Milosrdenstvo Božie je nekonečné II.

Keď mi kňaz povedal, aby som napísala svoje svedectvo, netušila som, že to bude také ťažké. Prosila som Pána Boha, aby mi pomohol čo najvernejšie opísať to, čo som prežila, pretože po celý čas tejto skúšky stál pri mne.


Týždeň po Veľkej noci v sobotu odišli deti k babke. Ľahla som si, ale spánok neprichádzal. Radšej som si odišla ľahnúť do detskej izby, aby som svojim prehadzovaním na posteli nezobudila manžela. Keď som si ľahla, mala som pocit, akoby mi celý hrudník, hlavu a ruky niekto obložil ľadom. Slzy mi tiekli po tvári, plakala som bez vzlykov a začala som prosiť Pána Boha, aby ma prijal k sebe. Vedela som, že pomaly odchádzam a asi sa už z tej cesty nevrátim. V duchu som sa lúčila s deťmi, s manželom a s celou svojou rodinou a prosila som ich o odpustenie. Celý čas, čo som ležala, som neustále opakovala: „Pane Bože, pomôž mi!“ Po chvíli som opäť začala prosiť: „Pane Bože, dal si mi život, tak mi ho aj zober, ja už ďalej nevládzem.“ V tej chvíli som sa nebála smrti. Vedela som, že by bola pre mňa vykúpením. Keď som prekročila určitú hranicu a odovzdala som sa do Božích rúk, počula som slová: „Tvoj čas ešte neprišiel.“ Začala som sa obzerať po izbe a hľadala som, odkiaľ tie slová prichádzajú, ale nevidela som nič iba tmu. Myslela som si, že som sa zbláznila.

Znova hlas: „Tvoj čas ešte neprišiel. Musíš žiť. Tvoju pomoc potrebuje veľa ľudí.“ Vtedy som vo svojom vnútri pocítila, že je to hlas môjho Záchrancu. Lenže v tej chvíli sa mi zdalo, že pomoc prišla neskoro a preto som odpovedala: „Pane Bože, nevidíš v akom som položení? Veď som úplne na dne, nevládzem pohnúť ani malíčkom, ako môžem niekomu pomôcť, keď sama sebe nedokážem?“ Hlas ma prosil: „Neodmietaj ma, tak dlho si ma hľadala, teraz som tu, nevzdávaj sa! Kráčala si životom ako cez džungľu, sama si si presekávala cestu a teraz som tu, aby som Ti pomohol. Nemusíš urobiť nič, stačí iba povedať: Chcem!“

Ja som stále opakovala, že nevládzem a že to nemá zmysel, pretože mňa už nik nezachráni. Neverila som. Na jednej strane som si myslela, že som pomätená, na druhej strane som úplne jasne myšlienkami komunikovala s niekým, koho som nevidela. Bolo to na zbláznenie. Ten hlas bol veľmi milý a stále ma prosil, aby som prijala jeho pomoc. Cítila som, že mu na mne veľmi záleží. Tak veľmi sa o mňa bál. Ja som nevedela, pred čím ma chce uchrániť. Pochopila som, až keď som počula temné hlasy: „Nechaj ju, ona je už naša!“ Predtým som si myslela, že horšie byť nemôže, ale verte, že áno. Až vtedy mi došlo, že Božie Milosrdenstvo chce zachrániť moju dušu od večného zatratenia.

Zo všetkých síl vo svojom vnútri som začala kričať: „Chcem! Chcem! Bože, prosím, pomôž mi! Chcem žiť. Dokážem Ti, že som hodná toho daru, ktorý mi ponúkaš! Dokážem Ti, že si ku mne neprišiel zbytočne a urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som pomohla ľuďom, ako si to praješ.“

Hlasy temna sa s nepokojným vzdychom vytratili. O chvíľu som pocítila , ako v mojej hrudi všetko praská, všetko sa rúca, ľady sa topia, ako vo mne nastáva zemetrasenie. Všetka zloba, všetky hriechy, všetko zúfalstvo padlo. A ja som pocítila prílev tepla od nôh až po temeno hlavy. Bola som oslobodená. Začala som plakať, ale teraz to boli slzy radosti a vďaky. Cítila som, že sa musím vyspovedať, a to hneď.
Bola nedeľa Božieho milosrdenstva. Pánovi kaplánovi som porozprávala všetko. Spoveď trvala dve a pol hodiny. Keď som vyšla z kostola, moja radosť bola nekonečná – usmievala som sa a moje srdce sa tešilo. Mala som pocit, že mi narástli krídla. Cítila som, že ma nikto a nič nemôže ohroziť, bola som pod ochranou nášho Pána. Cítila som silu jeho Lásky a pochopila som, že ani tá najposlednejšia duša na svete mu nie je ľahostajná.

Manžel ma čakal pred kostolom a bol nesmierne šťastný, keď ma videl s úsmevom na tvári. Ja som vedela, že nás čaká nový život.

Bohuznáma

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *