Protivné mamy


Jedného dňa, keď moje deti budú dosť staré, aby pochopili logiku, podľa ktorej postupuje rodič, poviem im, ako mne povedala moja protivná mama:

„Milovala som ťa dosť na to, aby som sa mohla opýtať, kam ideš, s kým a kedy sa vrátiš.

Milovala som ťa dosť na to, aby som bola ticho a nechala ťa samého zistiť, že tvoj nový najlepší priateľ je podlízavec.

Milovala som ťa dosť na to, aby som nad tebou stála dve hodiny, kým si upratoval izbu, čo inak normálne trvá 15 minút.

Milovala som ťa dosť na to, aby som ti dovolila vidieť môj hnev, sklamanie a slzy v očiach. Deti musia vedieť, že ich rodičia nie sú dokonalí!

Milovala som ťa dosť na to, aby som ťa donútila vziať zodpovednosť za svoje činy, aj keď trest bol taký krutý, že mi skoro zlomil srdce.

Ale hlavne, milovala som ťa dosť na to, aby som ti povedala NIE, aj keď som vedela, že ma za to budeš nenávidieť.

To boli tie najťažšie boje zo všetkých. Som rada, že som ich vyhrala, pretože na konci si vyhral aj ty. A jedného dňa, keď tvoje deti budú dosť staré na to, aby pochopili logiku rodiča, aj ty im toto vyrozprávaš.“

Tak čo, bola tvoja mama protivná? Moja teda bola. Mali sme najprotivnejšiu mamu na celom svete!

Kým iné deti mali na raňajky cukríky, my sme jedli vločky, vajcia a chlieb! Keď iní mali keksy a pepsi na obed, my sme mali sendvič. A môžeš si domyslieť, že naša mama nám varila večeru úplne inú než mali ostatné deti!

Mama VŽDY musela vedieť, kde sme. Ako keby sme boli väzni vo väzení. Musela poznať našich priateľov a musela vedieť, čo s nimi robíme. Keď sme povedali, že sa vrátime o hodinu, žiadala, aby sme boli doma o hodinu. Mohli sme prísť aj skôr, ale nikdy nie neskôr!

Hanbili sme sa to priznať, ale dokonca si dovolila porušiť zákon o práci detí tým, že sme museli pracovať!! Museli sme umývať riad, ustielať si postele, naučiť sa variť, vysávať, prať, vynášať smeti a iné podobné kruté práce. Myslím, že keď v noci ležala v posteli, rozmýšľala, aké práce pre nás ešte vymyslí.

Vždy žiadala, aby sme hovorili pravdu. Celú pravdu a nič iné, len pravdu. Kým sme vyrástli na tínedžerov, dokázala nám čítať myšlienky a mala oči aj vzadu. Vtedy sme mali už fakt ťažký život!

Mama nedovolila, aby nám priatelia zvonili zdola, ale museli prísť až ku dverám, aby ich spoznala. Kým iní randili už v 12 či 13, my sme museli čakať až do 16.
Kvôli našej mame sme zmeškali veľa vecí, ktoré zakúsili iné deti. My sme nikdy neboli pristihnutí pri krádeži, vandalizme alebo zavretí za nejaký zločin. To všetko bola jej vina.

Kvôli našej mame sme opustili domov ako vzdelaní, čestní dospelí. A snažíme sa byť rovnako protivní rodičia ako bola naša mama.

Myslím, že dnešný svet je hore nohami.

Jednoducho nie je dosť protivných mám!

-re-

Ahoj deti!

„Keby nebo vyslyšalo detské modlitby, nezostal by nažive ani jeden učiteľ.“ Cha-cha. Ešteže v tej myšlienke sa nepíše o učiteľkách … Ale teraz vážne. Neverím, že nikto z vás si nespomenie na učiteľa (alebo učiteľku), ktorému ste podarovali papierové srdiečko či obyčajný úsmev. Mne nestačí ani mojich desať prstov, aby som ich vymenovala. Akokoľvek, vždy zostane v mojich lepších spomienkach na školu meno pani učiteľky Uličnej z Víťaza, ktorá už, žiaľ, nie je medzi nami. Jej milý úsmev, chápavé orieškovohnedé oči, nezištná pomoc pri malých i veľkých problémoch a hlavne, veľká láska k deťom …, na to sa nedá zabudnúť.

Je začiatok školského roka a každý má možnosť využiť tento čas na spoznávanie ďalších zákutí ľudskej múdrosti, na rozvíjanie svojich talentov, stretávanie sa so spolužiakmi a učiteľmi pri rôznych príležitostiach. Prajem vám veľa odvahy, chuti objavovať a otvorené srdce aj oči, aby ste úspešne naštartovali svoju školskú kariéru.

7 tipov ako prežiť školský rok

1. Raňajkuj. Dopraj si chutné a zdravé raňajky. Budeš pozornejší a aktívnejší.

2. Oddychuj. Mal by si v noci spať aspoň 8 hodín. Neuč sa dlho do noci. Ospalý v škole toho veľa nenarobíš.

3. Plánuj. Na vyučovanie prichádzaj načas. Zapíš si do kalendára dôležité termíny – prázdniny, testy, písomky. Zopakuj si učivo na konci tematického celku alebo lekcie.

4. Nezaostávaj. Ak niečomu nerozumieš, pýtaj sa priamo na hodine alebo požiadaj učiteľa, či spolužiaka o pomoc po vyučovaní. Domáce úlohy si píš vždy.

5. Sústreď sa. Pozorne počúvaj na hodine, píš si poznámky a pýtaj sa.

6. Rozvíjaj sa. Zapíš sa na krúžok, v ktorom budeš rozvíjať svoj talent. Jeden alebo dva krúžky bohato stačia.

7. Vyhýbaj sa problémom. Pozornosť sa dá získať aj dobrým skutkom.

Stanislava Kolářová, Víťaz

Žijú medzi nami

Po prázdninovom období, milí čitatelia, chcem vám priblížiť, ako sa pán František Čech dostal k prímeniu Hanák.


V našej obci bolo aj je veľa priezvísk ako sú Čech, Novotný, Jenča, preto bolo potrebné aj cudzím ľuďom pomôcť a uviesť ich na správnu adresu pri hľadaní a požiadaní o ošetrenie. Tu pána Františka napadla spásonosná myšlienka: vedel, že pradedo po jeho prvej manželke mal priezvisko Hanák, tak si povedal: „Takéto priezvisko v obci niet, preto si ho zvolím za prímenie.“ Nápad bol dobrý, ľudia si naň rýchle zvykli a pod týmto prímením ho skôr vyhľadali. Je potešujúce, že sa za toto prímenie nehanbil, ba čo viac, dal si ho vytesať na svoj náhrobný pomník. A tak ľudia si spomenú, že to bol človek, ktorý rád ľuďom pomáhal, na ktorého si ľudia iba v tom najlepšom spomínajú ako napr. Marinka Bednárová, rod. Forišová.

Priblížim vám príbeh, ktorý sa stal pred mnohými rokmi. Tento príbeh pánu Františkovi utkvel hlboko v jeho pamäti. Ako to všetko bolo a čo sa odohralo? Najprv si priblížime slová spomínanej Marinky.

Mala iba päť rokov, keď dnes už s nebohým otcom išli do lesa po drevo, ktoré bolo nachystané v lese Dubie. Bolo to iba na skok od ich domu. A tu sa odohrala príhoda, ktorá by ich ani v sne nenapadla. Drevo rodičia nakladali na voz, keď tu znenazdajky sa voz, ktorý bol nad ich stanovišťom pohol, narazil do ich ešte nenaloženého voza a prevrátil sa. A tak sa malá Marinka ocitla pod neuloženým drevom. Rodičia volali o pomoc, zbehli sa občania, ktorí boli nablízku a zistili, že Marinka je pod vozom. Samozrejme, že ľudia začali s vyprosťovacími prácami, aby dieťa vyslobodili. Dieťa nakoniec vyprostili spod hŕby dreva, avšak zistili, že malé dieťa má nevládnu pravú nožičku. Marinka dodnes pevne verí, že jej ju zachránil anjel strážny. A tak nastala ďalšia etapa jej uzdravenia. Bolo potrebné dieťaťu poskytnúť pomoc, kde inde ako u Hanáka. Pán František chcel dieťaťu pomôcť, využil všetky svoje schopnosti a dal všetky kostičky do pôvodného stavu. Miesto zlomeniny uviazal do lipovej kôry, ktorá slúžila ako dlaha. Samozrejme, malú pacientku navštevoval v časových intervaloch, aby nožičku obzeral, neskôr masíroval, čiže začal prevádzať jej rehabilitáciu. Dievčatko ležalo plné tri mesiace, kým končatina nebola schopná udržiavať váhu detského telíčka.

Tu sa príbeh nekončí. O celú vec sa začala zaujímať vtedajšia štátna bezpečnosť a František mal problémy. Avšak pacientkin otec sa zachoval chlapsky, Františka pred štátnou bezpečnosťou začal obhajovať a tymto bol spis na určitý čas uložený do trezoru. Po určitom čase už v jarných mesiacoch išla Marinka s otcom na pole. Na rázcestí Bolčka a Zamostka ich stretli policajti a zaujímali sa u otca, či dieťa žije. Keď otec ukázal na svoju dcérku, nechceli uveriť, aké je dieťa zdravé a plné elánu pre ďalší život.

A čo na to hovorí dnes už babka Marinka Bednárová? Ďakuje Bohu a svojmu anjelovi strážcovi, že stal pri nej a taktiež pánu Čechovi-Hanákovi, že ju vtedy zachránil. Dodnes necíti žiadnu bolesť ani pri zmene počasia, kedy sú také poranenia na zmeny veľmi citlivé a bolestivé.

V budúcom čísle vám priblížim ďalšie príbehy.

Imrich Jenča, Víťaz

Milosrdenstvo Božie je nekonečné

Keď mi kňaz povedal, aby som napísala svoje svedectvo, netušila som, že to bude také ťažké. Prosila som Pána Boha, aby mi pomohol čo najvernejšie opísať to, čo som prežila, pretože po celý čas tejto skúšky stál pri mne.


Pochádzam z rodiny, v ktorej nám rodičia nezakazovali chodiť do kostola, ale ani nás k tomu nenútili. Rodičia do kostola nechodili, ale cítila som, že mama v hĺbke svojho srdca prechováva vieru v Boha. Veľakrát som ju počula ako sa modlí a prosí ho o pomoc. Ja osobne som chodila do kostola na Vianoce a Veľkú noc. Niekedy som išla aj v priebehu roka, keď som sa chcela pomodliť a poprosiť o pomoc, keď mi bolo ťažko. Vydala som sa, narodili sa deti, prišli bežné rodinné starosti, ktoré neobchádzajú žiadnu rodinu. V takýchto situáciách mi nebolo ľahko, hlavne preto, že som sa nemala o koho oprieť, nemala som kde čerpať silu, aby sa mi splnilo prianie byť dobrou matkou a manželkou. Napriek tomu, že mám chápavého manžela, rodičov a súrodencov, ktorí ma majú veľmi radi, cítila som v duši prázdnotu, ktorá sa stále zväčšovala. Vedela som, že mi čosi chýba. Cítila som nepokoj.

Moje známe mi radili, aby som posilnila svoje „ja“. Začala som študovať knihy, ktoré ma od Boha vzďaľovali, ale ja som si to neuvedomovala. Vykladala som karty, urobila som kurz Reiki. Ani neviem, kde sa to vo mne vzalo: začala som presadzovať názor – Boh áno, Cirkev nie.

Môj syn mi v tom čase vravel: „Mamka, nerob tie veci, ja sa o Teba bojím. Pani katechétka vravela, že je to nebezpečné.“ Ja som mu odpovedala: „Neboj sa, mám to všetko pod kontrolou.“ O všetkom, čo som robila, som bola presvedčená, že robím dobre, a predsa pokoj neprichádzal. Pridružili sa rodinné a finančné problémy. Klamne som si namýšľala, že všetko zvládnem a neprestajne som si opakovala formulky z kníh o pozitívnom myslení. Ale nepomáhalo to. Pridružili sa aj zdravotné problémy. Po psychickej stránke som letela šialenou rýchlosťou z kopca. Pochopila som, že sama tú situáciu nezvládnem. Pri jednej návšteve lekárky som sa zosypala a s plačom som jej povedala, aké ma opantalo zúfalstvo, úzkosť a nepokoj. Naša pani doktorka je taká dobrá, že keď ju chorý uvidí, v tej chvíli od neho polovica choroby utečie. Veľmi dobre mi poradila. Povedala mi: „Vierka, mám manžela, štyri deti. Pochovala som rodičov, brata, denne ošetrím množstvo ľudí. Keby som to všetko robila bez Boha v srdci, nezvládla by som to. A preto, najprv Boh a potom všetko ostatné.

Keď som od nej odchádzala tá veta mi neustále vŕtala v hlave: Najprv Boh a potom všetko ostatné. Začala som nad sebou uvažovať a položila som si otázku: Na ktorom mieste v Tvojom živote je Boh? A bol ďaleko, veľmi ďaleko.

Napriek tomu, že som pred ním utekala, cítila som, že on je v mojom trápení posledná nádej. Chcela som ho urýchlene vsunúť na prvé miesto, ako mi radila pani doktorka. Ale ako? Kúpila som si obrázky Ježišovo a Máriino srdce a začala som sa úpenlivo modliť a prosiť Boha, aby ma prijal pod svoju ochranu. Nepokoj sa stále zväčšoval. Chodila som sama na prechádzky, aby som sa mohla vyplakať a modliť sa k Ježišovi a Márii. Nechcela som, aby deti alebo manžel vedeli, čo sa so mnou deje. Neskôr so mnou na večerné stretnutia s Ježišom a Máriou chodila staršia sestra. V tej chvíli mi nikto nebol taký blízky. Cítila som, aj keď mi to nepovedala, že aj ona prežila svoje veľké trápenie.

Až neskôr som pochopila, že naše vlastné trápenie je potrebné na to, aby sme vedeli pochopiť trápenie iných. Na Veľký piatok sme išli s manželom do kostola, slzy mi bez vzlykov začali tiecť dolu tvárou a ja som vtedy pochopila, že Veľká noc nie je len požehnanie jedál a šibačka, ale čosi úplne iné. V tej chvíli akoby mi niekto poodhalil závoj a ja som vedela, v čom spočíva tajomstvo Veľkej noci. Napriek tomu, že som sa modlila a prosila Pána Boha o pomoc, moje zúfalstvo sa neustále prehlbovalo.

Po Veľkej noci som sa dostala do takého stavu, že som prestala komunikovať s manželom aj s deťmi. Cítila som absolútnu opustenosť a stratila som zmysel života. Mala som pocit, že Boh, moja posledná nádej ma opustil. Manžel prišiel ku mne a vravel: „Rob niečo, nemôžeš predsa do konca života sedieť a pozerať sa na jedno miesto.“

(pokračovanie v budúcom čísle)

Bohuznáma

Drahá pani Františka Jurčišinová,


Drahá pani
Františka Jurčišinová,
bol 13. jún 2007, keď ste sa chceli pred sv. omšou pomodliť sv. ruženec s úmyslom poďakovať sa Panne Márii za kňaza Vladimíra Čecha, ktorý slávil ďakovnú sv. omšu za 25 rokov kňazstva. Cítili ste sa už veľmi chorá, no Vaša služba Bohu a Panne Márii bola silnejšia ako choroba. Po návšteve u lekára predsa ste sa museli, keď aj možno s bolesťou v srdci, zo zdravotných dôvodov rozlúčiť sa s touto službou. Plných 33 rokov ste pomáhali Panne Márii zachraňovať duše. Nespočetné množstvo rôznych úmyslov od nás veriacich pred každou modlitbou nám pomáhalo prekonávať ťažkosti, choroby, úmrtia našich farníkov. Len sám Otec Nebeský vie, čoho všetkého ste sa museli zriecť, len aby ste sa načas začali modliť. Veríme, že to bol Pán Ježiš na príhovor našej Nebeskej Matky Panny Márie, ktorý Vám dával silu prekonať statočne túto chorobu. V mene ružencového bratstva – horliteľov a jeho členov – chcem sa Vám z úprimného srdca za túto službu v kostole poďakovať. Prajeme Vám a v modlitbách vyprosujeme pevné zdravie, hojnosť Božích milostí, aby ste ešte mnoho rokov boli medzi nami veriacimi z Víťaza.

Pán Boh Vám zaplať!

Emília Uličná, Víťaz

Boli sme pri tom

V jednej slovenskej ľudovej piesni sa spieva: „Čože je to päťdesiatka“, preto by som vám, mladí priatelia, chcel priblížiť človeka, ktorý sa v týchto dňoch dožíva päťdesiatky, nie vekom, ale prácou, ktorú má veľmi rád a zasvätil jej svoj život. Kto by to mohol byť, ak nie Jožko Grega.


Ale poďme od začiatku. Už ako malý chlapec mal veľmi rád zvieratá. Jeho rodičia vlastnili kone, kravy a iné druhy poľnohospodárskych zvierat. Po základnej škole v rodnej obci nastúpil na meštiansku do Širokého. Ako najstarší syn sa chcel venovať výlučne poľnohospodárstvu.

Aj po založení družstva neodišiel do fabriky, ale zostal verný svojmu koníčku. Zo začiatku pracoval ako šofér, ale bola to práca s mŕtvym inventárom. On mal rád živé tvory, zvieratá. Začal sa venovať paseniu jalovíc v obci Dúbrava z druhej strany Braniska. Bola to práca iba v letných mesiacoch a preto v zime sa zamestnal ako sanitár v blízkej nemocnici Krompachy na chirurgickom oddelení. A tu si pripomenieme jeho malú príhodu, aj keď nebola len jedna. Keď sa pohyboval po oddelení, zbadal ho malý pacient, pri ktorom bola jeho mamička a hovorí jej: „Mama, to je ten pán doktor, čo u nás pasie jalovinu.“ Mama sa iba pousmiala, ale bola ticho. Nuž aj takého zážitky mal Jožko v živote.

A čo bolo v spomínaný deň najzaujímavejšie? Konala sa tam slávnostná sv. omša, ktorú celebroval náš duchovný otec Oliver. Tak ako pred pár dňami aj tu pripomenul, aký je dobrý človek, ako aj v týchto pustatinách bol naklonený k Bohu. Spomínaný obrad bol na mieste, kde dal Jožko postaviť kamenný kríž so železnou ohradou. Skladá sa z piatich základných častí, na ktorom je pripevnené umučenie Ježiša Krista. Neviem, či ste si, priatelia, ktorí ste tam boli, všimli, že smer kríža a samotné umučenie je nasmerované na náš chrám sv. Jozefa a na rodný Jozefov dom. Účasť bola úctyhodná, veď nás bolo okolo 220 – 250 veriacich. Spolu s oslávencom sme aj my cítili jeho radosť; pri slovách duchovného otca sa mu tisli slzy do očí.

Po príchode na miesto ma upútalo, že hlava Ježišova spočíva na jeho pravom ramene. V našom kostole, keď si všimnete mozaiku kríža za oltárom v okne, Ježišova hlava je naklonená dopredu. Aj maľba pri bočnom oltári, kde Ježišova matka stojí pod krížom, je naklonená dopredu. Tento fakt ma natoľko upútal, že keď som si všímal, z každej strany bolo cítiť Ježišovo utrpenie a jeho smerovanie do budúcna ako symbol vytrvalosti.

Zaujímavá bola aj pevná ohrada okolo kríža – takí pevní by sme mali byť vo viere. Aj kvet, ktorý sa nachádzal za ohradou, pripomínal 50 rokov Jozefovej tŕnistej cesty na spomínaných miestach. Neboli sme tam iba Víťazania, ale aj veriaci z Dúbravy, Vojkoviec, Širokého a mnohí ďalší.

Jožko, prajeme Ti pevné zdravie, veľa pracovného elánu a zároveň ďakujeme za tvoje pohostenie, ktoré si nám všetkým pripravil. Ešte raz, vďaka!

Imrich Jenča, Víťaz

Kto si, Panna Mária z Fatimy?

4. augusta 2007 sa pod hlavičkou veriacich z dekanátu Sabinov konala v Obišovciach fatimská sobota formou večeradla.Aby sme sa na toto večeradlo duchovne lepšie pripravili, putovala socha Panny Márie Fatimskej po jednotlivých farnostiach.Do našej farnosti socha doputovala 16. júla z blízkej farnosti Lipovce. Odovzdaniu a prijatiu sochy vysluhovali horliteľky Ružencových bratstiev p. Kundriková z Lipoviec a p. Uličná z Víťaza. Poďakovanie patrí aj našim duchovným otcom – Oliverovi Székelymu, ktorý bol za prijatie tejto požehnanej sochy v našej farnosti a Ladislavovi Francovi, ktorý sochu sprevádzal po celý čas jej prítomnosti.


Tento rok uplynulo 90 rokov od zjavení v portugalskej dedinke Fatima. Panna Mária sa zjavila 13. mája 1917 trom deťom, aby zvestovala posolstvo pokánia a návratu k Bohu. Fatima vyvolala istý údiv, pretože prostredníctvom jednoduchých detí – Hyacinty, Františka a Lucie – hovorí Mária o budúcnosti sveta. Povedala im, aby na to isté miesto prišli vždy trinásteho dňa v mesiaci – od mája do októbra. Predpovedala veľkú skúšku viery, utrpenie a prenasledovanie Cirkvi, no dala prísľub: „Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí.“ Pri poslednom zjavení avízovala prisľúbené znamenie: veľký slnečný zázrak, ktorý videlo 70 tisíc prítomných. V ten deň bolo pochmúrne počasie, veľmi pršalo. Odrazu sa roztrhli mračná a uvoľnil sa veľký kus modrej oblohy, slnko žiarilo, začalo sa chvieť a kolísať, trhavo sa pohybovalo na ľavú aj pravú stranu a napokon sa veľkou rýchlosťou otáčalo okolo svojej osi ako ohnivé koleso, vystreľujúc zo seba farebné lúče. Na okamih sa zastavilo, potom sa jeho tanec začal znovu. Zrazu mali všetci pocit, že slnko padá z oblohy a rúti sa k zemi. Ľudia sa vrhali do blata a modlili sa na kolenách. Tento úkaz trval približne dvanásť minút a bol pozorovaný v okruhu 40 kilometrov. Biskup z Leire o tom píše: „Slnečný úkaz z 13. októbra 1917 … bol pre všetkých najúžasnejším zážitkom. Desaťtisíce ľudí sa stalo očitými svedkami tohto posledného zjavenia … Tento úkaz nebol prirodzený.“ V októbri 1930 boli zjavenia vo Fatime uznané ako neprotirečiace sa viere a bol potvrdený ich verejný kult. Mariánski ctitelia zhotovili verný duplikát originálu sošky, ktorá sa nachádza v kaplnke zjavenia v blízkosti baziliky vo Fatime. V roku 1947 bola vysvätená a svoje posolstvo šíri po celom svete od roku 1960.

Ako je známe, aj Sv. Otec Ján Pavol II. bol mariánskym pápežom a veril, že práve ona mu zachránila život, keď Ali Agča 13. mája 1981 (deň zjavenia – dátum, ktorý pápež nepokladal za náhodný) na Námestí sv. Petra v Ríme vystrelil. Aj toto bolo obsahom tzv. troch fatimských proroctiev. V tejto časti zverejnenej iba pred siedmimi rokmi bola vízia „biskupa oblečeného v bielom“, ktorý padá „ako mŕtvy“ pod výstrelom zbraní. Presne rok po atentáte sa prichádza osobne poďakovať do Fatimy a symbolicky vkladá guľku, ktorou bol zasiahnutý, do korunky fatimskej sochy. Doslova povedal: „Jej materinská ruka riadila dráhu guľky“. V roku Veľkého jubilea odovzdal svoj pápežský prsteň Fatimskej Panne Márii a týmto gestom jej vlastne odovzdal celý svoj požehnaný pontifikát. Je to vážna vec, keď takto koná hlava Cirkvi, čím uznáva Fatimu ako veľké znamenie pre dnešné časy.

V našej farnosti sme Fatimskú sochu Panny Márie privítali 16. júla o 18:00 pred svätou omšou, ktorú celebroval duchovný otec Ladislav Franc. V homílii pripomenul a zdôraznil, akú máme milosť privítať sochu práve na sviatok Škapuliarskej Panny Márie. Nasledujúci milostiplný deň sme prežívali v duchu, ktorého mottom bolo heslo Sv. Otca Jána Pavla II. „TOTUS TUUS! – Celý Tvoj, Mária!“ Hlavná horliteľka Ružencového bratstva p. Emília Uličná pripravila celodenný program, ktorý sa začínal už o 8:00 h modlitbou radostného ruženca. Horlitelia jednotlivých ruží sa postarali o to, aby socha Panny Márie nebola ani na chvíľu sama. Každý ruženec, ktorý sa modlili členovia Ružencového bratstva, mal iný úmysel. O 12:00 h to bol ruženec svetla pri vyloženej Sviatosti Oltárnej. Aj túto dobu, ktorú práve žijeme, predpovedala Mária už vo Fatime, keď povedala, že „Ježiš bude vo svätostánku obklopený prázdnotou, opustenosťou a nevďakom“. Predpovedala to pomocou anjela, ktorý sa zjavil deťom a naučil ich túto modlitbu, určenú aj nám: „Najsvätejšia Trojica, Otec, Syn a Duch Svätý, s hlbokou úctou sa ti klaniam a obetujem ti najsvätejšie telo, krv, dušu a božstvo nášho Pána Ježiša Krista, prítomného vo všetkých svätostánkoch sveta, na odprosenie všetkých urážok, ktoré sa ti dostávajú.“ My veríme, že Pán Ježiš počas celého dňa v našom chráme nebol obklopený ani prázdnotou ani opustenosťou a práve kvôli tým našim nevďakom sme prichádzali pred Neho a jeho Matku so svojimi individuálnymi modlitbami. Milostiplný deň sme zakončili slávnostným ružencom formou večeradla a sv. omšou. Po sv. omši duchovný otec veľmi úprimne vyjadril spokojnosť a nadšenie z prežitého dňa. S týmto hrejivým pocitom a so sochou Panny Márie, ktorú niesli krojované dievčatá, sa putovalo do filiálnej obce. Veriaci z Ovčia nás už čakali na polceste, kde sme sa spevom a úprimnými slovami p. Uličnej so sochou Panny Márie rozlúčili.

Zavŕšením celého putovania bola už spomínaná fatimská sobota formou večeradla 4. augusta 2007 v Obišovciach, na ktorej sme mali účasť spolu s našim duchovným otcom Oliverom a veriacimi z Ovčia. Program začal o 9:00 h, ktorý kontemplatívnymi textami a spevom spestrili veriaci zo Širokého. Slávnostná sv. omša sa konala o 10:00 h, ktorú celebroval košický arcibiskup metropolita Mons. Alojz Tkáč. Aj keď počasie nebolo práve najteplejšie, väčšiu pozornosť si vyžadovali arcibiskupove slová (ktoré čerpal z návštevy biskupov v Ríme Ad limina apostolorum, čiže z návštevy pri hroboch apoštolov) o konzumizme, hedonizme (vyhýbanie sa utrpeniu), laicizme a relativizme ako nebezpečných faktoroch dnešnej spoločnosti. V tejto súvislosti apeloval na hodnoty manželstva a rodiny, upozornil na vážnosť duchovných povolaní a ich neľahkú cestu. Cez život a vieru Panny Márie poukázal na to, ako žijeme my a aká je naša viera dnes. Vyzdvihol úctu k Márii, ktorou sme my Slováci známi a ktorú jej prejavujeme aj v chrámových mariánskych piesňach.

Mária pozýva každého z nás, či už viac alebo menej veriaceho, k zamysleniu. Vzdať sa jej alebo poprieť jej prítomnosť by znamenalo zriecť sa časti, ktorá reprodukuje celok dejín spásy. Svojím príkladom viery sa nás stále snaží viesť ku živému kontaktu s Ježišom, ktorý skrze ňu zostúpil k nám. Koniec-koncov, nikto priamo ani nepriamo nemôže zabrániť tomu, aby ju vo svojom živote stretol.

spracovala Lenka Stašíková, Víťaz

ROZHOVOR

V pondelok 9. júla tohto roku navštívil o. kardinál Jozef Tomko hrob svojho gymnaziálneho profesora Štefana Hlaváča (1903-1983).
Kňaz, profesor je pochovaný v našej dekanátnej farnosti Hermanovce, kde pôsobil ako správca farnosti v období rokov 1959 – 1983.
Využili sme túto vzácnu príležitosť a položili sme o. kardinálovi niekoľko otázok.


1. Ako vyzerá deň kardinála vo Vatikáne?

Deň kardinála je ako každý všedný deň. Mám svoj denný poriadok a to ma zachováva, lebo keby človek upustil, tak potom tratí veľa času. Teraz, keď som už starší, nemám povinnosť bežať do úradu na určitý čas. Vstávam niečo pred šiestou, pretože mám svoje kňazské povinnosti, ako sú breviár, meditácia. O pol ôsmej mám omšu vo svojej kaplnke, potom sú raňajky a po nich začínajú návštevy alebo práca. Moja práca sa teraz týka medzinárodných eucharistických kongresov, ktoré sa organizujú každý štvrtý rok vždy na inom mieste a podľa možností aj na inom svetadiely. Príprava je dlhá a my pomáhame iba tej diecéze, ktorá to konkrétne organizuje. V roku 2004 to bolo veľká arcidiecéza v Mexiku – Guadalajara a teraz v roku 2008 bude zas v Quebecu v Kanade. Zabezpečujeme celú tú agendu okolo a takisto pomáhajú aj iní, napr. v máji v Kanade sme mali tri dni zhromaždených delegátov z rôznych národov, ktorí zas tie organizačné práce prenesú domov. Prišli tiež aj mladí z Kanady a zo Spojených štátov, okolo tisíc členov – mladí ľudia, nadšení, ktorí žijú vo svojej kultúre a nepoznajú nič iné len rock and roll. Ale mali pekné piesne. A potom, keď sme mali sv. omšu, tak to som si cenil, akí vedeli byť uzobraní, ako sa vedeli modliť, počúvať kázeň a to som mal dosť dlhú kázeň, lebo som kázal aj po francúzsky aj po anglicky. Ale nakoniec to predsa len z nich „vybuchlo“ – začali tlieskať, čo nie je také jednoduché, aby nejaký „anglosák“ sám tlieskal v kostole. Len to som chcel povedať, že aj oni sa zapájajú do toho hnutia, do prípravy eucharistického kongresu.

2. Precestovali ste celý svet. Mohli by ste povedať, kde boli ľudia najspontánnejší?

V Afrike.

3. Aj ste si s nimi zatancovali?

Zatancovať nie. To je totiž omyl, že si predstavujeme liturgický tanec, ako keby to bol nejaký čardáš. Je to taký rytmický, viac menej pomalý pohyb. Aj zdvihnú ruky, keď jasajú. To je to tzv. jasanie. Ale je to spontánne a pekné. Afričan si uctieva Pána Boha duchom, teda modlitbou, spevom, ale aj telom. Neverili by ste, aké je to pekné, napr. pri obetovaní, keď nesú obetné dary a vlastne predstavujú ich Bohu. Aké je to symbolicky krásne, ako to vedia vyjadriť rukami. Otčenáš sa modlia so zloženými rukami, ale keď už príde „chlieb náš každodenný daj nám dnes …“, tak vystrú ruky. To sú také maličkosti, ktoré ale dajú život a potom sú omše isteže dlhé. Slávnostná omša trvá aj štyri hodiny.

4. Spomínali ste, že ste mali dlhú kázeň. Pri ktorej sv. omši ste mali najdlhšiu kázeň?

Tak to už neviem. Viem, čo bola moja najdlhšia ceremónia. Bola to posviacka katedrály v Suniani v Ghane. Trvalo to šesť hodín od deviatej do tretej popoludní.

5. Dalo sa to pod tým africkým slnkom vydržať?

Zväčša sme boli v katedrále. Ale dá sa, ak sa človek veľmi nehýbe. Boli sme celí premočení.
6. Dnes ste sa prostredníctvom fotografií trocha vrátili do mladosti. Keby ste tak zaspomínali na svoje detstvo. Ste z Udavského, ako ste tam prežívali? Aký ste boli šarvanec?

Nie veľký. Považovali ma za takého stredného chlapca. Vedel som sa zahrať, ale nebol som príliš živý, skôr tichší charakter. Z Udavského mám samozrejme veľa spomienok, pretože aj keď som nastúpil na gymnázium do Michaloviec, a to som mal 11 rokov, každý deň som dochádzal vlakom. To je takých 30 km, taká hodinka a viac, práve dobre na zopakovanie látky a tam sa dobehávalo. Tí doma neštudovali a potom sa akosi rýchlo chceli poistiť, že keď ma „vytiahne“ profesor, tak čo budem robiť. Boli to tie normálne študentské roky.

7. Chcelo sa Vám učiť?

Ja som mal celkove dobré návyky. Písal som si domáce úlohy hneď vtedy, keď sme ich dostali, čo bola veľká výhoda, lebo už potom, keď prišiel deň, bol som si istý, nezabudol som nikdy. Potom už odo mňa ťahali, že „daj, daj aspoň dačo opíšeme“.

8. Na gymnáziu ste sa stretli s prof. Hlaváčom. Spomínate si ešte na ten prvý moment, ako na Vás zapôsobil?

Prvý moment to neviem, ale niečo utkvie v pamäti, napr. nechával, myslím, že sme mali dve hodiny týždenne, prvú časť hodiny na otázky a ťažkosti. Hneď vybadal, keď niekto chcel márniť čas a hneď mal na to odpoveď: „Ty hasič, buď ticho!“

9. Boli ste čisto chlapčenská trieda?

Nie, kdežeby. Boli sme miešaná, aj dievčatá aj chlapci, tiež aj nábožensky. Mali sme aj židovských chlapcov aj dievčatá. Na druhej strane béčka bola gréckokatolícka, tam učil Janko Murín. Ale čo bolo s pánom profesorom ozaj vzácne, keď sme mu dávali svoje ozajstné ťažkosti pri dospievaní, pri rozvíjaní, vedel tak krásne odpovedať a dával také jednoduché poučenia pre život, že to bolo nádherné. Tak na to sme sa tešili. Alebo keď sme nazbierali rôzne perličky od iných profesorov, aj takých trocha protináboženských, tak prvá vec, ktorú sme sa pýtali, bola: „Ako to vlastne bolo s tými križiackymi výpravami? On odpovedal na všetko, okamžite nám zobral z mysle všelijaké predsudky a podobne a my sme rástli uistení a upevnení vo viere. To je to najvzácnejšie u neho, a najmä to, že vychovával.

10. Keď ste sa rozhodovali pre kňazstvo, bol prof. Hlaváč jedným zo vzorov alebo ste mali nejaký vzor kňaza? Čo rozhodlo?

No jednak on, najmä keď sa to začalo trošku tak konkrétnejšie rysovať. Ja som sa rozhodol vlastne tak potajomky. Mal som vtedy ani nie sedemnásť rokov. Ale to, čo bolo de facto vplyv, to bola celá jeho osobnosť natoľko, že potom som si utváral ideál kňaza akože budem učiť na gymnáziu ako on alebo každopádne byť s mládežou. To sa mi páčilo. Imponoval práve tým, že bol nesmierne skromný, pokorný a mladý. Tiež nám požičiaval knihy. Z bibliotéky Pal perum vypožičiaval všetky knižky, najmä chudobným. Takže on zavážil okrem druhého veľkého kňaza a tým bol náš farár doktor Štefan Hejsek, ktorý bol potom generálnym vikárom biskupa Čárskeho v Prešove a ktorého komunisti hneď odstránili do Malej Lodiny, tam aj zomrel.

11. Primičnú omšu ste mali v Ríme, lebo tam ste končili. Netrápilo Vás, že ju nemôžete slúžiť u nás? Ako človek prežíva, keď vie, že sa asi nebude môcť vrátiť domov?

Nebolo času na trápenie. Celý život človek musel prijať takto. Vedel som, že plním Božiu vôľu tu. Neviem, či mám jednu či dve fotky, pretože nebolo haliera. My sme nemali absolútne nič. Začali sme po vojne v Ríme hladom, doslova sme rok hladovali. Spravil som dva roky na fakulte v Bratislave a potom hneď po vojne ma biskup Čársky poslal do Ríma. Bola tam však radosť z kňazstva. Tam naozaj odpadlo všetko to, čo môže byť ľudsky veľmi príjemné, ale čo je nakoniec všetko ľudské. Tam je človek s Kristom Pánom a dosť. Nemáš nikoho okolo seba, ale boli sme radi, že sme boli vysvätení, a to v Ríme. Prvú sv. omšu som mal dokonca rovno pred hrobom sv. Pavla, ktorý sa nachádza pod pápežským oltárom; vtedy tam bol oltár. Boli tam so mnou traja Košičania, ktorí so mnou študovali, špirituál, ešte dajaký priateľ. Zo Slovákov v Ríme tam boli asi len dvaja. Boli sme tam dvaja Slováci, ten druhý mal primičnú omšu inde – mal viacero priateľov, takže z tých našich rímskych Slovákov to všetko išlo do centra, lebo sv. Pavol bol ďaleko.

12. Ešte na záver by som Vás chcel poprosiť o odkaz pre náš časopis a pre našich veriacich.

Aby ste pekne pokračovali a informovali, dobre ľuďom osvetľovali rôzne otázky, ktoré sa na nich valia a nech si prečítajú Levoču.

pripravili: M. Grejták, M. Magda, st. a G. Magdová

Na cestách



Pane, keď plánujeme
nejakú cestu,
koľko času, premýšľania
a príprav
tomu venujeme
a s akou radosťou
prinesieme potrebné obete.
Ty nemáš nič
proti našim plánom,
našim cestám a športom.
Ale pýtaš sa každého z nás:
Nechávaš si trocha času
k zamysleniu a k modlitbe?

Chceš Pane,
aby sme uvažovali
o ceste k Tebe,
aby sme sa snažili
poznávať Ťa,
Tvoju lásku,
prehlbovali si vieru.
Všade nám dávaš
mnoho znamení
svojej prítomnosti
a hovoríš nimi:
„Nájdi si čas
aj pre svojho Boha,
mysli tiež na mňa,
som stále s Tebou.“

Áno Pane, Ty si verný,
Ty nás nikdy neopúšťaš.
Vždy sme to len my,
čo sa od teba vzďaľujeme.
Pane, prosím ťa, ujmi sa nás,
veď nás, ukazuj nám cestu.
Ty nám veríš,
nechceme ťa sklamať.
Daj, nech spoznáme
jasne Tvoju vôľu,
aby sme potom mohli
jasne prejavovať
svoju živú, činnú
ako skala pevnú vieru.
Amen.

Lucia Galduánová, Víťaz

Čas prázdnin – čas rozjímania

Boh stvoril svet za sedem dní – šesť dní pracoval a v siedmy odpočíval. Takto Boh stvoril všetko, čo povstalo, lebo bez neho by nepovstalo nič z toho, čo povstalo. On sám je nám príkladom ako žiť, aby sme sa zo života vedeli tešiť a zmysluplne si ho užívať, na čo má ľudstvu slúžiť siedmy deň – dovolenka alebo prázdniny – čas oddychu, relaxu, premýšľania o zmysle života.


Mnohokrát rozmýšľame nad zmyslom mnohých vecí, nad ich existenciou a účelom a pritom sa pýtame, prečo je to tak, ako to je. Myslíme si, že dnešný človek prekonáva hranice neznáma a poznania viac ako kedykoľvek predtým. Neraz sme tak uchvátení modernými vymoženosťami, že prestávame vnímať skutočnú nádheru prírody zaodetú do jednoduchosti. No pritom dodnes nevieme pochopiť precíznosť, krásu a genialitu, ktoré Boh vložil aj do toho najjednoduchšieho zvieratka či kvetu, keď ho tvoril. Človek hľadá riešenia problémov vo vede a zložitých logických postupoch, zatiaľ čo Boh všetky odpovede ukryl do svojho diela, ako keď naše staré mamy liečili choroby či úrazy rastlinkami, bylinkovými masťami a odvarmi, ba aj do zvierat a samého človeka. No človek vo svojej pýche dôveruje viac chémii a vede, ako liekom z Božej prírody. Lámeme si hlavu nad vzorcami, pýšime sa vynálezmi, no Bohu sa nič z toho, čo človek objavil, nevyrovná; jeho veľkosť sa prejavuje v jednoduchosti a maličkostiach. Celá živá príroda, ktorá nás obklopuje, je plná zázrakov, dokonalých štruktúr, vynálezov, podivných inštinktov a prejavov života. Stačí sa len pozerať, napríklad ďateľ udiera do stromu veľkou rýchlosťou a pritom nedostane otras mozgu, had alebo cvrček dokáže svojimi receptormi zachytiť aj tie najmenšie zmeny teploty alebo záchvevy pôdy, ako dokáže rastlinka pri fotosyntéze premeniť svetlo na energiu a prečo sa kvety otvárajú alebo zatvárajú v určitý čas dňa.

Keď sa pozeráme na svet a keď sa zamyslíme nad zákonitosťami a súvislosťami všetkých vecí, napadne nás otázka: Odkiaľ sa to všetko vzalo a kam to speje? Ateisti tvrdia, že svet povstal z neživej prírody alebo že všetko stvorila matka príroda, no z pozorovania prírody možno jednoznačne odvodiť, že nemohla vzniknúť sama od seba, že za ňou stojí pre nás nepochopiteľná, neviditeľná, vysoko inteligentná bytosť. Veľa mysliteľov i vedcov to dosvedčuje.

Aristoteles: Boh, ktorý je neviditeľný pre každú smrteľnú bytosť, je viditeľný vo svojich skutkoch.

Platón: Svet musel mať nejaký pôvod. Týmto pôvodom je večný Stvoriteľ.

Lucia Galdunová, Víťaz