Príhodný je čas

Len niekoľko minút chýbalo do štvrtej hodiny rannej a Peter ešte nespal. Ležal na posteli a pozeral do stropu. Bol to presne týždeň, čo pochoval svojho otca a až teraz to naňho doľahlo. Nevydržal prevaľovať sa. Vstal, hodil na seba rifle, bundu a vyšiel von. Chvíľku bezmyšlienkovite hľadel na bazén v záhrade a potom sa vydal cestou k lesu. Uvedomil si, že v noci nasnežilo. Všade bolo ticho, len jeho topánky vŕzgali na snehu a z dediny bolo počuť dvoch brechajúcich psov.

Všetko sa udialo tak rýchlo, uvažoval v duchu. Bolo to pred pol rokom, keď sa dozvedel, že jeho otec má rakovinu. Nádor na pľúcach. Nasledovalo ožarovanie a neskôr aj operácia. On, jeho syn, ho však za celý čas ani raz nenavštívil. Sám seba ospravedlňoval tým, že mu nemocničné prostredie nerobí dobre. Dôvod bol ale oveľa jednoduchší i odpornejší. Jednoducho si na svojho chorého otca nenašiel čas. Rozbiehal ďalšiu pobočku svojej firmy a myslel si, že sa to bez neho nezaobíde. Zlé svedomie, ktoré sa v Petrovi z času na čas ozvalo, si liečil aspoň krátkymi telefonátmi do nemocnice. Rozhovory s otcom sa však zredukovali iba na to, ako je oňho postarané, či mu nič nechýba a či nechce radšej samostatnú izbu, pretože to nie je žiaden problém. Svoje správanie Peter nezmenil ani potom, keď sa pred ním jeho matka niekoľkokrát nesmelo vyjadrila, že sa naň, ako na svoje jediné dieťa, otec stále pýta a rád by ho videl. Takmer sa vtedy nahneval, že obaja nechápu jeho situáciu. V podnikaní predsa človek nemôže poľaviť, inak ho ostatní udupú … Keď potom konečne otca navštívil doma, zdesil sa. Bol to iba tieň muža, ktorého poznal. Pri tejto spomienke prešiel Petrovi mráz po chrbte. O štrnásť dní neskôr, pred dopoludňajšou poradou, mu do kancelárie prepojili telefonický hovor. Volala mama, ktorá mu veľmi tichým hlasom oznámila, že jeho otec ráno zomrel. Mŕtvica. Keď prišla záchranka, bolo už neskoro.

Bez toho, aby si uvedomil, došiel Peter spolu so svojimi spomienkami naspäť do dediny. V niektorých domoch sa už svietilo a z kostola počul organ. Pozrel sa na hodinky. O chvíľu bude šesť. Roztriasol sa od zimy. Domov sa mu ešte nechcelo, preto zamieril ku kostolu v nádeji, že sa tam trocha zohreje. A tiež ho zaujímalo, čo sa tam môže tak skoro ráno diať. Vnútri bolo niekoľko stareniek, ktoré dobre poznal a medzi nimi pár mladších ľudí, ktorých si nevedel zaradiť. V druhej lavici potom uvidel svoju mamu. Sám si sadol k soche Panny Márie. Ešte z detstva si pamätal, že tam boli elektrické radiátory, teda teplo. Zrazu bolo všetko ako vtedy, pred štyridsiatimi rokmi, keď so svojím otcom ešte za tmy chodieval na roráty. Cestu absolvovali na saniach. V tej tme iba s baterkou, to bývalo niečo. Keď zaparkovali sánky pri kostolnej bráne, rýchlo zasadli k Panne Márii, aby pri elektrickej piecke obschli. Keď už bola malému Peťovi v kostole dlhá chvíľa a mal vrtochy, oco vzal jeho ruku pod pažu a začal ho hladkať po dlani. Chlapča si oprelo hlavu o jeho rameno a počúvalo spev. Potom, kým dorazili domov, poriadne sa spolu vyšantili, guľovali sa a cestu olemovali anjelikmi v snehu. Užívali si jeho detstvo spoločne.

Organ v kostole začal hrať a Peter sa vrátil späť do súčasnosti. Starenka sediaca v lavici za ním dosť falošne spievala: „ … , konajte pokánie. Teraz je príhodný čas … , zmeňte svoje zmýšľanie a počúvajte Božie slovo.“ Až sa zľakol tých slov, ktoré počul. Opatrne sa obzrel, čo to tá žena naráža na neho, ale ona bola zahĺbená do spevníka, podľa ktorého spievala. Otočil sa späť a zadíval sa do plameňa sviečok pred sebou. Kto by mohol vedieť, čo sa mi preháňa hlavou, uvažoval v duchu. Ako veľmi ma mrzí správanie k otcovi vo chvíľach, keď ma azda najviac potreboval.

Omša sa skončila. Kostol sa pomaly vyprázdňoval. Až teraz Petra zazrela jeho mama a prekvapene podišla k nemu. „Stalo sa niečo?“ opýtala sa vydesene. „Mami, ja som to všetko pokazil. Zrazu mi veľmi chýba. Ani som mu nepovedal, že ho mám rád. Čo mám robiť?“ vychrlil zo seba Peter. Mama sa oň oprela a pomaly vyšli von z kostola.

PS: Prešli štyri roky od stretnutia v kostole. Bola sobota, šesť hodín ráno, začali sa roráty. Petrova mamička sa zasúvala do druhej lavice a letmo pohľadom prebehla celý kostol. Upútali ju tri postavy sediace pri oltári Panny Márie. I v šere ich spoznala. Bol to Peter s oboma dcérami. Každá z jednej strany sa k nemu túlila a obe zvedavo sledovali, čo sa okolo nich deje. Aby ich Peter upokojil, začal hladiť ich malé dlane položené na jeho lone.

spracoval Ján Velčok, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *