sv. Barbora


Medzi svätými, ktorých si kresťanský svet uctieva s osobitnou láskou a zbožnosťou sa od najdávnejších čias nachádza aj sv. Barbora. Po všetkých kútoch sveta sa nachádzajú kostoly zasvätené jej menu a veriaci vzývajú jej pomoc osobitne v hodinu smrti, aby z tohto sveta neodchádzali bez prijatia tvojich sviatostí. Toto zmýšľanie veriacich vyjadruje aj pieseň zložená na počesť sv. Barbory, ktorá sa končí týmito slovami:

Lebo tebe je táto milosť od Boha daná,
Chrániť od náhlej smrti si uznaná.
Lebo za to si sa modlila,
Keď si sa pod meč priblížila.
Daj nám Tajomstiev účastným,
Do večného života nasmerovaným, z tohto sveta odchádzať,
Kraj túžený nachádzať.

Okolo roku 290 po Kristovi žil v meste Iliopolis človek vysokého rodu, bohatý a významný, menom Dioskoros. Pochádzal z pohanského rodu, a pritom bol zaťatým nepriateľom kresťanskej viery. Mal dcéru menom Barbora, ktorú chránil ako zrenicu oka, pretože bol vdovcom a nemal iné deti a okrem nej nemal pri sebe viac nikoho. Keď Barbora dospievala, stala sa veľmi peknou v tvári a v kráse sa jej nevyrovnala žiadna panna v okolí. No Barbora nežiarila iba krásou tela, ale aj bystrosťou rozumu a silou ducha. Dioskoros, ktorý mal iba túto jedinú dcérku a videl jej predivnú nádheru, nechcel, aby na ňu pozerali oči jednoduchých a chudobných ľudí. Preto ju s jednou vernou slúžkou umiestnil vo vysokej veži, do ktorej nik z ľudí nemal prístup. No urobil to skôr preto, že keď videl jej vysoké uvažovanie, bál sa, aby žijúc vo svete sa nedostala medzi kresťanov, tam nezanechala pohanstvo a neprijala Kristovu vieru. Sv. Barbora žijúc v tej veži sa nermútila, lebo tu v samote mohla z výšky pozerať i na horné i na dolné Božie diela, na nebeskú jasnosť i na zemskú krásu. Odtiaľ pozorovala slnečné svetlo, tok mesiaca a hviezdnu krásu. To ju ďalej viedlo k rozmýšľaniu o svete a súlad i poriadok tohto sveta jej ponúkal myšlienku, že je nemožné, aby tento tak pekný, tak múdro riadený svet bol stvorený hluchými, slepými a neživými bohmi, ktorým sa klaňal jej otec. Tak od stvoreného prišla k Stvoriteľovi a jej srdce ovládla silná túžba spoznať tohto pravého Boha, ktorý všetko stvoril a všetko tak múdro riadi. Mohla o sebe opakovať slová kráľa a proroka Dávida:“ …o všetkých tvojich skutkoch rozmýšľam a uvažujem o dielach tvojich rúk.“ (Ž 143, 5)

Aký poklad, ako bola sv. Barbora, aj čo do tela, aj čo do duše, sa nemohol dlho ukrývať medzi múrmi veže. Mládenci, ktorí počuli o nezvyčajnej kráse Barbory, začali prosiť jej otca, aby ju dal na vydaj. Otec Dioskoros odišiel na vežu k Barbore a ponúkal jej rozličných aj pekných, aj bohatých mládencov, aby si jedného z nich vybrala za ženícha. Panna Barbora, keď počula takúto reč svojho otca, sa od hanby začervenela na tvári, lebo neprestajne rozmýšľajúc o Bohu a o nadpozemských veciach, na svoje manželstvo nikdy ani nepomyslela. Preto sa pred svojím otcom rôznymi spôsobmi začala vyhovárať od manželstva, a keď na ňu otec čoraz viac naliehal a nakoniec sa jej zdalo, že ju k tomu bude nútiť, povedala: „Ak mi o tom ešte viac budeš hovoriť a budeš ma nútiť do manželstva, tak dosiahneš, že sa prestaneš nazývať otcom, lebo si zoberiem život a príčinou mojej záhuby budeš ty sám.“ Keď otec počul túto hrozbu, preľakol sa a nechal ju na pokoji.

Potom sa Dioskoros rozhodol, že sa vyberie na ďalekú cestu. Myslel si, že keď dlho nebude doma, Barbora bude tak túžiť za ním, že keď sa vráti, skôr ho počúvne a ľahšie splní jeho vôľu. Keď odchádzal, prikázal nad haťou v meste postaviť kúpele, v ktorých kázal iba na južnej stene nechať dve okná. A o svoje dcérke Barbore prikázal, aby jej nik nebránil schádzať z veže, chodiť, kde bude sama chcieť, a robiť, čo sa je bude páčiť. Dioskoros si totiž myslel, že jeho dcérka žijúc s ľuďmi a vidiac, ako iné panny vstupujú do manželstva, skôr pôjde za ich príkladom.

Sv. Barbora, majúc po otcovom odchode voľný vchod aj východ zo svojho domu, spriatelila sa s inými kresťanskými pannami, prvýkrát od nich počula meno Ježiša Krista a veľmi sa v duši potešila z tohto mena a túžila o ňom počuť od nich viac. Oni jej rozprávali o Ježišovi Kristovi, o jeho nevýslovnom Božstve, o jeho vtelení z Prečistej Panny Márie, o jeho dobrovoľnom utrpení a smrti, o vzkriesení a nanebovstúpení, o strašnom súde, o večnom šťastí spravodlivých i o večných mukách hriešnikov. Barbora toto všetko počúvala, v srdci cítila radosť, zahorela láskou ku Kristovi a chcela krst. Stalo sa, že z mesta Alexandria raz prišiel do Iliopola kresťanský kňaz. Keď sa o ňom dozvedela sv. Barbora, pozvala ho k sebe. On ju poučil o poznaní Boha Stvoriteľa a Pantokrátora, poučil ju o viere v Ježiša Krista a pokrstil ju s mene Najsvätejšej Trojice. V. Barbora, osvietená krstom, teraz ešte viac zahorela láskou k Bohu, deň a noc sa cvičila v modlitbe a pôste, slúžila svojmu Pánovi, ktorému sa zasnúbila a ktorému sľúbila chrániť svoje neporušené panenstvo.

Za ten čas murári stavali kúpele a v nich urobili, ako mali prikázané od Dioskora, dve okná. Jedného dňa si sv. Barbora prišla obzrieť tie kúpele, a keď v nich uzrela iba dve okná, povedala murárom: „Prečo ste urobili iba dve okná? Nebolo by lepšie urobiť tri? Pretože tak aj stena by bola krajšia, aj kúpele svetlejšie.“ Murári odpovedali: „Tvoj otec nám prikázal, aby sme iba z juhu urobili dve okná.“ Barbora prísne nástojila, aby urobili aj tretie okno, a to na obraz Najsvätejšej Trojice, a dodala, že ona ich obráni pred svojím otcom a celý jeho hnev prijme na seba. Murári preto podľa jej príkazu urobili aj tretie okno. Steny tých kúpeľov Boli vyložené mramorom. Sv. Barbora sa obrátila k východu slnka a prstom napísala na mramorovej stene vyobrazenie sv. kríža, ktoré sa pod prstom čistej panny zobrazilo tak, akoby bolo vyryté železom. Keď to urobila, odišla na svoju vežu, kde ako zvyčajne žila v modlitbe a pôste, hĺbajúc sa pritom do rozjímania.

Po nejakom čase sa Dioskoros vrátil z cesty a odišiel si obzrieť nové kúpele. Keď tam na stene uzrel tri okná, začal sa veľmi srdiť a hnevať na majstrov, no tí sa obhajovali tým, že jeho dcéra im kázala pridať tretie okno a oni museli splniť jej vôľu. Vtedy Dioskoros zavolal svoju dcéru a pýtal sa jej, prečo dala urobiť tretie okno. Ona smelo odpovedala: „Preto, otče, aby jedno okno vyjadrovalo Boha Otca, druhé Boha Syna a tretia Boha Svätého Ducha, aby tak aj steny oslavovali meno Najsvätejšej Trojice.“ Ďalej mu ešte ukazovala i znamenie sv. kríža, vyryté jej prstom na mramorovej stene, a hovorila: „Tu, na stene, som prstom napísala vyobrazenie sv. kríža, aby sila kríža odtiaľ vyháňala silu zlých duchov.“ Z toho všetkého Dioskoros spoznal, že jeho dcéra je kresťankou a rozzúrený od zlosti a hnevu vytiahol meč a chcel svoju dcéru Barboru na mieste posekať. Ona nečakala na úder, začala utekať, a Dioskoros, ako vlk za ovcou, sa s vytaseným mečom v ruke hnal za ňou. Keď dievča utekalo, uzrelo pred sebou horu strmú ako stena, ktorú nebolo možné nijak obísť. Majúc pred sebou horu a za sebou otca s mečom, vzdychla o pomoc k Bohu, aby jej nedal zahynúť v tejto núdzi. A hora sa pred ňou rozostúpila, ona vbehla do tej rozsadliny a hora sa spredu znova spojila dokopy, zanechávajúc sv. Barbore voľnú cestu až na samotný vrch. Keď tam vyšla, skryla sa v kamennej jaskyni. Dioskoros, keď pred sebou už nevidel utekajúcu dcéru, zadivil sa, kde a ako sa skryla pred jeho očami a začal ju hľadať. Obchádzajúc horu a hľadajúc Barboru, uzrel dvoch pastierov, ktorí pásli svoje ovce. Tí pastieri videli Barboru, ako vybehla na vrch hory a tam sa ukryla v jaskyni. Dioskoros sa ich opýtal, či nevideli utekať jeho dcéru. Jeden pastier, ktorý bol milosrdným človekom a videl, že Dioskoros je veľmi nahnevaný, povedal, že nevidel nikoho. No druhý prstom ukázal miesto, kde sa skrývala svätá. Dioskoros tam rýchlo pobehol a pastiera, ktorý prstom ukázal úkryt svätej, na mieste stihol Boží trest, pretože sa stal kamenným stĺpom a jeho ovce sa premenili na vtáky a rozleteli sa na všetky strany.

Dioskoros, keď v jaskyni našiel svoju dcéru, začal ju nemilosrdne biť, hodil ju o zem a kopal nohami. Nakoniec ju chytil za vlasy a odvliekol domov, kde ju zamkol v malej tmavej miestnosti, aby ju trápil hladom a smädom. Potom odišiel k miestodržiteľovi, alebo starostovi, mesta Martiniánovi a hovoril mu o svojej dcére, ako sa zriekla ich bohov a verí v ukrižovaného Krista a prosil miestodržiteľa, aby hrozbami rozličných múk ju pohol späť k otcovskej viere. Keď starosta Martinián s tým súhlasil, sám otec priviedol svoju dcéru a odovzdal ju do jeho rúk hovoriac: „Zriekam sa jej, pretože ona zanechala mojich bohov a ak sa k nim zasa nevráti a spolu so mnou sa im nepokloní, tak mi nebude dcérou a ja nebudem jej otcom. Ty, štátny miestodržiteľ, ju muč, tvoja právomoc ti umožňuje veľa.“
Miestodržiteľ, keď videl 20 ročnú pannu nezvyčajnej krásy, sa nemohol vynačudovať jej nádhere, a preto ju začal milo napomínať, aby sa neprotivila vôli svojho otca, ale aby sa poklonila bohom a vo všetkom počúvala rodiča, ktorého majetok má zdediť. Sv. Barbora premúdrymi slovami ukázala slabosť pohanských bohov a oslavovala meno Ježiša Krista, zriekla sa pozemských bohatstiev a svetských radostí a túžila po nebeských. Miestodržiteľ ju ešte raz napomínal, aby nezneucťovala svoj rod a nezabíjala prekrásny kvet svojej mladosti a nakoniec povedal: „Krásna panna, zmiluj sa sama nad sebou a ponáhľaj sa s nami pokloniť bohom, lebo ja, pretože ľutujem tvoju nezvyčajnú krásu, chcel by som ťa ušetriť. No ak ma nepočúvneš, tak ma tým nútiš vydať ťa na mučenie a rany“ Sv. panna Barbora odpovedala: „Ja sa klaniam iba jedinému Bohu, ktorý stvoril nebo i zem. A tvoji bohovia nie sú ničím a ako bezduchí nič nestvorili.“ Na tieto slová sa náčelník mesta rozhneval a kázal ju obnažiť. To bolo prvé a azda zo všetkých aj najťažšie mučenie, aby čistá, svätá panna, stála nahá pred očami mnohých mužov, ktorí na jej obnažené čisté panenské telo pozerali bez hanby a studu. Miestodržiteľ ju prikázal vystrieť na zem a dlhý čas biť volskými žilami, až sa zem začervenela od krvi. Potom, aby zväčšili bolesť, jej kati drhli rany drsnými kefami a škrabali ostrými črepinami. Jednako však všetky tieto muky nemohli zvíťaziť nad vierou sv. panny, lebo tá mala základy na kameni Ježiša Krista, pre ktorého rada znášala všetky tieto horké muky.

Miestodržiteľ ju kázal posadiť do temnice a držať ju tam, kým si nerozmyslí, akými nemilosrdnými mukami ju má trestať. Sv. Barbora, sotva živá od rán, sa v temnici modlila k svojmu milovanému ženíchovi, Ježišovi Kristovi, aby ju neopúšťal v tých strádaniach a hovorila s Dávidom: „Neopúšťaj ma, Pane; Bože môj, nevzďaľuj sa odo mňa. Ponáhľaj sa mi na pomoc.“ (Ž 38, 22-23a ) Keď sa tak modlila, o polnoci ju obklopilo veľké svetlo, v jej srdci súčasne pučali radosť i strach, lebo sa k nej približoval Kráľ slávy, sám Ježiš Kristus, a hovoril jej: „Neboj sa, moja nevesta, lebo ja som s tebou a pri tebe, vidím tvoje muky a uľahčím ti bolesti, a ty vytrvaj do konca, aby si za to skoro dosiahla večnú radosť v mojom kráľovstve.“ Tak najsladší Ježiš utešoval svoju milovanú nevestu Barboru a vyliečil ju z jej rán tak, že na jej tele nebolo po nich vidieť ani stopy a stala sa úplne zdravou a plnou nevýslovnej duchovnej radisti. Tak naradostená a uzdravená sv. Barbora srdcom i ústami oslavovala Boha a ďakovala mu, že ňou nepohrdol, ale aj v temnici navštívil svoju služobníčku trpiacu pre jeho sv. meno.

Bola tam jedna veriaca žena, ktorá žila v bázni Božej, menom Julianna, ktorá zďaleka pozerala na strádanie sv. Barbory. Keď sv. mučeníčku posadili do temnice, Julianna si zastala pri okienku temnice a tu rozmýšľala, ako tá panna v samom kvete svojej mladosti a krásy nemyslí ani na otca, ani na svoj rod, pohrdla všetkým bohatstvom, dobrami a všetkými radosťami tohto sveta, a ešte aj svoju dušu nešetrí pre Krista, ale ochotne ju za neho kladie. Keď videla, ako Ježiš Kristus uzdravil sv. Barboru z jej rán, aj sama zatúžila trpieť pre neho a v mysli prosila o vytrvalosť v mukách. Keď nastal deň, sv. Barboru vyviedli z temnice a druhýkrát ju postavili pred súd. Julianna išla zďaleka za ňou.

Keď sa sv. Barbora postavila pred miestodržiteľa Martiniána, on i všetci prítomní upreli pannu zdravú, v tvári krajšiu, ako bola predtým, a na tele nebolo ani stopy po znášaných ranách a mučení a všetci sa začudovali. Miestodržiteľ sa k nej ozval: „Vidíš, panna, v akej opatere ťa majú naši bohovia?! Lebo oni ťa, včera tak nemilosrdne ranenú, teraz uzdravili, a padajúcej od bolesti ti dali zdravie. Buď im vďačná za tak veľké dobrodenia a pokloň sa im, prines obetu.“ Svätá odpovedala: „Čo to ty, miestodržiteľ, hovoríš? Akoby ma boli uzdravili tvoji bohovia? Oni, pretože sú sami slepí, nemí a bez akéhokoľvek citu, nemôžu dať slepým zrak, hluchým sluch, chromým chôdzu, tak nemohli ani mňa uzdraviť. A za čo sa im mám klaňať? Mňa uzdravil Ježiš Kristus, Pán Boh môj, ktorý lieči všetky bolesti a mŕtvym dáva život. Jemu sa s vďačnosťou klaniam a seba samú prinášam za obetu. Jemu, ktorého ty svojimi nečestnými očami vidieť nemôžeš, pretože si slepý na duši a nie si toho hoden.“ Tieto slová mučeníčky rozpálili hnev miestodržiteľa a kázal ju zavesiť na drevo, jej telo trhať železnými pazúrmi, horiacimi sviečkami jej opaľovať boky a veľkým kladivom ju biť po hlave. Barbora všetky tieto muky znášala trpezlivo, no nie iba jej, mladej panne, ale aj najsilnejšiemu mužovi by bolo nemožné v tak veľkých mukách ostať pri živote, ak by nebola sv. mučeníčku neviditeľne neposilňovala Božia sila.

Medzi ľuďmi, ktorí sa pozerali na mučenie sv. Barbory, stála aj vyššie spomenutá Julianna, a pretože nemohla zadržať slzy v očiach, veľmi plakala. Nakoniec unesená horlivosťou pozdvihla medzi ľudom svoj hlas a začala karhať miestodržiteľa za jeho neľudskú krutosť a hanobiť pohanských bohov. Keď to počul starosta Martinián, kázal ju zajať, a keď sa odvážne priznala, že je kresťanskou, prikázal ju tak, ako sv. Barboru, mučiť. Preto ich obe zavesili za ruky a nohy na drevo a začali ich telá trhať železnými hákmi. V týchto mukách pozdvihla sv. Barbora svoje oči k nebu a takto sa modlila: „Bože, ktorý poznáš všetky tajomstvá ľudského srdca, ty vieš, ako po tebe túžim a milujem tvoje prikázania, celá som sa obetovala tebe a zverila som sa tvojej všemohúcej pravici. Preto, Pane, neopusť ma, no milostivo pozri na mňa i na moju spolutrpiteľku Juliannu, obe nás posilni, aby sme mohli svoje dielo ukončiť, pretože duch je ochotný, ale telo slabé.“ Jej modlitba bola vypočutá a obom im v chrabrom utrpení bola daná neviditeľná pomoc zhora. Mučiteľ potom kázal obom mučeníčkam odrezať prsia a v takej ťažkej bolesti sa sv. Barbora zase modlila: „Neodvracaj od nás svoju tvár, Kriste, a neodnímaj nám svojho Sv. Ducha. Daj nám, Pane, radosť spásy a svojim duchom nás upevni v tvojej láske.“ Po týchto mukách kázal predstavený mesta sv. Juliannu odviesť do temnice a sv. Barboru na jej väčšie zahanbenie vodiť nahú po celom meste, srkajúc a bijúc ju s posmechom. Sv. Barbora, odetá akoby iba jediným odevom, studom, sa zakrývajúca, zvolala k svojmu milovanému ženíchovi Ježišovi Kristovi hovoriac: „Ty sám, ktorý nebo odievaš oblakmi a zem hmlou ako plienkami povíjaš, ó Kráľu, zakry moju nahotu a urob, aby moje údy neboli viditeľné nečestným, aby tvoje služobníčka nebola vysmievaná do konca.“ A Kristus Pán, ktorý so všetkými svojimi anjelmi zhora pozeral na všetky námahy svojej vernej služobníčky, sa jej hneď ponáhľal na pomoc a poslal k nej anjela so svetlým odevom, aby zakryl jej nahotu. Teraz už oči nečestných nemohli vidieť jej údy, preto ju prestali vodiť po meste a odviedli ju k miestodržiteľovi. Po nej vodili po uliciach tiež nahú sv. Juliannu, no keď sa starosta presvedčil, že ich tým nemôže odlúčiť od Kristovej lásky a nakloniť k pohanskej viere, odsúdil obe mučeníčky na smrť sťatím.

Dioskoros, otec sv. Barbory, keď videl také veľké muky svojej jedinej dcérky, nielenže sa mu neobmäkčilo srdce, no dokonca, keď sa dozvedel o jej odsúdení na smrť, odbehol k miestodržiteľovi so žiadosťou, aby mu dovolil zastúpiť miesto kata. Keď mu to miestodržiteľ dovolil, Dioskoros jednou rukou zobral dcéru, druhou vytasený meč a viedol ju ne popravisko pripravené na jednej hore za mestom. Za Barborou išla vedená vojakmi na smrť i sv. Julianna. Keď išli, sv. Barbora sa cestou ešte modlila: „Večný Bože, ktorý nebesá prestieraš ako stan a zem si postavil na vodách, ktorý dávaš slnku svietiť dobrým aj zlým, dážď spúšťaš na spravodlivých i na hriešnikov. Ty aj teraz vypočuj svoju služobníčku, ktorá sa modlí k tebe! Vypočuj ma, ó Kráľu, a daj svoju milosť každému človeku, ktorý bude spomínať na mňa i na moje muky. K takému človeku nech sa nepriblíži náhla bolesť a nech na neho neprichádza nepredvídaná smrť. Pretože vieš, Pane, že všetci sme telo a krv a dielo tvojich prečistých rúk.“ Po skončení modlitby bolo z neba počuť hlas, ktorý k sebe pozýval ju aj s Juliannou a sľuboval splniť to, o čo prosila.

Obe mučeníčky, Barbora i Julianna, s veľkou radosťou išli na svoju smrť, túžiac čo najskôr vyjsť z tela a vojsť k Pánovi. Keď prišli na vyznačené miesto, sv. Barbora podložila svoju hlavu pod meč a bola sťatá rukami svojho nemilosrdného otca Dioskora, na ktorom sa splnilo, čo povedal Spasiteľ: „Otec vydá na smrť svoje dieťa.“( Mt 10, 21) Sv. Juliannu na tom istom mieste sťal vojak. Tak obe zavŕšili prúd svojich námah a ich duše vzlietli ako dve holubice k svojmu ženíchovi Kristovi, ktorý ich v sprievode nebeských anjelov prijal do nebeských príbytkov. Dioskora a Martiniána postihol náhly Boží trest. Keď Dioskoros po popravení svojej dcéry schádzal z hory a Martinián sedel doma, oboch zabil blesk z neba a tak ich spálil, že z nich neostal ani prach.

Telá týchto dvoch mučeníc zobral jeden zbožný kresťan menom. Galentián, na patričnom mieste ich so cťou pochoval a na ich hroboch postavil kaplnku, v ktorej sa pri ich čestných pozostatkoch diali mnohé zázraky. Po čase sa pozostatky sv. Barbory dostali z mesta Iliopolis do Carihradu, alebo Konštantínopola, kde sa pri nich tiež neprestávali diať zázraky. Keď Michal Svjatopolk, ruské knieža z Kyjeva, si zobral za ženu dcéru Alexia Komnina, ktorá sa volala Barbora, tá odoberajúc sa z Konštantínopola prosila svojho otca, aby jej dal čestné pozostatky sv. Barbory. Zobrala ich a previezla ich so sebou do Kyjeva. Tu jej muž, to veľké knieža Michal, postavil veľký kostol na počesť svojho patróna archanjela Michala a uložil v nej pozostatky sv. Barbory, kde sa nachádzajú doteraz, s výnimkou jedného prsta z ruky, ktorý sa s veľkou cťou uchováva v kostole sv. Barbory v Počajeve (Počajev – slávne mníšske stredisko na Ukrajine).

Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 457-468


Sv. Barbora je patrónkou, architektov, murárov, tesárov, kamenárov, baníkov, zvonolejárov, kováčov, kuchárov i mäsiarov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.