Uvidia, koho prebodli


To je biblická téma, v duchu ktorej sa nesie tohtoročne pôstne uvažovanie. Pôstne obdobie je tým najvhodnejším časom na to, aby sme sa spolu s Máriou a milovaným učeníkom Jánom naučili zotrvať pri tom, ktorý na kríži obetoval svoj život za celé ľudstvo. V tomto čase pokánia a modlitby obráťme svoj zrak na ukrižovaného Krista, ktorý na Kalvárii naplno zjavil Božiu lásku.

V tajomstve kríža sa naplno zjavuje neobmedzená moc milosrdenstva nebeského Otca. Za znovuzískanie lásky svojho stvorenia zaplatil najvyššou cenou: krvou svojho jednorodeného Syna. Smrť, ktorá bola pre prvého Adama znamením krajnej osamelosti a bezmocnosti, sa takto zmenila na najvyšší skutok lásky a slobody nového Adama. Preto možno s Maximom Vyznávačom oprávnene povedať, že Kristus „zomrel takpovediac božsky, lebo sa sám rozhodol zomrieť“. Či jestvuje „bláznivejšia láska?“

Pohliadnime na prebodnutého Krista na kríži! On je tým najvzrušujúcejším zjavením Božej lásky. Na kríži sám Boh úpenlivo prosí o lásku svojho stvorenia: žízni po láske každého z nás! Apoštol Tomáš spoznal Ježiša ako svojho „Pána a Boha“, keď vložil ruku do rany v jeho boku. Neprekvapuje nás, že mnohí svätí našli najdojímavejší výraz tajomstva tejto lásky v Ježišovom Srdci. Odpoveď, ktorú Pán od nás úpenlivo žiada, spočíva v tom, aby sme prijali jeho lásku a nechali sa ním pritiahnuť. Prijať jeho lásku však nestačí. Taká láska si vyžaduje primeranú odpoveď, ako aj následné úsilie o jej sprostredkovanie ďalším: Kristus „ma priťahuje k sebe“, aby sa so mnou spojil, aby ma naučil milovať bratov aĘsestry svojou láskou.

Pohliadnime s dôverou na Ježišov zranený bok, z ktorého vyšla „krv a voda“. Prežívajme pôstne obdobie ako „eucharistický“ čas, v ktorom keď prijímame Ježišovu lásku, učíme sa ju šíriť navôkol každým svojím gestom a slovom. Kontemplovanie toho, „koho prebodli“, nás povedie k otvoreniu srdca pre druhých a k spoznaniu zranení, ktorými bola poznačená dôstojnosť ľudskej osoby.

Nech je pôstna doba pre každého kresťana novou skúsenosťou Božej lásky darovanej nám v Kristovi, lásky, ktorú každým dňom musíme aj my odovzdávať blížnym, predovšetkým tým, ktorí najviac trpia a najviac ju potrebujú. Len tak môžeme dosiahnuť plnú účasť na radosti Veľkej noci.

spracované posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI. na pôstne obdobie 2007

Stalo sa


– 2. 2. – na Hromnice – Obetovanie Pána – sme si obnovili túžbu byť svetlom pre svojich najbližších a niesť svoju sviecu v ústrety Pánovi, keď príde vo svojej sláve,

– 7. 2. – sv. omšou v kostole sv. Ondreja začali rekolekcie Sabinovského dekanátu, na ktorých bol prítomný náš arcibiskup Alojz Tkáč a kňazi Sabinovského dekanátu. Rekolekcie sú pracovným stretnutím kňazov, na ktorých sa rozoberá aktuálna téma, kňazi sa delia o svoje skúsenosti, navzájom sa povzbudzujú a posilňujú vzájomné spoločenstvo medzi sebou, biskupom a spoločne kráčajú v úsilí nasledovať dokonalosť Dobrého Pastiera, Ježiša Krista,

– 11. 2. – už trikrát sme sa zúčastnili na valentínskej púti s birmovancami v Krížovanoch. V programe, ktorí pripravili členovia Koinonie Ján Krstiteľ zo Zlatej Idky, vystúpili mladí ľudia s vlastným životným svedectvom. Hodinové pásmo bolo doplnené piesňami a videoprojekciou z ich aktivít medzi mladými. Stretnutie sa zavŕšilo sv. omšou, ktorú slúžil rodák zo Širokého, Milan Bednárik, pôsobiaci v Zlatej Idke. Mladí nakoniec putovali ku kaplnke sv. Valentína, kde seba, svoju krásu a čistotu vložili do Božích rúk. Nechýbalo samozrejme pohostenie, ktoré nám pripravili veriaci z Krížovan. Vďaka! Sv. Valentín, oroduj za nás!

– 21. 2. – Popolcovou stredou – začiatok pôstneho obdobia – rozhodli sme sa vydať na cestu pokánia úprimnou modlitbou, pôstom a konaním dobročinných skutkov lásky.

redakcia

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Všade tam, kde spolu žijú aspoň dvaja ľudia, vždy budú rozdielne pohľady a názory na jednu a tú istú vec či situáciu. Nikdy sa nedokážeme zjednotiť tak, aby to bol život celkom bez problémov. Veď aj Ježiš sa pýtal učeníkov, keď išli cestou do Emauz: „O čom ste sa cestou rozprávali?“ A oni zahanbene mlčali, pretože sa cestou hádali, kto je medzi nimi väčší, dôležitejší. Hádania je medzi ľuďmi všade veľa: medzi deťmi pri hre, medzi dospelými v práci, medzi politikmi v parlamente, medzi manželmi doma. Je vôbec možné nehádať sa?

Hneď na začiatku biblie je pozoruhodné rozprávanie o stavbe babylonskej veže. Ľudia sa rozhodnú postaviť oltár svojej inteligencii – vežu, ktorá by siahala až do neba. Ale pýcha ich privedie k pomäteniu jazykov. Každý má svoju pravdu, každý má svoju reč, nie sú schopní dohovoriť sa na ničom, rozchádzajú sa. Toto je obraz aj dnešnej ľudskej spoločnosti, ako vo vzťahoch medzinárodných, tak aj vo vzťahoch medziľudských, a hlavne v manželstve. Hovorí sa tomu babylonský efekt. Ľudia sa nad kadečím ľahšie pohádajú, ako by sa na niečom dohodli. Musí to tak byť? Musí sa každé spoločné ľudské úsilie, každé manželstvo skončiť babylonským efektom, keď manželia ako­by hovorili každý inou rečou, keď si prestanú rozumieť?

Dobre vieme, že to tak nemusí byť, ale býva to tak veľmi často. Prečo?

a/ Niekde zasejú rozkol rôzne návyky z domu. Keď sa tí dvaja brali, mali sa radi. Jeho okúzľovala jej poriadnosť, hospodárnosť a starostlivosť, ktorá mu doma chýbala. Jej sa páčilo, že jej kupoval darčeky za posledné korunky. Po svadbe jej začal liezť na nervy: je ľahkomyseľný a neporiadny. Jemu zasa jej neustále upratovanie a šetrenie. Prestali si rozumieť.

b/ Inokedy sú tí dvaja ešte príliš nedospelí, neschopní riešiť akékoľvek nedorozumenia. Hneď prvý nesúhlas partnera berú ako osobnú urážku: „Ty ma už nemáš rád, preto so mnou nesúhlasíš!“ Muž sa zasa urazí, že jeho ženu nezaujíma stav vo futbalovej lige. A trápia sa mnohokrát na hlúpostiach.

c/ Niekto sa snaží ťažkosti na pracovisku odreagovať doma, v rodine. Namiesto toho, aby pracovné trampoty zavesili na klinec s pracovným plášťom, otravujú tak ovzdušie aj doma sebe i celej rodine.

d/ Pocity menejcennosti, neistota – bývajú tiež často spoluvinníkom. Máme ich občas všetci. Pokiaľ sú normálne, nútia nás lepšie pracovať a neprekážajú. Zle je, keď prerastú do komplexu menejcennosti – ten vedie potom k útočnosti, agresivite a narúša opravdivý rodinný pokoj.

e/ Urážlivosť stavia medzi manželov stenu zo skla: „Či môžem s ním hovoriť, keď niečo vyvedie? Musím ho potrestať!“ Aká nadutá pýcha, aký patent na rozum hovorí z takejto partnerky. Súdi a trestá – kde vzala na to právo?

f/ Niekedy sa hneď po svadbe ukáže, že sa brali dvaja neznámi. „Je taký spoločenský, každý ho má rád,“ pochvaľovala si pred svadbou. O rok to hodnotenie znie inak: „Domov si neváži, spoločnosť v krčme mu je nadovšetko. Ani dieťa ho doma neudrží. Čo si mám s ním počať, čo mám robiť?“ Čo robiť, keď sa manželia nevedia dohodnúť, keď každý rozhovor speje k hádke?

Každý taký prípad sa musí riešiť individuálne. Nie je na to žiadny patent. Ale všetky prípady sa dajú riešiť, pokiaľ sme ako-tak normálni.
Pokiaľ má partner chyby normálne, potom máš dôvod si vydýchnuť: Ja mám tiež chyby. Môj partner má teda dôvod na trpezlivosť so mnou, keď aj ja mám trpezlivosť s ním. Pomáhať sa dá jeden druhému pochvalou, uznaním, nikdy nie výčitkami. Samotný výskyt konfliktov v mladom manželstve nie je ešte žiadne nešťastie. Je to normálna súčasť zábehu spolužitia tých dvoch. Ale to normálne riešenie problémov sa má podobať zapálenej debate a nie vzájomnému vrieskaniu. Nie je teda nešťastím a katastrofou, keď sa mladí manželia hádajú, nešťastím je, keď sa hádať nevedia! Keď už napätie kvôli niečomu narastie, nepomôže pred ním zutekať. Lepšie je riešiť jednotlivé problémy bez odkladania, kým napätie alebo strach neprerastie do agresivity. Ale nie hneď, keď si rozčúlený. Ráno býva múdrejšie ako večer je zlatým pravidlom aj tu. Aj hádaniu sa treba priučiť.

PRAVIDLÁ DOBRÉHO HÁDANIA SA

1. Keď má problém jeden, je to problém aj druhého. Musia sa oň zaujímať spolu. Nemôžem tvrdiť: „Toto nie je môj problém!“

2. Nečakaj, že partner je čitateľom myšlienok. Povedz mu jasne, o čo ti ide. Nie tak: „Ty si v poslednej dobe nejaký čudný,“ ale radšej: „Necháš sa trikrát napomínať, kým mi pomôžeš. Môžeš s tým niečo urobiť?“

3. Odpovedaj pravdivo a otvorene, čo si o probléme myslíš. Ale dodaj: „Môžem sa mýliť. Budem o tvojich dôvodoch uvažovať. Rozmyslime si to.“

4. Chráň sa svojou argumentáciou druhého zarmútiť, zosmiešniť, ponížiť.

5. Debatujte vždy o jednej konkrétnej veci. Nie tak: „Ty si totálne nemožný!“, ale radšej: „Budem rada, keď mi s tým pomôžeš.“

6. Nie je prípustné odpovedať na výčitku inou výčitkou. Nie je prípustné reagovať urazeným mlčaním alebo zvyšovaním hlasu, krikom a hnevom.

7. Máš právo povedať, čo si myslíš. Ale máš povinnosť pozorne počúvať, čo hovorí druhý a uvažovať, prečo si to tak myslí, aj keď sa ti nezdá.

8. Keď upozorňuješ partnera na chybu, hneď pripoj pochvalu dobrého. „Počuj, to si dobre povedala.“ Tým sa uvoľní napätie. Keď k tomu pripojíš vlastné chyby, pomôže vám to obom. (5x pochváľ a 2x môžeš vyčítať).

9. Užitočnejšie ako vyčítať je pochváliť. Namiesto: „Si nedbanlivý otec,“ je lepšie povedať: „Mám radosť, keď si všímaš dieťa.“

10. Cieľom dohadovania nech je hľadanie pravdy a nie osobné víťazstvo.

11. Obaja sa vzdajte zlepšovacích a prevychovávacích hádok. Začnem od seba!

12. Či bolo vaše hádanie správne vedené? Výsledkom nebude hlbšie roztrpčenie, ale úľava a radosť z novej zhody. Vy dvaja ste predsa spoločníkmi a nie protivníkmi.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Optimisti žijú dlhšie …,


pretože očakávajú len to najlepšie,
pretože veria v šťastie,
pretože sú ochotní zmeniť sa,
pretože si osvojili dobré návyky a postoje,
pretože uskutočňujú svoje priania,
pretože sú plní sebadôvery,
pretože veria v dobro,
pretože prijímajú dobré i zlé,
pretože prežívajú udalosti vedome,
pretože sa naplňujú radosťou,
pretože majú v duši pokoj a mier,
pretože vždy dokážu nájsť východisko,
pretože žijú, ako chcú,
pretože nepoznajú neprekonateľné prekážky,
pretože sú slobodní,
pretože nachádzajú nové riešenia,
pretože poznajú svoju cenu,
pretože vidia seba samých takých, akí sú,
pretože majú radi seba samých,
pretože nie sú ľahko zraniteľní,
pretože používajú svoje skúsenosti,
pretože sú plní života,
pretože vedia využiť čas,
pretože dokážu čakať,
pretože zostávajú bdelí,
pretože nie sú úzkoprsí,
pretože si nerobia vážne starosti,
pretože myslia pozitívne,
pretože dokážu odolávať krízam,
pretože majú zmysel pre humor,
pretože majú vlastnú hlavu,
pretože vedia povedať Nie!,
pretože vedia povedať ja!,
pretože sa páčia sami sebe,
pretože rozumejú signálom svojho tela,
pretože sa neusilujú o harmóniu za každú cenu,
pretože dokážu usmerniť svoje city,
pretože poznajú svoje sily,
pretože majú svoje vrtochy,
pretože sa vedia zasmiať,
pretože si vedia poplakať,
pretože priznajú svoje slabosti a chyby,
pretože vedia riešenie problémov odložiť,
pretože sa dokážu vzdať vecí a vzťahov,
pretože vedia byť vďační,
pretože sú hodní úcty,
pretože si nechajú pomôcť,
pretože sú ochotní nechať sa prekvapiť,
pretože dokážu snívať,
pretože neohýbajú chrbtovú kosť,
pretože neprejavujú falošnú skromnosť,
pretože dokážu urobiť prvý ústretový krok,
pretože sa dokážu skoncentrovať,
pretože dokážu oddeliť zrno od plevy,
pretože sa dokážu nadchnúť.

internet

Božie ruky

Chráni ma každú tmavú noc,
vdychuje životu pulz.
On, ktorý má tú veľkú moc,
nemôže nikdy zabudnúť.

Keď ráno oči otvorím,
vždy cítim Jeho dlane.
Dotykom ruky víta ma,
môj Pán,
čo nado mnou bdie.

Chytí ma pevne za ruky
a spolu cestou kráčame.
Prejdeme všetky zákruty
a ruka v ruke prídeme.

Do prístavu, do Božích dlaní
čaká ma Pán, môj Boh.
Otvára nebeské brány,
ponúka lásku a milosť.

A je to stále na tebe,
či prijmeš ruky Božie.
On ťa vždy cestou povedie,
aj keď ti bude najťažšie.

To sú tie ruky,
čo zdvíhajú ma,
keď zvyknem padnúť znova.
Pošepne ticho: „Neboj sa!
Vedie ťa ruka Pánova.“

Načiahni preto svoje ruky
a daj sa rukou Božou viesť.
Určite cestou nezblúdiš,
raz isto prídeš do nebies.

Slávka K., Široké

ABC Kruciáty lásky

1. Maj v úcte každého človeka, lebo v ňom žije Kristus. Buď vnímavý na každého – je to tvoj brat a sestra.

2. O každom zmýšľaj dobre – o nikom nezmýšľaj zle. Aj v najhoršom človekovi sa pokus nájsť niečo dobré.

3. O iných hovor vždy dobre – o blížnych nikdy nehovor zle. Naprav krivdu zapríčinenú slovom. Nebuď príčinou konfliktov medzi ľuďmi.

4. S každým sa rozprávaj jazykom lásky. Nezvyšuj hlas. Nepreklínaj. Nerob problémy. Nespôsobuj plač. Upokojuj a prejavuj dobrotu.

5. Odpúšťaj všetkým a všetko. Neprechovávaj v srdci hnev. Vždy prvý podaj ruku na zmierenie.

6. Rob vždy dobre blížnemu. Každému rob dobro tak, ako chceš, aby ho iní robili tebe. Nerozmýšľaj o tom, čo má niekto urobiť pre teba, ale o tom, čo máš ty urobiť pre niekoho.

7. Aktívne spolupracuj v utrpení. Ochotne prispej potechou, radou, pomocou, srdcom.

8. Pracuj poctivo, lebo plody tvojej práce používajú iní, ako aj ty používaš plody ich práce.

9. Zapoj sa do života spoločnosti. Otvor sa pre chudobných a chorých. Deľ sa o hmotné i duchovné dobrá. Usiluj sa vidieť núdznych okolo seba.

10. Modli sa za všetkých, dokonca aj za nepriateľov.

kardinál Štefan Wyszynski

Deň sv. Valentína – Svetový deň čistoty

Orlando – Už po štvrtý raz sa tento rok vyhlasuje deň sv. Valentína za Svetový deň čistoty. V USA i na celom svete sa tisíce študentov obracajú proti „kultúre Hollywoodu“ a rozhodujú sa pre život v sexuálnej čistote. Pomáhajú svojich rovesníkov informovať o hodnote sexuálnej čistoty. K blížiacemu sa 14. februáru mladí ľudia horlivo upozorňujú na tento sviatok čistoty. Rozdávajú letáky, majú na sebe tričká s nápismi „Deň čistoty“ a „LivePure“ (Ži čisto), organizujú podujatia v školách, kostoloch a vo farnostiach.

Kritizujú „hollywoodskú kultúru“ s jej slizkými televíznymi show, vulgárnymi vtipmi, nevkusnými reklamami a filmami. V škole, cez televíziu a internet je mládež často zaplavovaná posolstvami, že vášeň a vyskúšanie sexu sú normálne a zdravé, aby sa vzdala tradičných morálnych hodnôt a skoro objavovala sexualitu. Deň čistoty má zostriť vedomie o nebezpečenstvách častého striedania partnerov.

14. februára tisíce študentov protestovali proti súčasnej kultúre a oslávia Deň čistoty. Tento projekt organizuje organizácia „Liberty Counsel“, ktorá sa zasadzuje za náboženskú slobodu, posvätnosť ľudského života a tradičné hodnoty rodiny.

Podporíš ich aj ty? Aký život chceš viesť? Myslíš si, že príprava na manželstvo v čistote je staromódne? Chceš žiť čisto?

prevzaté TK KBS

Príhodný je čas

Len niekoľko minút chýbalo do štvrtej hodiny rannej a Peter ešte nespal. Ležal na posteli a pozeral do stropu. Bol to presne týždeň, čo pochoval svojho otca a až teraz to naňho doľahlo. Nevydržal prevaľovať sa. Vstal, hodil na seba rifle, bundu a vyšiel von. Chvíľku bezmyšlienkovite hľadel na bazén v záhrade a potom sa vydal cestou k lesu. Uvedomil si, že v noci nasnežilo. Všade bolo ticho, len jeho topánky vŕzgali na snehu a z dediny bolo počuť dvoch brechajúcich psov.

Všetko sa udialo tak rýchlo, uvažoval v duchu. Bolo to pred pol rokom, keď sa dozvedel, že jeho otec má rakovinu. Nádor na pľúcach. Nasledovalo ožarovanie a neskôr aj operácia. On, jeho syn, ho však za celý čas ani raz nenavštívil. Sám seba ospravedlňoval tým, že mu nemocničné prostredie nerobí dobre. Dôvod bol ale oveľa jednoduchší i odpornejší. Jednoducho si na svojho chorého otca nenašiel čas. Rozbiehal ďalšiu pobočku svojej firmy a myslel si, že sa to bez neho nezaobíde. Zlé svedomie, ktoré sa v Petrovi z času na čas ozvalo, si liečil aspoň krátkymi telefonátmi do nemocnice. Rozhovory s otcom sa však zredukovali iba na to, ako je oňho postarané, či mu nič nechýba a či nechce radšej samostatnú izbu, pretože to nie je žiaden problém. Svoje správanie Peter nezmenil ani potom, keď sa pred ním jeho matka niekoľkokrát nesmelo vyjadrila, že sa naň, ako na svoje jediné dieťa, otec stále pýta a rád by ho videl. Takmer sa vtedy nahneval, že obaja nechápu jeho situáciu. V podnikaní predsa človek nemôže poľaviť, inak ho ostatní udupú … Keď potom konečne otca navštívil doma, zdesil sa. Bol to iba tieň muža, ktorého poznal. Pri tejto spomienke prešiel Petrovi mráz po chrbte. O štrnásť dní neskôr, pred dopoludňajšou poradou, mu do kancelárie prepojili telefonický hovor. Volala mama, ktorá mu veľmi tichým hlasom oznámila, že jeho otec ráno zomrel. Mŕtvica. Keď prišla záchranka, bolo už neskoro.

Bez toho, aby si uvedomil, došiel Peter spolu so svojimi spomienkami naspäť do dediny. V niektorých domoch sa už svietilo a z kostola počul organ. Pozrel sa na hodinky. O chvíľu bude šesť. Roztriasol sa od zimy. Domov sa mu ešte nechcelo, preto zamieril ku kostolu v nádeji, že sa tam trocha zohreje. A tiež ho zaujímalo, čo sa tam môže tak skoro ráno diať. Vnútri bolo niekoľko stareniek, ktoré dobre poznal a medzi nimi pár mladších ľudí, ktorých si nevedel zaradiť. V druhej lavici potom uvidel svoju mamu. Sám si sadol k soche Panny Márie. Ešte z detstva si pamätal, že tam boli elektrické radiátory, teda teplo. Zrazu bolo všetko ako vtedy, pred štyridsiatimi rokmi, keď so svojím otcom ešte za tmy chodieval na roráty. Cestu absolvovali na saniach. V tej tme iba s baterkou, to bývalo niečo. Keď zaparkovali sánky pri kostolnej bráne, rýchlo zasadli k Panne Márii, aby pri elektrickej piecke obschli. Keď už bola malému Peťovi v kostole dlhá chvíľa a mal vrtochy, oco vzal jeho ruku pod pažu a začal ho hladkať po dlani. Chlapča si oprelo hlavu o jeho rameno a počúvalo spev. Potom, kým dorazili domov, poriadne sa spolu vyšantili, guľovali sa a cestu olemovali anjelikmi v snehu. Užívali si jeho detstvo spoločne.

Organ v kostole začal hrať a Peter sa vrátil späť do súčasnosti. Starenka sediaca v lavici za ním dosť falošne spievala: „ … , konajte pokánie. Teraz je príhodný čas … , zmeňte svoje zmýšľanie a počúvajte Božie slovo.“ Až sa zľakol tých slov, ktoré počul. Opatrne sa obzrel, čo to tá žena naráža na neho, ale ona bola zahĺbená do spevníka, podľa ktorého spievala. Otočil sa späť a zadíval sa do plameňa sviečok pred sebou. Kto by mohol vedieť, čo sa mi preháňa hlavou, uvažoval v duchu. Ako veľmi ma mrzí správanie k otcovi vo chvíľach, keď ma azda najviac potreboval.

Omša sa skončila. Kostol sa pomaly vyprázdňoval. Až teraz Petra zazrela jeho mama a prekvapene podišla k nemu. „Stalo sa niečo?“ opýtala sa vydesene. „Mami, ja som to všetko pokazil. Zrazu mi veľmi chýba. Ani som mu nepovedal, že ho mám rád. Čo mám robiť?“ vychrlil zo seba Peter. Mama sa oň oprela a pomaly vyšli von z kostola.

PS: Prešli štyri roky od stretnutia v kostole. Bola sobota, šesť hodín ráno, začali sa roráty. Petrova mamička sa zasúvala do druhej lavice a letmo pohľadom prebehla celý kostol. Upútali ju tri postavy sediace pri oltári Panny Márie. I v šere ich spoznala. Bol to Peter s oboma dcérami. Každá z jednej strany sa k nemu túlila a obe zvedavo sledovali, čo sa okolo nich deje. Aby ich Peter upokojil, začal hladiť ich malé dlane položené na jeho lone.

spracoval Ján Velčok, Víťaz

Slávnosť 45. výročia kňazstva Msgr. Františka J. Beedu

Msgr. František J. Beeda má pôvod zo Slovenska. Jeho dedo pochádzal z Jasova pri Košiciach. V roku 2000 sa naši veriaci s ním stretli pri sv. omši, ktorú vtedy slúžil za šesťdesiatnika Františka Galduna. Práve on sa s Msgr. Beedom zoznámil, keď bol na návšteve v rodine Krempaských v Amerike (rodina Krempaských svojimi milodarmi prispela na opravu nášho kostola sv. Ondreja). Stretli sa v Hazeltone po sv. omši a odvtedy sú priatelia. Msgr. Beeda často navštevoval Slovensko. Doprevádzal americké skupiny turistov, ktorí chceli poznať krásy Slovenska. Okrem Víťaza navštevuje aj rodinu Balogových z Ovčia a rodinu Čechových zo Širokého.

Človek, kňaz, sluha Boží a charizmatik – tak by sa mohol charakteri­zovať Msgr. František J. Beeda S.T.L., ktorý v novembri oslávil svoje 70. narodeniny a 45. výročie svojej kňazskej vysviacky. Z príležitosti tohto okrúhleho výročia kňazstva sa konala 26. novembra na sviatok Krista Kráľa o 15:00 hodine svätá omša v kostole sv. Jozefa v Hazletone, Pa., na ktorú si prišlo uctiť jubilanta mnoho farníkov, priateľov a známych.

Msgr. František Beeda vyštudoval teológiu v Ríme, kde pokračoval v štúdiách na pontifikálnej Gregoriánskej univerzite. Po návrate do Spojených štátov, predtým než nastúpil svoje prvé kaplánske miesto vo Wilkes-Barre Pa, pri kostole Božského Srdca Ježišovho, kde pôsobil aj známy slovenský rodák a kňaz Jozef Murgaš, krátku dobu pôsobil vo farnosti sv. Patrika vo Wilkes-Barre a ako asistent vo farnosti sv. Jozefa v Nanticoke, PA. Po obdržaní titulu monsignora o rok neskôr začal pôsobiť vo farnosti sv. Jozefa v Hazletone, kde pôsobí až dodnes.

Jednoduchosť, čestnosť, úprimnosť, otvorenosť, dobrota srdca, neprestajná pomoc a hrdosť amerického Slováka, toto sú tie nezištné vlastnosti kňaza Msgr. Františka Beedu, ktorými sa stal lovcom ľudských duší. Svedčí o tom aj nasledovná modlitba Sv. Františka z Assisi, ktorá sa stala heslom jeho kňazského života:

„Pane, urob ma nástrojom tvojho pokoja, daj aby som sial lásku, kde je nenávisť, odpustenie, kde je urážanie, vieru, kde je pochybnosť, nádej, kde je zúfalstvo, radosť, kde je smútok. Ó, Božský Majstre, dopraj mi, aby som sa viac snažil potešovať, než aby mňa potešovali, druhých chápať, než aby mňa chápali, viac milovať, než byť milovaný, lebo keď dávame, dostáva sa nám, keď odpúšťame, odpúšťa sa nám a keď umierame, rodíme sa pre večný život.“

Krásnou homíliou počas omše len umocnil túto pravdu otec Filip Altavilla. Slzy radosti a vďaky sa tlačili kazateľovi, prihovárajúc sa k svojmu učiteľovi slovami: „Som rád, že som mal školu, ktorú by som nazval ‚Beedaology 101‘.
Toto nádherné vyznanie svedčí aj o tom, že Msgr. Beeda si vychoval vynikajúceho nástupcu. Otec Philip A. Altavilla, povzbudený Msgr. Beedom tiež študoval v Ríme a ako diakon slúžil prvú svätú omšu práve v kostole Sv. Klementa, kde Msgr. Beeda slúžil svoju primičnú svätú omšu. Dnes otec Altavilla okrem svojich kňazských povinností vo svojej farnosti, zastáva veľmi zodpovedné funkcie predsedu Združenia slovenských katolíkov ako aj hlavného duchovného Prvej katolíckej slovenskej ženskej jednoty.

Myslím, že nemohol lepšie zhodnotiť činnosť svojho kňaza len ten, ktorý vyrastal pod jeho rukami. A tak na druhej strane vidno, že Msgr. Beeda zasial semeno do úrodnej pôdy medzi svojimi miništrantmi, z ktorých vychoval v kostole Božského Srdca Ježišovho aj troch svojich ďalších pokračovateľov. Okrem otca Altavillu aj otca Hvozdoviča a otca Kurovského.

V tejto ťažkej a náročnej dobe, ktorú prežíva Cirkev, každý, kto sa zúčastnil na tejto slávnostnej svätej omši, si uvedomil, aká je zodpovedná úloha kňaza pri výchove mládeže.

Tak nech sa Vám naďalej darí, Msgr. Fr. Beeda, priťahovať do vinice Pánovej, lebo „žatva je veľká, ale robotníkov málo“. Nech vám Pán udelí tej milosti a my sa budeme modliť, aby sa vám naďalej darilo. K tomu vám želáme mnoho zdravia. Nech láskavé srdce Panny Márie, ktorú máte vo veľkej úcte, je vašou ochranou po všetky dni vášho života. Ad multos annos!

Anna a Jozef Biroš, USA – pre katolický týždenník Jednota v USA

Sme svedkami času


Jednou z krásnych vlastností ľudí je, že sa pri rôznych príležitostiach stretávajú, že zo svojich stretnutí majú radosť a dobrý pocit ľudskej spolupatričnosti, vzájomnosti, ktorá ich spája a zbližuje, vytvára medzi nimi krásne priateľské vzťahy a obohacuje ich vnútorný život o túto významnú ľudskú dimenziu.

Ťažko si vieme predstaviť svoj život bez priateľov, bez blízkych ľudí, ktorí nás nielen dobre poznajú, ale nás aj majú radi so všetkým, čo k nám patrí a čo nás robí tým, čím sme …, o to viac, ak ide o priateľov z detských rokov, s ktorými sme ešte aj školské lavice spolu dreli. A takými priateľmi sme boli aj zostali … MY.

Takou krásnou a milou udalosťou bolo pre mňa prekvapujúce, zároveň však milé pozvanie na stretnutie s mojimi rovesníkmi – tiež šesťdesiatnikmi zo susedných obcí Hrabkov a Ovčie. S veľkou radosťou som pozvanie prijal už aj preto, lebo s niektorými som sa dlhé roky nestretol.

Stretli sme sa teda vo sviatočnom vianočnom a už aj v prednovoročnom čase 28. decembra 2006 v kultúrnom dome v Hrabkove; zhodou okolností som tam prišiel ako posledný. Keďže všetci sme spolužiakmi zo základnej školy a väčšina z rovnakej triedy, potešenie z nášho stretnutia bolo veľké. A tak ako vtedy pred 46 rokmi aj teraz bolo naše stretnutie bezprostredné, kamarátske až familiárne. Štedré pohostenie a príjemná harmonika dotvárali družnú atmosféru nášho stretnutia, v ktorej sme sa cítili aj po toľkých rokoch veľmi príjemne. Zaznelo mnoho pekných spomienok na udalosti a zážitky, na našich učiteľov, osobitne na Slávku Manicovú, našu triednu v ôsmom ročníku.

Keď sme sa lúčili, dohodli sme sa, že naše ďalšie stretnutie sa musí uskutočniť jednoznačne skôr ako o ďalších 46 rokov, možno už o rok, či dva ale nie viac, pretože podľa všeobecného konštatovania sme v uplynulom čase veľa zmeškali … a „už nám není dvacet, ani dvacetpět“. Sme už „múdri šesťdesiatnici“ a máme pocit, že je potrebné dohoniť zameškané. Hádam aj preto sa nám na stretnutí akoby vrátilo kus nášho pekného detstva. Škoda, že sa to nestalo už oveľa skôr, no lepšie neskôr, ako nikdy a preto srdečná vďaka, priatelia.

S vďakou

PhDr. Fero Godla, Prešov