Evanjelizácia alebo Misia?

Povedané cirkevným jazykom, svet sa donedávna delil na dve časti: na Cirkev a misie. Doposiaľ sa to nezdalo byť problémom – na Západe bol pôvodný model a inde bola jeho kópia. Bohatá, vyučujúca a dávajúca Cirkev bola na Západe, zatiaľ čo inde bola Cirkev chudobná, učiaca sa a prijímajúca misie. To nebola tá správna cesta budovania vzťahu rovnosti, bratstva a sesterstva. Tento prístup viedol namiesto toho k pocitu závislosti, poníženia a vnútornej opozície.

O súčasnej situácii v Cirkvi možno vysloviť viacero tvrdení, no len málo z nich môže byť dôležitejších ako to, že Cirkev je Cirkvou na piatich kontinentoch a rovnako misie sú na piatich kontinentoch. Tento fakt je v prvom rade jednoduchým sociologickým tvrdením: ťažiskové centrum kresťanstva sa presunulo zo Západu na Juh – veľkú väčšinu kresťanov tvoria LatinoAmeričania, Ázijci a Afričania.


Moment premeny západnej Cirkvi na svetovú možno retrospektívne presne určiť do obdobia pontifikátu pápeža Pavla VI., ktorý systematicky vymenovával miestnych biskupov, vďaka čomu má dnes Ázia a Afrika takmer všetkých biskupov domorodých. V tomto svetle treba vidieť aj jeho cesty. Odkedy sv. Peter prišiel do Ríma, bol Pavol VI. prvým pápežom, ktorý vycestoval za hranice Európy.

Biskupskú synodu v roku 1974 možno označiť za výnimočnú udalosť v cirkevnej histórii v tom zmysle, že zatiaľ čo Druhý vatikánsky koncil (1962–1965), ako aj prvé tri episkopálne synody (1967, 1969,1971) boli dielom západných biskupov a teológov, štvrtá synoda v roku 1974 bola dielom biskupov a teológov z tretieho sveta, pričom pápež dokonca dvakrát zámerne citoval v záverečnom dokumente ich príspevky (EN 30, 31).

V tom istom zmysle položil Druhý vatikánsky koncil teologické základy na vznik mnohých miestnych cirkví, ktoré dokopy tvoria jednu Kristovu Cirkev, pričom každá z nich sa teší relatívnej autonómii a legitímnej pluralite foriem (LG 13, 23, EN 63). „Miestna Cirkev je totiž nielen typologický, ale aj ekleziologický koncept. Je miestom, kde sa evanjelium inkarnuje, proklamuje a žije tu a teraz – miestom, kde sa podporujú nové, lokálne podmienené formy, ktoré, ak fungujú, sa odsúhlasia a schvália.

Misijná aktivita sa definuje ako prvé hlásanie evanjelia ľuďom, ktorí sú stále príliš vzdialení od Krista (G 6, EN 51). V dôsledku toho sa misionárske situácie vyskytujú kdekoľvek, kde sa nachádza Cirkev. Preto môžeme hovoriť o misiách na piatich kontinentoch.

Tento výraz bol použitý už v roku 1963 na plenárnom kongrese Svetovej rady cirkví v hlavnom meste Mexika. Jeho význam hovorí o tom, že duch a skutky evanjelia vidno na univerzitách, v mestských častiach či centrách svetových záujmov tak málo, že musia byť opäť evanjelizované. Stačí objektívny pohľad na realitu, aby sme si boli tejto novovzniknutej situácie vedomí. Napr. v historicky „katolíckej“ Viedni chodí do kostola iba šesť percent populácie, pričom ďalších 94 percent sa Cirkvi odcudzilo. V Španielsku sa spoločnosť v priebehu 20 rokov zmenila z tradične kresťanskej na ,,modernú spoločnosť“, v ktorej dnes protikresťanské postoje sa premietajú do škôl, nemocníc i štátnej vládnej moci. A v celých USA žije sto miliónov ľudí, ktorí nepatria k nijakej cirkvi. Preto tu existuje iba jeden spôsob, ako vnímať dnešný stav – žijeme v misijnej dobe.

Neznamená to však, že všetci títo ľudia odcudzení Cirkvi sú odcudzení aj Kristovi alebo že by boli nereligiózni. Svoje náboženské otázky stále nesú so sebou, avšak snažia sa ich riešiť sami.

Doteraz sa misijná činnosť Cirkvi uskutočňovala len v jednom smere: Európa posielala misionárov na iné kontinenty. Dnes sa však aj v Európe stretávame s africkými kňazmi, ktorí spravujú farnosti v Nemecku, Taliansku či Francúzsku. A ich počet rastie rýchlejším tempom než počet Európanov na misiách v Afrike. Aj na našom každodennom živote závisí, či misie pretvoria tú-ktorú krajinu, pričom to neznamená, že všetci máme odísť do Afriky. Príkladom je život sv. Jána Máriu Vianneya, ktorý prežil celý svoj život v malej dedinke Ars, no každý deň sa vrúcne modlil za misie a prispieval na ne aj almužnou. Alebo sv. Terézia z Lisieux, ktorá sa stala aj patrónkou misionárov, hoci sa ,,len“ modlila za nich v uzavretom karmelitánskom kláštore a nikdy neopustila jeho priestor. Podobne na misijnú činnosť prispievali aj nedávno blahorečení manželia Quatrocini, ktorí pri výchove svojich 4 detí nezabúdali vo svojej farnosti organizovať zbierky na misie a tiež sprostredkovať príbehy misionárov ľuďom, ktorí sa potom za nich modlili.

Dr. ThLic. Gehard Weag

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *