Žijú medzi nami

Chcel by som Vám priblížiť človeka, ktorý svojimi schopnosťami a citom svojich prstov vrátil nejednému človeku istotu uplatniť sa v ďalšom živote. V mnohých obciach alebo mestách aj dnes sú ľudia, ktorí svojimi schopnosťami prinavracajú ľuďom zdravie. Aj v našej obci sme mohli stretnúť človeka, ktorý upravoval zlomeniny rúk, nôh dospelým aj deťom, a to všetko podľa svojich schopností. Aj keď tohto pána zdobia šediny, dobre sa pamätá na svoje začiatky. Je to dedko, pradedo, dobrý človek František Čech, prímenom Hanák.

Ako sa náš už 95-ročný rodák priučil tomuto poznaniu ľudských kostí, aby ich po zlomení vedel usporiadať do súladu a sfunkčniť pre ich potrebu pri práci? Ako sa ju naučil vykonávať? Už ako štvorročného chlapca priúčal tejto teórii a veru ho aj brával so sebou dedko, keď šiel k nejakému prípadu. Dedko bol v tom odborník a chcel, aby niekto jeho remeslo tiež ovládal. A tak malý Ferko začínal spoznávať, aké sú zlomeniny a ako ich treba naprávať. Dedko ho naučil, aby sa rany dotýkal svojimi prštekmi. Keď zlomeninu a rozštiepenie kosti nahmatal dedo, prípad skontroloval a pochválil ho. Malého chlapca to veľmi zaujímalo a dedo bol naň veru hrdý.
Keď mal malý Ferko sedem rokov, nastal zlom v jeho živote. Zomrel mu drahý otec. Jeho matke sa bolo treba poriadne obracať, aby uspokojila sedem detí. Dni ubiehali ako voda a na mamku to bolo priveľa, preto svojim deťom povedala: „Deti moje, musíte sa svojimi životmi pretĺkať sami a zamestnávať sa u lepších gazdov.“ Tak Ferko ako trinásťročný nastúpil do služby. V gazdovstve sa staral o statok, aby bol v stajni poriadok, dobytok čistý, nakŕmený, drevo narúbané. V letných mesiacoch ho vyháňal na pastvu a trávil s ním celý deň. Túto prácu vykonával za dennú poživeň a na konci roka za nejaké oblečenie. Aj keď mal schopnosť v napravovaní zlomenín, nastalo obdobie chladu, pretože služba veľa nedovoľovala. Prišiel deň nástupu na vojenskú službu a veruže mal trochu aj šťastie – mal možnosť spoznávať stavbu ľudského tela. Ak ho neklame pamäť, plne sa začal venovať naprávaniu zlomenín vo svojich dvadsiatichdvoch rokoch.

Dni rýchlo ubiehali a aj on si chcel založiť vlastnú rodinu. A tak sa poobzeral za devou, ktorá bola jeho srdcu najbližšie. Prišli aj starosti, lebo rodinka sa rozrástla o päť detí; žili skromne, ale veselo. Keď mal najstarší syn štrnásť a najmladší tri a pol roka, postihol rodinku krutý osud – zomrela im mamka a manželka. Ostal s deťmi sám. Ale aj tu mu bolo dopriate, aby sa po materinskej stránke mal kto o deti postarať. Našla sa Helenka, ktorá rodinku naďalej usmerňovala. To už bolo práce neúrekom, ako som spomínal, lebo chýr o jeho schopnosti naprávať zlomeniny sa rozniesol po celom Šariši a Spiši; ľudia prichádzali a spokojní odchádzali.

Ba stalo sa, že ho čakali pred domom, kedy príde z poľa, aby im pomohol. Práca so zlomeninami vyžadovala úplne sústredenie, aby nebolo niečo zanedbané. Keď sa kostičky dali do správnej polohy, musel ich upnúť do dláh, ktoré si sám vyrábal z kôry lipového dreva. Keď šiel do lesa, vždy si niečo doniesol, kôru doma opracoval a odložil. A z čoho boli obväzy? Ako hovorí manželka Helenka, niekto mal, kto nemal, nastrihala ich sama z obnosenej čistej košele. Po ošetrení pacientov ich aj navštevoval, aby vedel, ako sa rana hojí.

V pokračovaní vám priblížim, ako sa dostal k prímenu Hanák a ako ho aj prenasledovali, ako ošetroval partizána a ako ho v Smolníku obdarovali spoluoobčania cigánskeho pôvodu za nápravu ruky, ktorú lekári chceli amputovať.

Imrich Jenča, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *