Zabíja choroba a nie hanba

Keď človek počuje slovo rakovina, vybaví sa mu hneď operácia, hospitalizácia na onkológii, ba dokonca koniec života. Medicína tak pokročila, že sa rakovina úspešne lieči, človek prežíva niekoľko rokov. Úspech liečby závisí od toho, v akom štádiu sa nádor diagnostikuje. Ku každej diagnostike prispieva aj sám klient, a to tým, že pozoruje svoje telo, včas vyhľadá zdravotnícku pomoc, nielen vtedy, ak sa cíti zle.

V priebehu štúdia na vysokej škole som sa stretávala s pacientmi rôznych vekových skupín, ktorí trpeli touto zákernou chorobou; niektorí z nich prišli neskoro. Preto som sa rozhodla urobiť prieskum aj v mojej rodnej obci Ovčie, ktorý sa týkal prevencie nádorového ochorenia prsníka. Nádorové ochorenie prsníka patrí k najčastejším nádorom v ženskej populácii, v rebríčku má číslo jeden. Na Slovensku naň ochorie 1680 žien ročne. Úspech liečby závisí od skorej diagnostiky, ku ktorej prispieva sama žena a to tým, že si pravidelne raz mesačne vyšetrí prsníky sama.
Dňa 9. marca 2006 sa v Základnej škole konala prednáška o samovyšetrovaní prsníkov v spolupráci s MUDr. Marekom Paľom. Apeloval na ženy, aby si vyšetrovali prsníky pravidelne raz mesačne, nehanbili sa. Zabíja choroba a nie hanba. Tvrdenia „mám strach, že si nahmatám hrčku“, „nemám čas“ neobstoja.
Preto sa ťa žena pýtam: Máš čas chodiť ku kozmetičke, kaderníčke? Máš čas každé ráno stáť pred zrkadlom a maľovať sa? Vieš, kedy pocítiš strach? Ak v očiach tvojich blízkych uvidíš slzy.
Touto cestou chcem poprosiť ženy, ktoré sa zúčastnili prednášky, aby svoje skúsenosti odovzdali ďalej, ďalším ženám. Informovanosť tiež patrí k úspechu vo výkone zdravotníckeho povolania. Nezabudnite, že 7. apríl je dňom boja proti rakovine.

Anna Bednáriková, Jesseniova lekárska fakulta v Martine, 4. ročník

Kríž je znakom spásy

Ježiš Kristus ma vedie na ceste kríža. On trpel prvý. Vedie nás utrpením a chce, aby sme mali život, ktorý nám Boh pripravil vo večnosti. Ježiš a kríž – to je neodlučiteľná láska. Buď ho príjmeme s láskou alebo ho odmietneme.

V našom kostolíku ma najviac upúta kríž, ktorý je na viditeľnom mieste – Ježiš na kríži v životnej veľkosti. Každý človek musí mať v sebe lásku k tomu, ktorý na ňom zomrel. V tomto pôstnom období chodíme na pobožnosť krížové cesty a počúvame, čo náš drahý Ježiš vytrpel. Aj my máme kríže, niektoré sú veľmi ťažké, ale prosme Pána Ježiša, aby nám ich pomáhal niesť. Treba ich len znášať s trpezlivosťou a láskou. Príkladom je naša nebeská Matka Panna Mária, ktorá všetku bolesť prežívala so svojím synom od narodenia až po hrob. Ona vedela, že po ukrutnej smrti príde vzkriesenie. Mária, ty si toľko vytrpela, všetko nám hovoríš vo sv. ruženci, preto tí, ktorí sa ho modlíme, máme nádej, že v poslednej hodine sa prihovoríš u svojho Syna za nás.
Prednedávnom bola akcia jastrab. Šli sme autom, ale stále, keď ideme dvaja alebo traja, berieme ruženec do rúk a  modlíme sa. Práve vtedy sme cestovali a zastavil nás policajt. Keď zbadal, že máme v rukách ruženec a  modlíme sa, zatvoril nám dvere a povedal: „Choďte ďalej.“ Či to nie je záchrana? Policajt mohol nájsť všelijaké chyby, ale Matka Božia nás sprevádzala.
Na tomto svete sú všelijaké trápenia, nešťastia, choroby. Všetko zverme do rúk Sedembolestnej Pane Márii, ktorá so svojím synom Ježišom Kristom najviac vytrpela. Po veľkom utrpení svitlo veľkonočné ráno. Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami!

Helena Hudáková, Ovčie

Stopy zmŕtvychvstania

Sedím v čakárni u zubára. Predo mnou je hora ošúchaných časopisov. A okolo mňa čakajúci ako ja. Každý sa uzavrel do seba. Nepadne ani slovo. Nepokojné dieťa mrnká pri svojej matke.
Zrazu začne jeden starý muž šmátrať v taške, vytiahne vreckovku, urobí na nej uzlík a strčí do nej prsty, vreckovka sa premení na bábiku. Začína žiť, ide k dieťaťu a prihovára sa mu. Najprv sa usmeje dieťa, potom jeho matka. Prehodí sa prvé slovo. Ľudia vychádzajú zo seba, poznávajú jeden druhého. Prejavujú sa stopy zmŕtvychvstania skrze starého človeka a jeho vreckovku, skrze jeho úsmev a vynaliezavosť.
Stopy zmŕtvychvstania môžeme objaviť a prebudiť v čakárni, v autobuse, v škole, na ihrisku, i pri bohoslužbe. Všade, kde si všímame blížneho, prichádza k slovu Ježišova dobrota.

Mária P.

Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami!

Prežívame pôstnu dobu. Zamýšľame sa nad jeho Ježišovým mladým životom, čo od svojho detstva prežil. On sa pre celé ľudstvo na svete dal trýzniť, aby nám dokázal, akú má lásku k nám; bol doráňaný piatimi ranami, trpel. Jeho pot a krv tiekli na zem, nevzdal sa, aj keď sa mu vysmievali. To všetko znášal s pokorou, lebo nás miluje.

Aké bolo jeho srdce? Samá láska. Aký bôľ prežívala Jeho Matka Panna Mária, keď videla svojho jediného syna, pribitého za živa na kríži. Srdce jej pukalo od žiaľu. A my cítime s ním? Aby sme boli lepší k blížnemu, aby sme urobili Ježišovi radosť, aby nadarmo netrpel.
V tomto mesiaci bol sviatok sv. Jozefa. Chodili sme na deväť dňovú pobožnosť a prosili sme ho, aby ochraňoval nás a naše rodiny. Ďakujeme mu, že bol pestúnom Pána Ježiša, že sa staral oňho. Chodievame na krížovú cestu, aby sme prejavili úctu a lásku Ježišovi. On trikrát padol a trikrát vstal. Šimon mu pomohol niesť kríž, Veronika mu podala ručník. On jej dal ako odmenu vtlačenú tvár na ručníku. Ženy plakali, on im hovoril: „Neplačte nado mnou, ale samy nad sebou a nad svojimi deťmi.“ Vydržal do konca. Zomrel a tretieho dňa vstal z mŕtvych, ako predpovedal.
V televízii vidíme záplavy, strechy spadnuté z domov a iné katastrofy. Nebeský Otec nám pripomína: „Kajajte sa!“ Modlime sa za svojich zosnulých i za tých, na ktorých si nikto nespomenie. Sv. Jozef, oroduj za nás!

Mária Tobiášová, Ovčie

Za milovaným Otcom

V nedeľu 2. apríla 2006 si s nesmiernou láskou a úctou pripomenieme úmrtie najväčšieho pápeža našich čias, milovaného Svätého Otca Jána Pavla II.. S veľkou bázňou v týchto pôstnych dňoch beriem do rúk jeho knihu „Moje modlitby“ a nech otvorím na hociktorom mieste a zahĺbim sa do poézie jeho modlitieb, pociťujem niečo nedefinovateľné, nesmierne povznášajúce ducha.

Táto vzácna kniha sa začína krížovou cestou. Texty a meditácie napísal na Veľký piatok r. 1984. Je to modlitba, ktorú nemôžete prerušiť (nedá Vám to) až do 14-eho zastavenia. Keď prídem k poslednému zastaveniu, túžim byť v utrpení ďalej s Pánom Ježišom.
Nádherné myšlienky sú v kapitole „Kríž, naša spása“. Uvediem krátke úryvky: „Otče, prijmi všetkých nás v Kristovom kríži … Kriste, oslov nás jazykom Tvojho kríža. Povedz nám prostredníctvom svojho ukrižovaného tela, aká je nekonečná hodnota našich duší … A za čo môže človek vymeniť svoju dušu? … Ave, Kristov kríž. Všade, kde sa nachádza Tvoj znak … Kristus vydáva svedectvo Veľkej noci … a vydáva svedectvo lásky, ktorá je silou života … Ave, kríž, kdekoľvek sa nachádzaš, na poliach, pri cestách, na miestach, kde ľudia trpia a skonávajú … Na miestach, kde pracujú, študujú, tvoria … Na každom mieste, na hrudi každého muža a ženy, chlapca alebo dievčaťa a v každom ľudskom srdci. Ave, Kristov kríž.“
Je to len malá ukážka z jeho knihy modlitieb. Je ako mobil, ktorým si zavolám, keď ju otvorím. Sú tam ďalej nesmierne krásne vyznania Panne Márii, veď on bol „Totus Tuus“. S otcovskou nehou oslovuje mladých, modlí sa za pokoj, prosí za rodiny, modlí sa za národy, prosí o jednotu.
„Ó, Mária, zornička nového sveta, Matka živých, zverujem Ti problematiku života. Pozri, ó, Matka, na nesmierny počet dietok, ktoré sa nesmú narodiť, chudobných, ktorým je ťažko žiť, na mužov a ženy, ktoré sú obeťami neľudského násilia, starých a chorých usmrtených ľahostajnosťou alebo z údajného súcitu. Daj, aby Tí, ktorí veria v Tvojho Syna, vedeli zvestovať s otvorenosťou a láskou ľuďom našej doby evanjelium života. Vypros im milosť, aby ho prijímali vždy ako nový dar …“
V spomienkach ho vidím na stretnutiach, na ktorých som mal milosť byť. Bratislava Vajnory, Košice, Levoča, Rožňava a potom kľačím pri mieste jeho posledného odpočinku v krypte chrámu sv. Petra v Ríme. Milovaný Ján Pavol Veľký, milujúci krajinu pod Tatrami a jej obyvateľov, oroduj za nás!

S úctou jeden z nich.

Sluha Malchus

Kajfáš, najväčší kňaz, mal dôverného urasteného sluhu, ktorý bol pyšný a domýšľavý. Rodák zo Svätého mesta, mal asi tridsať rokov. Syn chrámového strážcu, miláčik žien, ktorého sa báli aj Leviti, namýšľal si, že je pánom Jeruzalema a určený na veľké veci.

Malchus (vladár), vlastným menom Ezechiáš, chystal sa lapiť vodcu heretickej bandy, falošného Mesiáša, ktorý prišiel z Galiley s ozbrojencami, aby zboril chrám a pomohol ľudovému hnutiu v Jeruzaleme. Keď sa Malchus dozvedel, že vo štvrtok večer mali chytiť Mesiáša, chcel byť v čele oddielu, ktorý ho pôjde zadržať. Zozbieral si ozbrojenú tlupu nemilosrdných vzbúrencov, mazaných rôznymi masťami. Odovzdal štyri lampy najmladším a zahalil sa do plášťa. Keď sa otvorili dvere a objavil sa Judáš, Malchus sa ho spýtal: „Môžeme ísť?“ Judáš prikývol rukou, v ktorej držal chlieb. Blízko Olivetskej hory Judáš zastal a povedal: „Nikto nech sa ho nedotkne. Ja prvý položím naňho ruku a pobozkám ho na ústa. Teraz sa začal odvíjať zradcov plán. Judáš hneď spoznal Ježiša a pobozkal ho. Tlupa ozbrojencov sa zbehla a obkolesila Ježiša. Prefíkaný Malchus zdrapil Pána za ruku, aby ho mohli zviazať. V tom okamihu sa z hmly vynorila postava muža, ktorý vytiahol spod plášťa dýku, priložil ju k Malchusovej hlave a odrezal mu pravé ucho. Ježiš natiahol ruku k lícu a zdalo sa, akoby Malchusa hladil. V tom sa krv zastavila, bolesť zmizla a rana sa mu zacelila. Malchus hmatajúc zodvihol ucho a zmizol. Nešťastník nebol pri procese, ani pri odsúdení, ale ani pri triumfe svojich pánov nad nevinným Baránkom.
Po Veľkej noci si spomenul Najvyšší kňaz na Malchusa a dal ho hľadať. Nikto ho však nevidel, ani nič o ňom nepočul. Samotou trýznený Malchus premýšľal, ako sa pomstiť tomu, ktorý ho takto ponížil. Myšlienkami blúdil, prečo sa Judáš obesil? Konečne sa odhodlal vyjsť von, no nenávisť ho stále bičovala. Odrezanie ucha bolo v istých krajoch hanebným trestom. Otec mu už nežil, matka bola chudobná a úspory, ktoré mal, sa mu rýchlo minuli. Pretože bol poznačený, do práce ho zobrať nikto nechcel. Tak sa stal pyšný Malchus jedným z povaľačov, ktorý potulujúc sa po Svätom meste obťažoval ľudí. Ucho si už nezakrýval, aby sa ľudom uľútostil, rozprával im vymyslené historky, že prívržencov Mesiáša bolo viac ako sto, všetko ozbrojení. Sám ich niekoľko zabil, ale nakoľko Ježiš bol čarodejník, všetkých vzkriesil a umožnil im útek.
Peter posilnený Duchom Svätým vkročil do Jeruzalema, hovoril o svojom Majstrovi a vysvetľoval s učeníkmi o opľúvaní, bičovaní a ukrižovaní. Malchus za ním sliedil. Keď Peter kázal, postavil sa pred neho a uprene sa pozeral. Keď Petra s Jánom uväznili, veril, že ho odsúdia na ukameňovanie a že si bude môcť hodiť kameňom. Ale Peter bol z väzenia zázračne oslobodený; to sa už Malchus nevedel uspokojiť. Jeho trpký objekt tak veľkej nenávisti zmizol z dohľadu. Vyhľadal Petrov dom a deň a noc ho pozoroval a strážil. Keď zbadal Petra, ukazoval mu na spánky. Lenže Peter ho neporozumel a dal mu nejaké drobné. To Malchusa tak rozhnevalo, že mu mince hodil do tváre. Súcitní Židia vyzývali Malchusa, aby sa zmieril s údelom a nechal všetko tak.
Roky sa míňali, obaja zostarli. Túžba po pomste neochabla, ba naopak. No Peter zmizol a tulák nevedel, kde ho má hľadať. Dopočul sa od viacerých svedkov, ktorí ho videli účinkovať v Ríme. Túžbou hnaný za svojím cieľom nalodil sa a dorazil v jedno májové ráno do Ostie. Odtiaľ putoval pešo do Ríma.
Prešlo 35 rokov od nešťastnej noci a písal sa 817. rok rímskej vlády. Už šedivý zhrbený Malchus nepripomínal hrdého veľkňazovho sluhu. Teraz prišiel vytúžený cieľ. Nero sa rozhodol, že dá vykynožiť všetkých kresťanov. Zatkli aj vodcov. Peter mal byť ukrižovaný a Pavol sťatý. Dni a noci sa potuloval Malchus okolo väzenia. V jedno júlové ráno viedli vojaci zviazaného Petra, za nimi na voze viezli dubový kríž. „Ach, to je úľava,“ pomyslel si. Malý sprievod sa poberal k vatikánskemu lesíku. V tom Malchus podišiel bližšie. „Poznáš ma?“ Peter mlčal. „Nepamätáš sa na Malchusa? Kvôli tebe som ľuďom na posmech. Roky čakám na tento deň.“ „Máš pravdu, v tú noc som sa veľmi previnil. Aj Majster mi to vyčítal. Ja o chvíľu budem pri svojom učiteľovi. Odpusť mi, prosím ťa.“ Stotník, ktorý sa pozeral na tento rozhovor podišiel bližšie. Videl, ako si odsúdený pred neznámym kľaká. „Kto si?“, zdrapne Malchusa. „Zaiste budeš jedným z nich.“ „Ja k nim nepatrím, ja nie som kresťan.“ „Chyťte ho a zviažte“, káže stotník. „Keď budeme hotoví, dovedieme ho pred súd. Zaiste je otrok alebo zlodej, má odrezané ucho. Odrežem mu aj druhé, aspoň uvidíme, ako sa bude škeriť ten smradľavý Žid.“ Malchus sa nechcel vzdialiť od kríža, na ktorom Peter dvíhal hlavu visiacu nadol. Vojak ho chytil. Otrhaný muž bežal smerom k lesíku. V tom sa potkol a spadol. Jeden z vojakov sa naň vrhol a odrezal mu druhé ucho. Krv pomaly stekala po líci pomstiteľa. A život zhasínal, život nenávisti.
Až tak ďaleko od svojej vlasti zomrel Kajfášov sluha, hnaný pomstou, nazývaný Malchus.

spracoval Ján Jenča

Reality šou alebo ako začal človek predávať seba samého …

1. Komu slúžia médiá?
Keď bežala v rádiu diskusia na tému psychodopadu reality šou v médiách na človeka, bol katolícky kňaz a riaditeľ Tlačovej konferencie KBS Jozef Kováčik väčšinou poslucháčmi napádaný ako osoba i ako predstaviteľ Cirkvi a zástanca staromódnych hodnôt.

Ak sa Slovensko pokladá za kresťanskú krajinu, tak sa nepochybne s vierou ľudí niečo deje a posúva vlažným, svetským, nesprávnym smerom bez Božieho svetla. A nejde tu len o otázku viery, ale i o kvalitu umenia a kultúry u nás vôbec. Postrehli to aj naši kvalitnejší umelci a, samozrejme, tieto novodobé, umelo vyrobené „celebrity“ neberú vôbec vážne.
Nie je to vhodný trend ani pre život mladých ľudí. Vidia svojich rodičov ťažko a čestne pracovať v rôznych podnikoch za pár korún, ktoré vystačia sotva na dva šeky a pokladajú ich nie za „celebrity“, ale s prepáčením za chudákov, ktorí si nevedia zariadiť život. Ironicky zhadzujú slovami svojho otca či matku za ich čestný život, ktorí si oni takto čestne, ten svoj, ani zďaleka nepredstavujú. “Celebritou“ sa v našej spoločnosti môže stať prakticky i človek, ktorý pre túto spoločnosť nič poriadne ešte ani neurobil. Je to cesta široká, lákavá a hlavne nenáročná, čím si mladého človeka získava takmer okamžite a preto je samozrejme i nebezpečná.
Riaditeľ Radošínskeho naivného divadla Štefan Štepka sa vyjadril na túto tému takto: „Je mi ľúto človeka, zvlášť mladého, že jeho duša je hladná po hodnotách a niet kultúry, čo by nasýtila.“
Vzniknutý problém aj on dobre vidí v tom, že proti sebe tu stoja ľudská mravná hodnota a krása a finančný zisk televíznych spoločností. Rozhodne každý z nás tým, čo do svojej obývačky cez TV vpustí alebo nie. Kresťan nemá plávať po prúde masovosti, má byť „vlnolamom“. Kresťania nikdy neponechali svet svojmu osudu.

2. Ľudská osobnosť
Moderná spoločnosť takmer všetko považuje za vykonateľné a preto často pri výsledkoch zostáva bezradná, pribúdajú poradne pre duševne smutných ľudí. Viera dáva človeku správnu silu a chuť žiť vo svete v Božom svetle, vnášať svetlo do všedných dní sveta, ktorý Boha väčšinou ignoruje. Potrebujeme katechézu, ktorá naučí mladých ľudí obstáť verne, vo svetle klamlivých reklám, na pravej ceste. Mladých ľudí, čo sa budú oduševnene hlásiť ku svojej katolíckej totožnosti a svojimi talentami vytvárať kultúru, čo je hodnotná a nasýti.
Ján Pavol II. tvrdil: „Od Cirkvi sa vyžaduje, aby vliala do žíl ľudskej spoločnosti večnú životnú a božskú silu evanjelia.“ Vidíme všetci, že sa je čoho báť. Človek, čo sa nebojí Boha, je schopný všetkého, nič ho nezastaví pred konaním zla.Vidina veľkých peňazí vedie človeka k tomu, že je schopný predať seba samého. Český psychológ Max Kašparů hovorí: „K radosti ľudskej duše prirodzene patrí poriadok. Ten súvisí s hľadaním Božieho kráľovstva a jeho spravodlivosti, lebo všetko ostatné sa nám potom pridá. Vrátane zdravého rozumu. Lebo sme svedkami opaku:
volič komunistov
slobodne podniká,
otec darebáka
obviňuje učiteľa,
zástankyňa práv zvierat
ide na potrat,
laik poučuje odborníka,
zločinec kritizuje zákony,
ateista túži po svadobnom obrade v kostole,
katolík sa riadi horoskopom,
vreckový zlodej sedí
vo väzení,
kým miliónový „tunelár“
si užíva slobodu,
odporca Cirkvi chodí
na polnočnú,
cap robí záhradníka,
svet sa ešte točí,
ale zdraví rozum stojí.“
A tak je to i s reality šou: pár ľudí sa finančne „nabalí“, ale kto spočíta škody na duši spoločnosti? Žaba na dne studne je presvedčená, že nebo nie je väčšie ako prikrývka hrnca, ale my nemáme obzor „žiab“ 21. stor. Sme viac. Sme pokrstení. My vieme, že nebo je viac. My to vieme a sme zodpovední.
„Verím v Krista a verím, že 800 miliónov kresťanov na svete dokáže obnoviť tvár tejto zeme.“ (H. Boll)

Spracoval a preložil: ThDr. Juraj Spuchľák, PhD.

Rozhovor s vdp. Antonom Srholcom

26. marca zavítal do našej farnosti vdp. Anton Srholec. Pri tejto príležitosti sme ho poprosili o rozhovor.

1. Čo Vás priviedlo do našej farnosti?
Už 45 rokov chodievam do Ovčia a do Víťaza. Zakaždým je to návšteva môjho priateľa z väzenia Štefana Balogu z Ovčia. Boli sme spolu vo väzení, spolu sme sa modlievali a snívali o tom, že raz budeme slobodní. Priateľstvo trvá a je tak ukuté, že trvá aj cez hranice tzv. smrti – on nás už opustil, jeho deti našli vo mne priateľa a ja v nich. Vďaka tejto rodine som sa dostal do Ovčia. Potom tuná z Víťaza som bol vo väzení s pánom Jánom Blizmanom. To sú priateľstvá ukuté nielen pod tlakom veľkého odlúčenia, izolácie, deprivácie a komunistických trestov, ale ešte aj tam bolo pozitívne to, čo nás hrialo – spoločná viera v dobro, v lásku, v pravdu, v spravodlivosť.
2. Odkiaľ pochádzate a kde pôsobíte?
Ja pochádzam z druhého konca republiky zo Skalice, Je to staré kráľovské mesto. Pochádzam z chudobnej rodiny, bolo nás sedem detí. Študoval som v Šaštíne u saleziánov. Tam som vstúpil do rehole. Ako študenta a ešte len kandidáta na teológiu ma hneď po maturite zatvorili za to, že som odmietol vstúpiť do už komunistami riadeného seminára a chcel som utiecť za hranice. Za to som dostal 12 rokov väzenia. 10 rokov som si odsedel – tam so stretol práve týchto vzácnych ľudí, s ktorými som nadviazal priateľstvo.
Teraz žijem v Bratislave ako dôchodca. Mám už 77 rokov. Venujem sa v dobe, keď sa nám zopsul život a v mestách v bytoch majú ľudia psov a starajú sa o psov, tak ja sa starám o skupinu bezdomovcov. Nazýva sa to resocializačná komunita a má dva stupne: tí, čo k nám chodia z ulice – dostanú u nás jedlo, oblečenie, osprchujeme ich, očistíme, prípadne im urobíme dezinsekciu. Majú u nás spoločenstvo. Zafajčia si a niekedy sa pomodlíme a zaspievame. Máme veľmi pekné pesničky upravené pre nás bezdomovcov. Druhí, asi 60-ti, bývajú pod našou strechou, sú ako moja veľká komunita. Je to niečo ako pokus urobiť rehoľu, ktorá žije v inom, v zmenenom svete, rehoľu, ktorá nemá písané pravidlá, ale zachováva až príliš horlivo staré čnosti. Sme takí chudobní, že niekedy nemáme ani na cigarety. Sú to samí chlapi a ja som mal strach, že tam bude problém so ženami. Je to pokus o taký postmoderný vzor rehoľného života, kde pod jednou strechou v skromných podmienkach žijú všelijakí ranení, chorí, opustení a frustrovaní muži. My nemáme nijakú inštitúciu, nijakú organizáciu, nijaké upratovanie, všetko si robíme sami a žijeme a prežívame v skromných podmienkach. Je to taký môj dar veľkému mestu, kde tento fenomén marginalizovných ľudí rastie, starám sa o nich, aby neboli na uliciach. Keď sú títo ľudia bez dozoru a bez toho základného, čo človek potrebuje na prežitie, tak sa často už v zúfalej situácii uchýlia k novým formám teroru a násilia – ku krádežiam, prepadaniu a ohrozovaniu druhých ľudí, znečisťovaniu prostredia a podobne. U nás je to spojené s výchovou.Takže je to taká služba tomuto mestu.
Každý týždeň tam mám sv. omšu. Väčšinou k nám chodia naši rómski chlapci a dievčatá. Medzi bezdomovcami je viac nábožných ako medzi milionármi. Bezdomovci sú menším nebezpečenstvom pre našu spoločnosť ako milionári alebo veľkí zbohatlíci; bezdomovci žijú ako myšičky jednoducho a skromne, neohrozujú a uskromnia sa. Aspoň podľa toho, ako ich vidím ja, ako žijú u mňa; kým veľmi bohatí ľudia rozhadzujú, ničia, devastujú, sú proti ekológii, ekonómii a aj proti Pánu Bohu.

(pokračovanie v ďalšom čísle)

Veľkonočný odkaz Jána Pavla II.

Pri svojej druhej návšteve rímskej farnosti v nedeľu 26. marca, Benedikt XVI. pripomenul jadro hlásania evanjelia, ktoré rozpracoval vo svojej encyklike DEUS CARITAS EST – že kresťanská viera nie je ideológiou, ale stretnutím s osobou, s Kristom.

V novom kostole amerického architekta Richarda Meiera v podobe plachetnice v Tor Tre Teste na predmestí Ríma Svätý Otec v homílii povedal: „Dnes, ako vtedy, nám evanjelista pripomína, že jediným znamením je Ježiš vyvýšený na kríž: zomrelý a vzkriesený Ježiš je absolútne dostačujúcim znamením. V ňom môžeme pochopiť pravdu života a dosiahnuť spásu. To je ústredné posolstvo Cirkvi, ktoré po stáročia zostalo stále nezmenené. Kresťanská viera nie je teológiou, ale osobným stretnutím s Bohom. Z tejto skúsenosti, ktorá je osobná a komunitná, vyviera nový spôsob myslenia a konania. Začína sa – ako to dosvedčujú svätci – láskou preniknutý život. Toto tajomstvo vystupuje vo farnosti, ktorá je zasvätená milosrdnému Bohu Otcovi, zvlášť výrazne.“
„Keď premýšľam o Pánovom milosrdenstve, ktoré sa úplne a definitívne zjavilo v tajomstve kríža, prichádza mi na myseľ text, ktorý pripravil pápež Ján Pavol II. pre svoje stretnutie s veriacimi 3. apríla, na Veľkonočnú nedeľu minulého roka, ktorý už nemohol predniesť, pretože v predvečer tohto sviatku odišiel k Pánovi:
„Nech vzkriesený Pán dá ľudstvu, ktoré sa občas zdá byť stratené a ovládané mocou zla, egoizmu a strachu, dar svojej lásky – lásky, ktorá odpúšťa, zmieruje a otvára dušu nádeji. Je to láska, ktorá obracia srdcia a dáva pokoj. Ako veľmi svet potrebuje pochopiť a prijať Božie milosrdenstvo!“

– re –

Kto bol Ján Pavol II.?

Človek plný Boha;
človek plný milosti, milosrdenstva;
človek plný lásky;
človek spolupracujúci s utrpením a preto schopný
prijímať trpiacich;
človek citlivo vnímajúci sociálnu problematiku
iného človeka;
človek obranca života;
človek milujúci iného až do krajnosti, do krajnosti
odpustenia tomu, kto ho chcel pripraviť o život;
človek, ktorý bol neúnavným zástancom pokoja
medzi jednotlivcami a národmi;
človek, ktorý obetoval seba, aby zachránil iných.
Človek, ktorý dal svoj život, ako to videl
u svojho Majstra Ježiša Krista.
Človek, ktorý bol naozaj dôstojným zástupcom
Ježiša Krista na zemi,
apoštol, ktorý Krista nielen ohlasoval, ale aj sám žil.

Daniel Dian