Tam, kde je náš domov

V tomto krátkom poobhliadnutí vám chcem priblížiť rodinu Hricovú, žijúcu tohto času v Amerike. No aj napriek tomu, cítime jej blízkosť medzi nami, pretože o Víťaz sa stále živo zaujímajú.

Otec Peter Hric zo Štefanoviec ako mládenec spoznal Margitu Jenčovú z Víťaza a zobral si ju za manželku. Prisťahoval sa do Víťaza a založil si tu rodinu. Pán Boh im požehnal dcéru Máriu a syna Štefana. Keď sa otec Peter rozhodol r. 1923 odísť za prácou do Ameriky – ťažko pracovať v pote každodennom, aby zarobil na chlieb – rozlúčil sa s manželkou Margitou, 5-ročnou dcérou Máriou a 3-mesačným synom Štefanom. Prešli dlhé ťažké roky, aby zarobil na cestu pre svoju rodinu. Práca bola nestála, čas neúprosne utekal, ale s Božím požehnaním sa po 14 rokoch doplavili 22. decembra 1937 do Ameriky. Manželka Margita spolu so 14-ročným synom prišli pred Vianocami. Dcéra Mária sa vydala za obchodníka Totta z Čane, preto ostala vo Víťaze. Odcestovali za rodičmi až po 2. svetovej vojne. Otec dal syna Štefana do školy učiť sa anglicky. Doporučovali mu veľa rozprávať s ľuďmi a chodiť na filmy. Veľmi skoro sa naučil reč. Smutno mu bolo za sestrou, za rodnou dedinou Víťaz a dobrým kamarátom o 4 roky starším Štefanom zo susedstva. Ako chlapci sa hrávali a v ťažkých chvíľach si veľmi pomáhali. Štefan sa v Amerike oženil: na jednej svadbe sa zaľúbil do svojej družičky Márie. Ona mu svoje city opätovala. Mária bola milá, dobrosrdečná a pekná Slovenka. Pricestovala s rodičmi v perinke zo Spišských Maťašoviec od Červeného Kláštora, ale detstvo prežila v Amerike. Pán Boh im požehnal tri zdravé deti – syna Laciho a dcéry Štefániu a Marienku.
V roku 1963 prišiel Štefan na prvú návštevu Víťaza. Blízka rodina vymrela, tak mal prianie ísť k svojmu kamarátovi Štefanovi. Otec s mamkou ho prijali. Manželke Márii sa tu veľmi páčilo. Aj ich rodný dom ešte stál, bývala tam rodina Poliščáková. Potom prešlo 32 rokov, keď až v roku 1995 ich deti prišli spolu s rodičmi na návštevu pozrieť rodnú dedinu Víťaz. V Rakúsku si požičali auto a podľa mapy precestovali celé Slovensko. Navštívili pútnické miesto v Levoči a Spišský hrad. Deťom sa na Slovensku veľmi páčilo. Otcov rodný dom už nenašli. Tvrdý režim ho dal zbúrať, hoci bol pevnejší ako remeselný dom. Privítali sme ich u rodičov. Ich prianie bolo ísť cez Vyšný koniec do starého kostola sv. Ondreja. Našli sme tam dosky na kostole a chátrajúci kostol. Veľmi ich to prekvapilo; vysvetľovali, že si máme vážiť históriu a starožitnosti Víťaza. Kamerovali všetko, veď bola tam pokrstená babka Margita a otec Štefan. V tom čase bola rozostavaná fara. Pán Boh požehnal túto myšlienku: fara je postavená a kostol opravený. Keď sme mali rozlúčkové posedenie, prekvapilo ich, že našli vo Víťaze pohostinnosť na úrovni. Pri rozlúčke si dobrí kamaráti stiskom ruky sľubovali, aby sa ich deti navštevovali, aj keď nebudú medzi nami. Keď mi podali ruku, ich prianie bolo: „Helenko, keď budete robiť svadbu Jožkovi, volaj nás.“
Svadba sa blížila, prišli ujo Štefan, dcéra Štefánia, syn Jakub a Ján s priateľkou Šarlot. Po svadbe v nedeľu bola za ich zdravie sv. omša, na ktorej sa zúčastnili. Páčil sa im spev ľudí a kroje. Po sv. omši navštívili farský úrad. Náš kňaz Oliver Székely im ukázal farskú budovu, kde sa im veľmi páčilo. Cez Vyšný koniec sme navštívili opravený kostol sv. Ondreja. V pondelok sme navštívili oddychové centrum Slaná voda. Prešli cez les, ukazovali, rozprávali, kde na pastvinách pásli kravy. Cez Solisko prišli na Košienky, kde sa vypína kríž nad obcou Víťaz. Ich vnuk Ján ich veľmi prekvapil, keď tu so snubným prsteňom požiadal priateľku Šarlot o ruku. Dedo Štefan a mama Štefánia vyronili slzy šťastia a oznamovali telefónom zasnúbenie svojim najbližším. Dedo Štefan plakal, nikdy nemyslel, že ich vnuk sa zasnúbi vo Víťaze tam, kde oni ako chlapci pásli kravy. Tešili sme sa s nimi, opekali sme. Hrali sme futbal mladí proti starším, starší vyhrali. Navštívil nás starosta p. Kovaľ a odovzdal upomienkový dar od Obecného úradu. V bare sme sledovali Majstrovstvá sveta v hokeji, hralo USA – Slovensko. Tipovali sme remízu, čo sa vyplnilo. V utorok odchádzali do rodiska mamičky a do Tatier.
Ich manželstvo je požehnané. Podľa svojich možností s celou rodinou podporujú dobré myšlienky, kostolné stavby, aj Obecný úrad. Sú veľkou oporou a svojím životom príkladom pre svoje deti aj vnúčatá, s radosťou sa u nich schádza celá rodina. Prajeme im do ďalších rokov veľa zdravia a Božích milostí. V tomto roku sa dožívajú 57 rokov spoločného manželstva, ujo Štefan 83 rokov a manželka Mária 78 rokov. Na budúci rok uplynie 70 rokov od ich odchodu do USA. Nech ich požehná Pán Boh v každodennom živote. (Prevzaté zo spomienok oboch rodín a vlastných zážitkov)

Helena S., Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.