Janssen. Ich poslanie vyjadril slovami: „NECH ŽIJE SVÄTÝ TROJJEDINÝ BOH V NAŠICH SRDCIACH A V SRDCIACH VŠETKÝCH ĽUDÍ.“ Teraz vám predstavujeme sr. Pavlu.

1. Aké je vaše poslanie v tejto reholi?
Mojou úlohou je starať sa o duchovný rozvoj členov Misijného združenia Ducha Svätého. Toto združenie je laická vrstva, resp. laická časť. Mnohí ľudia nám pomáhajú svojimi modlitbami a obetami, aby naši misionári a sestričky, ktorí sú v misiách, našli cestu k tým ľuďom a pomohli im poznať Boha a otvoriť sa Bohu. Nie je dôležitý len človek, ktorý ide do misií, ale tiež aj pôsobenie Ducha Svätého a podpora modlitieb, aby ľudia dokázali byť otvorení na to, čo ten misionár a misijná sestra tam chce priniesť. Preto chodievam po celom Slovensku a snažím sa trošku animovať spoločenstvá a rozprávať o misiách, o našich sestrách, o pôsobení našich sestier v misiách a prosiť znovu o modlitby aj o finančnú pomoc, keď je možná, pre všetky sestry, ktoré pracujú v misiách.
Na celom Slovensku je v spoločenstve Misijného združenia Ducha Svätého okolo 4 500 ľudí skoro v 400 farnostiach, takže sa snažím stretnúť sa s vedúcimi týchto spoločenstiev a vytvoriť tak väčšiu spoluprácu. Je to dosť náročné; veľa sa cestuje, ale na druhej strane je to úžasne obohacujúce, lebo nadviažem kontakt s farnosťami, s duchovnými správcami. Snažím sa ľudí aj povzbudiť, aby spolupracovali vo farnosti, pomáhali kňazom a aby aj oni tak duchovne pomáhali pri vzraste farnosti. Toto je moja úloha.
2. Zdá sa vám táto spolupráca s farnosťami dostatočná alebo je potrebné niečo vylepšovať?
Je to niekedy také, že ľudia sa troška viacej uzatvárajú alebo spoločenstvo nie je otvorené vo farnosti. Myslia si, že stačí modlitba, keď sa stretnú tretí pondelok pri modlitbe, že je to dostačujúce. Snažím sa a myslím si, že mnohí prichádzajú na to, že aktivizácia vo farnosti je oveľa dôležitejšia. Na druhej strane veľmi veľa záleží aj od môjho postoja ako koordinátorky, ale tiež aj od kňazov a od takej spolupráce, aby aj kňazi vedeli, že to spoločenstvo vo farnosti je a že môžu tie členky poprosiť o nejakú spoluprácu. Ja sa snažím informovať kňazov o tom, že majú takéto spoločenstvo vo farnosti a že môžu sa na nich obrátiť.
3. Takže taká farnosť by mala byť spoločenstvom spoločenstiev.
Áno, lebo ako je rôznosť krásna v prírode, tak je rôznosť takým obohatením vo farnosti . Nie každý má na všetko, myslím si, že je potrebné nájsť charizmu každého človeka a nechať otvoriť sa v tej farnosti. Vtedy môže byť farnosť živá a otvorená. Sú rôzne druhy aktivít, ktoré majú spoločenstvá, napr. niekde sa viacej venujú modlitbe, niekde viacej chodia medzi chorých ľudí, niekde sa stretávajú ako spoločenstvá a pomáhajú si navzájom. Čiže sú rôzne možnosti, ako funguje Misijné združenie Ducha Svätého.
4. Zaoberáte sa aj mládežou?
Teraz chodievame po farnostiach ako spoločenstvo sestier a snažíme sa podchytiť aj mládež, oduševniť ich pre misijnú myšlienku, tiež, aby prišli do spoločenstva Misijného združenia Ducha Svätého. Snažíme sa nájsť taký spôsob, aby aj mladí ľudia boli oslovení v tomto smere. Myslím si, že sa to celkom darí, lebo prezentácie alebo obrazy, ktoré máme z misií, sú také oslovujúce. Prešli sme teraz Kysuce, Oravu, boli sme aj v cirkevných a v základných školách. Dôležité je pomôcť ľuďom nájsť to, čo pre nich Boh pripravil. Myslím si, že doba nie je taká, že máme čakať na to, kedy za nami niekto príde, ale je treba vychádzať k ľuďom. To je vlastne tá naša misia.
5. Mohli by ste nám na záver povedať nejakú príhodu alebo príbeh?
Prichádza mi na um jeden taký vážnejší príbeh. Boli sme teraz na Kysuciach a keď sme skončili spoločenstvo a stretnutia, tak nás vedúca tohto spoločenstva požiadala, aby sme išli za jednou ich členkou, ktorá je vážne chorá. Tam sme mohli vidieť svedectvo evanjelia v živote. Tá pani, ktorá je vážne chorá a veľmi trpí, ležala na posteli a úžasne sa tešila z toho, že spoločenstvo za ňou prišlo, že si na ňu pamätalo, že sa za ňu aj modlilo. Ženy z toho spoločenstva sa nenechávali zmiasť veľkou bolesťou, ktorú tá pani mala. Vedeli, že jej spôsobuje bolesť, napr. ak sa jej dotknú. Kričala, bránila sa proti tej bolesti, ale bol to jediný spôsob, ako jej pomôcť. Oni vycítili, ako jej môžu pomôcť a ona cítila, že ju majú radi. Bolo to živé svedectvo evanjelia živého spoločenstva. Bolo to úžasne oslovujúce. Nie je to veselá príhoda, ale je to z reality života. Aj pre nás osobne to bol po celodennom stretnutí a zážitkoch najkrajší zážitok dňa.

rozhovor pripravil MM

Boh – jediná nádej

Dnešná doba sa vyznačuje akousi vedecko-technicko-mediálnou explóziou, na druhej strane akousi stagnáciou viery. Zdá sa, že čím sme modernejší a inteligentnejší, čím viac hmotného máme, tým chudobnejší duchom a vierou, osamelejší a dezorientovaní vo víre udalostí dnešných dní sa každý z nás cítime. Prečo to tak je? Odpoveď si môže dať každý zvlášť, no jedno máme všetci spoločné – čoraz menšiu dôveru v Božiu prítomnosť a lásku, čoraz sebeckejší a preceňujúci pohľad na ľudské ego a osobné schopnosti bez štipky pokory a priznania si vlastnej obmedzenosti a sebakritiky. A kde je Boh? Ten príde na rad často až vtedy, keď sme na dne so silami a vynaliezavosťou, keď je utrpenie väčšie ako naša pýcha.

Medicína, elektronická komunikácia, lety do vesmíru, genetické inžinierstvo … To sú zázraky, o ktorých dnes rozprávame našim deťom. Zázraky boli kedysi dielom Božím, no dnes ich pripisujeme vede a technike. Biblia sa pomaly stáva zbierkou príbehov o horiacom kre, rozostúpenom mori či nepoškvrnenom počatí. Boh je v predstavách mnohých už veľmi starý a na dnešnú dobu aj zastaralý a pomalý; na jeho miesto si ľudia dávajú modly v podobe vedy, techniky, médií. Veda síce dokáže zmierniť utrpenie, uľahčiť prácu a priam nás zasypáva vynálezmi pre naše potešenie, ale kvôli nej už nemáme na tomto svete nad čím žasnúť. Západ slnka a vesmír sa scvrkli na vlnové dĺžky, frekvencie a matematické vzorce a pomaly strácame aj vlastnú hodnotu ako ľudské bytosti. Rozdeľuje nás aj technika, ktorá sľubovala, že nás spojí – stačí internet či mobil a predsa sa cítime osamelí a deprimovaní vďaka dennodennému bombardovaniu médiami o všetkých možných katastrofách, násilí, terorizme a roztrieštenosti spoločnosti. Skepticizmus a cynizmus sú prostriedkami na dosahovanie hmatateľných dôkazov, čo sa pokladá za prejav osvieteného ducha; ľudia sú stále viac deprimovanejší a sklamanejší. Je vede vôbec niečo sväté, keď hľadá odpovede v experimentoch s našimi nenarodenými deťmi, v klonovaní alebo v manipulácii s ľudskou DNA? Rozbíja svet na čoraz menšie kúsky v snahe nájsť jeho podstatu, no stále nachádza iba nové otázky. Takto človek svojou vedou nezvíťazí, ale preorientuje spoločnosť natoľko, že pravdy, ktoré pre nás boli kedysi majákmi, sa stanú nepoužiteľnými.
Priepasť medzi nami je čoraz hlbšia – náboženstvo a jeho pravdy sú posvätné, ale pre dnešný svet zastaralé – ľudstvo sa ocitá v duchovnej prázdnote. Preto spoločnosť hľadá v špiritizme, v scifi – UFO, skúma mozog – všetko toto sa tvári vedecky, ale v podstate sú až nehanebne iracionálne. Sú zúfalým výkrikom duše moderného človeka, osamelého a zmučeného vlastnou vzdelanosťou a pýchou neschopnou vidieť zmysel aj v niečom inom než v technike. Veda nás svojou trúfalosťou nezachráni, ale zahubí, mnohé z toho, čo vynašla, bolo neefektívne a nebezpečné. Dáva ľuďom moc, ale nijakú morálku, pomocou ktorej by ju využívali, dá do rúk dieťaťa oheň, no neupozorní ho na hroziace nebezpečenstvo. Vedecké učebnice opisujú ako vytvoriť jadrovú reakciu, no ani slovo o tom, či je to dobrá alebo zlá myšlienka. Veda šíri zbrane hromadného ničenia – pápež cestuje po svete a prosí politikov, aby ich nepoužívali – veda klonuje živé tvory. Cirkev nám pripomína, aby sme sa zamysleli nad mravnými a etickými dôsledkami našich činov. Vynašli sme internet a mobilný telefón, ale cirkev otvára svoje dvere a pripomína nám, aby sme sa rozprávali tvárou v tvár – uvažovať takýmto vedecko-arogantným spôsobom je scestné. Medzitým sa cirkev považuje za nevedomú, ale kto je nevedomejší? Ten, čo nevie definovať blesk alebo ten, čo necíti bázeň pred jeho ohromnou silou?
Cirkev každému podáva ruku, no čím viac sa usiluje, tým viac vravíme: „Dokážte, že Boh existuje“. No pritom stačí pozrieť na nebo a pochopíme, akoby bolo možné, aby Boh neexistoval! Veda sa pýta ako Boh vyzerá, no to len preto, že nechápe, že Boh je aj v samotnej vede; ako ho potom môžeme nevidieť? Je svet až natoľko duchovne skazený, že verí skôr v to, čo je matematicky nemožné, ako v nejakú moc, ktorá je väčšia než my? Pravdou je, že ak sa zriekneme viery vo vyššiu moc, zriekneme sa aj zodpovednosti. Viera je pripomienkou, že existuje niečo, čo nemôžeme pochopiť, niečo, voči čomu cítime bázeň a zodpovednosť za seba a ostatných a za vyššiu pravdu. Keby vonkajší svet nevnímal cirkev ako obrady a rituály, videl by moderný zázrak – bratstvo nedokonalých prostých duší prihovárajúcich sa svetu, ktorý stráca nad sebou kontrolu hlasom nádeje a súcitu. Svet predsa potrebuje tých, ktorí sa zastanú nenarodených a opustených či hladujúcich detí, kto by sa zastal chudobných a utláčaných.
Potrebujeme takých ľudí, ktorí, aj keď sú nedokonalí, celý život nás nabádajú, aby sme sa pridržali morálky a nezišli z cesty. Nikto z nás nemôže byť ľahostajný voči zlu, nemorálnosti či korupcii. Zlo je stále silnejšie a my ho nesmieme ignorovať, lebo napriek jeho sile nie je nepremožiteľné. Dobro môže zvíťaziť v každom z nás a teda aj na celom svete, ak budeme načúvať vlastnému srdcu, svedomiu a Bohu. Spoločne sa môžeme vyhnúť pádu do priepasti.

spracovala Lucia Galdunová

Prijímanie Eucharistie

K živej Eucharistickej slávnosti patrí nielen spev a modlitby, ale v prvom rade účasť na prijímaní. Byť na sv. omši a neísť na prijímanie, to je neúplné. Sv. omša vyzýva k najhlbšej účasti: „Vezmite a jedzte!“ Sv. omša má privádzať k Ježišovi – lepšie ho poznať, lepšie ho chápať, byť mu oddanejší, žiť z neho.

Túžime po sv. omši a po sv. prijímaní? Ak by sme necítili duchovný hlad a smäd, nebol by to dobrý znak. Keď niekto necíti smäd, vystavuje sa akútnemu nebezpečenstvu dehydratácie a ohrozeniu životných postojov. Necítiť potrebu Eucharistie je znamením poruchy duchovného života.
Sv. prijímanie nie je v živote veriaceho človeka nijakým luxusom. Patrí k normálnemu kresťanskému životu. Už ľudský pokrm je charakterizovaný tým, že ho prijímame pravidelne, ba denne, aby sme obnovovali svoje sily a udržiavali svoj fyzický život. Eucharistia má byť pravidelným duchovným pokrmom, aby sme si udržiavali duchovné sily a duchovný život.
Kto z nás by necítil potrebu duchovnej sily a pomoci? Sme mnohokrát unavení a chorí aj duchovne. Často máme unavené srdce. Kristus nám ponúka v Eucharistii svoje srdce, svoj život, svoju krv, svoju silu, svoju lásku. Z tej sa dá žiť naozaj mocne – žiť ako Kristus. „Kto je moje telo a pije moju krv, má v sebe večný život“, zaznieva nám z evanjelia sv. Jána. Kristus nám ponúka v Eucharistii život večnosti. Ponúka nám svoju krv, ktorá nás duchovne oživí oveľa viac, než oživuje akákoľvek transfúzia krvi chorého a slabého človeka. Ježišova krv je zachraňujúca a oživujúca sila teraz i naveky. Kristus nám ponúka obnovu života tým, že sa nám osobne daruje, že sa nám dáva ako vzkriesený Pán.
Cítite sa nehodní takého daru? Cítite sa nehodní sv. prijímania? Na vaše potešenie a pokoj: Eucharistia je možná medzi bratmi a sestrami, ktorí uznávajú, že sú hriešni. Ježiš povedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ Ale pozor! Na sv. prijímanie nemožno ísť s pýchou alebo nenávisťou, ani s ľahostajnosťou v srdci. Treba sa pripraviť. Ak je potrebné, ak je situácia svedomia vážna, ideme najprv na sv. spoveď. Je potrebné zriekať sa svojich antipatií a egoizmov. Boh chce mať z nás bratov a sestry, ktorí sa majú radi.
My sami najlepšie vieme, aký je náš vzťah k Eucharistii. Najlepšie poznáme svoje nedostatky. Aké úbohé sú niekedy naše sv. prijímania. Prijímame Pána, akoby sa takmer nič nedialo. Unavené a ťažkopádne si potom azda odnášame svoje staré srdce z chrámu do svojho domova, do svojho bytu, na svoje pracovisko, takmer nezmenení a nedotknutí. Aká škoda, ak nás sv. prijímanie nepovznieslo, ak sme rovnako ako predtým, neradostní a obťažení.
Ježiš v Eucharistii by mal byť pre nás srdcom nášho života. Mal by byť pre nás všetkým. Francúzsky spisovateľ F. Mauriac v knihe „V čo verím“ napísal: „Dnes ráno bol na veľkonočnej omši nespočetný zástup veriacich. Keď sme sa so sklopenými očami a so zloženými rukami vracali na svoje miesta v chráme, každý z nás si odnášal Boha. V tej chvíli bol Boh pre každého z nás osobitne všetkým. To sa opakovalo po celom svete.“ Sv. prijímanie nám dáva to, čo nám nedal ešte v plnej miere krst – dáva nám osobne Ježiša Krista v jeho osobnej, telesnej, oslávenej prítomnosti. Po sv. prijímaní zostávame s ním. Toto stretnutie je presvätou chvíľou nášho dňa. A Pánova rozmnožená milosť, jeho láska a sila, zostávajú s nami. Vieme, že nie sme sami. Žijeme v dvojici – vzkriesený Pán je s nami a sprevádza nás životom.
Ježiš sa nám dáva ako nezaslúžený dar. On v nás prebúdza vedomie jednoty, zjednocuje nás v sebe. Nič nás aj ľudsky tak nezjednocuje ako skutočnosť, ktorú prežívame pri sv. omši a pri prijímaní Eucharistie – profesor vedľa starenky, robotník, mladé dievča, študent, lekár a deti – všetci sme jedno v Kristovi. „Kto chodí dlhé roky do toho istého kostola, na tú istú omšu, má premnohých priateľov, o ktorých ináč nič nevie … Obľúbi si dieťa, ktoré chodí na prijímanie s anjelskou zbožnosťou. Vidí ho rásť, vidí ho dospievať … A potom zrazu zmizne z jeho života, kde vystupovalo ako anjel, ktorý kľačal pri ňom raz zľava, raz sprava, keď sa podávalo sv. prijímanie … Nikdy sa nerozprávali … Ale som si ho obľúbil a modlil som sa zaň …“, napísal F. Mauriac v hore spomínanej knihe.
Sv. prijímanie je pre nás východiskom a prameňom lásky k Bohu i k ľuďom a otvára nás sociálnemu životu.

spracoval duchovný otec

Adventné čítanie

Za sebou máme „čas dušičkový“, celý november, ktorý nás vo svetle sviec a v tichu „mŕtveho mesta“ cintorína naladil na myšlienky konca sveta, konca nášho života. Rozmýšľame, aký zmysel má všetko, čo prežívame, celý náš život. K zamysleniu nám pomáha aj tma, ktorá skoro sadá nad naše príbytky a taktiež aj mráz a zima, ktoré nás prenášajú do detských čias, kedy sme boli bezstarostní a na všetko sa pozerali krásnymi a nevinnými očami.
Adventný čas, ktorý je tu zas, je pokračovaním novembrových myšlienok. Tak ako končí jeden rok a opäť začne druhý, tak aj po smrti začína niečo nové. Spojovacím článkom je Kristus Kráľ. On je medzníkom medzi končiacim starým a no-vým liturgickým rokom. On je novým Adamom. „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (porov. 1Kor 15,22). Keď teda čakáme koniec svojho života, očakávajme aj príchod nového, blaženejšieho života.
Na začiatku adventu pozývam celú farnosť, všetkých, každého jednotlivca k stíšeniu sa pri svetle niekoľko wattovej žiarovke, kde si budeme čítať Božie slovo. Božie slovo nás učí byť ostražití, pripravení na všetko, čo má prísť. Dáva veriacemu človekovi istotu, že Boh je s ním, že mu pomáha, že nikdy nie je sám. Živí sa miazgou viery, ktorá je obsiahnutá v Slove, ktoré sa stalo Telom. Každý z nás kráča dejinami spásy tak ako veľakrát čítame o postavách v Starom alebo v Novom zákone.
Objavme radosť z čítania aj napriek rôznym ponukám v televízii a bulváru. Zoberme do rúk knihu, otvorme ju, nechajme sa ňou pozvať do vnútra deja, vlastnej predstavivosti, vnútornej hĺbky a stotožnenia sa s postavami a osudmi jednotlivých ľudí v dejinách sveta a spásy. Zamyslime sa: Koľkokrát zoberieme diaľkový ovládač televízora a koľkokrát otvárame knihu? V mnohých rodinách uprostred obývačky vládne televízor a o knihách niet ani chýru. Je to správne? Čím kŕmim svoju dušu? Aké myšlienky si osvojujem? Verím ešte Božiemu slovu a nechávam ho v sebe pôsobiť? Kedy naposledy som čítal svojim deťom?
Tento adventný čas môžeme opäť využiť na objavenie dobrodružstva z čítania kníh a nájdenia pravdy o živote z knihy kníh – biblie.
Skúste. Užitočné a zmysluplné čítanie prajem.

duchovný otec