ROZHOVOR


Stretli sme sa pri príležitosti poďakovania za 25 rokov kňazstva otca Michala Jenču.

1. Boli ste, otec biskup, už tu v našej farnosti, resp. v Ovčí?

V Ovčí som už bol pochovať Miškovho otca. Bolo to pred dvoma alebo troma rokmi.

2. Mohli by ste nám priblížiť Vašu cestu ku kňazstvu?

Bol som vychovávaný po kresťansky od samého začiatku. Chodil som miništrovať, lebo sme bývali pod kostolom. Stačilo vyjsť z dvora a už som bol na kostolnom dvore. Keď nemal kto miništrovať, tak som vždy miništroval ja. S tým úmyslom som išiel na gymnázium do Rimavskej Soboty. Po štvrtej triede som odišiel na gymnázium do Rožňavy a tam som bol v malom seminári. Vtedy ešte bol ten malý seminár, ktorý keď som bol ešte len trištvrte roka v piatom ročníku, poštátnili a dali nám také isté podmienky, aké sme mali v malom seminári, takže všetci sme tam ostali ďalej. Tam som aj zmaturoval. Keďže som bol v malom seminári, vedeli, že chcem ísť za kňaza, no nerobili mi nijaké problémy ani v škole. Účinkoval som aj v školskom spevokole a išiel som sa ukázať, keď bolo nacvičovanie, lebo učiteľom zakázali hrať na organ a ja som trošku šustroval. Preskočil som múrik a už som bol v katedrále. Odohral som sv. omšu a vrátil som sa naspäť. Oni toto vedeli, ale prehliadali to. Ja som nerobil nikdy také veci, aby boli mali na mňa nejakú zádrapku. Toto bol vtedy veľkým priestupkom, ale akosi o tom mlčali. Po maturite som si myslel, že teologická fakulta v Bratislave vychováva komunistických kňazov a preto som nepomýšľal ísť na teológiu. Tak som išiel na strojné inžinierstvo do Košíc, kde som bol prijatý, ale priateľ mi napísal zo seminára, bol rok starší ako ja, aby som išiel a že keď sa mi bude páčiť, tak ostanem a keď nie, mô-žem kedykoľvek odísť. Mama pripravila kufor, či už pôjdem do Košíc alebo do Bratislavy, nevravela nič. A ja bez toho, žeby som sa bol nejako rozhodoval, že do Košíc nepôjdem a idem do Bratislavy, tri dni predtým som mal ísť do Košíc, tak som tam vôbec nešiel a keď prišlo ísť do Bratislavy, pobral som kufre a išiel som. Samozrejme, že sa mi v Bratislave zapáčilo, tak som tam aj ostal.

24. júna 1956 som bol vysvätený za kňaza. 21 rokov som bol kaplánom, a nie u hocijakých farárov. Prvé miesto bolo v Brezničke. Potom som išiel na vojenčinu dva roky. Zaujímavé bolo, že tam som nikdy nikoho nekarhal. V našom prápore sa nehovorilo škaredo. Bol tam jeden šéf, ktorý vybuchol, ale hneď sa bil po ústach a hovoril: „Promiň, promiň.“ Nikdy som nikoho nenapomenul. Išiel som za veliteľom roty a povedal som, že žiadam svine chovať. Závidel som vojakovi, čo tam chodil na koni na voze a vozil sviniam pomyje. No on povedal, že pôjdem do poddôstojníckej školy. Tak som išiel a skončil som ako desiatnik. Potom už do dôstojníckej školy v zálohe ma nedali, nedostal som súhlas. Raz pred polnočnou som išiel za veliteľom pluku: „Súdruh major, som katolícky kňaz a žiadam chodiť do kostola.“ So mnou bol politruk a jemu povedal: „Zariadiť!“ „Ale naša rota má cez Vianoce pohotovosť.“ „Vymeniť!“ Tento politruk mi vypísal priepustku na polnočnú, zamkol ju do stolíka a odišiel domov. Ja som si myslel: tak ako to – mám povolenie a nepôjdem na polnočnú? Tak som si vybavil druhú, ale major sa z domu vrátil, predstavte si, dať mi tú priepustku. Nepovedal som mu, že už mam druhú vybavenú, ale poďakoval som sa mu a na polnočnej som bol. Potom som bol na vojenskom cvičení, povýšili ma na čatára, bol som staršinom roty. Zakričal som záložákom: „Nástup na rozcvičku bez košieľ!“ Do jedného nastúpili a už sme bežali a videli, prečo som to zakričal, pretože ešte sme iba išli a už sme stretli veliteľa roty. On si myslel, že každé ráno chodíme bez košieľ na rozcvičku, čo nebolo tak. Veľmi veľa som riskoval na vojenčine, napr. robil som večernú previerku. Chodil som na každú izbu. Záložáci vyzlečení ležali na posteli a ja som zakričal: „Pozor!“ a oni sa vystierali na posteli. Po ležiačky som im prečítal rozkaz aj všetko ostatné a oni preto vedeli, že keď som zakričal: „Na rozcvičku bez košieľ!“ to nie je preháňanie, ale že to treba skutočne urobiť, takže poslúchali.

Po 21 rokoch pôsobenia ako kaplán som dostal súhlas ísť za farára. Bol som na niekoľkých farách. Keď došlo k prevratu, prišiel pán – teraz už arcibiskup Bukovský – a volal z diecézy 40 kňazov. Medzi nimi som bol aj ja a zisťoval, koho za biskupa. So mnou už rozprával ako s biskupom, pýtal sa ma, ako budem pracovať, čo budem robiť a potom aj prišlo menovanie za biskupa. Keď zomrel pri havárii kapitulný vikár Belák, pán biskup Feranec mal určiť, kto bude jeho nástupcom. Z Vatikánu prišlo, aby menoval Kojnoka alebo Hlaváča. Ja som bol v tom „terne“, lebo každý biskup necháva tri mená, koho chce za svojho nástupcu. Pán biskup Pobožný chcel mňa a Hlaváča, meno tretieho nevieme, lebo telegram prišiel iba s menami týchto dvoch. Ale bolo to neskoro, lebo už vymenoval Spišáka za kapitulného vikára a nemohol to už zmeniť, lebo mal aj štátny súhlas. Kňazi išli s požiadavkou, aby menoval mňa, pretože boli sme zídení kňazi diecézy, nie všetci, ale taká skupina a tam voľba padla na mňa ako na prvého; mal som najviac hlasov, tak preto išli, aby menoval mňa.

Po menovaní za biskupa bolo treba všetko začínať odznova, keďže osemnásť rokov biskupa nebolo. Porobili sa pravdaže aj všelijaké chyby a dodnes sú všelijaké výčitky, ktoré sú nepravdivé. Ako to už býva, cirkev je vždy prenasledovaná a to je veľmi dobré. Ako biskupovi sa mi dosť darilo: s takou trpezlivosťou a láskou išiel som ku kňazom viac ako s nejakými trestami. Keď sa aj niekto previnil, tak som sa usiloval pekným spôsobom skôr pomôcť tomu kňazovi. Bolo to také nezdravé ako tichá voda, čo páchne. Takže bolo treba, aby prišiel niekto, čo by ju rozvíril. A tak sa aj stalo. Rozvírilo sa to trocha teraz.

Môžem povedať, že mám najlepších kňazov, lebo moji kňazi sú chudobní. To nie tak ako v Košiciach, kde sú bohatší kňazi, čo môže človek očakávať od nich? Dnes sú chudobní kňazi, napr. aj Miško. Hnúšťa bolo kedysi okresné mestečko a on aj zo svojich peňazí musí dať na vedenie farnosti. A koľko je tam takých kňazov, že ani ich platy nestačia. V tých južných krajoch, čo sú maďarské, tam boli farári gazdami, mali veľké role, zamestnávali ešte svojich veriacich a nie že by ešte veriaci boli platili alebo nejako podporovali faru. Tak tam ani neboli ináč naučení, takže to je bieda. Iné je to na Horehroní, lebo tam od začiatku podporovali kňazov a podporujú aj teraz, tak tam je to najlepšie. Naviac ešte, zamestnávajú nás teraz rôznymi schôdzami, zakladajú sa všelijaké spoločenstvá a hneď nás volajú a človek nevie čo má robiť, či ísť alebo neísť. Ak ide, tak nemá čas na seba ani na nič a keď nejde, tak je zase zle.

3. Existuje medzi diecézami taká zdravá rivalita?

Ak ste si všimli, v niektorých časopisoch alebo novinách sa o niektorých biskupstvách píše aj niekoľkokrát a o Rožňave veľmi nepočujete. Je to preto, lebo my to tak navonok nerobíme. Bol som v USA na ten Harrytag, čo majú Slováci každý rok. Chodí tam stále jeden biskup. Keď som mal prísť, tak bola v novinách aj moja fotografia aj bolo všeličo písané. Potom mi povedali: „Napíšte si a my vám uverejníme.“ Nenapísal som nič, takže nebolo nič uverejnené. My sa nevystatujeme a nerobíme to pre svoju chválu, ale robíme všetko na väčšiu česť a slávu Božiu a na spásu duší. Pracujeme tak stále a s Božou pomocou. Bol by som rád, keď by som tak vydržal ešte ten jeden rok; potom ako 75-ročný sa mám vzdať Sv. Otcovi. Čo budem robiť potom, to už záleží odo mňa a na tom, čo si vyberiem. Môžem niekde pomáhať, ísť niekde k sestričkám za duchovného alebo sa môžem odobrať niekde do samoty, kde by som niečo písal alebo pripravoval si duchovné cvičenia pre kňazov, pre biskupov alebo niečo podobné. Čo budem robiť, sám neviem, lebo mám kopu všelijakých papierov a keď to dám dokopy, uvidíme, čo z toho bude.

4. A čo Vaši kňazi?

Nechcel som to tu povedať, lebo vašich košických kňazov nepoznám a neviem, či to môžem povedať alebo nie, ale prehlasujem, že mám najlepších kňazov na Slovensku a to preto, že sú chudobní.

5. Čo by ste na záver odkázali našim čitateľom?

Kristus Pán povedal: „Mňa prenasledovali, aj vás budú prenasledovať.“ Toto prenasledovanie netreba brať ako nejaké zlo, ale naopak. Je to skôr dobro, lebo keby diabol bol s nami spokojný, tak nás nechá na pokoji, ale keď diabol začne do nás rýpať a robí nám prekážky, to znamená, že sme na správnej ceste a že nás chce ku sebe pritiahnuť. Utrpenia sa netreba báť a netreba sa za vieru hanbiť. „Lebo kto ma vyzná pred ľuďmi, toho aj ja vyznám pred Otcom, ktorý je na nebesiach.“
Nech sa veriaci trocha povzbudia v tomto a nech sú hrdí na to, že sú katolíci. Nie aby sa hanbili, lebo my skôr ustúpime. Tí inoverci sú skôr pyšní, vystatujú sa a to sú vlastne odpadlíci.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravil M. Magda st. a G. Magdová

Čím si pre mňa, Mária?



Mária,
si ako studnička,
cez ktorú vyviera prameň
životodarnej vody čistej
na uhasenie smädu
ľudských tiel
a sŕdc a duší,
tvoju krásu sotva vidím,
málo tuším.

Matka,
drahá mamička,
si ako čerstvý vetrík,
ktorý oznamuje
príchod dažďa milostí,
čo napojí vyschnutú zem,
osvieži vzduch,
k tebe dvíham svoju tvár
a posielam detský vzdych.

Panna Mocná,
nie si len
ako jedna z hviezd,
ktorou nechávam sa
životnou púťou viesť,
si ako jemná
melódia znejúca,
k domovu vedúca,
nerozbolí hlava zo sily jej,
Panny Mocnej, láskavej.

Adriana

Význam modlitby ruženca


Modliť sa ruženec neznamená nič iné ako hľadať spôsob, aby sme boli s Ježišom a Máriou. Ak rozjímame o tajomstvách ich života, sme s nimi; keď prichádza radosť Vianoc i vážnosť obetovania v chráme, smútok a krvavý pot na tvári, na chrbte rany od bičovania a od kríža, na hlave tŕňová koruna. Keď sme s nimi každodenne spojení na takýchto stretnutiach, tak budeme mať s nimi zaručenú radosť z víťazstva nad smrťou a hriechom. Máme zaistené dary Ducha Svätého a konečnú oslavu v nebi.

Preto modliť sa ruženec neznamená skryť sa niekde do kúta a žiť ďaleko od ľudí a života. Znamená to prispôsobovať sa cudzím i vlastným krížom a niesť ich tak, ako ich nosili Ježiš a Mária. Byť s nimi, to znamená mať aj trápenia a ťažkosti, a nikdy nebyť rozhorčený. Byť s nimi to znamená prežiť aj opovrhnutia a sklamania a nikdy nehľadať pomstu. Ísť s nimi to znamená ísť novou cestou človeka, ktorý verí v Boha, tvoriaceho všetko nové.

Každá modlitba sa môže rýchlo skončiť, a to tak, že sa všetko pomodlíme, ale nestretneme sa s Ježišom a Máriou. Ak tak robíme, hrozí nám nebezpečenstvo, že sa nám modlitba stane marením času a nikdy si ju neobľúbime. Je to to isté ako stretnutie s priateľom. Ak nemáme pre neho nikdy čas alebo mu venujeme málo času a náš rozhovor skrátime, priateľstvo sa pominie, pretože sa rozpadne.

Preto je dôležité: mať čas na modlitbu ruženca a na každú inú modlitbu.

-re-

Homília kardinála Jozefa Tomka na púti v Levoči II.

Vybrali sme druhú časť nadčasovej homílie otca kardinála, ktorá vyvolala v nás veriacich veľké povzbudenie a nádej.
Ako to však dokážeme preniesť do nášho každodenného života, záleží iba na každom z nás.


„Blahoslavená je tá, ktorá uverila.“(Lk 1, 45)

Keď sa mladučká deva z Nazareta objavila na prahu domu svojej príbuznej, ktorá napodiv sveta počala túžené dieťa v pokročilom veku, medzi dvoma ženami nastal akoby mocný prúd Ducha. V oboch vyvolených dušiach vzniká akési sväté vzrušenie a inšpiruje od prvej chvíle ich slová. Z ich úst len tak vytryskujú ako krištáľový prameň hlboké myšlienky, cez ich slová preskakujú neviditeľné iskry. Alžbetu naplní Duch svätý a zvolá veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? … a blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Alžbeta poznáva a vyznáva, že má pred sebou „Matku svojho Pána“, preto vyriekne po prvý raz medzi vŕškami Ain Karimu pozdrav, ktorý sa bude opakovať do konca sveta: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“. K tomu Alžbeta pridá blahorečenie a chválu na vieru Márie, pretože uverila anjelovi a privolila stať sa Matkou Ježiša, Božieho Syna. Viera spravila šťastnou Máriu aj všetkých, čo uveria jej Synovi. Ako to on sám povedal neveriacemu Tomášovi: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili“ (Jn 20,29). Veru, šťastní sú tí, čo majú živú vieru v Ježiša Krista. Mária priniesla Božieho Syna na svet, priniesla ho Alžbete a prináša ho stále aj nám ako pravú cestu k spokojnosti a ku spáse. My sme tú vieru dostávali v našich rodinách s materinským mliekom, celkom zadarmo. Tá viera udržiavala pri nádeji našich otcov v ďalekej i blízkej minulosti; viera, ktorú našim predkom priniesli sv. Cyril a Metod, pomohla nášmu národu zachovať sa pred vyhubením počas tatarských a iných plenov. Z tej viery vznikla už pre rokom 1245 aj táto svätyňa, dnes bazilika; už vtedy sem chodili naši predkovia vyprosovať si vieru a ochranu Božej Matky. A v našej nedávnej dobe mládež, ale aj starší boli ochotní znášať ťažkosti a príkoria, keď prichádzali do Levoče hľadať Krista u jeho Matky. Odtiaľ odchádzali posilnení vo viere a odhodlaní za vieru aj trpieť. A veru mnohí aj trpeli. Ale tí sa nedostali do zápisov „pamäti národa“ a do dnešných masmédií. Tam nenájdete ani biskupov Gojdiča, Hopku, Vojtaššáka, Buzalku, Hlaváča, ani blahoslavenú sestričku Zdenku, ani tisícky iných. Pýtam sa vás: Vypadli azda títo z pamäti národa?! Akú „pamäť národa“ vám tu ktosi chce predstaviť?!

Dnes už nie je tak ľahko veriť v Ježiša Krista. Včera bolo jasné, kde je nepriateľ viery, dnes sa situácia na Slovensku mení. Zdá sa tu akési protirečenie, paradox: sedemnásť rokov máme slobodu, ale dnes je naša viera viac ohrozená ako predtým. Zdá sa, že nevieme dobre používať slobodu veriť a že nevidíme hadov v tráve okolo nás. A tí k nám hovoria nie zo stromu ako pokušiteľ v raji, ale cez moderné prostriedky; ukazujú nám vábivé jablko v lákavých farbách a rôznych formách a sľubujú raj na zemi. Dnes si vieru treba vydobyť a pestovať. Vďaka Bohu, možnosti k tomu už máte, aj keď vám na ne stále úlisnejšie siahajú. Vďaka tým, čo v minulosti trpeli za vieru, máte dnes pekný počet biskupov: bolo to radostné, keď sa mohli nedávno predstaviť Svätému Otcovi Benediktovi XVI. Máte omladené kňazstvo s priemerným vekom štyridsiatich rokov, ožil rehoľný život. Máte krásne skupiny mládeže, jestvujú aj zdravé rodiny, viacerí laici statočne si plnia svoje povinnosti v usporiadaných rodinách aj v rôznych povolaniach, málo však sa ich ešte odváži prejaviť a obhájiť svoju vieru na politickom alebo verejnom poli. Máte aj cirkevné školy, kde sa má vašim deťom zaručiť nielen zdravá strava pre rozum, ale aj dobrá výchova pre statočný život; ale aj tu sa už konajú podozrivé kroky. Máte charitu na podporu vašich biednych a trpiacich spoluobčanov; treba sa však pýtať, čo sa plánuje proti charitným zriadeniam, ktoré sú súčasťou kresťanského života.

Keď sa však pozrieme na dnešný stav viery na Slovensku, tak si musíme uvedomiť, že dostávame čiernobiely obraz. Nestranný a dobroprajný pozorovateľ, akým je pápež Benedikt XVI. nás upozornil, že naše „vzácne cyrilometodské dedičstvo, ktoré komunistický režim nedokázal zničiť,..“ je “vážne nahlodávané kvasom charakteristickým pre západné spoločnosti: konzumizmom, hedonizmom (čiže pôžitkárstvom), laicizmom, relativizmom“. Dnes namiesto kultúry ducha nastupuje pseudokultúra takzvaného „nového“ chápania človeka a spoločnosti a usporiadanie verejného a politického života „ako keby Boha nebolo“, ako keby človek žil iba z chleba a z bohatstva, ako keby len kapitál a peniaze mali právo rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé; ako keby najvyšším zákonom bolo nahrabať si čím viac a čím skôr, aj korupciou, aj klamstvom, aj poškodením iných. Zo Západu si beriete len to zlé, čo privádza práve západnú civilizáciu do úpadku. Niekto už pripravuje zákony, ktoré sú priamym útokom na rodinu, na manželstvo, na ľudský život od počatia až po prirodzenú smrť. Aj Benedikt XVI. poukázal ako na destabilizujúci faktor, ktorým je „systematický útok na manželstvo a rodinu, vedený v prostredí určitej kultúry a masmédií“. Čo sa servíruje dnes v určitých bulvároch a programoch, čo hltajú vaše deti a čo hľadajú v televízii, na internete? Nemravnosť je lákavá, je ako sladký jed, je ako droga, je však klamné pozlátko.

Treba nám teda prosiť o obnovu viery, o smelosť ju aj verejne vyznávať a brániť, o odvahu čeliť novému návalu, o chuť hľadať Ježiša Krista, lepšie ho poznať, upevniť si svoju vieru, odolávať zvodom. „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“ a „blahoslavení sú tí, čo nevideli a uverili“. Príklad Panny Márie a Alžbety nám dáva podnet aj na iné vážne zamyslenie.

Jozef kardinál Tomko spracoval M. Magda

Modlitba k Panne Márii




Ó, Mária,
Matka milosrdenstva,
opatruj nás všetkých,
aby Kristov kríž nebol zbytočný,
aby človek nezišiel z cesty dobra
a aby nestratil vedomie hriechu,
ale aby vzrastala jeho nádej v Boha,
ktorý je bohatý na milosrdenstvo,
aby z vlastnej vôle konal dobré skutky,
ktoré Boh vopred pripravil,
aby takto konal po celý život
na chválu jeho slávy. Amen.

Ján Pavol II.

Putovanie …


Pred niekoľkými dňami sme sa vrátili z jedenásťdennej púte z posvätných miest La Salette, Lurdy, Santiago de Compostela, Fatima a Montserrat. Bol to čas milostí, čas putovania, čas modlitby, čas z neba daný. Na púti si človek uvedomí niekoľko vecí. Ponúkam ich na zamyslenie.

• Kto sa rozhodol putovať, zanecháva svojich blízkych, vzdáva sa všetkých istôt, aj napriek tomu, že je poistený. Čo alebo kto je mojou istotou v živote?

• Na cestu sa berú len tie najpotrebnejšie, nevyhnutné veci. Koľko vecí mám doma a vôbec ich nepoužívam? Len ich mám.

• Na púti sme odkázaní na ľudí okolo seba a tých, ktorých stretneme. Ďakujem Bohu za ľudí, ktorých mám dennodenne pri sebe a majú ma radi?

• Cesta unavuje, pútnik je veľakrát nevyspatý, spí kdekoľvek. Uvedomujem si, že mnoho ľudí nemá strechu nad hlavou a ja každý deň spím vo svojej teplej posteli?

• Veľakrát na púti je potrebné podeliť sa, pomôcť druhému, byť trpezlivý so sebou a s druhými. Viem sa podeliť, som trpezlivý vo svojom okolí s najbližšími a aj so sebou samým?

• Počas putovania hrozí aj nebezpečenstvo, nešťastie, pútnici sa nemusia vrátiť domov. Ďakujem Bohu za každý jeden deň, ktorý mi dáva a ktorý som pekne prežil?

• Putovaním vidíme nové miesta, krásny svet. Nezovšednela mi krása, ktorá ma obklopuje, ktorá je jedinečná? Obdivujem svet okolo seba?

• Krásne na putovaní je to, že sa o niekoľko dní, ak Boh dá, vrátite domov k svojim blízkym. Tešíš sa z práce domov? Tešia sa na teba alebo sa ťa boja?

Ďakujeme Ti, Bože, za tvoju ochranu a sprevádzanie na púti po posvätných miestach, na ktorých si človek uvedomí, že celý život je cesta, ktorá má cieľ a tým si TY.

duchovný otec, Mgr. Oliver Székely

Stalo sa:


– 8. 7. – púť k Levočskej Panne Márii

– 16. – 17. 7 – privítali sme putovnú sochu P. Márie Fatimskej

– 26. – 29. 7. – opäť sme putovali k sv. Anne, v tôni ktorej prežívame celý rok. Slávnosť vyvrcholila sv. omšou v nedeľu, ktorú slávil apoštolský nuncius na Slovensku Henrich Józef Nowacki

– 28. 7. – spolu s biskupom Mons. Eduardom Kojnokom sme oslávili 25 rokov kňazstva Michala Jenču, rodáka z Ovčia

– 25. 8. – sv. omša na Sľubici; poďakovanie za 50 rokov námahy a práce nášho brata Jozefa Gregu, ktorý na česť a slávu Božiu dal postaviť kríž

– 7. 9. – začiatok druhého roku prípravy mladých na prijatie sviatosti birmovania

– 8. 9. – odpust na Doline z príležitosti sviatku Narodenia Panny Márie

• V kostole Sv. košických mučeníkov vo Fričovciach o 10:30 h sa uskutočnili kňazské rekolekcie pre Sabinovský, Prešovský, Lipanský a Bardejovský dekanát

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Ježišovo umývanie nôh učeníkom sa môže niektorým manželom zdať jednoduchým, obyčajným gestom – pre mnohých to môže byť pohoršujúce. Bezmocný a bezbranný človek prebúdza tie najkrajšie a najpozitívnejšie vlastnosti silnejších, mocnejších: vyzýva ich k súcitu, k „inteligentnej“ láske, a nie iba k citom. Tí, ktorí sú slabí, pomáhajú tým schopnejším objaviť ich ľudskosť, zanechať súperiaci svet a svoju energiu venovať službe lásky, porozumenia, spravodlivosti a pokoja. Slabí učia silných vnútorne prijať slabosti a prehry života, ktoré často skrývame za maskou.

Jedným z nebezpečenstiev dnešnej spoločnosti je fakt, že sa neprimerane zdôrazňuje potreba byť nezávislým, autonómnym a úspešným, ktoré sa dosahujú súťažením a silou. Na druhej strane existuje nebezpečie podceňovania najvnútornejšej potreby každého z nás – budovať plnohodnotné a trvalé vzťahy. Tie by sme mali pestovať nielen k Bohu, ale aj k ľuďom.

Ľudskú zrelosť dosiahneme vtedy, ak budeme svoje vzťahy prežívať hlbšie a budeme otvorenejší voči ostatným – vždy pripravení im slúžiť. Či nie sme všetci – muži aj ženy – zodpovední za budovanie sveta, v ktorom bude viac solidarity a priateľstva? Uzatváraním sa do seba udusíme svoje srdci a silu lásky, ktorá v nás drieme. Stávame sa ľahostajnými k okoliu.

To všetko vedie k obrovskej nerovnosti medzi slabými a silnými a v konečnom dôsledku k žiarlivosti, závisti a nenávisti, ba aj k vojnám. Správny a dobrý vzťah vedie k jednote, ktorá pramení z lásky a pre lásku, kde každý človek dáva a zároveň prijíma.

Rodina a manželstvo je miestom prirodzenej dôvery a rešpektu. Prináša to so sebou pokoru, otvorenosť, ale aj bezbrannosť.
Delíme sa spoločne nielen o dary a zdravie, ale aj o chudobu a svoje obmedzenia. Komunikácia medzi manželmi je živou súčasťou jednoty. Potrebujeme zdieľať svoje myšlienky, vieru, nádeje i svoje ťažkosti a obmedzenia. Ľudia sa môžu za slová, myšlienky, teórie, postavenie a moc skryť. Ale ich skutočná osobnosť vychádza na povrch skrze ich gestá, výraz tváre a spôsob, akým sú schopní otvoriť sa voči iným, voči ich potrebám a tak budovať priateľstvá.

Milovať svojho partnera neznamená v prvom rade pre neho niečo robiť; znamená to pomáhať mu objavovať vlastnú krásu jeho duše, jedinečnosť, svetlo skryté v jeho srdci a ukrytý zmysel jeho života.
Láska milovanému človekovi prináša nádej a tá zas túžbu žiť a rásť. Táto komunikácia lásky si niekedy vyžaduje slová, ale láska je skôr sprostredkovaná neverbálnymi prostriedkami – naším postojom, pohľadom, našimi gestami a úsmevom. Pamätajme, že náš partner si oveľa skôr všimne naše ochotné srdce a pocíti veľmi príjemne prejavy srdca, ako iba sľubné a prázdne slová.

Evanjelium nám odhaľuje, že Ježiš prišiel zmeniť naše srdcia. Umývanie nôh odhaľuje, ako Ježiš vedie svojich učeníkov k tomu, aby ich služba a láska vychádzali zvnútra. Priateľstvo a vzťah, ktorý v sebe ukrýva – umývanie nôh – spôsob, ktorým sa vyjadruje láska a úcta voči inému človekovi – je prejavom tej najkrajšej lásky oboch manželov. Pri „umývaní nôh“ prebieha najdôležitejšia a základná komunikácia na úrovni dotyku, prítomnosti a neverbálnej komunikácie. Pri „umývaní nôh“, keď je láska prijímaná a dávaná, dôvera a pokoj otvárajú srdce, ktoré prežiari tvár i celé telo. Ak je naše telo naozaj miestom, kde prebýva Boh, ak je svätou zemou, malo by to ovplyvniť všetky naše vzťahy. Keď sa stretávame s ľuďmi, keď sa ich dotýkame, mali by sme to robiť s omnoho väčšou úctou, veď ich život je posvätný, teda aj život môjho partnera!!! Uvedomujeme si to ?!

Keď Ježiš umýval učeníkom nohy a prikázal im, aby robili podobne, ukázal nám, aké je dôležité stretávať blížnych, dotýkať sa navzájom jednoducho, s citom a nesmiernou úctou, pretože každý človek je vzácny, a o to viac náš životný partner!!!

ODPUSTENIE DÁVA ŽIVOT OBOM PARTNEROM:

Vo Svätom písme voda symbolizuje život a odpustenie. Voda čistí, umýva, osviežuje a dáva život. Bez vody niet života. Zem sa mení na púšť a život na smrť.

ODPUSTIŤ znamená darovať život, odstrániť prekážky, ktoré stoja v ceste nášmu priateľstvu a jednote – sú to vnútorné a psychické múry, ktoré nám v manželstve bránia vzájomnému dialógu, úprimnej a otvorenej komunikácii.

Odpustiť znamená už viac druhých nesúdiť a neposudzovať. Odpustenie láme komunikačné bariéry a dovoľuje nám povedať: „Vážim si ťa takého, aký si, milujem ťa a chcem, aby si žil po mojom boku.“ Uvažujme teda: nie je umývanie nôh prototypom sviatosti zmierenia, v ktorej Ježiš dal kňazom moc odpúšťať hriechy? Nohy sú symbolom postavenia a niekedy aj moci. V niektorých kultúrach si ľudia navzájom bozkávajú nohy na znak úcty a poslušnosti. Ježiš umyl nohy učeníkom, aby očistil ich túžbu po moci a sláve a aby ich obmyl od sklonu zneužívať moc. Bez nôh sa sami nepohneme. Sv. Bernard hovorí, že „chodidlá predstavujú túžby a želania našej duše“, ktorými sú nežnosť a láska. To potvrdzuje, že „sviatosť“ umývania nôh nám naznačuje odpustenie našich každodenných hriechov.

Všetci sme hlboko zranení v našej schopnosti vytvárať vzťahy a milovať. Bojíme sa iných ľudí a zvlášť sme vystrašení z inakosti. Usilujeme sa skôr druhých ovládať, čím ich zraňujeme, šliapeme po ich slobode. Preto Ježiš svojím skutkom – umývania nôh – odpúšťa svojim priateľom nedostatok súcitu, láskavosti a lásky k ostatným ľuďom; a to isté ukazuje aj nám, manželom. Týmto gestom chce povedať: „Milujem ťa takého, aký si.“ Ježiš nás chce úkonom umývania nôh vyzvať, aby sme moc uplatňovali s pokorou ako službu.

Niekedy autorita partnera predstavuje iba silu. Ak máme v rukách moc, začneme všetko a všetkých organizovať a prestávame byť citliví k najbližším. Preto sa učme od Ježiša – navzájom si umývať nohy.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Ohlášky

Dárius JENČA, syn Marcela a Zdeny rod. Pribulovej, bývajúci vo Finticiach a Zuzana NEHYLOVÁ, dcéra Františka a Ivety rod. Fedorovej, bývajúca vo Víťaze sa ohlasujú 9. 9., 16. 9., 23. 9. 2007.

Jaroslav GREJTÁK, syn Jaroslava a Marty rod. Hatalovej, bývajúci v Malom Šariši a Anna STAHOVCOVÁ, dcéra Štefana a Žofie rod. Januvovej, bývajúca vo Víťaze sa ohlasujú 9. 9., 16. 9., 23. 9. 2007.

-re-

Výchova sebavýchovou

V minulej časti sme sa dozvedeli, aké dôležité je pozorovať výraz svojho dieťaťa.


Hlavná myšlienka: Sú dve situácie, v ktorých by sme plačúce a nešťastné dieťa nemali utešovať: keď to samé nechce (ale môžeme to skúsiť zas po určitom čase) a keď
je rodič taký zúrivý, že dieťaťu nemôže v tomto stave poskytnúť útechu.

Vziať dieťa na ruky alebo do lona, dať mu božtek, pohladkať ho, to je tak isto dôležité ako piť a jesť.

Poznáte to? Začína to plačom. Na rozdiel od sveta nás dospelých platí pre deti každého veku: kto reve, má pravdu. A čím hlasnejšie, tým lepšie. Nie preto, že by to bolo zdravé, ale preto, lebo to rodičov prinúti niečo podniknúť. Dieťa nikdy neplače bez dôvodu. V každom veku to znamená: „Mami, tati, spravte niečo, hýbte sa, potrebujem vás.“ Často nevieme hneď prísť na to, prečo dieťa plače, je však potrebné ho utešiť.

Bábätká: Nechať dieťa dlhšie plakať je barbarské (je jedno, koľko má dní, týždňov či mesiacov) a obzvlášť to platí pre bábätká. Deväť mesiacov bolo v spojení s matkou a tak to má byť aj po pôrode. Je správne, ak sa deti nosia, vezmú sa do postele, reaguje sa na ich plač.

Deti do troch rokov: Môže plakať, lebo sa nudí. Malé dieťa a domácnosť? Tu platí: stratiť čas znamená získať ho. Keď je dieťa zapojené do každodenného chodu domácnosti, vráti sa nám to naspäť. Treba na to trochu trpezlivosti. Je dôležité, aby deti necítili, že sú svojim rodičom na obtiaž.

V maminej posteli: Tam je jednoducho tak dobre ako nikde inde. A netreba mať strach, že ak sa dieťa vezme do postele, bude rozmaznané a už nikdy ho odtiaľ nik nedostane.

Odmietnutie utešovania zväčšuje bolesť: „Také veľké dieťa neplače“, „Chlapci neplačú …“. Tieto a podobné „múdrosti“ nie sú zriedkavé. Keď je dieťa naozaj veľké, aby neplakalo, tak už neplače. Plačúce dieťa by malo byť vzaté do náručia. Vetám typu „Nie je to vôbec také zlé“ by sme sa mali vyhýbať. „To bude zase dobré“ je oveľa lepšie.

Neľutovať: Keď rodičia pri každom malom pošmyknutí sa dieťa ľutujú a robia si starosti, len to zhorší situáciu. Najlepšie je zostať pokojný, utíšiť dieťa, niečím ho zaujať. Ak si dieťa ublíži a nevie, či má plakať, je dobré usmiať sa naň. To ho uistí, že všetko je v poriadku. Dieťa netreba neustále upozorňovať, že spadne, lebo by naozaj spadlo.

Dieťa je bez príčiny uplakané alebo plače veľmi nahlas: Príčinou sú často utešovanie ľutovaním, odmietnutie utešovania – „nemám čas“ alebo časté upozorňovanie. Keď nevieme, prečo dieťa často plače, skúsme ho pomaznať, ak aj dieťa chce. Nie v prítomnosti iného dieťaťa, iba ak obe naraz. Tiež nie je správne maznať sa s cudzím dieťaťom v prítomnosti vlastného.

Ak je dieťa veľmi uplakané, príčinou môže byť bolesť alebo choroba. Treba navštíviť lekára.

Neutešovať, keď dieťa nechce. Ale môžeme to skúsiť neskôr. Nechať ho samé s jeho starosťami nie je priateľské.

Utešovanie malého dieťaťa by sa malo stať našou vnútornou potrebou. Avšak utešovanie v stave zúrivosti deti zneisťuje, ak sa to opakuje.

Skôr ako sa nahneváme na svoje plačúce, nervózne dieťa, presvedčme sa, či jeho nepokoj nepramení z únavy, hladu, ospalosti. Lebo ak áno a my odstránime tieto príčiny, dieťa sa ukľudní. Ak nechceme alebo nemôžeme, tak dieťa netíšme. Pretvarovanie sa nie je dobré, dieťa to cíti.

Ak má dieťa spokojný výraz tváre a málo plače, s veľkou pravdepodobnosťou s ním zaobchádzame správne. Ale aj keď dieťa veľa plače, nemalo by nás to znepokojovať. S veľkou dávkou pozornosti sa dá všetko zase do poriadku.

Na záver postreh jednej mamičky:
„Takto to u nás funguje od narodenia. Malá nikdy neplakala bez povšimnutia. Keď bola hladná, jedla, keď som nevedela dôvod, tak som ju varovala ako dlho chcela. Bola na mne veľmi naviazaná a tak prvé tri mesiace vyzerali tak, že sme boli stále spolu. Spávala na rukách. A teraz si myslím, že to bola tá najlepšia investícia do dcérky. Samozrejme, veľa záleží aj na povahových vlastnostiach, ale myslím si, že aj vďaka tomuto blízkemu kontaktu, ktorý sme spolu mali a doteraz máme, vďaka tomu, že nikdy nemala pocit, že je opustená, že si ju nikto nevšíma, je teraz taká veselá, spokojná, zvedavá a všetečná.“

Chrumka