Spektrum Mladých

Lebo takto vraví Hospodin: Nehojiteľný je tvoj úraz, boľavá je tvoja rana.
Lebo ťa uzdravím a vyliečim ťa z tvojich rán – znie výrok Hospodinov. (Jeremiáš 30:12.17)
Priblížte sa Bohu a priblíži sa vám. Očistite si ruky, hriešnici, a vy,
duševne rozpoltení, posväťte si srdcia. (List Jakubov 4:8)


Drahí priatelia!

Keď otvárate dvere kostola a chcete vojsť, čo očakávate, že tam uvidíte a nájdete? Mierne prítmie a mihotavé sviece na oltári, ticho, možno pár ľudí sklonených v modlitbe, kostolníka, čo prejde po špičkách a len letmým pohybom hlavy pozdraví, aby vyjadril, že vás víta, niekto sa tíško usmeje. Doslova vás zahalí pokoj, tak nevysvetliteľný a blažený.

Ale niekedy, žiaľ, môžete byť dosť šokovaní, čo sa za tými dverami v spoločenstve Krista vyznávajúcich odohráva. Apoštol Jakub to v 4. kap. vo veršoch 1 – 3 výstižne vyjadril: „Odkiaľ sú medzi vami boje a odkiaľ zrážky? Či nie odtiaľ – z vašich žiadostí, ktoré bojujú vo vašich údoch? Túžobne žiadate, – ale nemáte; vraždíte a horlite, – ale nemôžete dosiahnuť; máte zrážky a boje medzi sebou, – ale nič nemáte, lebo neprosíte; prosíte a nedostávate, lebo zle prosíte, – aby ste to premárnili na svoje žiadosti!“ A vo veršoch 11 – 12: „Bratia, neohovárajte sa navzájom! Kto ohovára brata alebo posudzuje brata, ohovára zákon a posudzuje zákon. Ak posudzuješ zákon, nie si činiteľom zákona, ale sudcom. Jeden je zákonodarca a sudca, ktorý má moc zachovať i zatratiť. Ale ktože si ty, čo posudzuješ blížneho?“

Čo na taký stav kresťanského spoločenstva povedať? Napomenúť po vzore Jána Krstiteľa: „Priblížte sa Bohu, očistite si ruky, posväťte si srdcia?“ Alebo už len rezignovane a smutne mávnuť rukou: Nezhojiteľný je tvoj úraz? Naše rany sú často príliš boľavé a schopnosť čí ochota priblížiť sa Bohu nemožná, keďže to k blížnemu človeku z mäsa a kostí nedokážeme.

Čo na to Svätý Pán Boh? „Uzdravím ťa a vyliečim ťa z tvojich rán.“ Nelogické, nepochopiteľné, nie v zmysle spravodlivej odplaty, ale m i l o s t i v o nám odpúšťa a naše viny kladie na svojho Syna, ktorý namiesto nás zomiera. A v Jeho vzkriesení nám demonštruje aj nádej na nový začiatok nového života v Kristu už tu na zemi. Na Veľkú noc sme si to pripomínali. Či sme to už po dvoch týždňoch zabudli? Priblížte sa Bohu a priblíži sa vám.

Modlitba: Milostivý, láskavý Bože! Pokorne sa skláňame pred Tebou, my, sveta skúsení, v nepochopiteľnom úžase, že nám veľkonočným ránom i dnešným novým dňom dávaš nádej a možnosť začať inak, začať s Tebou. Ďakujeme! Amen.

Alenka Bodnárová, novinár Network Slovakia, Prešov

Arcidiecézne stretnutie mladých v Sabinove


Arcidiecézne stretnutie mládeže sa konalo 14. apríla za účasti mladých z celej Košickej arcidiecézy. Bolo nás tam vyše 1000 veriacich. Celá táto akcia prebiehala v mestskej športovej hale v Sabinove. Každá farnosť či mesto prišli so svojimi kňazmi. Stretli sme sa tam aj s duch. otcom Jurajom Riškom, ktorý dal všetkých pozdraviť. Tak vám prostredníctvom časopisu Spektrum odovzdávam pozdrav od otca Juraja.

Všetko to oficiálne začalo sv. omšou, ktorú celebroval Mons. Alojz Tkáč. Omša bola skrášlená aj hudobným zborom Južania z Košíc. Po skončení sv. omše nasledoval program ďalej. Príhovoril sa nám aj otec arcibiskup – rozprával zážitky z Bruselu, lebo tesne pred týmto stretnutím mládeže pricestoval na Slovensko z Belgicka. Po príhovore boli rôzne prednášky, príbehy zo života pozvaných hostí. Vystupoval tam zbor z Umeleckej školy zo Sabinova, previedli sa nám aj hip-hopové kreácie a tak troška sa to nieslo aj v duchu ľudovej nôty. Vrcholom celého stretnutia bolo vystúpenie skupiny Rieka života z Podolínca, ktorá veľmi dobre rozprúdila atmosféru v hale. V polovičke koncertu bola aj tombola a po nej opäť pokračovala Rieka života. Všetci sme sa s nimi zároveň modlili, spievali a aj tancovali.

No a to bol zároveň aj koniec celého stretnutia. A čo dodať na záver? Stretnutie bolo fajn a myslím si, že to nie je len pre mladých birmovancov, ale aj pre ostatných a aj rodiny. Odišli sme naplnení Duchom radosti a mladosti.

birmovankyňa Paťa, Víťaz

Mravček


Každý deň, skoro ráno, prichádzal do podniku Mravček, ktorý bol výkonný a šťastný. Tu trávil celé dni pracujúc a pospevujúc si staré pesničky o láske.

Bol výkonný a šťastný, ale beda!, nikto ho nekontroloval. Sršeň, hlavný vedúci, to považoval za nemožné a tak vytvoril miesto supervízora, na ktoré prijal Švába s veľkými skúsenosťami. Prvou starosťou Švába bolo štandardizovať hodinu príchodu a odchodu a pripravovať o tom detailné správy. Z tohto dôvodu potreboval sekretárku, ktorá by mu ich pomáhala pripravovať a preto prijal Pavúčku, ktorá organizovala archív a vybavovala telefonáty. A Mravček bol stále produktívny a šťastný a pracoval a pracoval.

Sršeň, hlavný vedúci, bol reportami nadšený, ale ešte by chcel aj porovnávacie tabuľky a grafy, ukazovatele riadenia a analýzy vývoja. Z tohto dôvodu bolo nevyhnutné prijať Muchu, ktorá by pomáhala supervízorovi a bola vybavená novým počítačom a farebnou tlačiarňou.

Po tomto všetkom Mravček výkonný prestal spievať svoje melódie a začal sa sťažovať na to množstvo papiera, čo musí vypracovať. Sršeň, hlavný vedúci, rozhodol, že je potrebné prijať opatrenie a vytvoril pozíciu vedúceho oddelenia, kde pracoval Mravček, výkonný a šťastný. Funkciu dostala Cikáda, ktorá si dala do kancelárie kúpiť špeciálne kreslo. A samozrejme, nová vedúca oddelenia potrebovala nový počítač a keď počítač, tak aj internet.

Nová vedúca čoskoro potrebovala novú asistentku, (Parazitku, ktorá bola jej pomocníkom v predchádzajúcom zamestnaní), ktorá jej pomáhala pripravovať strategické plány a rozpočet pre oddelenie, v ktorom pracoval Mravček, výkonný a šťastný. Mravček už viac nespieval a každým dňom sa stával viac nahnevaným.

„Musíme si teraz zriadiť pracovisko, ktoré sa bude zaoberať pracovnou atmosférou,“ povedala Cikáda. Ale jedného dňa, hlavný vedúci, po tom, ako obdŕžal čísla a pozrel sa na výsledky oddelenia, kde pracoval Mravček – výkonný a šťastný, zistil, že neprináša výnosy. A preto skontaktoval Sovu, prestížnu konzultantku, aby urobila analýzu tejto situácie. Sova bola tri mesiace v podniku a vypracovala podrobnú správu veľkého objemu a za veľa miliónov euro, ktorej záver znel: „V podniku pracuje priveľa ľudí.“ A preto hlavný vedúci poslúchol radu konzultantky a prepustil stále nahnevaného Mravčeka, ktorý predtým býval šťastný.

Ponaučenie:
Aby ťa ani nenapadlo byť Mravčekom, výkonným a šťastným. Radšej buď neužitočný a neschopný. Neschopní nepotrebujú supervízora, všetci to vedia. A to nie je všetko, ak si výkonný, neukazuj, že si šťastný, nebude sa ti to tolerovať. Naopak, každý deň si vymysli nejaké nešťastie a budeš vyvolávať súcit. A ak aj napriek tomuto varovaniu sa rozhodneš byť mravčekom – výkonným a šťastným – maj za vlastné, že budeš na svojich ramenách živiť sršňov, švábov, pavúkov, muchy, cikády, parazitov a sovy.

– internet –

O rodine


Dovoľte mi, aby som vám vyrozprával príbeh maliara, ktorý bol nespokojný so svojou prácou a povedal to svojej manželke: „Idem do sveta hľadať najdôležitejšiu a najkrajšiu vec na svete, pretože práve túto vec musím namaľovať na svoj obraz.“

Cesty ho zaviedli do mnohých krajín. Videl mnoho prekrásnych vecí, ale nebol spokojný, nenašiel to, čo hľadal. Jedného dňa zastavil nevestu v deň jej svadby. „Povedz mi,“ spýtal sa rozžiarenej mladej dievčiny, „čo je najkrajšia vec na svete?“ „Láska,“ odpovedala bez zaváhania. Maliar pokračoval vo svojich cestách sklamaný. Nedokázal namaľovať lásku. Za nejaký čas stretol vojaka vracajúceho sa z vojny. „Vojak,“ povedal, „čo je najkrajšia vec na svete?“ „Pokoj“, odpovedal vojak ponáhľajúc sa domov. Umelec bol znova sklamaný. Nedokázal namaľovať pokoj. Pokračujúc vo svojich cestách zastavil kňaza na ceste do chrámu. Dúfal, že svätý muž mu bude určite vedieť pomôcť. Ale kňaz mu iba jednoducho odpovedal: „Viera je najkrajšia vec na svete!“ Ako by mohol niekto namaľovať vieru?

Maliar zistil, že jeho hľadanie je márne a vrátil sa domov, unavený na tele aj na duši. Po tom, ako ho jeho žena prívetivo privítala, zistil, že našiel lásku, o ktorej hovorila nevesta. V celom jeho domove cítil bezpečie, nekonečný pokoj, ktorý vojak pokladal za taký nádherný. A v očiach svojich malých detí bola viera opísaná kňazom. Toto je predmet, ktorý má namaľovať – jeho rodinu a jeho domov! Toto bude jeho majstrovské dielo.

Dá sa teda povedať, že najdôležitejšou úlohou muža a ženy na tomto svete je vytvorenie rodiny, pre ktorú budú charakteristické – viera, láska a pokoj.

spracoval Ján Velčok, Víťaz

V prírode


So všetkými hlasmi prírody, ktoré ma obklopujú,
Ti vyslovujem
svoju lásku, Pane.
Radostne Ťa velebím
so slnečným svetlom
aj s plávajúcimi mrakmi,
ktoré nám dávajú dážď
a so spevom vtákov
vôkol mňa.

Moje srdce Ťa pozdravuje
so všetkou trávou,
s ktorou sa
pohráva vietor.
Tebe sa klaniam
s krami a stromami,
ktoré skláňajú v búrke
hlboko svoje hlavy.

Tebe darujem lásku
svojho srdca
s pôvabnou
krásou kvetov.
S malebnou
večernou oblohou
a rannými zorami,
keď slnko prebúdza
všetko k novému životu
a ďalšiemu rastu.

Nech všetko so mnou velebí Tvoje meno, Pane.
Staň sa!

Pravá Láska



Na počiatku všetkého bola Láska. Ona stála pri zrode sveta a zotrvala v ňom, aj keď si jej stvorenie vyvolilo zlo. Neopustila nás a zostáva s nami od kolísky po hrob, odkiaľ nás len ona jediná vovedie do nového a večného života. No jej najväčším darom pre svet je jej nekonečné a neprestajné prúdenie do sveta ľudí, strachu, egoizmu a tmy.

Veľa sa píše a spieva o láske, veľa o nej snívame a jej obraz nás inšpiruje počas celého života, no najmä v mladosti. Vtedy v nás rezonuje najintenzívnejšie a jej rôzne podoby formujú naše vnútro a tvoria našu budúcnosť. Často jej ale máme toľko, že si ju zamieňame s vášňou a neresťou plných zmätku a sklamania. A to len preto, že my často ani nevieme, čo je skutočná, pravá láska. Ak chceš jej dokonalý príklad, pozri na kríž – je v obete a utrpení. Pozri na oblohu a kvety – je v daroch Božích, vo vôni kvetov a ovocí, v slnku a jeho teple.

Stačí, ak si uvedomuješ svoje nedostatky, každodenné pády – nezapochyboval si o Božej láske k tebe? Alebo si si kládol otázku: „Ako sa Boh môže o mňa starať a byť taký štedrý ku mne napriek tomu, aký som a koľko zlého robím?!“ A odpoveď: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč?“ (Rim 8, 35) Bez ohľadu na to, akým nehodným sa cítiš, nemôžeš zastaviť alebo nejakým spôsobom zmenšiť prúd Božej lásky k tebe.

Na tom, čo si On o tebe myslí, sa nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že On ťa bude milovať bez ohľadu na to, čo konáš alebo hovoríš. Vždy na to pamätaj, lebo Božia láska: 1. uzdravuje tvoje city, 2. spôsobí, že tvoja sebaúcta porastie, 3. položí ťa na pevný základ vlastnej hodnoty a dôstojnosti. To spôsobí, že budeš mať úctu k sebe! Bude ťa motivovať k sebaovládaniu! Vieš, keď si naozaj niečo vážiš, chceš to chrániť a rozvíjať. Božia láska, teda pravá láska ti dá schopnosť, aby si sa miloval a potom miloval iných.

Preto si uvedom: Nielen že si ťa Boh vybral, ale On ťa večne, vášnivo, nežne a bezpodmienečne miluje. Neexistuje nádhernejšia, najdokonalejšia, najpevnejšia, najvrúcnejšia, najobetavejšia a najsvätejšia láska ako Jeho láska k tebe – k nám všetkým. Neexistuje väčšie požehnanie a väčšie uistenie ako toto!

spracovala Lucia G., Víťaz

Oheň lásky Božieho milosrdenstva

Keď horí les, požiar sa často zastavuje protiohňom a práve toto prišiel urobiť Ježiš vo svete medzi ľudstvom – zastaviť zlo ohňom lásky. Ľudstvo už horí, ale aké sú to plamene? Sú to plamene náruživosti, nenávisti a násilia, plamene homosexuality, plamene nenarodených detí a eutanázie.


Ak by nebolo našich rodičov, nie sme tu dnes na tomto mieste v takom veľkom množstve“, takto sa nám prihovoril vo svojej homílii prešovský eparcha o. biskup J. Babjak na 3. ročníku slovenskej rozhlasovej púte do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakove, ktorú organizovalo rádio Lumen dňa 28. apríla. Sú to slová, ktoré zasiahnu každého veriaceho človeka. Záleží len na nás, či nás zachytia živé lúče Božieho milosrdenstva, ktoré vyžarujú z Ježišovho srdca. Pán Ježiš by nás mál nájsť vnímavých ako malé deti, ktoré sa práve učia chodiť, hovoriť a sú na všetko zvedavé. Medzi pútnikmi z našej farnosti bola malá pútnička 3-ročná Monika, ktorá svojimi očkami všetko vnímala. Nebráňme sa tejto láske namiesto nenávisti, vnesme medzi seba dobrotu, milosrdenstvo a odpúšťanie. Buďme ako tie malé deti.

17 000 ľudí zhromaždených okolo svätyne Božieho milosrdenstva v Krakove je svedectvom, že Ježiš nás má veľmi rád a nenecháva nás nikdy samých. Určite každý z nás si pribalil do toho duchovného batôžka množstvo prosieb za rodiny, chorých, kolegov z práce, ale aj kopec ďakovaní, lebo je za čo ďakovať. Pekne boli vyrieknuté svedectvá rodín prednesené krátko pred modlitbou sv. ruženca k Božiemu milosrdenstvu.

Mladý otecko, ktorý má 5 detí, sa podelil s tým, že aj pri vyberaní mena môžeme zacítiť závan Božieho milosrdenstva. Pri očakávaní toho posledného dieťatka, ktoré teraz má iba 6 mesiacov, vedeli dopredu na 90 %, že to bude chlapček. Rozhodli sa pre meno Samuel. Ale ako zvykol za všetko ďakovať a prosiť, aj teraz prosil: „Pane Ježišu, rozhodli sme sa dobre? Aké meno máme dať svojmu synovi?“ A keď pri sv. omši počul čítanie o sv. Pavlovi, čosi ho oslovilo. Keď sa narodil chlapček, dali mu meno Samuel. Po príchode manželky domov z nemocnice bol akýsi nesvoj. Ráno zašiel do kostola a keď počul, že pri sv. omši spomenuli, že je dnes sviatok obrátenia sv. Pavla, zašiel do nemocnice k manželke a zmenili meno. Takže ich posledné dieťa sa volá Pavol. Aj takýto môže byť prejav nekonečnej dobroty Božieho milosrdenstva.

A čo sme si odniesli z tejto púte? Od nás sa vyžaduje, aby sme lúče Božieho milosrdenstva šírili ďalej, aby zažiarili všade okolo nás. Potom ľudstvo začne svietiť novým svetlom, ktoré bude opravdivo svietiť a hriať a nie ničiť.
Vďaka Ti, Pane, za všetky dobrodenia, ktorými si nás sprevádzal počas celej púte.

E. Jenčová, Víťaz

Biblická nedeľa v Kokave nad Rimavicou


Tento rok sme na Slovensku už po piatykrát slávili 3. veľkonočnú nedeľu ako Biblickú nedeľu – nedeľu Božieho slova. Projekt začal v roku 2003. Témy prvých troch rokov boli liturgické čítania cyklov A – B – C, vlani liturgické gestá a symboly v súvislosti s používaním písma pri bohoslužbách.

Tohtoročnou témou biblickej nedele boli žalmy. Riaditeľ Katolíckeho biblického diela (KBD) na Slovensku prof. Anton Tyrol zavítal do farnosti Kokava nad Rimavicou, aby spolu s našimi veriacimi slávil túto nedeľu. V homílii poukázal, že „žalmy sú abecedou modlitby veriaceho človeka. Je to preto, že v žalmoch možno nájsť modlitby pre každú životnú situáciu. Poslaním žalmov pri liturgii je vytvárať akoby ozvenu na prvé čítanie.“

K hlbšiemu prežívaniu sv. omše prispel aj slávnostný vstup s evanjeliárom, na každej lavici boli pripnuté citáty zo Svätého písma, ďalej možnosť vytiahnuť si lístok s citátom a uvažovať nad ním celý týždeň, ako aj výstava fotografií o Svätej zemi – ďalší projekt KBD. Boli to požehnané a obohacujúce chvíle pre farnosť.
Na záver sv. omše zahrali dievčatá divadelnú scénku o obeti Kaina a Ábela. Dievčatá vyhrali diecézne kolo biblickej olympiády a budú reprezentovať našu farnosť a aj rožňavskú diecézu na celoslovenskej biblickej olympiáde v Košiciach 14 – 15. mája 2007.

duch. otec Jozef Bednárik

Kultura milosrdenství sv. Františka

Svatý František svazuje své obrácení s jednou určitou, konkrétní zkušeností: Setkal se se sociální bídou své doby, jak se jevila ve zpustlém vzhledu malomocných. Poznal, že Assisi je vlastní “kultura nemilosrdnosti, tj. společenský systém, ve kterém vyrostl a který není postaven na evangeliu; že svět, v němž vyrostl, neřídí bratrství, ale peníze a význam, moc a vláda bohatých nad chudými. Distancoval se tedy od světa (srov. ZFr 1- 5) a začal se svou “kulturou milosrdenství”. Objevil Ukřižovaného a uviděl v něm velké množství malomocných. Objevil evangelium a zaměřil se na velké množství žebráků a nádeníků. Objevil bratrskou a sesterskou církev a pokusil se, aby žila ve společenství chudých a malomocných.

-re-

ROZHOVOR


Poslednú návštevu kláštora Kongregácie Milosrdných sestier III. rádu sv. Františka pod ochranou Sv. Rodiny (OF) na ulici Grohovej v Brne som absolvoval tak trocha s obavou, ale s velkou nádejou v Božie milosrdenstvo. Došla správa, že sr. Anselma Uličná je vážne chorá. Lekár konštatoval – slabé srdiečko.

V duchu som si premietal príčiny tohto stavu. Veď rehoľní bratia a sestry po pädesiatom roku, kedy začali vládnuť komunisti naplno, prežili vo svojom rehoľnom živote mnoho príkoria. Putovanie z jedného miesta na druhé, kde priestory pre pobyt sestier neboli vždy upravené tak, aby sa dalo povedať, že sú vhodné na bývanie. Starostlivosť a obetavosť pre blížneho, väčšinou po domovoch dôchodcov uberala z ich zdravia.

Ešte vo Víťaze mi náš duchovný otec pripomenul: „Nezabudnite urobiť so sestričkou rozhovor.“ Aj keď nebol priestor na nejaký veľký rozhovor, poprosil som sestru Anselmu, aby porozprávala o svojej ceste k povolaniu. Rozhovor je veľmi stručný vzhľadom na jej zdravotný stav, no aj tak jej chcem touto cestou poďakovať za prejavenú ochotu.

§


Sestričky Kočišová a Novotná boli akurát doma vo Víťaze. Zišla som sa s Veronikou Kočišovou pred naším domom a povedali sme si, že pôjdeme do kláštora tiež. Za tých 14 dní, čo boli doma, sme sa rozhodli a išli sme na faru za pánom farárom Jergom.

Marinka Andrišková, Veronika Kočišová a ja sme tak šli na faru povedať, že ideme do kláštora. Pán farár sa nám vysmiali, že sme malé, že nevydržíme, no aj napriek tomu sme naozaj v roku 1945 so sestričkami odišli do Brna.

Veronika Kočišová o týždeň odišla preč, lebo už mala važnú znamosť.

Marinka Andrišková bola v Brne tri roky, mala ešte so mnou obliečku a už mala obnovovať tretíkrát sväté sľuby, ale neviem čo sa stalo, rozhodla sa, že pôjde domov a tak som ostala sama.

Prvé tri roky som bola v kláštore, lebo sme prišli ako štrnásťročné. Rok nás chodili učiť sestričky češtinu a potom som tu ešte dva roky chodila do školy. Po skončení školy som bola v kláštore a pripravovala som sa na obliečku, ktorú som mala 8. decembra 1948. Rok sme mali prípravu, čiže noviciát a v roku 1949 sme mali prvé sľuby.

Po sľuboch ma dali do nemocnice na chirurgiu, kde som bola necelých sedem rokov, pretože potom už prišiel komunizmus a tak sme museli ísť z nemocnice preč.

Dali ma do Nového Jičína do domova dôchodcov, kde som bola 17 rokov. Vedúca tam bola Ruska, veľmi si nás obľúbila, lebo sme boli pracovité a dali sme všetko do poriadku. Lenže potom tam prišla komunistka, ktorá spravila taký nábor, že sme museli sami dať výpoveď. Potom som bola 17 rokov vo Veľkom Újezde v našom ústave. Po tých sedemnástich rokoch som sa vrátil do kláštora v Brne, kde som pomáhala v kuchyni, piekla „cukroví“, opravovala ružence a kde som až doteraz.

pripravil MM