Rozhovor s vdp. Antonom Srholcom

26. marca zavítal do našej farnosti vdp. Anton Srholec. Pri tejto príležitosti sme ho poprosili o rozhovor.

1. Čo Vás priviedlo do našej farnosti?
Už 45 rokov chodievam do Ovčia a do Víťaza. Zakaždým je to návšteva môjho priateľa z väzenia Štefana Balogu z Ovčia. Boli sme spolu vo väzení, spolu sme sa modlievali a snívali o tom, že raz budeme slobodní. Priateľstvo trvá a je tak ukuté, že trvá aj cez hranice tzv. smrti – on nás už opustil, jeho deti našli vo mne priateľa a ja v nich. Vďaka tejto rodine som sa dostal do Ovčia. Potom tuná z Víťaza som bol vo väzení s pánom Jánom Blizmanom. To sú priateľstvá ukuté nielen pod tlakom veľkého odlúčenia, izolácie, deprivácie a komunistických trestov, ale ešte aj tam bolo pozitívne to, čo nás hrialo – spoločná viera v dobro, v lásku, v pravdu, v spravodlivosť.
2. Odkiaľ pochádzate a kde pôsobíte?
Ja pochádzam z druhého konca republiky zo Skalice, Je to staré kráľovské mesto. Pochádzam z chudobnej rodiny, bolo nás sedem detí. Študoval som v Šaštíne u saleziánov. Tam som vstúpil do rehole. Ako študenta a ešte len kandidáta na teológiu ma hneď po maturite zatvorili za to, že som odmietol vstúpiť do už komunistami riadeného seminára a chcel som utiecť za hranice. Za to som dostal 12 rokov väzenia. 10 rokov som si odsedel – tam so stretol práve týchto vzácnych ľudí, s ktorými som nadviazal priateľstvo.
Teraz žijem v Bratislave ako dôchodca. Mám už 77 rokov. Venujem sa v dobe, keď sa nám zopsul život a v mestách v bytoch majú ľudia psov a starajú sa o psov, tak ja sa starám o skupinu bezdomovcov. Nazýva sa to resocializačná komunita a má dva stupne: tí, čo k nám chodia z ulice – dostanú u nás jedlo, oblečenie, osprchujeme ich, očistíme, prípadne im urobíme dezinsekciu. Majú u nás spoločenstvo. Zafajčia si a niekedy sa pomodlíme a zaspievame. Máme veľmi pekné pesničky upravené pre nás bezdomovcov. Druhí, asi 60-ti, bývajú pod našou strechou, sú ako moja veľká komunita. Je to niečo ako pokus urobiť rehoľu, ktorá žije v inom, v zmenenom svete, rehoľu, ktorá nemá písané pravidlá, ale zachováva až príliš horlivo staré čnosti. Sme takí chudobní, že niekedy nemáme ani na cigarety. Sú to samí chlapi a ja som mal strach, že tam bude problém so ženami. Je to pokus o taký postmoderný vzor rehoľného života, kde pod jednou strechou v skromných podmienkach žijú všelijakí ranení, chorí, opustení a frustrovaní muži. My nemáme nijakú inštitúciu, nijakú organizáciu, nijaké upratovanie, všetko si robíme sami a žijeme a prežívame v skromných podmienkach. Je to taký môj dar veľkému mestu, kde tento fenomén marginalizovných ľudí rastie, starám sa o nich, aby neboli na uliciach. Keď sú títo ľudia bez dozoru a bez toho základného, čo človek potrebuje na prežitie, tak sa často už v zúfalej situácii uchýlia k novým formám teroru a násilia – ku krádežiam, prepadaniu a ohrozovaniu druhých ľudí, znečisťovaniu prostredia a podobne. U nás je to spojené s výchovou.Takže je to taká služba tomuto mestu.
Každý týždeň tam mám sv. omšu. Väčšinou k nám chodia naši rómski chlapci a dievčatá. Medzi bezdomovcami je viac nábožných ako medzi milionármi. Bezdomovci sú menším nebezpečenstvom pre našu spoločnosť ako milionári alebo veľkí zbohatlíci; bezdomovci žijú ako myšičky jednoducho a skromne, neohrozujú a uskromnia sa. Aspoň podľa toho, ako ich vidím ja, ako žijú u mňa; kým veľmi bohatí ľudia rozhadzujú, ničia, devastujú, sú proti ekológii, ekonómii a aj proti Pánu Bohu.

(pokračovanie v ďalšom čísle)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.