Utečenec


Do istej dediny sa uchýlil mladík, ktorý ušiel pred krutým nepriateľom. Obyvatelia ho vľúdne prijali a poskytli mu bezpečný úkryt. Na druhý deň sa prihrnuli vojaci, ktorí mladíka prenasledovali. Násilne vnikali do domov, prehľadávali pivnice i povaly a potom všetkých obyvateľov dediny nahnali na námestíčko.

„Vypálime vám celú dedinu a postrieľame všetkých chlapcov, ak nám do rána nevydáte toho mladíka,“ vykrikoval ich veliteľ. Starosta obce stál pred ťažkou úlohou. Mal sa rozhodnúť: vydať vojakom mladíka alebo dať pozabíjať svojich ľudí. Utiahol sa do svojho domu a otvoril bibliu v nádeji, že tam do rána nájde odpoveď. Nad ránom, po dlhých hodinách, padol jeho zrak na tieto slová: „Je lepšie, ak zomrie jeden človek, ako by mal zahynúť celý národ.“ Zatvoril bibliu, zavolal vojakov a prezradil im, kde sa mladík skrýva. Keď vojaci odvliekli utečenca, aby ho zabili, celá dedina začal oslavovať, že starosta zachránil ich životy i domy. Starosta však na oslavu neprišiel. Gniavil ho veľký zármutok a zostal sám. V noci k nemu prišiel anjel a spýtal sa ho: „Čo si to urobil?“ Odpovedal: „Vydal som utečenca nepriateľom.“ Anjel mu na to: „A nevieš, že si im vydal Mesiáša?“ „Ako som to mohol vedieť?“ vyhováral sa strápený starosta. Anjel: „Keby si namiesto čítania biblie aspoň raz zašiel za chlapcom a pozrel sa mu do očí, bol by si to videl.“

spracoval Ján Velčok, Víťaz

Desatoro zrelého rodičovstva


1. Hľadaj Boha ako otca.

Byť otcom alebo matkou znamená dávať život podľa vzoru samého Stvoriteľa. Rodiac nový život plnia muž a žena Božiu výzvu: „Ploďte a množte sa!“ (Gn 1,28) Život, ktorý sa zrodil, im nepatrí. Patrí Bohu.

2. Usiluj sa byť dobrým dieťaťom, aby si bol dobrým rodičom.

Pre mladého muža i ženu je cestou k skúsenosti rodičovstva skúsenosť z detstva. Inej cesty niet. Najprv je potrebné naučiť sa byť dobrým a verným synom alebo dcérou, aby bolo možné byť neskôr dobrým a verným otcom či matkou. Mnoho mužov a žien premárni šancu na zrelé otcovstvo a materstvo, lebo sa nechajú viesť pýchou a nechcú prijať pokorný postoj poslušnosti voči rodičom. Pokorná a odpúšťajúca láska voči rodičom je potrebná najmä vtedy, ak postoj rodičov deti zraňoval.

3. Opusti otca i matku, ako káže biblia.

Opustiť rodičov fyzicky aj emocionálne je nevyhnutnou podmienkou dobrého otcovstva a materstva. Toto opustenie sa však neuskutočňuje „oddelením“ od rodičov, ale prostredníctvom vnútorného zmierenia sa s nimi. Odchod z rodičovského domu bez vnútorného zmierenia sa s matkou a otcom spôsobuje, že je to skôr útek ako odchod. Mnohí nie sú schopní skutočne vnútorne „opustiť otca i matku“, pretože im nevedia (často len preto, že skutočne nechcú) odpustiť a zmieriť sa s nimi. Oslobodenie sa od rodičov má za následok postupne sa vymaňovať zo stereotypov, ktorými bola poznačená celá ich výchova.

4. Daruj deťom lásku v úplnej rodine.

Dieťa potrebuje nie iba individuálnu lásku otca a matky, ale tiež vzájomnú lásku oboch rodičov. Na základe tejto lásky sa dieťa dozvedá, čo je ľudská láska, rodina, manželstvo, v úplnej rodine nachádza oporu a pocit bezpečia. Veľmi dôležitou úlohou rodičov je teda najskôr vybudovanie láskyplného manželstva a potom úplnej a láskyplnej rodiny, v ktorej od úplného počiatku existuje atmosféra zhody, rodičovskej lásky, pocitu bezpečia a vzájomnej starostlivosti.

5. Dôveruj svojim deťom.

Viera rodičov v ich deti je základom ozajstného rodičovstva. Rodič však môže veriť dieťaťu iba vtedy, keď – hoci v malej miere – verí sebe. Rodičia si dôveru detí nemôžu vynucovať. Musia si ju zaslúžiť. Dôvera je vzájomným darom. Dieťa spontánne dôveruje rodičom, keď cíti ich lásku a dôveru. Dôveru možno budovať na vzájomnej láske a starostlivosti o seba. Dospievajúce deti neočakávajú od svojich rodičov, že budú vo všetkom bez chyby. Očakávajú od nich predovšetkým dôveru a vieru v ich možnosti, dobré plány a túžby.

6. Buďte pre deti autoritou.

Byť rodičom znamená dať sa rodine a deťom k dispozícii, slúžiť im a niesť za nich zodpovednosť. Iba zodpovedný rodič naučí zodpovednosti svoje deti. Autorita otca a matky nie je výsadou, ale službou. Postojom zodpovednosti, obetavosti, starostlivosti a služby rodine budujú svoju autoritu.

7. Miluj svoje dieťa nezištnou láskou.

Otec a matka nedávajú svojim deťom život preto, aby „niečo“ za to dostali, ale preto, aby mohli vo svojich deťoch predĺžiť trvanie lásky a života. Dávanie života dieťaťu je delením sa o lásku, ktorú rodičia dostali od svojich rodičov a ktorou sa vzájomne obdarúvajú v manželstve. Nezištná láska otca a matky je zrkadlom nezištnej lásky Boha Otca. Vďaka nezištnej láske sa rodičia pre dieťa stávajú ukazovateľom cesty k Bohu.

8. Uč deti bojovať.
Láska, z ktorej sa rodí radosť života, musí často tvrdo zápasiť. Predovšetkým to bude vnútorný zápas s vlastnou slabosťou: nestálosťou vôle, náchylnosťou k znechuteniu, sklonmi k úteku. Bude to tiež „vonkajší“ zápas o miesto vo svete: úsilie vydobyť si pozície v zamestnaní, zápas s nespravodlivým správaním sa druhých, s nečestnými súpermi. Tento zápas nie je „zápasom o svoje“, ale je to zápolenie o dobrý a čestný život.

9. Vytváraj deťom ovzdušie slobody.

Atmosféra dôvery a slobody spôsobuje, že dieťa sa spontánne stotožňuje s hodnotami, ktoré reprezentuje jeho otec a matka. Sloboda a dôvera vplýva na postupnú premenu vzťahu závislosti na vzájomné partnerstvo a priateľstvo. Rodičia nie sú pánmi svojho dieťaťa. Ani vtedy, keď je od nich úplne závislé. Rodič je len „starší brat vo viere“ svojho dieťaťa. Pretože dieťa nie je majetkom svojich rodičov, nemôžu mať úplne v moci jeho slobodu. V každom období života dieťaťa treba rešpektovať jeho slobodu v takej miere, ktorej dieťa je schopné.

10. Venuj deťom každý deň trochu času.

Jedným z najdôležitejších darov, aký rodičia môžu darovať svojim deťom, je venovať im každý deň čas. Od okamihu príchodu dieťaťa na svet si rodičovstvo vyžaduje čas. Nedostatok vzťahu spôsobený nedostatkom času negatívne ovplyvňuje emocionálny, intelektuálny a duchovný vývoj dieťaťa. Nedostatok času otcov osobitne citlivo pociťujú synovia. Čas venovaný deťom sa nedá ničím nahradiť.

Jozef Augustín, SJ

sv. Barbora


Medzi svätými, ktorých si kresťanský svet uctieva s osobitnou láskou a zbožnosťou sa od najdávnejších čias nachádza aj sv. Barbora. Po všetkých kútoch sveta sa nachádzajú kostoly zasvätené jej menu a veriaci vzývajú jej pomoc osobitne v hodinu smrti, aby z tohto sveta neodchádzali bez prijatia tvojich sviatostí. Toto zmýšľanie veriacich vyjadruje aj pieseň zložená na počesť sv. Barbory, ktorá sa končí týmito slovami:

Lebo tebe je táto milosť od Boha daná,
Chrániť od náhlej smrti si uznaná.
Lebo za to si sa modlila,
Keď si sa pod meč priblížila.
Daj nám Tajomstiev účastným,
Do večného života nasmerovaným, z tohto sveta odchádzať,
Kraj túžený nachádzať.

Okolo roku 290 po Kristovi žil v meste Iliopolis človek vysokého rodu, bohatý a významný, menom Dioskoros. Pochádzal z pohanského rodu, a pritom bol zaťatým nepriateľom kresťanskej viery. Mal dcéru menom Barbora, ktorú chránil ako zrenicu oka, pretože bol vdovcom a nemal iné deti a okrem nej nemal pri sebe viac nikoho. Keď Barbora dospievala, stala sa veľmi peknou v tvári a v kráse sa jej nevyrovnala žiadna panna v okolí. No Barbora nežiarila iba krásou tela, ale aj bystrosťou rozumu a silou ducha. Dioskoros, ktorý mal iba túto jedinú dcérku a videl jej predivnú nádheru, nechcel, aby na ňu pozerali oči jednoduchých a chudobných ľudí. Preto ju s jednou vernou slúžkou umiestnil vo vysokej veži, do ktorej nik z ľudí nemal prístup. No urobil to skôr preto, že keď videl jej vysoké uvažovanie, bál sa, aby žijúc vo svete sa nedostala medzi kresťanov, tam nezanechala pohanstvo a neprijala Kristovu vieru. Sv. Barbora žijúc v tej veži sa nermútila, lebo tu v samote mohla z výšky pozerať i na horné i na dolné Božie diela, na nebeskú jasnosť i na zemskú krásu. Odtiaľ pozorovala slnečné svetlo, tok mesiaca a hviezdnu krásu. To ju ďalej viedlo k rozmýšľaniu o svete a súlad i poriadok tohto sveta jej ponúkal myšlienku, že je nemožné, aby tento tak pekný, tak múdro riadený svet bol stvorený hluchými, slepými a neživými bohmi, ktorým sa klaňal jej otec. Tak od stvoreného prišla k Stvoriteľovi a jej srdce ovládla silná túžba spoznať tohto pravého Boha, ktorý všetko stvoril a všetko tak múdro riadi. Mohla o sebe opakovať slová kráľa a proroka Dávida:“ …o všetkých tvojich skutkoch rozmýšľam a uvažujem o dielach tvojich rúk.“ (Ž 143, 5)

Aký poklad, ako bola sv. Barbora, aj čo do tela, aj čo do duše, sa nemohol dlho ukrývať medzi múrmi veže. Mládenci, ktorí počuli o nezvyčajnej kráse Barbory, začali prosiť jej otca, aby ju dal na vydaj. Otec Dioskoros odišiel na vežu k Barbore a ponúkal jej rozličných aj pekných, aj bohatých mládencov, aby si jedného z nich vybrala za ženícha. Panna Barbora, keď počula takúto reč svojho otca, sa od hanby začervenela na tvári, lebo neprestajne rozmýšľajúc o Bohu a o nadpozemských veciach, na svoje manželstvo nikdy ani nepomyslela. Preto sa pred svojím otcom rôznymi spôsobmi začala vyhovárať od manželstva, a keď na ňu otec čoraz viac naliehal a nakoniec sa jej zdalo, že ju k tomu bude nútiť, povedala: „Ak mi o tom ešte viac budeš hovoriť a budeš ma nútiť do manželstva, tak dosiahneš, že sa prestaneš nazývať otcom, lebo si zoberiem život a príčinou mojej záhuby budeš ty sám.“ Keď otec počul túto hrozbu, preľakol sa a nechal ju na pokoji.

Potom sa Dioskoros rozhodol, že sa vyberie na ďalekú cestu. Myslel si, že keď dlho nebude doma, Barbora bude tak túžiť za ním, že keď sa vráti, skôr ho počúvne a ľahšie splní jeho vôľu. Keď odchádzal, prikázal nad haťou v meste postaviť kúpele, v ktorých kázal iba na južnej stene nechať dve okná. A o svoje dcérke Barbore prikázal, aby jej nik nebránil schádzať z veže, chodiť, kde bude sama chcieť, a robiť, čo sa je bude páčiť. Dioskoros si totiž myslel, že jeho dcérka žijúc s ľuďmi a vidiac, ako iné panny vstupujú do manželstva, skôr pôjde za ich príkladom.

Sv. Barbora, majúc po otcovom odchode voľný vchod aj východ zo svojho domu, spriatelila sa s inými kresťanskými pannami, prvýkrát od nich počula meno Ježiša Krista a veľmi sa v duši potešila z tohto mena a túžila o ňom počuť od nich viac. Oni jej rozprávali o Ježišovi Kristovi, o jeho nevýslovnom Božstve, o jeho vtelení z Prečistej Panny Márie, o jeho dobrovoľnom utrpení a smrti, o vzkriesení a nanebovstúpení, o strašnom súde, o večnom šťastí spravodlivých i o večných mukách hriešnikov. Barbora toto všetko počúvala, v srdci cítila radosť, zahorela láskou ku Kristovi a chcela krst. Stalo sa, že z mesta Alexandria raz prišiel do Iliopola kresťanský kňaz. Keď sa o ňom dozvedela sv. Barbora, pozvala ho k sebe. On ju poučil o poznaní Boha Stvoriteľa a Pantokrátora, poučil ju o viere v Ježiša Krista a pokrstil ju s mene Najsvätejšej Trojice. V. Barbora, osvietená krstom, teraz ešte viac zahorela láskou k Bohu, deň a noc sa cvičila v modlitbe a pôste, slúžila svojmu Pánovi, ktorému sa zasnúbila a ktorému sľúbila chrániť svoje neporušené panenstvo.

Za ten čas murári stavali kúpele a v nich urobili, ako mali prikázané od Dioskora, dve okná. Jedného dňa si sv. Barbora prišla obzrieť tie kúpele, a keď v nich uzrela iba dve okná, povedala murárom: „Prečo ste urobili iba dve okná? Nebolo by lepšie urobiť tri? Pretože tak aj stena by bola krajšia, aj kúpele svetlejšie.“ Murári odpovedali: „Tvoj otec nám prikázal, aby sme iba z juhu urobili dve okná.“ Barbora prísne nástojila, aby urobili aj tretie okno, a to na obraz Najsvätejšej Trojice, a dodala, že ona ich obráni pred svojím otcom a celý jeho hnev prijme na seba. Murári preto podľa jej príkazu urobili aj tretie okno. Steny tých kúpeľov Boli vyložené mramorom. Sv. Barbora sa obrátila k východu slnka a prstom napísala na mramorovej stene vyobrazenie sv. kríža, ktoré sa pod prstom čistej panny zobrazilo tak, akoby bolo vyryté železom. Keď to urobila, odišla na svoju vežu, kde ako zvyčajne žila v modlitbe a pôste, hĺbajúc sa pritom do rozjímania.

Po nejakom čase sa Dioskoros vrátil z cesty a odišiel si obzrieť nové kúpele. Keď tam na stene uzrel tri okná, začal sa veľmi srdiť a hnevať na majstrov, no tí sa obhajovali tým, že jeho dcéra im kázala pridať tretie okno a oni museli splniť jej vôľu. Vtedy Dioskoros zavolal svoju dcéru a pýtal sa jej, prečo dala urobiť tretie okno. Ona smelo odpovedala: „Preto, otče, aby jedno okno vyjadrovalo Boha Otca, druhé Boha Syna a tretia Boha Svätého Ducha, aby tak aj steny oslavovali meno Najsvätejšej Trojice.“ Ďalej mu ešte ukazovala i znamenie sv. kríža, vyryté jej prstom na mramorovej stene, a hovorila: „Tu, na stene, som prstom napísala vyobrazenie sv. kríža, aby sila kríža odtiaľ vyháňala silu zlých duchov.“ Z toho všetkého Dioskoros spoznal, že jeho dcéra je kresťankou a rozzúrený od zlosti a hnevu vytiahol meč a chcel svoju dcéru Barboru na mieste posekať. Ona nečakala na úder, začala utekať, a Dioskoros, ako vlk za ovcou, sa s vytaseným mečom v ruke hnal za ňou. Keď dievča utekalo, uzrelo pred sebou horu strmú ako stena, ktorú nebolo možné nijak obísť. Majúc pred sebou horu a za sebou otca s mečom, vzdychla o pomoc k Bohu, aby jej nedal zahynúť v tejto núdzi. A hora sa pred ňou rozostúpila, ona vbehla do tej rozsadliny a hora sa spredu znova spojila dokopy, zanechávajúc sv. Barbore voľnú cestu až na samotný vrch. Keď tam vyšla, skryla sa v kamennej jaskyni. Dioskoros, keď pred sebou už nevidel utekajúcu dcéru, zadivil sa, kde a ako sa skryla pred jeho očami a začal ju hľadať. Obchádzajúc horu a hľadajúc Barboru, uzrel dvoch pastierov, ktorí pásli svoje ovce. Tí pastieri videli Barboru, ako vybehla na vrch hory a tam sa ukryla v jaskyni. Dioskoros sa ich opýtal, či nevideli utekať jeho dcéru. Jeden pastier, ktorý bol milosrdným človekom a videl, že Dioskoros je veľmi nahnevaný, povedal, že nevidel nikoho. No druhý prstom ukázal miesto, kde sa skrývala svätá. Dioskoros tam rýchlo pobehol a pastiera, ktorý prstom ukázal úkryt svätej, na mieste stihol Boží trest, pretože sa stal kamenným stĺpom a jeho ovce sa premenili na vtáky a rozleteli sa na všetky strany.

Dioskoros, keď v jaskyni našiel svoju dcéru, začal ju nemilosrdne biť, hodil ju o zem a kopal nohami. Nakoniec ju chytil za vlasy a odvliekol domov, kde ju zamkol v malej tmavej miestnosti, aby ju trápil hladom a smädom. Potom odišiel k miestodržiteľovi, alebo starostovi, mesta Martiniánovi a hovoril mu o svojej dcére, ako sa zriekla ich bohov a verí v ukrižovaného Krista a prosil miestodržiteľa, aby hrozbami rozličných múk ju pohol späť k otcovskej viere. Keď starosta Martinián s tým súhlasil, sám otec priviedol svoju dcéru a odovzdal ju do jeho rúk hovoriac: „Zriekam sa jej, pretože ona zanechala mojich bohov a ak sa k nim zasa nevráti a spolu so mnou sa im nepokloní, tak mi nebude dcérou a ja nebudem jej otcom. Ty, štátny miestodržiteľ, ju muč, tvoja právomoc ti umožňuje veľa.“
Miestodržiteľ, keď videl 20 ročnú pannu nezvyčajnej krásy, sa nemohol vynačudovať jej nádhere, a preto ju začal milo napomínať, aby sa neprotivila vôli svojho otca, ale aby sa poklonila bohom a vo všetkom počúvala rodiča, ktorého majetok má zdediť. Sv. Barbora premúdrymi slovami ukázala slabosť pohanských bohov a oslavovala meno Ježiša Krista, zriekla sa pozemských bohatstiev a svetských radostí a túžila po nebeských. Miestodržiteľ ju ešte raz napomínal, aby nezneucťovala svoj rod a nezabíjala prekrásny kvet svojej mladosti a nakoniec povedal: „Krásna panna, zmiluj sa sama nad sebou a ponáhľaj sa s nami pokloniť bohom, lebo ja, pretože ľutujem tvoju nezvyčajnú krásu, chcel by som ťa ušetriť. No ak ma nepočúvneš, tak ma tým nútiš vydať ťa na mučenie a rany“ Sv. panna Barbora odpovedala: „Ja sa klaniam iba jedinému Bohu, ktorý stvoril nebo i zem. A tvoji bohovia nie sú ničím a ako bezduchí nič nestvorili.“ Na tieto slová sa náčelník mesta rozhneval a kázal ju obnažiť. To bolo prvé a azda zo všetkých aj najťažšie mučenie, aby čistá, svätá panna, stála nahá pred očami mnohých mužov, ktorí na jej obnažené čisté panenské telo pozerali bez hanby a studu. Miestodržiteľ ju prikázal vystrieť na zem a dlhý čas biť volskými žilami, až sa zem začervenela od krvi. Potom, aby zväčšili bolesť, jej kati drhli rany drsnými kefami a škrabali ostrými črepinami. Jednako však všetky tieto muky nemohli zvíťaziť nad vierou sv. panny, lebo tá mala základy na kameni Ježiša Krista, pre ktorého rada znášala všetky tieto horké muky.

Miestodržiteľ ju kázal posadiť do temnice a držať ju tam, kým si nerozmyslí, akými nemilosrdnými mukami ju má trestať. Sv. Barbora, sotva živá od rán, sa v temnici modlila k svojmu milovanému ženíchovi, Ježišovi Kristovi, aby ju neopúšťal v tých strádaniach a hovorila s Dávidom: „Neopúšťaj ma, Pane; Bože môj, nevzďaľuj sa odo mňa. Ponáhľaj sa mi na pomoc.“ (Ž 38, 22-23a ) Keď sa tak modlila, o polnoci ju obklopilo veľké svetlo, v jej srdci súčasne pučali radosť i strach, lebo sa k nej približoval Kráľ slávy, sám Ježiš Kristus, a hovoril jej: „Neboj sa, moja nevesta, lebo ja som s tebou a pri tebe, vidím tvoje muky a uľahčím ti bolesti, a ty vytrvaj do konca, aby si za to skoro dosiahla večnú radosť v mojom kráľovstve.“ Tak najsladší Ježiš utešoval svoju milovanú nevestu Barboru a vyliečil ju z jej rán tak, že na jej tele nebolo po nich vidieť ani stopy a stala sa úplne zdravou a plnou nevýslovnej duchovnej radisti. Tak naradostená a uzdravená sv. Barbora srdcom i ústami oslavovala Boha a ďakovala mu, že ňou nepohrdol, ale aj v temnici navštívil svoju služobníčku trpiacu pre jeho sv. meno.

Bola tam jedna veriaca žena, ktorá žila v bázni Božej, menom Julianna, ktorá zďaleka pozerala na strádanie sv. Barbory. Keď sv. mučeníčku posadili do temnice, Julianna si zastala pri okienku temnice a tu rozmýšľala, ako tá panna v samom kvete svojej mladosti a krásy nemyslí ani na otca, ani na svoj rod, pohrdla všetkým bohatstvom, dobrami a všetkými radosťami tohto sveta, a ešte aj svoju dušu nešetrí pre Krista, ale ochotne ju za neho kladie. Keď videla, ako Ježiš Kristus uzdravil sv. Barboru z jej rán, aj sama zatúžila trpieť pre neho a v mysli prosila o vytrvalosť v mukách. Keď nastal deň, sv. Barboru vyviedli z temnice a druhýkrát ju postavili pred súd. Julianna išla zďaleka za ňou.

Keď sa sv. Barbora postavila pred miestodržiteľa Martiniána, on i všetci prítomní upreli pannu zdravú, v tvári krajšiu, ako bola predtým, a na tele nebolo ani stopy po znášaných ranách a mučení a všetci sa začudovali. Miestodržiteľ sa k nej ozval: „Vidíš, panna, v akej opatere ťa majú naši bohovia?! Lebo oni ťa, včera tak nemilosrdne ranenú, teraz uzdravili, a padajúcej od bolesti ti dali zdravie. Buď im vďačná za tak veľké dobrodenia a pokloň sa im, prines obetu.“ Svätá odpovedala: „Čo to ty, miestodržiteľ, hovoríš? Akoby ma boli uzdravili tvoji bohovia? Oni, pretože sú sami slepí, nemí a bez akéhokoľvek citu, nemôžu dať slepým zrak, hluchým sluch, chromým chôdzu, tak nemohli ani mňa uzdraviť. A za čo sa im mám klaňať? Mňa uzdravil Ježiš Kristus, Pán Boh môj, ktorý lieči všetky bolesti a mŕtvym dáva život. Jemu sa s vďačnosťou klaniam a seba samú prinášam za obetu. Jemu, ktorého ty svojimi nečestnými očami vidieť nemôžeš, pretože si slepý na duši a nie si toho hoden.“ Tieto slová mučeníčky rozpálili hnev miestodržiteľa a kázal ju zavesiť na drevo, jej telo trhať železnými pazúrmi, horiacimi sviečkami jej opaľovať boky a veľkým kladivom ju biť po hlave. Barbora všetky tieto muky znášala trpezlivo, no nie iba jej, mladej panne, ale aj najsilnejšiemu mužovi by bolo nemožné v tak veľkých mukách ostať pri živote, ak by nebola sv. mučeníčku neviditeľne neposilňovala Božia sila.

Medzi ľuďmi, ktorí sa pozerali na mučenie sv. Barbory, stála aj vyššie spomenutá Julianna, a pretože nemohla zadržať slzy v očiach, veľmi plakala. Nakoniec unesená horlivosťou pozdvihla medzi ľudom svoj hlas a začala karhať miestodržiteľa za jeho neľudskú krutosť a hanobiť pohanských bohov. Keď to počul starosta Martinián, kázal ju zajať, a keď sa odvážne priznala, že je kresťanskou, prikázal ju tak, ako sv. Barboru, mučiť. Preto ich obe zavesili za ruky a nohy na drevo a začali ich telá trhať železnými hákmi. V týchto mukách pozdvihla sv. Barbora svoje oči k nebu a takto sa modlila: „Bože, ktorý poznáš všetky tajomstvá ľudského srdca, ty vieš, ako po tebe túžim a milujem tvoje prikázania, celá som sa obetovala tebe a zverila som sa tvojej všemohúcej pravici. Preto, Pane, neopusť ma, no milostivo pozri na mňa i na moju spolutrpiteľku Juliannu, obe nás posilni, aby sme mohli svoje dielo ukončiť, pretože duch je ochotný, ale telo slabé.“ Jej modlitba bola vypočutá a obom im v chrabrom utrpení bola daná neviditeľná pomoc zhora. Mučiteľ potom kázal obom mučeníčkam odrezať prsia a v takej ťažkej bolesti sa sv. Barbora zase modlila: „Neodvracaj od nás svoju tvár, Kriste, a neodnímaj nám svojho Sv. Ducha. Daj nám, Pane, radosť spásy a svojim duchom nás upevni v tvojej láske.“ Po týchto mukách kázal predstavený mesta sv. Juliannu odviesť do temnice a sv. Barboru na jej väčšie zahanbenie vodiť nahú po celom meste, srkajúc a bijúc ju s posmechom. Sv. Barbora, odetá akoby iba jediným odevom, studom, sa zakrývajúca, zvolala k svojmu milovanému ženíchovi Ježišovi Kristovi hovoriac: „Ty sám, ktorý nebo odievaš oblakmi a zem hmlou ako plienkami povíjaš, ó Kráľu, zakry moju nahotu a urob, aby moje údy neboli viditeľné nečestným, aby tvoje služobníčka nebola vysmievaná do konca.“ A Kristus Pán, ktorý so všetkými svojimi anjelmi zhora pozeral na všetky námahy svojej vernej služobníčky, sa jej hneď ponáhľal na pomoc a poslal k nej anjela so svetlým odevom, aby zakryl jej nahotu. Teraz už oči nečestných nemohli vidieť jej údy, preto ju prestali vodiť po meste a odviedli ju k miestodržiteľovi. Po nej vodili po uliciach tiež nahú sv. Juliannu, no keď sa starosta presvedčil, že ich tým nemôže odlúčiť od Kristovej lásky a nakloniť k pohanskej viere, odsúdil obe mučeníčky na smrť sťatím.

Dioskoros, otec sv. Barbory, keď videl také veľké muky svojej jedinej dcérky, nielenže sa mu neobmäkčilo srdce, no dokonca, keď sa dozvedel o jej odsúdení na smrť, odbehol k miestodržiteľovi so žiadosťou, aby mu dovolil zastúpiť miesto kata. Keď mu to miestodržiteľ dovolil, Dioskoros jednou rukou zobral dcéru, druhou vytasený meč a viedol ju ne popravisko pripravené na jednej hore za mestom. Za Barborou išla vedená vojakmi na smrť i sv. Julianna. Keď išli, sv. Barbora sa cestou ešte modlila: „Večný Bože, ktorý nebesá prestieraš ako stan a zem si postavil na vodách, ktorý dávaš slnku svietiť dobrým aj zlým, dážď spúšťaš na spravodlivých i na hriešnikov. Ty aj teraz vypočuj svoju služobníčku, ktorá sa modlí k tebe! Vypočuj ma, ó Kráľu, a daj svoju milosť každému človeku, ktorý bude spomínať na mňa i na moje muky. K takému človeku nech sa nepriblíži náhla bolesť a nech na neho neprichádza nepredvídaná smrť. Pretože vieš, Pane, že všetci sme telo a krv a dielo tvojich prečistých rúk.“ Po skončení modlitby bolo z neba počuť hlas, ktorý k sebe pozýval ju aj s Juliannou a sľuboval splniť to, o čo prosila.

Obe mučeníčky, Barbora i Julianna, s veľkou radosťou išli na svoju smrť, túžiac čo najskôr vyjsť z tela a vojsť k Pánovi. Keď prišli na vyznačené miesto, sv. Barbora podložila svoju hlavu pod meč a bola sťatá rukami svojho nemilosrdného otca Dioskora, na ktorom sa splnilo, čo povedal Spasiteľ: „Otec vydá na smrť svoje dieťa.“( Mt 10, 21) Sv. Juliannu na tom istom mieste sťal vojak. Tak obe zavŕšili prúd svojich námah a ich duše vzlietli ako dve holubice k svojmu ženíchovi Kristovi, ktorý ich v sprievode nebeských anjelov prijal do nebeských príbytkov. Dioskora a Martiniána postihol náhly Boží trest. Keď Dioskoros po popravení svojej dcéry schádzal z hory a Martinián sedel doma, oboch zabil blesk z neba a tak ich spálil, že z nich neostal ani prach.

Telá týchto dvoch mučeníc zobral jeden zbožný kresťan menom. Galentián, na patričnom mieste ich so cťou pochoval a na ich hroboch postavil kaplnku, v ktorej sa pri ich čestných pozostatkoch diali mnohé zázraky. Po čase sa pozostatky sv. Barbory dostali z mesta Iliopolis do Carihradu, alebo Konštantínopola, kde sa pri nich tiež neprestávali diať zázraky. Keď Michal Svjatopolk, ruské knieža z Kyjeva, si zobral za ženu dcéru Alexia Komnina, ktorá sa volala Barbora, tá odoberajúc sa z Konštantínopola prosila svojho otca, aby jej dal čestné pozostatky sv. Barbory. Zobrala ich a previezla ich so sebou do Kyjeva. Tu jej muž, to veľké knieža Michal, postavil veľký kostol na počesť svojho patróna archanjela Michala a uložil v nej pozostatky sv. Barbory, kde sa nachádzajú doteraz, s výnimkou jedného prsta z ruky, ktorý sa s veľkou cťou uchováva v kostole sv. Barbory v Počajeve (Počajev – slávne mníšske stredisko na Ukrajine).

Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 457-468


Sv. Barbora je patrónkou, architektov, murárov, tesárov, kamenárov, baníkov, zvonolejárov, kováčov, kuchárov i mäsiarov.

Modlitba k sv. Barbore

Pane, Bože náš, na prosby a ochranu sv. Barbory nás chráň pri trvalom a požehnanom zdraví, v hodinu smrti nám daj prijatie tvojich sviatostí a po smrti nás nesúď podľa množstva našich hriechov, no podľa svojho preveľkého milosrdenstva, aby sme sa stali účastnými nekonečnej radosti.
Amen.

Niečo o práci

Človek bol stvorený na Boží obraz. Dostal príkaz podrobiť si zem so všetkým, čo sa na nej nachádza a zamerať seba samého a vesmír na Boha, ktorého uznáva za Stvoriteľa všetkých vecí.

Výdobytky ľudského génia a ľudskej schopnosti kresťania nikdy nestavajú proti Božej moci. Naopak, sú presvedčení, že víťazstvá ľudského pokolenia sú znamením Božej veľkosti a ovocím jeho nevystihnuteľných úmyslov.

Ľudská činnosť má svoj pôvod v človekovi a je usmernená na človeka. Človek svojou prácou nielenže pretvára veci a spoločnosť ale aj zdokonaľuje seba samého, mnohému sa učí, rozvíja svoje schopnosti, stáva sa otvorenejším a prekonáva seba. A práve tento rast, správne chápaný, má väčšiu cenu, ako všetko možné hromadenie vonkajších bohatstiev. Človek je viac hodnotný pre to, čím je, než pre to, čo má.

Cirkev uznáva pokrok, ktorý slúži k šťastiu človeka, ale pritom je vedomá krehkosti a zlej náklonnosti človeka: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, to jest duchu márnivosti a zloby, ktorý premieňa ľudskú činnosť určenú na oslavu Boha a službu ľuďom na nástroj hriechu“ (Porov. Rim 12, 2).

Vykúpený človek prijíma veci a všetky svoje diela od Boha, vidí ich vychádzať z Božích rúk a ako také má ich v úcte. Užíva ich v duchu chudoby a slobody, a tak sa stáva skutočným držiteľom sveta, ako nič nemajúci a predsa všetko vlastniaci človek v duchu: „Všetko je totiž vaše, vy ste však v Kristovi a Kristus Boží“ (Porov. 1Kor 3, 22-23).

Na tejto zemi sme iba hosťami. Boh nám pripravuje nový príbytok a novú zem, preto človekovi nič neosoží, keby aj celý svet získal ale svojej duši by uškodil.

 

Sv. Jozef

Pôvod mena: z hebr. Jóseph – Boh pridá, rozhojní

Bol to muž veľkej viery so zmyslom pre rodinu: „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Porov. Mt 1,19 – 20).

Nasadil všetko! Stal sa mužom viery, obetavým manželom a pred zákonom otcom, ktorý si veľmi dobre uvedomoval svoju úlohu ochrancu, strážcu, živiteľa svojej rodiny: „Keď sa prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku … a dal mu meno Ježiš“ (Porov. Mt 1, 24 – 25).

Bol mužom činu. Mužom konajúcim z lásky a mužom obety; mužom, ktorý pre záujem dieťaťa išiel aj do emigrácie: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť…“ (Porov. Mt 2, 13).

Bol mužom, ktorý obetavo hľadal strateného Ježiša, ktorý jeho nájdenie prežíval v tichu, bez zbytočných slov, čo ho charakterizuje ako muža hrdého a principiálneho: „Matka mu povedala: Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali“ (Porov. Lk 2, 48).

Od samého začiatku života Cirkvi bol sv. Jozef uctievaný a vzývaný ako jej ochranca. Jeho úcta bola zvlášť rozšírená na Východe. Na Západe jeho úctu najviac šírili františkáni, Bernard z Clervaux, František Saleský, Bernardín Sienský a Terézia z Avily.

Oficiálne ho za ochrancu Cirkvi vyhlásil blahoslavený Pius IX. v roku 1870. Pápež Pius XII. rozšíril patronát sv. Jozefa na všetkých pracujúcich a od roku 1955 zasvätil mu prvý máj, ktorý sa vo svete slávi ako deň robotníkov alebo deň práce.

V ikonografii je zobrazený s malým dieťaťom Ježišom na rukách a s ľaliou alebo tesárskym náradím. Najstarším vyobrazením je Jozef pri jasliach ako drží ochrannú ruku nad dieťaťom a jeho matkou.

Sv. Jozef, oroduj za nás

Deviatnik k svätému Jozefovi

1. DEŇ
Patrón a vzor snúbencov

ÚVAHA

Boh zjavil svätému Jozefovi skrze anjela tajomstvo príchodu Syna Božieho na svet. Svätý Jozef, poslušný Božiemu vnuknutiu, prijal pod svoju strechu Máriu v požehnanom stave. Tým poskytol prístrešie samotnému Ježišovi – Vykupiteľovi sveta, ktorého Mária priniesla pod svojím srdcom do jeho domu.
Zverme Bohu a ochrane sv. Jozefa všetkých snúbencov a tých, ktorí majú v úmysle založiť si rodinu.

MODLITBA DEVIATNIKA

Prosíme ťa, Bože, pre zásluhy sv. Jozefa, snúbenca Najsvätejšej Bohorodičky a Ochrancu sv. Rodiny, požehnaj snúbencov, ktorí túžia založiť rodinný krb. Naplň ich srdce duchom lásky, obety a zbožnosti. Keď na seba berú túto úlohu, nech tak konajú podľa vzoru sv. Jozefa a zverujú s dôverou budúcnosť vznikajúcej rodiny do milujúcich rúk Božích. Svätý Jozef, ubytuj sa v ich dome spolu s Ježišom a Máriou. Amen.

Litánie k sv. Jozefovi
Otče náš.
Zdravas Mária.

Svätý Jozef, patrón snúbencov, oroduj za nás!

2. DEŇ
Ochranca ľudí bez domova

ÚVAHA

Svätého Jozefa veľmi bolelo, keď nenašiel v Betleheme dôstojné miesto pre narodenie očakávaného Spasiteľa. Túto bolesť však znášal mlčky, pokorne odovzdaný do vôle Božej, plný živej dôvery v Božiu Prozreteľnosť.
Bez reptania znášal všetky ťažkosti, ktoré ho v živote stretli.
Zverme Bohu a ochrane sv. Jozefa rodiny bez domova, hľadajúce ubytovanie a strádajúce kvôli nepostačujúcemu bývaniu.

MODLITBA DEVIATNIKA

Svätý Jozef, ty poznáš bolesti a utrpenie, ktoré sprevádzajú starosti s hľadaním strechy nad hlavou. Sám si to zakúsil ako v Betleheme, tak na úteku v Egypte. Vezmi pod svoju ochranu rodiny, ktoré nemajú obydlie, zvlášť matky s malými deťmi a všetkých, ktorí sú nútení žiť za hranicami svojej vlasti. Postaraj sa o matky v požehnanom stave a všetky rodiny, čakajúce na narodenie dieťatka. Nauč ich znášať v tichosti a pokoji neistotu zajtrajška a všetky životné ťažkosti s dôverou v Božiu Prozreteľnosť.

Litánie k sv. Jozefovi
Otče náš.
Zdravas Mária.

Svätý Jozef, ochranca ľudí bez domova, oroduj za nás!

3. DEŇ
Patrón otcov rodín

ÚVAHA

Svätý Jozef očakával s veľkým dojatím narodenie Ježiša Krista. Klaňal sa Božiemu Dieťaťu, ktoré bolo v Betleheme položené do chudobných jasieľ na slamu. Vo vyhnanstve v Egypte bdel nad jeho bezpečím, v Nazarete obstarával všetky životné potreby Syna Božieho.
Ako pestún Pána Ježiša bol stále pri ňom, býval, pracoval, modlil sa s ním. Ježiš potom, ako dieťa a mladík, miloval svätého Jozefa a vážil si ho ako dobré dieťa svojho otca.
Modlime sa za otcov, ktorí plnia svoju otcovskú úlohu s ťažkosťami, nie vždy zapríčinenými ich vinou. Nech s pomocou svätého Jozefa zodpovedne plnia povinnosti hlavy rodiny.

MODLITBA DEVIATNIKA

Svätý Jozef, ty si vzor a patrón všetkých otcov rodín, nauč ich kresťansky chápať povinnosti. Napĺňaj ozajstnou radosťou srdcia rodičov, ktorí odovzdávajú život svojím deťom. Nech sa otcovia starajú o svoje rodiny tak, ako si sa ty staral o svätú rodinu v Nazarete. Nech žijú svoj rodinný život s Ježišom. Vypros im, aby ich žiadne životné prekážky nedokázali vzdialiť od Boha a ochladiť ich vzájomnú lásku. Svätý Jozef, zver Bohu všetkých otcov, ktorí sa starajú o svoje rodiny, a najmä tých, ktorí svoje povinnosti vykonávajú s ťažkosťami. Amen.

Litánie k sv. Jozefovi
Otče náš.
Zdravas Mária.

Svätý Jozef, patrón otcov rodín, oroduj za nás!

4. DEŇ
Ochranca chudobných

ÚVAHA

Svätá Rodina sa rátala medzi chudobné. Nemali iný majetok okrem toho, ktorý ťažkou prácou získal svätý Jozef. Ten ako hlava rodiny iste ťažko niesol, že nemôže Kristovi zaistiť blahobyt a podmienky hodné jeho osoby. Ale Pán Ježiš chcel bývať a žiť práve v takejto rodine. Nemôžeme pochybovať, že svätý Jozef vynikal medzi svojimi susedmi a príbuznými. Určite bol ochotný, štedrý a starostlivý keď išlo o dobro iných. Bol vždy pripravený pomáhať a prispieť dobrou radou. Nemohol predsa konať inak, keď plnil takú vznešenú úlohu a čestnú povinnosť.

MODLITBA DEVIATNIKA

Svätý Jozef, ty si bol chudobný a nehanbil si sa za svoju biedu, bez reptania si žil v zhode s Božou vôľou. Posilňuj v našich srdciach živú vieru, že Boh nikdy neopustí tých, ktorí v neho dúfajú a verne mu slúžia. Vypros potrebné milosti všetkým, ktorí trpia nedostatkom. A tým, ktorí sú ochotní pomáhať chudobným rodinám duchovne i hmotne a delia sa o svoj majetok, nech Boh dá šťastie v živote a bohatú odmenu vo večnosti. Amen.

Litánie k sv. Jozefovi
Otče náš.
Zdravas Mária.

Svätý Jozef, ochranca chudobných, oroduj za nás!

5. DEŇ
Vzor pracujúcich

ÚVAHA

Práca je povinnosťou každého človeka, a ani svätý Jozef, napriek tomu, že bol Bohom vybratý za pestúna Syna Božieho, nebol od nej oslobodený. Ako tesár ťažko pracoval, aby uživil svätú Rodinu. Zakúsil neistotu zajtrajška i ťažobu podstúpených námah. Pán Ježiš bezpochyby pomáhal svojmu pestúnovi ako dorastajúci mladík i ako dospelý muž.
Modlime sa za ľudí, ktorí ťažko pracujú, aby uživili seba a svoje rodiny. Prosme Boha najmä za nezamestnaných, aby si dokázali nájsť dobré zamestnanie a tak uživiť i svojich najbližších.

MODLITBA DEVIATNIKA

Svätý Jozef, ty poznáš cenu driny i pot ťažkej práce, ktorú si vykonával, aby si svätej Rodine zaistil dôstojné životné podmienky. Prosíme ťa, zahrň starostlivosťou svojho otcovského srdca všetkých ťažko pracujúcich. Vezmi ich pod svoju ochranu. Nech všetci dostanú spravodlivú mzdu za svoju prácu, aby ich rodiny netrpeli hladom a nežili v nedostatku. Nezabúdaj, živiteľ svätej Rodiny, na tých, ktorí nemajú prácu a márne ju hľadajú.

Litánie k sv. Jozefovi
Otče náš.
Zdravas Mária.

Svätý Jozef, vzor pracujúcich, oroduj za nás!

6. DEŇ
Príklad modlitby

ÚVAHA

Svätý Jozef, Ježišov pestún, žil, pracoval a modlil sa v jeho prítomnosti. Vedomie, že všetko robí pre Boha, keď sa stará o jeho syna, mu dávalo silu a vytrvalosť. Tým viac, že takmer na každom kroku odmeňovala Ježišova prítomnosť vynaložené úsilie a obety, ktoré vo svojom živote prinášal. Žil s ním deň za dňom, zaobstarával výživu a odev tomu, na ktorého čakali proroci a túžili ho uzrieť a aspoň sa ho dotknúť.
Modlime sa, aby sme tak, ako svätý Jozef všetko konali v Ježišovej prítomnosti, prežívali jeho blízkosť v hlbokom ponorení do modlitby a boli si vedomí Božej prítomnosti.

MODLITBA DEVIATNIKA

Svätý Jozef, ty si žil, pracoval a modlil sa v Ježišovej prítomnosti. Pozeral si naňho s vierou a z jeho blízkosti si čerpal silu k horlivému plneniu každodenných povinností. Nauč nás neustále pamätať na Božiu prítomnosť v našom živote, aby sme žili a plnili svoje povinnosti s myšlienkou na to, že Ježiš je prítomný v našich domovoch a v našich srdciach.
Prosíme ťa za všetkých, ktorých každodenná práca je sprevádzaná zbožnou modlitbou, i za nás a za našich najbližších, aby sme vedeli spájať každú svoju činnosť s vrúcnou modlitbou a s vedomím toho, že Boh vidí všetko a neustále sme pod jeho ochranou. Amen.

Litánie k sv. Jozefovi
Otče náš.
Zdravas Mária.

Svätý Jozef, príklad modlitby, oroduj za nás!

7. DEŇ
Verne v Boha dúfajúci

ÚVAHA

V živote svätého Jozefa obdivujeme jeho veľkú vieru a dôveru v Pána Boha. Ako vrúcne a poslušne uskutočňuje vôľu Božiu! Pán Boh rozptýlil jeho pochybnosti a odmenil jeho vieru, keď prijíma Máriu do svojho domu. Poslušne zachraňuje Dieťa Ježiša útekom do Egypta, z vôle Božej sa vracia do Nazaretu. S bolesťou v srdci hľadá Ježiša počas púte do Jeruzalema. V duchu viery, dôvery, poslušnosti a zbožnosti uskutočňuje životnú úlohu, ktorú mu Boh určil. Pri všetkých udalostiach svojho života dôveruje dobrému Bohu, že všetko, čo je mu uložené vykonať, je z jeho vôle.
Prosme svätého Jozefa, nech nás učí vernosti; v zbožnej dôvere v Boha nech podopiera tých, ktorých viera je slabá, alebo dôveru v Boha stratili v životných skúškach.

MODLITBA DEVIATNIKA

Svätý Jozef, náš vzor a patrón, si pre nás zvláštnym príkladom ako prijímať vôľu Božiu vo všednom živote. Daj, nech ju máme vždy na zreteli. Prebýval si, svätý Jozef, v blízkosti Ježiša a Márie vo svojej všednej každodennosti. Pri svojom rozhodovaní si sa vždy riadil Božou vôľou, a dúfal si v hlas, ktorý vychádzal z hĺbky tvojho srdca. Nauč nás načúvať hlasu Prozreteľnosti, ktorým Boh riadi náš život a naše kroky v pozemskom živote a obracia ich k životu večnému. Amen.

Litánie k sv. Jozefovi
Otče náš.
Zdravas Mária.

Svätý Jozef, verne dúfajúci v Boha, oroduj za nás!

8. DEŇ
Patrón umierajúcich

ÚVAHA

Svätý Jozef ako hlava svätej Rodiny umieral podľa tradície v prítomnosti Ježiša a Márie. Celý život sa staral o ich bezpečnosť. Namáhal sa, aby im zaistil náležité životné podmienky. Svoje povinnosti hlavy rodiny plnil svedomito a poctivo.
Nemožno pochybovať , že Ježiš a Mária prechovávali úctu a lásku k svojmu živiteľovi. O to viac ho svojou starostlivosťou zahŕňali v závere jeho pozemskej púte. Aký bezpečný sa musel vtedy cítiť svätý Jozef, keď mohol pri svojom smrteľnom lôžku vidieť tieto dve najsvätejšie Osoby!
Zverme všetkých, ktorí sa blížia ku koncu svojho života, umierajúcich, a tiež hodinu svojej smrti orodovaniu svätého Jozefa, patróna šťastne umierajúcich.

MODLITBA DEVIATNIKA

Svätý Jozef, ktorý si pozemský život zakončil na rukách Ježiša a Márie, vypros nám trvalú lásku k Bohu do konca nášho pozemského putovania, a spolu s Ježišom a Máriou príď pre nás v poslednej hodine nášho života, aby sme mohli šťastne vojsť do kráľovstva svetla a pokoja.
Zverujeme ti všetkých, ktorí sa blížia ku koncu svojho pozemského putovania. Nech šťastne odídu z tohto sveta v prítomnosti Ježiša, Márie i teba, svätý Jozef – patrón umierajúcich!

Litánie k sv. Jozefovi
Otče náš.
Zdravas Mária.

Svätý Jozef, patrón umierajúcich, oroduj za nás!

9. DEŇ
Orodovník v nebi

ÚVAHA

Boh zveril svätému Jozefovi ochranu svojho Syna Ježiša a jeho Nepoškvrnenej Matky na zemi, a hojne sa mu odmenil za tú vernú službu šťastím v nebi. My, ktorí vzhliadame k osobe tohto svätého muža, ako ku svojmu vzoru tu na zemi, považujeme ho zároveň za svojho orodovníka pred Božím trónom v nebi.
Obraciame sa k nemu s prosbou o pomoc, aby sme boli schopní žiť pokorne, podľa jeho príkladu a umierali raz tiež v prítomnosti Ježiša a Márie a spolu s ním hľadeli na tvár Božiu.
Zverujeme sa vždy orodovaniu svätého Jozefa, zvlášť v rôznych potrebách a ťažkých životných situáciách.

MODLITBA DEVIATNIKA

Svätý Jozef, ty si ako spravodlivý a zbožný muž, Máriin snúbenec, Ježišov ochranca a pestún bol v nebi zvlášť oslávený. Buď vždy naším orodovníkom pred tvárou Božou, aby sme s tvojou pomocou žili sväto, šťastne umierali a od Boha obdržali večnú radosť.
Pomôž nám, aby sme po svojej smrti dostali z rúk samotného Otca nášho v nebi príbytok, ktorý nám Ježiš pripravil vo svojom kráľovstve. Amen.

Litánie k sv. Jozefovi
Otče náš.
Zdravas Mária.

Svätý Jozef, orodovník v nebi, prihováraj sa za nás!

LITÁNIE K SVÄTÉMU JOZEFOVI

Pane, zmiluj sa.
Kriste, zmiluj sa.
Pane, zmiluj sa.
Bože, náš nebeský Otče, zmiluj sa nad nami
Bože Synu, Vykupiteľ sveta, zmiluj sa nad nami
Bože Duchu svätý, zmiluj sa nad nami
Bože v Trojici Jediný, zmiluj sa nad nami

Svätá Mária, oroduj za nás
Svätý Jozef, oroduj za nás
Slávny potomok Dávidov, oroduj za nás
Svetlo patriarchov, oroduj za nás
Snúbenec Božej rodičky, oroduj za nás
Prečistý strážca svätej Panny, oroduj za nás
Živiteľ Syna Božieho, oroduj za nás
Starostlivý ochranca Kristov, oroduj za nás
Hlava svätej Rodiny, oroduj za nás
Jozef najspravodlivejší, oroduj za nás
Jozef najčistejší, oroduj za nás
Jozef najrozvážnejší, oroduj za nás
Jozef najmužnejší, oroduj za nás
Jozef najposlušnejší, oroduj za nás
Jozef najvernejší, oroduj za nás
Zrkadlo trpezlivosti, oroduj za nás
Milovník chudoby, oroduj za nás
Vzor pracujúcich, oroduj za nás
Ozdoba rodinného života, oroduj za nás
Ochranca panien, oroduj za nás
Útecha nešťastných, oroduj za nás
Nádej chorých, oroduj za nás
Patrón umierajúcich, oroduj za nás
Postrach zlých duchov, oroduj za nás
Ochranca cirkvi, oroduj za nás

Baránok Boží, ty si na seba vzal hriech sveta,
zmiluj sa nad nami
Baránok Boží, ty si na seba vzal hriech sveta,
zmiluj sa nad nami
Baránok Boží, ty si na seba vzal hriech sveta,
zmiluj sa nad nami

V. Ustanovil ho pánom domu svojho
O. a správcom všetkého statku svojho.

Modlime sa:
Bože, ktorý si v nevýslovnej Prozreteľnosti vybral svätého Jozefa za snúbenca Panny Márie, presvätej Rodičky svojho Syna, dopraj nám, prosíme, aby sme si zaslúžili jeho orodovanie v nebi, keď ho ako svojho Ochrancu vzývame na zemi. Ktorý žiješ a kraľuješ na veky vekov.
Amen

Zamyslenie


Keď som včera vystupoval z vlaku, predo mnou šla pomalým krokom stará babka. Ponáhľal som sa a nevedel som ju predbehnúť. Vytáčala ma do nepríčetna. Vtedy som sa zarazil a povedal som si: Kam sa ja vlastne ponáhľam? Ozvali sa vo mne výčitky svedomia, že som sa v duchu nahneval na babku, ktorá nemôže za svoju „rýchlosť“. Celý život pracovala, aby sa aj moja generácia mala dobre, možno veľa vytrpela. Ale všetko trpezlivo zniesla. A ja som netrpezlivý a malicherný. A to všetko len preto, aby som bol o desať minút skôr na internáte. Tých pár minút aj tak premrhám na internete alebo pri telke.

Alibisticky to zhodím na dobu, v ktorej žijeme. Všetci sa hrozne ponáhľame. A večer zistíme, že sme zase toho veľa nestihli. Frustrovaní si ľahneme a zaspíme spánkom nepokojných. Popri známych frázach: „Ako sa máš?“, „Ako žiješ? …“ sa nám do slovnej zásoby vtesnalo: „Strašne sa ponáhľam, nemám čas!“ Toľko máme toho na práci.

Cez SMS si vyznávame lásku, komunikujeme cez chat a face to face si nemáme čo povedať. Trápia nás účty, kariéra. A popri tom už neostáva čas nazvyš. V schránkach sa nám hromadia maily, lebo „nemáme čas odpísať“, na polici sa kopia knihy, lebo „nemáme čas čítať“, nevieme ako vonia príroda, lebo „nemáme čas k nej pričuchnúť“.

Takto a podobne si zaneprázdnenosť racionalizujem aj ja. Ale dokedy to vydržíme? Stále chceme viac stihnúť a darí sa nám menej. Možno venujeme priveľa času veciam, ktoré si ho nezaslúžia. Žijeme hrozne rýchlo, máme skoro všetko a napriek tomu sa kopia nešťastní ľudia. Náš život je nekvalitný. Priemerná dĺžka života sa pomaly predlžuje, no jeho kvalitatívna zložka je čím ďalej, tým viac nevýrazná. Nevieme sa zastaviť a uvedomiť si hodnotu vecí. Robíme veľa fotografií, ale už si ich ani neprezeráme. Napálime ich na CD a tým to skončilo. Počítače máme plné mp3-jok, ale nemáme prehľad, čo je to vlastne za hudbu. Množstvo televíznych kanálov, ktoré dávajú naraz veci, ktoré chceme vidieť a hneváme sa, že to nestíhame. Namiesto zábavy stres. Stále si kontrolujeme mobil, či nám niekto nevolal. Vypnúť mobil? Veď môžeme zmeškať dôležitý hovor! Prestávame si vážiť krásne veci, kvôli ktorým sa oplatí žiť.

Môj dedko má 83 rokov. V živote nebol v zahraničí, nemá mobil, pozerá len dva televízne kanály a počúva jednu stanicu na svojom starom tranzistore. A napriek tomu mi minule povedal, že prežil krásny život. Má množstvo spomienok, ktoré mu vyvolávajú úsmev na tvári. Vie sa tešiť z pekného dňa, z vône dreva, s ktorým celý život pracoval, zo svojich vnúčat, na ktoré je pyšný. Žil ťažký život, ale vážil si ho. To my dnes nevieme. A tak máme infarkty už v päťdesiatke, kopu rakoviny a depresií. A možno by stačilo spomaliť. Tvrdenie, že sa to nedá, neobstojí. Sú ľudia, ktorí to dokážu. Zamyslime sa, koľko času venujeme nepodstatným veciam. Skúsme si vypnúť mobil. Porozprávať sa a niečo si prečítať.

Snáď som si uvedomil môj rýchly život včas na to, aby som spomalil. Kamarát má chalupu v Henclovej. Je to malá banícka dedinka obkolesená horami. Nie je tam signál na mobil, v telke jeden kanál (žiadna dilema a pozriete si aj to, čo by ste nikdy doma nepozerali a začne sa vám to páčiť), obchod otvorený len v utorok a štvrtok a jedna krčma s rozmermi 5 x 5 m. Ideálne miesto na spomalenie. Asi tam zabehnem, aby som sa zbytočne nehneval na starých pomalých ľudí, ktorí si vážia zbytok života a zbytočne sa neponáhľajú za smrťou tak ako my!

-re-

Stalo sa:

– 8. 4. – oslávili sme Kristovo zmŕtvychvstanie – Veľkú noc

– 14. 4. – zúčastnili sme sa na Arcidiecéznom stretnutí mládeže v Sabinove

– 20. 4. – začiatok demontáže farebných skiel v kostole; očistenie, konzervovanie,
zasklievanie vitráží do dvojskla firmou Promont z Humenného.

– 28. 4. – putovali sme na 3. celoslovenskú púť Rádia Lumen do Svätyne Božieho milosrdenstva v Krakove

– 29. 4. – nedeľa Dobrého pastiera – modlili sme sa za duchovné povolania

– 1. 5. – slávili sme odpust k úcte sv. Jozefa, robotníka; prihovoril sa nám kancelár Arcibiskupského úradu v Košiciach Mons. Juraj Kamas, farár vo Valalikoch

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Vaša myseľ je ako počítač. Každá myšlienka, ktorá cez ňu plynie a každý obraz, ktorý si vytvoríte, je nezmazateľne vpísaný do buniek vášho mozgu. Spomeňte si na niektoré svoje myšlienky a vytvorené obrazy. Potom si ich predstavte na filmovom plátne. Boli by ste ochotní a potešení, keby tento film ukazovali v každom kine krajiny? Nie? Prečo nie?

Pán Boh nás povolal k svätosti vo všetkých myšlienkach. Môže to vyzerať ako nedosiahnuteľná úloha, ale čokoľvek, čo je menej ako Jeho požiadavka, je nesplnením toho, o čo nás žiada. Zdá sa, že len málo kresťanov vie, čo nám Boh povedal vo svojom písanom slove o svätých myšlienkach.

Čo je predstavivosť? Je to „korenie“, ktorým vytvárame mentálne obrazy toho, čo sme nikdy v skutočnosti nezakúsili. No moc predstavivosti dostala ničivý úder vtedy, keď človek zhrešil proti svojmu Stvoriteľovi. V Božích očiach však naša predstavivosť je ešte stále posvätným darom. Aj keď my nie, On pozná jej moc. Boh nám chce pomôcť oslobodiť sa od každej myšlienky, ktorá prináša nepokoj alebo úzkosť. Je to jednoduchý dar Ducha Svätého pre hociktorého kresťana, ktorý ho dostane. Nemu­síte byť duchovným obrom alebo vynikajúcim študentom biblie. Potrebujete len úprimnú túžbu robiť Bohu radosť. Každá časť vášho života – duševná i telesná – sa posilní. Nezáleží na tom, akí ste teraz silní či slabí, vo svojich rukách máte nástroj, ktorý vám umožní urobiť obrovské kroky dopredu. Je potrebné zdôrazniť potrebu – udržať si svoju predstavivosť pod vedením Ducha Svätého. V Božích očiach je predstavivosť dôležitá!

Naša schopnosť predstavivosti je spojená s naším pôvodným stvorením, lebo Boh povedal: „Urobme človeka na svoj obraz.“ Boh použil svoju moc, aby vytvoril obraz – a my sme tým výsledkom. Od toho okamihu je naša schopnosť predstavivosti životným záujmom Boha. Časť Božej moci predstavivosti je v nás. Ak použijeme svoju moc predstavivosti, aby sme si predstavili zmyselné alebo nečisté veci, dostaneme sa do priameho konfliktu s Božou vôľou. Ľudia radi používajú moc predstavivosti na vytvá­ranie množstva obrazov, ktoré Boh zakázal a pritom o tom ani nevedia, napríklad, keď muž vidí ženu, ktorá je pre neho atraktívna, môže ju v mysli vyzliecť kus po kuse až kým nie je úplne nahá. Potom môže svoju predstavivosť použiť tak, aby pocítil, aké by to bolo dotýkať sa jej tela.

S touto mentálnou aktivitou môže pokračovať dovtedy, kým neprežije každý možný pohlavný akt. Vzal si Boží zvláštny, svätý dar, a strávil ho na oltári zmyselnosti. Vydaté i slobodné ženy sú tiež schopné nesprávnych myšlienok, ale zlý duch ich pokúša používať svoje predstavy odlišným spôsobom. Vidia alebo myslia na určitého muža a začnú si s ním predstavovať život ako so svojím manželom. Predstavujú si, že vypĺňa všetky ich citové i telesné potreby. „On by ma počúval, on by sa so mnou zhováral, on by ma chápal“. Muž, či ženatý alebo slobodný, je žiadostivý, mentálne posadnutý inou ženou. Na niekoľko chvíľ patrí jej a vzácny Boží dar predstavivosti opäť použil a priamo porušil Jeho vôľu.

Sám Pán Ježiš nás učil, že jestvujú také atraktívne a návykové znaky, že aj keby nejaký človek vstal z mŕtvych, nevzdali by sme sa ich!!! Nijaký hriech nezapadá do tejto kategórie jasnejšie ako hriech nemorál­neho uvažovania. Pán Ježiš novým spôsobom vysvetlil posolstvo prítomné v celej Starej zmluve. Povedal: „Každý, kto hľadí na ženu žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 28). Toto nie sú slová radi­kála s blčiacim pohľadom. Treba, aby o nich veľmi vážne uvažoval každý kresťan. Napriek tomu si myslím, že sa celkom prehliadajú.

Muži i ženy si myslia, že zo svojich sŕdc nemôžu vyhnaťzmyselnosť, preto musel Ježiš povedať, že v každom je zmyselnosť! A že práve preto nemôže nikto nikoho obviňovať. Túto teóriu som prijímal i ja, lebo to bol vynikajúci spôsob, ako sa vysporiadať s vlastnou morálnou dilemou. Ale teraz viem, že Pán Ježiš nás volá vykoreniť cudzoložstvo z našich vlastných sŕdc. Toto hovorí a presne toto aj myslí. Cela biblia nás volá k čistote srdca a mysle, dotýka sa to každého kresťana.

Odkiaľ pochádzajú myšlienky?

Satan sa nesnažil nútiť Evu, aby neposlúchala Boha. Jednoducho ju vmanévroval do toho, aby o tom premýšľala. Navrhol jej výhody, ktoré by mala uvážiť. Eva o nich uvažovala a potom sa pozrela na zakázané ovocie s novým záujmom. Vyzeralo dobre. Lenže ono vždy vyzeralo dobre. Ovocie sa nezmenilo. Len Evine myšlienky sa zmenili. Satanová stratégia fungo­vala vtedy a funguje stále! Zlé sily zručne a opatrne formovali ľudskú rasu, aby verila, že nie je zodpovedná za svoje myšlienky.

Naše myšlienky na smilstvo prichádzajú len z nášho srdca. Nemôžeme viniť opačné pohlavie, obrázky, filmy alebo okolnosti. Nemysli si, že ak hovieš v hriechu amorálneho uvažovania, že Boh ti dá znamenie, že ho zarmucuješ. Veď proroci Starej i Novej zmluvy už prehovorili. Povedali nám, že Boh chce, aby naše srdcia, mysle i predstavy boli čisté. Nemôžme očakávať nijaké ďalšie posolstvá alebo zázraky, aby nás presvedčili. Boh jasne prehovoril a my sme to počuli! Boh vyžaduje čisté, sväté myš­lienky a naším cieľom musí byť – stať sa tým, čím On chce, aby sme sa stali a nezávisle od toho, ako tvrdo bude naša slabá prirodzenosť odpo­rovať. A buďme si istí, že bude odporovať! Je nesprávne mať zlé myšlienky a potom nad nimi meditovať. Čím viac na to myslíme, tým horšia a väčšia bude naša vina. Ježiš nás bude brať na zodpovednosť za všetky naše myš­lienky. Zmýšľať podľa tela = smrť! „Podľa Ducha je život a pokoj“ (Rim 8, 6).

MUDr. Vaščák Blažej, Široké