90 rokov od zjavenia Panny Márie vo Fatime


13. mája tohto roku sa v celom kresťanskom svete upierali zraky na Fatimu. Ale aj všetky mariánske pútnické miesta si pripomenuli už 90. výročie od zjavenia Panny Márie vo Fatime. Ináč to nebolo ani u nás v USA, v nádhernom pútnickom mieste vo Washingtone, v štáte New Jersey.

V krásnom rozľahlom horskom prostredí je otvorená osemuholníková vysoká stavba Národná svätyňa, na ktorej stojí socha Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Zďaleka žiari zlatom oblečená, vystreté ruky vítajú pútnikov. Pod konštrukciou je minimálne dvetisíc miest na sedenie. V podzemí stavby je veľká kaplnka a obchod s religióznymi predmetmi.

Na ďalšom mieste je replika „Svätého domu“, ktorý sa nachádza v meste Loretto v Taliansku. Po horskej ceste, do tvaru ruženca je krížová cesta, kde pri každom zastavení je lavička, ktorá slúži na rozjímanie pútnikov. Ticho lesného prostredia „ruší“ len vtáctvo a veľa veveričiek, typických pre lesy v USA.

Okolo jazera na veľkom trávniku je „obraz“ fatimského zjavenia – socha Panny Márie a troch detí – Hyacinty, Františka a Lucie. Poliaci žijúci v USA postavili neďaleko veľkú bronzovú sochu Sv. Otca, v blahej pamäti Jána Pavla ll. a bronzový kríž na pamiatku všetkých Poliakov, ktorí v histórii Poľska trpeli za vieru.

Veľké priestranstvo je parkoviskom, pretože len autobusov sme napočítali jedenásť a pútnici cestujú väčšinou autom. Od mája do októbra, vždy 13-teho v mesiaci, sa program začína od 11:30 do 12:00 spoveďou, ktorú vysluhujú minimálne 10-ti kňazi. Presne o dvanástej sa začína ružencový sprievod. Na nosidlách sa nesie nádherné ovenčená živými kvetmi socha Fatimskej Panny Márie, okolo ktorej idú deti oblečené, dievčatá v bielom a chlapci v oblekoch. Po každom desiatku sa spieva „Ave, Ave, Ave Mária“. Po skončení procesie je obyčajne prednáška biskupa o histórii fatimského zjavenia a jeho účinkov vo svete. Bolo pre nás potešením, keď napríklad v minuloročnom októbri biskup Jan Meyers z Newark, New Jersey, hovoril o tom, že mal tú česť pred tromi rokmi vysvätiť troch kňazov v bazilike vo Fatime – dvoch rodných bratov zo Spojených štátov a jedného kňaza zo Slovenska. My sme boli vtedy tiež na tejto vysviacke ako pútnici s týmto kňazom od Nitry. Dnes pôsobí ako misionársky kňaz v Južnej Amerike.

Slávnostná sv. omša sa začína o 13:30 h. Po sv. omši je sprievod okolo svätyne so Sviatosťou Oltárnou a poklona. Púť sa končí tým, že sa opäť nesie na nosidlách socha Fatimskej P. Márie, kde za spevu krásnej piesne s refrénom „Ó, Fatima, dovidenia, drahá Matka, dovidenia“ každý máva v ruke bielou šatkou na budúce stretnutie s Máriou. Tento moment sťahuje hrdlo, slzy sa tlačia do očí, pretože je to za mohutného spevu asi 2 500 – 3 000 ľudí, niekedy aj viac.

Procesia končí o 15:30 h. A potom každý ešte môže súkromnou meditáciou v tomto krásne upravenom horskom prostredí prežívať chvíle v prítomnosti s Máriou – Matkou všetkých nás.

Pre zaujímavosť a spojitosť tohto miesta s Víťazom je, že v „Svätom dome“ pôsobí 34 rokov sestra Mildred Kozma. Je to dcéra pani Borky Čechovej, ktorá vyrastala vo Víťaze a jej manžel Štefan Kozma pochádzal z dedinky Pekľany. Pani Borka je sestra nedávno zosnulej Heleny Birošovej z Víťaza. Mildred je sesternica Jozefa Biroša, ktorý so svojou manželkou Martou s najväčšou starostlivosťou dochovali svoju mamu a jej, ale aj našu poslednú tetu Helenu.

Prečo toto píšeme? Odpoveď je jediná. Ako inde na svete, aj v Amerike – krajine ozaj veľkých kontrastov – sú nádherné chrámy, prekrásne pútnicke miesta, kde kresťania katolíci v tomto od Boha sa odkláňajúcom svete vrúcne prosia Máriu o pomoc, o záchranu pred Zlom. Mária ustavičnej pomoci, oroduj za nás! Nepoškvrnené srdce Panny Márie, oroduj za nás!

Na záver naša obľúbená modlitba k Panne Márii: Nepoškvrnená Matka Ježišova i Matka naša Mária, uchvátení sme my Tvojej nebeskej krásy a hnaní úzkosťami terajšieho sveta. Utiekame sa do tvojho náručia. Pevne dôverujeme, že Tvoje milujúce srdce splní naše vrúcne prosby a bude nám bezpečným útočišťom pred hriechom, ktorý robí našu dušu odpornou Bohu a otrokyňou pekla. Vypočuj, ó vyvolená Božia, úpenlivé vzdychy verných sŕdc, ktoré sa vznášajú k Tebe v tomto roku. Schýľ sa nad naše boľavé rany, premeň srdcia zlých, osuš slzy utrápených a utláčaných. Vyhas hnevy, zošľachtí drsné obyčaje a stráž kvet čistoty mládeže. Chráň svätú Cirkev a dopraj, aby všetci ľudia pocítili príťažlivú silu kresťanskej dobroty, nad ktorou nech zažiari slnko všeobecného a úprimného pokoja a mieru.

Srdečne vás vo Víťaze pozdravujeme a tešíme sa na vás!

Anna a Jozef Biros, Wilkes Bare, USA

Posolstvo Fatimy


Uplynulo už 90 rokov od požehnanej chvíle, keď sa 13. mája 1917 otvorilo nebo nad portugalskou Fatimou, aby Kráľovná posvätného ruženca odovzdala svetu posolstvo milosrdenstva a spásy. Matka Božia si nemohla vybrať vhodnejší čas ako práve na konci prvej svetovej vojny, keď svet zničený bolesťou a utrpením potreboval povzbudenie zhora.

Všetko sa to začalo už v roku 1916 zjavením anjela trom malým pastierikom Lucii, Františkovi a Hyacinte. Bola to akási predzvesť neba pre príchod Panny Márie. Ako spomínala sr. Lucia, pri zjavení anjela cítili bázeň a určitú nemohúcnosť pred Bohom, pred jeho mocou a velebou, no pri zjavení Matky Božej ich napĺňala skôr materinská neha a pokoj. Z troch zjavení anjela si môžeme všimnúť dve základné skutočnosti na ktoré anjel upriamil pozornosť detí a teda je to výzva aj pre nás: Eucharistia a pokánie. Pri prvom i druhom zjavení anjel vyzýva k pokániu a prinášaniu obiet za úbohých hriešnikov. Naučí deti modlitby, ktoré podľa jeho príkladu dlhé hodiny opakujú tvárou sklonenou k zemi. Pri svojom treťom zjavení im anjel priniesol Eucharistiu – hostiu, z ktorej padali kvapky krvi do kalicha a povedal: „Prijmite telo a pite krv Ježiša Krista, ktorý je nevďačnými ľuďmi ťažko urážaný. Čiňte pokánie za ich hriechy a utešujte Boha.“ Je pre nás veľkým povzbudením, že sám Pán prichádza v Eucharistii, aby nás posilňoval na ceste v konaní Jeho vôle.

Nie je ťažké domyslieť si, že už po týchto zjaveniach anjela sa život troch pastierikov radikálne zmenil. Vo všetkých každodenných situáciách našli vhodnú príležitosť na obetu za hriešnikov. Spomeňme len, že pri horúcom portugalskom slnku dlhý čas nepili, hoci ich trápil nepredstaviteľný smäd alebo rozdali svoje jedlo chudobným, pričom im malo slúžiť ako celodenný pokrm na pastvinách. Tiež, keď našli starý drsný povraz, rozdelili si ho na tri časti a obviazali sa ním, aby ich čo najviac tlačil a takto im spôsoboval bolesť. Toto všetko a ešte omnoho viac robili malí fatimskí vizionári z nekonečnej lásky k Pánu Ježišovi a jeho Matke a pritom im zostával radostný detský úsmev na perách.

Do takejto duchovnej atmosféry ich životov prišiel pamätný 13. máj 1917. Bol krásny jarný deň a pastierikovia si za miesto pastvín vybrali svah Cova da Iria. Pri spontánnej hre ich okolo poludnia zastihlo čosi ako blesk z jasného neba. Mysliac si, že prichádza búrka, rozhodli sa pohnať stádo domov, keď v tom nad jedným malým dubom uvideli postavu nádhernej pani zahalenej v bielom, žiariacej viac ako slnko. Na otázku Lucie, odkiaľ prichádza, Matka Božia odpovedala, že „z neba a uistila pastierikov, že tiež prídu k nej. František a Hyacinta skôr a Lucia musí tu na Zemi splniť ešte určitú úlohu.“ Presvätá Panna deťom oznámila, že „budú veľa trpieť, ale milosť Božia ich bude posilňovať.“ Potom Matka Božia roztvorila ruky a deti zalialo silné svetlo, ktoré im preniklo do hrude a do hlbín duše tak, že sa videli v Bohu, ktorý bol tým svetlom. Pastierikovia sa dohodli, že o tomto nikomu neprezradia, no Hyacinta hnaná akousi vnútornou silou to povedala svojej mame a onedlho sa to dozvedela celá dedina. Takto sa začalo utrpenie detí, keďže im málokto veril. Luciu dokonca jej matka často bila palicou, len aby priznala, že si to vymyslela.

Pri druhom zjavení v júni Panna Mária ukázala deťom svoje Nepoškvrnené Srdce ovinuté tŕním – našimi hriechmi, ktoré ho prebodávali. 13. júla zverila pastierikom tajomstvo obsahujúce tri časti. Ukázala im peklo, kam prichádzajú duše hriešnikov a povedala, že ak ľudia neprestanú urážať Pána, príde ešte horšia vojna, hlad a prenasledovanie Cirkvi. To sa napokon splnilo ničivou druhou svetovou vojnou a nástupom komunizmu, keď Cirkev bola nesmierne utláčaná. No Matka Božia dala možnosť ako tomu predísť: „Rusko musí byť zasvätené jej Nepoškvrnenému Srdcu a ľudia majú prijímať zmierne sv. prijímanie počas prvých sobôt v mesiaci.“ V tretej časti deti obrazne videli veľké utrpenie Cirkvi v 20. storočí a pápeža, ktorý je zastrelený vojakmi, kľačiac pod krížom. Sv. Otec Ján Pavol II. v tomto videní spoznal seba, keď 13. mája 1981 bol naňho spáchaný atentát. Osobne sa prišiel o rok na to poďakovať do Fatimy Panne Márii, ktorá viedla vražednú guľku, aby sa nestala pápežovi smrteľnou. Ako vďaku za túto záchranu života daroval Matke Božej Fatimskej osudný náboj, ktorý bol vložený do koruny jej sochy.

No vráťme sa opäť do roku 1917. Na konci tohto júlového zjavenia naučila presvätá Panna deti známu modlitbu: „Ó Ježišu, odpusť nám naše hriechy …“, ktorú sa modlime pri ruženci po každom desiatku. Keďže antiklerikálne kruhy v Portugalsku tvrdo bojovali proti Cirkvi, deti boli vrhnuté do väzenia práve 13. augusta, keď sa malo zjavenie uskutočniť. Ľudia zhromaždení na Cova da Iria videli ako v čase zjavenia zostúpil malý obláčik nad dub a potom sa opäť vzniesol. Zatiaľ deti na policajnej stanici hrdinsky obhajovali svoje tvrdenia a ani pod hrozbou mučenia neprezradili tajomstvo zverené Pannou Máriou. Úrady videli, že nič nezmôžu pred neochvejnou odvahou detí a preto ich pustili domov. Matka Božia sa potom zjavila 19. augusta a 13. septembra, keď prisľúbila, že v októbri urobí zázrak, aby všetci uverili. Hoci 13. októbra od rána husto pršalo, vo Fatime sa zhromaždilo viac ako 70 000 pútnikov. Matka Božia sa predstavila ako Kráľovná ruženca a vyzvala k jeho každodennej modlitbe. Oznámila, že vojna sa onedlho skončí a potom ešte so smutným výrazom tváre dodala: „Nech ľudia viac neurážajú Pána, ktorý je už dosť urážaný!“ Po týchto jej slovách nasledoval veľký zázrak známy ako „tanec Slnka“. Mračná v momente zmizli, dážď prestal a objavilo sa slnko, ktoré malo striebristú farbu a neoslepovalo. Začalo sa krútiť veľkou rýchlosťou, vysielajúc lúče každej farby všetkými smermi. To sa opakovalo tri razy. Počas tohto zázraku videli naši pastierikovia malého Ježiška so sv. Jozefom, ako žehnajú svet spolu s Pannou Máriou, teda sv. Rodinu a iné zjavenia.

Traja malí vizionári si uvedomovali, akej veľkej milosti sa im dostalo a preto nekonečne vzdávali Bohu vďaky svojimi hrdinskými obetami a modlitbami ruženca. František veľmi rád potešoval zarmútené Srdce Spasiteľa a dlhé hodiny zostával s ním pri bohostánku. Hyacinta zase nechcela premárniť žiadnu príležitosť k obeti za úbohých hriešnikov, aby sa nedostali do zatratenia. Tiež vzplanula veľkou láskou k Sv. Otcovi a stále pripojila modlitbu za jeho úmysel. Ľudia cítili pri malých pastierikoch atmosféru niečoho nadpozemského a neustále ich žiadali o príhovor a modlitbu. Ako Matka Božia sľúbila, už pri prvom zjavení nenechala svoje drahé deti dlho čakať a prišla si najprv pre Františka, potom i Hyacintu, aby ich po dlhom utrpení priviedla k sebe do neba. Sv. Otec Ján Pavol II. ich 13. mája 2000 slávnostne vyhlásil vo Fatime za blahoslavených.

Môže sa nám zdať, že Lucia ostala na tomto svete sama, no Panna Mária ju uistila, že ju nikdy neopustí a, že jej Nepoškvrnené Srdce jej bude útočišťom a istou cestou k Bohu. Na odporúčanie Cirkvi vstúpila Lucia najprv k sestrám sv. Doroty a neskôr ku karmelitánkam, aby plnšie prežívala svoj vzťah s Bohom a zároveň uskutočňovala poslanie zverené Matkou Božou. Stretla sa s pápežmi Pavlom VI. a Jánom Pavlom II. Na jej výzvu bol celý svet a menovite Rusko zasvätené Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Zomrela roku 2005 v požehnanom veku 98 rokov, aby sa tak konečne zjednotila so svojimi drahými spoločníkmi z detstva vo večnej sláve.

Presvätá Panna sa vo Fatime zjavila preto, aby nám ukázala, ako sa o nás materinsky stará a záleží jej na nás. Prišla svoje deti napomenúť, aby hľadali večný život a túžili po svätosti. Jej posledné slová nech nám zaznievajú stále v ušiach a nech sú určitým sprievodcom na našej ceste života: „Nech ľudia viac neurážajú Pána, ktorý je už dosť urážaný!“ Malí pastierikovia zobrali jej výzvu vážne a je len na nás, či ich v tom budeme nasledovať.

Máriino dieťa

Modlitba k Duchu Svätému



Dýchaj vo mne Duchu Svätý,

aby moje myšlienky boli sväté!

Povzbudzuj ma Duchu Svätý,

aby moje skutky boli sväté!

Pomáhaj mi Duchu Svätý,

aby som miloval, čo je sväté!

Opatruj ma Duchu Svätý,

aby som si chránil, čo je sväté!

Posilňuj ma Duchu Svätý,

aby som nikdy nestratil,

čo je tvoje sväté!

sv. Augustín

NÁZORY a SVEDECTVÁ

Pred 11 rokmi odštartovala Liga proti rakovine unikátny projekt Dňa narcisov. Počas rokov sa vypracoval vďaka dôvere ľudí a skvelej organizácií LPR v najväčšiu verejnoprospešnú finančnú zbierku na Slovensku.
Deň narcisov sa už tradične koná v apríli každého roka. Jeho symbolom je žltý narcis – kvietok jari a nádeje, ktorý si ľudia pripínajú v tento deň na svoj odev, aby aj týmto spôsobom vyjadrili solidaritu s osobami postihnutými rakovinou.
Dostali sme do redakcie list, ktorý sa tejto problematiky dotkol – žiaľ ako je to vo väčšine prípadov, bolestne!


Drahá Evička,

tento list nikdy nedostaneš a nikdy si ho neprečítaš, pretože si odišla z tohto sveta priskoro, ale verím, že tam, kde si, máš možnosť vidieť, čo cítim a čo ti chcem povedať.

Pamätáš sa, ako sme sa zoznámili? Ty a ja sme boli obeťami rovnakého podvodu a príčinou nášho zoznámenia bolo vlastne nešťastie, ktoré nás obe postihlo a proti ktorému sme sa chceli spoločne postaviť. Bolo to pred trinástimi rokmi, boli sme mladé, odvážne, veselé a v hlave sme mali plno plánov a plno nápadov, ako ich dosiahnuť. Chceli sme podnikať a verili sme, že sa nám bude dariť a že vytvoríme pre naše rodiny pokojný domov. Obidve sme prišli o značný majetok, lenže ku mne bol osud milší. Teba tento podvod pripravil skutočne o všetko, pretože ti vzal aj rodinnú pohodu a šťastie. Tvoj manžel to nezvládol a to, ako sa snažil na problémy zabudnúť, je neodpustiteľné. Pamätám si, ako si predo mnou plakala, ale napriek tomu si bola veľmi silná osobnosť s veľkým srdcom. Ja som sa na neho zlostila a ty si si všetku vinu brala na seba.

Potom na chvíľu na teba zasvietilo slniečko a ty si žiarila šťastím. On si chybu uvedomil, vrátil sa, ty si sa zamestnala a konečne ste si začali vychutnávať rodinné šťastie. Ty si bola dôkazom toho, že šťastie – to je vec našej mysle a ducha a vôbec nezávisí od peňazí. V práci sa ti darilo, bola si najlepšia a ja som sa veľmi tešila, keď som ťa videla usmiatu. Začali ste opravovať dom, v ktorom ste bývali s tvojou mamičkou a tu sa aj manžel ukázal, aký je všestranný a šikovný; naozaj nebolo remesla, ktoré by nezvládol. Až jedného dňa si prišla ku mne s plačom. Veľmi som sa zľakla, čo sa stalo. Napokon z teba vyšlo, že čakáš dieťatko. Vzlykala si, že na dieťa si už pristará, že už máš dve detičky a že bude veľmi ťažké utiahnuť to finančne. Ja som ti povedala, aby si sa nebála: „uvidíš, toto dieťatko ti bude najmilšie a možno to bude dievčatko a práve ono sa o teba postará, keď budeš stará.“ Keď si odchádzala na materskú dovolenku, nebolo šťastnejšieho človeka pod slnkom. Všetko bolo perfektne pripravené, výbavička, postieľočka, kočík. Deň D prišiel a narodila sa malá Evička, ktorej si sa obetovala úplne celá. Keď si sa s ňou zastavila u mňa, obdivovala som ťa, ako dokáže človek milovať. Ty si bola človek, ktorý by dal aj posledné.

A prišlo naše posledné stretnutie. Nikdy by som si nepomyslela, že je to poslednýkrát. Po dlhšej odmlke si prišla usmiata s malou Evičkou, ale čosi sa mi predsa na tebe nezdalo. Na moju otázku, čo s tebou bolo, si odpovedala, že si ťažko chorá, máš rakovinu, ale že ty to zvládneš. A taktiež, že ty musíš žiť, čo by si malá bez teba počala. Preľakla som sa. V hlave mi vírilo množstvo myšlienok, no nechcela som si pripustiť, že by si mohla tento boj prehrať. Bola si veľmi vyrovnaná a veľmi pekne si rozprávala o svojom manželovi, ktorý sa o teba a o deti naozaj príkladne staral, keď si bola v nemocnici a keď si mala chemoterapie.

Odvtedy si sa mi neozvala. Ja som mala ťažký rok, pretože som potrebovala urobiť skúšky, ktoré boli pre mňa veľmi dôležité. Hovorila som ti o nich, ale nestihla som ti povedať, že som ich zložila a že tú licenciu mám. Kvôli nim som ani nežila. Nebola som za tebou, možno keď si to najviac potrebovala. Myslela som na teba, čo je s tebou, že ti zavolám. Nestihla som. Jedného dňa mi zazvonil telefón, kým som ho zodvihla, už prestal. Videla som na mobile tvoje meno. Potešila som sa a rýchlo som ti volala späť. Mala si obsadené a potom som skúsila ešte raz. Zasa obsadené. Rýchlo som zavolala do práce, či si ma tam nezháňala na pevnej linke, ale povedali mi, že nie. Asi o hodinu mi mobil opäť zvonil a bolo tam tvoje číslo. Celá natešená som zdvihla a spustila som: „Ahoj Evička, taká som rada, že mi voláš, ako sa máš?“ Ale neozvala si sa ty, ale tvoj manžel. „Chcem Vám oznámiť, že Evička včera zomrela.“ Bolo to hrozné, neverila som a položila som si otázku: „Bože, ako môžeš také niečo dopustiť, ako môžeš zobrať milujúcu mamičku štvorročnému dieťatku??? Prečo?“

Na tvojom pohrebe si túto istú otázku položil aj pán farár a v kázni sa nám pokúsil vysvetliť na jednom krásnom príbehu, ako by Boh odpovedal na túto otázku.

Evička, je mi veľmi ľúto, že sme sa nestihli stretnúť a veľmi by som chcela pomôcť tvojim najbližším. Pevne verím, že budem mať príležitosť …
S láskou priateľka.

(Tento list bol venovaný mojej kamarátke, ktorá zomrela na rakovinu vo veku 46 rokov.)