Žijú medzi nami

Chcem vám priblížiť osobu, bez ktorej si ani nevieme predstaviť sv. omšu. Jeho prítomnosť a komunikácia s kňazom a veriacimi je presne vedená podľa direktória, ktorý presne určuje chod bohoslužby. Je to náš organista Jozef Harničár.

Svoju lásku k hre na organe prejavoval už vo svojom detstve v rodnej obci Chminianske Jakubovany, kde už ako 19-ročný začínal hrať a sprevádzať kňaza i veriacich na sv. omši v obci Chmiňany. Tejto láske zostal verný doposiaľ. Po uzavretí manželstva sa mladí manželia presťahovali do osady Dolina mysliac si, že ich korene tam zostanú natrvalo. Roky ubiehali a na svetlo sveta sa prihlásili aj deti, dve dievčatá a syn. Rodina sa rozrástla a bolo treba pripraviť sa na samostatnosť. Tak si v obci Víťaz postavili spoločný dom, v ktorom svorne rodinka nažíva dodnes.
Na svoju prvú kantorskú službu v obci si veľmi dobre pamätá. Bolo to 8. septembra 1975, keď bola púť v osade Dolina. V tento významný deň po prvýkrát doprevádzal kňaza, dnes už nebohého pána farára Adamčáka. Ako hudobný nástroj mu slúžilo harmónium. Po prvýkrát sa za organ v obci Víťaz posadil na sviatok Troch kráľov v roku 1976. Bola že to tréma: aby sa skúška vydarila, bolo potrebné dodržať presné lekcie podľa spomínaného direktória. Skúška sa vydarila a jeho láska k organu trvá. Byť neprítomný na sv. omši, zvlášť v nedeľu, ani predstaviť. Niektorí ľudia idú v nedeľu do prírody, aby sa trocha zrelaxovali, on je šťastný v kostole za spomínaným hudobným nástrojom.
Aj keď cez týždeň sa mu niekedy nepodarí byť na rannej bohoslužbe, je to pre pracovné povinnosti, pretože ako hlava rodiny má zodpovednosť za svoju rodinu. Tak ako každý z nás sa pripravuje na denný výkon svojej práce, tak aj on ako organista má povinnosť sa na prácu za organom pripraviť. Piesne, ktoré sa spievajú, si vyberá k určenému sviatku.
Keď sa pozrieme bližšie na jeho prácu, vynorí sa nám myšlienka, že Jožko, ako ho mnohí voláme, sa stará aj o dôsledný chod sv. omše v našej susednej obci Ovčie. Práce je teda neúrekom. Tri roky chodil hrať aj do Širokého. To už bola riadna fyzická záťaž. Na toto obdobie spomína slovami, že to nebola „prechádzka ružovým sadom“. Organista musí dôsledne dbať na to, aby sa jeho hlasivky nenachladili, veď príde aj čas pohrebov v čase aj v nečase. Aj túto prácu treba dôsledne odviesť.
Kedy Jožko cíti najväčšiu pracovnú záťaž? Nuž, keď prídu významné dni ako sú primičné sv. omše. Mladý kňaz má aj trocha obavu, aby dobre všetko dopadlo, čo organista v mnohých prípadoch cíti. A koľko rokov sa Jožko venuje tejto náročnej práci? Nuž plných tridsať rokov. Mnohí si nevieme predstaviť, koľkokrát sa jeho prsty dotkli klávesov, aby vydali svoje melodické tóny.
Iba v krátkosti sme spoločne nahliadli do práce človeka, ktorý je nám taký blízky. Čo pripomenúť na záver? Nuž Jožko, prajeme ti z celého srdca pevné zdravie, veľa elánu v tvojej tak náročnej práci, pochopenie tvojej rodiny. Preto ti prajeme veľa trpezlivosti s nami – spoluúčastníkmi sv. omše, ktorí sa svojím spevom k tebe s radosťou pripájame.

Imrich Jenča, Víťaz

Cez Nový rok do života

Silvester a Nový rok sme prežili celá rodina spolu v Prešove u syna. Na Silvestra sme boli v kostole Kráľovnej pokoja na sv. omši, ktorú slúžil duchovný otec Jozef Dugas. V kázni nám prízvukoval, aby si každý z nás utvoril obraz vo svojom srdci, aby sme porozmýšľali, čo nám v ňom chýba, čo sme za celý rok urobili dobre pre spásu svojej duše a pre blížneho. Obohatení eucharistickým Kristom sme sa vybrali domov.

Cestou sme ďakovali Bohu za to, že sme zdraví, že chodíme na vlastných nohách, pretože pred nami išiel vozičkár. Zastavili sme sa pri ňom a chceli sme mu dať nejakú pozornosť. Odmietol, že darčekom je to, že sme sa k nemu ozvali; ďakoval nám.
Na Nový rok sme navštívili kostol sv. Mikuláša, kde sme prežili slávnostnú sv. omšu s veľkou radosťou. Jasličky boli našim potešením. Ľudia sa pozerali na malého Ježiška: jedni sa tešili, druhí plakali. Každý mu chcel povedať, aké má radosti, trápenia. Každého vypočul. Bude v našom srdci i v kostole cez celý rok? Cítili sme úžasný pokoj. Kostol je presiaknutý mnohými modlitbami.
Stretla som sa s jednou paňou. Veľmi plakala, pretože vychovala päť detí a všetky odišli. Teraz žije sama v peknom dome. Všetko, čo mala, im dala a teraz ju nemá kto zaopatriť. Nie je to smutné? Za našich čias by sme nikdy neboli nechali rodičov samých. Zostal s nimi syn s nevestou alebo dcéra s manželom. Aj ja som bola nevestou 29 rokov a žili sme spolu, rodičia nám pomáhali a bolo veselšie. Zomierali s radosťou, lebo boli obklopení vnúčatami, nie sami v dome. Zamyslime sa sami nad sebou, kam spejeme? Rodič potrebuje v starobe lásku, ktorú dal svojím deťom, keď rástli a my im to nedávame. Nebolí nás srdce? Môže Boh nás aj naše deti žehnať, keď my nemáme ľútosti?
Čochvíľa nastane obdobie pôstu, keď Ježiš bude trpieť za nás, za naše hriechy. Pomôžme mu niesť kríž ako Šimon z Cyrény? Budeme sa modliť sv. ruženec, chodievať na krížovú cestu a v tichosti to prežívať. Tešme sa na svätú omšu, ďakujme za všetko, za zdravie, za pokoj i lásku v rodinách. Vrúcne prosme Pannu Máriu, pomocnicu kresťanov, aby pomáhala nám aj našim zosnulým.
Nech odpočívajú vo svätom pokoji. Bože buď nám milostivý a ochraňuj nás v novom roku.

Mária Tobiášová, Ovčie

Myšlienky pokoja

Pokoj je nepotlačiteľnou túžbou prítomnou v srdci každého človeka, ktorá prekračuje akékoľvek špecifické kultúrne zvláštnosti.
Pokoj sa nám javí, nie iba ako neprítomnosť vojny, ale ako spolužitie jednotlivých občanov v spoločenstve, kde vládne spravodlivosť a v nej sa, nakoľko je to možné, uskutočňuje dobro pre každého z nich.
Pravda pokoja vyzýva všetkých, aby pestovali plodné a úprimné vzťahy, povzbudzuje ich, aby hľadali cesty odpustenia a zmierenia a kráčali po nich, aby boli čestní v dodržiavaní zmlúv a verní danému slovu.
Čo sa týka tých, ktorí slúžia vlasti pri vojsku, nech sa aj oni pokladajú za služobníkov bezpečnosti a slobody národov. A pokiaľ plnia túto úlohu správne, naozaj prispievajú k upevneniu pokoja.
Zoči-voči nebezpečenstvám majú všetci katolíci v každej časti sveta za úlohu zintenzívniť ohlasovanie evanjelia pokoja a svedčiť o ňom, ohlasujúc, že poznanie plnej pravdy o Bohu je bezpodmienečnou a nevyhnutnou podmienkou na upevnenie pravdy pokoja.
Boh je láska, ktorá zachraňuje, je milujúci Otec, ktorý chce vidieť všetky svoje deti, ako sa navzájom považujú za súrodencov a zodpovedne sa usilujú dať svoje rozličné talenty do služby spoločnému dobru ľudskej rodiny.

Myšlienky z posolstva Svätého Otca Benedikta XVI. k Svetovému dňu pokoja 1. 1. 2006

Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI.

Na sviatok Panny Márie Lurdskej 11. februára 2006 pripadá už 14. Svetový deň chorých. Svetový deň chorých sa bude tohto roku sláviť v Adelaide v Austrálii. Pri tejto príležitosti sa chce Cirkev s osobitnou starostlivosťou skloniť k trpiacim a upriamiť pozornosť verejnosti na problémy spojené s psychickými ťažkosťami, ktoré v súčasnosti postihujú pätinu ľudstva a predstavujú skutočnú spoločensko-medicínsku hrozbu.

Predlžovanie ozbrojených konfliktov v rozličných oblastiach sveta, veľké prírodné katastrofy či šírenie sa terorizmu majú za následok nielen nesmierne počty mŕtvych, ale u mnohých postihnutých sa objavujú psychické traumy, ktoré sú niekedy len ťažko prekonateľné. V hospodársky vyspelých krajinách odborníci zasa zisťujú negatívny vplyv krízy morálnych hodnôt na vznik nových foriem duševných ochorení. Tým narastá pocit osamelosti, oslabujú či dokonca rozpadajú sa tradičné formy spoločenskej súdržnosti – počnúc inštitúciou rodiny – a na okraj sú vytláčaní všetci chorí, no najmä duševne chorí, ktorí sú často považovaní za bremeno pre rodinu a spoločnosť.
Chcel by som sa preto poďakovať ľuďom, ktorí sa rôznym spôsobom a na rôznych úrovniach snažia o to, aby sa nezabúdalo na ducha solidarity a aby sa v starostlivosti o týchto našich bratov a sestry pokračovalo, inšpirujúc sa humánnymi a evanjeliovými zásadami. Povzbudzujem preto tých, ktorí sa usilujú zabezpečiť všetkým duševne chorým prístup k potrebným liečebným postupom, v ich úsilí.
Taktiež sa obraciam aj na vás, drahí bratia a sestry, ktorých sužuje choroba a vyzvať vás, aby ste spolu s Kristom ponúkli svoje utrpenie Otcovi. Chcem vás uistiť, že každá skúška, ktorú odovzdane prijmete, je cenná a priťahuje Božie dobrodenie na celé ľudstvo. Vyjadrujem i svoje uznanie tým, ktorí vám pomáhajú v početných domovoch sociálnych služieb, denných stacionároch, na diagnostických a terapeutických oddeleniach a povzbudzujem ich, nech sa všemožne snažia zabezpečiť vám nevyhnutnú lekársku, sociálnu a pastoračnú starostlivosť, rešpektujúcu dôstojnosť vlastnú každej ľudskej bytosti.
Aj každý kresťan – vzhľadom na osobitnú úlohu a zodpovednosť, ktorú zastáva – je povolaný napomáhať uznaniu, rešpektovaniu a zveľaďovaniu dôstojnosti týchto našich bratov a sestier.
„Duc in altum!” Touto Kristovou výzvou k Petrovi a apoštolom sa obraciam na cirkevné spoločenstvá roztrúsené po svete a najmä na tých, ktorí sú v službe chorým, aby s pomocou Márie – ktorú nazývame Salus infirmorum (Uzdravenie chorých) – svedčili o Božej dobrote a otcovskej starostlivosti. Svätá Panna nech posilňuje sužovaných chorobou a nech pomáha tým, ktorí ako milosrdný Samaritán zmierňujú ich telesné a duševné zranenia.

-re-

Sviatosť zjednotenia

Pri poslednej večeri, po ustanovení Eucharistie, rozvíjal Ježiš obsah tohto tajomstva a jeho veľké poslanie: „… aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, … ja v nich a ty vo mne“ (Jn 17, 21-23). Ježiš je v nás najmä prijímaním Eucharistie. Je v nás a my z neho žijeme ako z Viniča.

Naša vlastná skúsenosť, ale aj skúsenosť celých dejín nás presviedčajú o tom, že ľuďom sa žije ťažko i preto, že sú porozdeľovaní na nepriateľské tábory. Znepriatelení ľudia žijú v ustavičnej neistote a napätí, striehnu na druhých v obavách alebo rovno s nenávisťou.
Všetci cítime, že by sme potrebovali čosi, čo by nás opravdivo zjednocovalo, Potrebné nejaké základné spojivo, ktoré by nám pomáhalo tvoriť jednotu bratov a sestier, slobodné spoločenstvo slobodných ľudí, ktorí žijú nielen jeden vedľa druhého, jeden s druhým, ale ktorí žijú predovšetkým jeden pre druhého. V dejinách sa už vyskúšali mnohé prostriedky pre jednotné spolunažívanie ľudí. Ľudia sa zjednocovali strachom, korbáčmi, zbraňami alebo v lepších prípadoch zmluvami.
Najtrvalejšia jednota ľudí sa rodí zo slobodného zjednotenia v spravodlivosti a láske. Niet pevnejšej jednoty nad jednotu v duchu – v zmýšľaní, v láske a vzájomnej obetavosti. Pre nás veriacich to značí prehlbovať to jediné stanovisko, z ktorého vidíme všetkých ľudí ako bratov a sestry, ako príslušníkov jednej Božej rodiny, ako synov a dcéry jedného Otca. Ježiš Kristus dal za túto jednotu v Bohu vlastný život a obetu svojho života urobil základom našej jednoty pre budúce stáročia a tisícročia. Táto obeta, sv. omša, je viditeľný a účinný znak našej jednoty, je to sviatosť našej jednoty.
Do chrámu prichádzame z rozličných strán, máme rozličné vzdelanie a postavenie, sme ženy, muži a deti, ale pri sv. omši stojíme vedľa seba a pred Pána Boha predstupujeme ako jedna rodina. Miznú všetky spoločenské rozdiely – otec vedľa syna, profesor vedľa študenta, majster vedľa učňa. Všetci prinášame jednu spoločnú obetu. Tvoríme jednotné spoločenstvo viery.
Pri sv. omši vystupujeme ako celok. Vo sv. omši sa takmer vôbec neobjavuje zámeno „ja“. Nevystupujeme ako jednotlivci, ale ako zjednotení v Kristovi. Pri sv. omši používame množné číslo a hovoríme „my“ – my všetci. My sme údy jedného Krista a v ňom tvoríme jednotu pred Pánom Bohom.
Sv. omša je školou lásky. Pomáha nám vykoreniť všetok egoizmus oddeľovania. Žijeme akoby tlkotom jedného srdca, dýchame jedným dychom a jedným rytmom. Naraz spievame, naraz sa modlíme, naraz tíchneme a sústreďujeme sa, naraz vstávame. Nerobíme to pre krásu poriadku – skôr pre silu a hĺbku jednoty. Pri sv. omši sú modlitby Cirkvi modlitbami nás všetkých, dávame im prednosť pred súkromnými. Som prítomný na sv. omši spolu s inými, myslím na iných a spolu s kňazom sa modlím „za všetkých tu prítomných“. Aj keď som niekedy v inom duševnom rozpoložení, aj vtedy, vedený láskou k ostatným, zabúdam akosi na seba a zaodievam sa rúchom Kristovým a jeho liturgickou farbou.
Pri modlitbách vo sv. omši sa nezaoberám sebou samým, ale myslím na všetkých prítomných, na celú Cirkev, na celé ľudstvo. Do chrámu prichádzam možno ponorený sám do seba a do svojich starostí. Na sv. omši sa mi však razom akoby rozširuje obzor – začínam hľadieť širokým katolíckym pohľadom Cirkvi na celý svet, na tok času v dejinách i v prítomnosti, ba na celú večnosť. Začínam cítiť, že prichádzam z dejín, že tu žili generácie už predo mnou. Uvedomujem si, že nie som sám a že moje šťastie závisí aj od šťastia všetkých, čo žijú so mnou.
Keď chceme vybudovať hlbokú jednotu od základov, žime predovšetkým z prameňa jednoty sveta a tým je Ježiš Kristus vo sv. omši. Odtiaľto vybudujeme jednotu medzi sebou, a keď nás bude mnoho, i jednotu sveta.

spracoval duchovný otec

Hľadanie jednoty

Od 18. do 25. januára sa tradične koná Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. V tomto týždni si uvedomujeme, že je viac toho, čo kresťanov spája, ako toho, čo kresťanov rozdeľuje. Najmocnejšou skutočnosťou, ktorá kresťanov zjednocuje, je prítomnosť vzkrieseného Krista, ktorý sľúbil svojim učeníkom, že bude s nimi až do konca časov.

Témou tohtoročného Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov je Ježišovo zasľúbenie: „Lebo kde sú zhromaždení dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20).
Ježiš túži s nami zdieľať naše starosti, radiť nám, sprevádzať nás, vstupovať do našich domovov a na pracovné miesta, oživovať našu radosť svojou prítomnosťou, ktorá nás vedie k srdcu Otca. Chce, aby sme cítili Božiu blízkosť, Božiu silu, Božiu lásku. Chce byť medzi nami, aby prostredníctvom nás mohol svedčiť o svojej láske a živote v našom domove, práci, škole a celom okolí.
Byť čo najviac vnímavý na prítomnosť Ježiša v našom strede vyžaduje od nás žiť „ekumenizmus života.“ Znamená to šíriť kultúru spolupatričnosti a učiť sa vidieť pozitíva v rozdielnosti cirkevnej príslušnosti. Taktiež pamätať na to, čo všetko máme spoločné: modlitba, svedectvo a posolstvo. Nakoniec je potrebne vidieť tých druhých ako bratov a sestry v Kristovi.
Nech sa posolstvo Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov stane súčasťou nášho životného štýlu, našej kultúry a nášho každodenného života. Nech sa akýkoľvek kontakt s bratmi a sestrami uskutočňuje v Ježišovom mene – s túžbou osláviť Boha.
duchovný otec

duchovný otec