V pondelok 9. júla tohto roku navštívil o. kardinál Jozef Tomko hrob svojho gymnaziálneho profesora Štefana Hlaváča (1903-1983).
Kňaz, profesor je pochovaný v našej dekanátnej farnosti Hermanovce, kde pôsobil ako správca farnosti v období rokov 1959 – 1983.
Využili sme túto vzácnu príležitosť a položili sme o. kardinálovi niekoľko otázok.
1. Ako vyzerá deň kardinála vo Vatikáne?
Deň kardinála je ako každý všedný deň. Mám svoj denný poriadok a to ma zachováva, lebo keby človek upustil, tak potom tratí veľa času. Teraz, keď som už starší, nemám povinnosť bežať do úradu na určitý čas. Vstávam niečo pred šiestou, pretože mám svoje kňazské povinnosti, ako sú breviár, meditácia. O pol ôsmej mám omšu vo svojej kaplnke, potom sú raňajky a po nich začínajú návštevy alebo práca. Moja práca sa teraz týka medzinárodných eucharistických kongresov, ktoré sa organizujú každý štvrtý rok vždy na inom mieste a podľa možností aj na inom svetadiely. Príprava je dlhá a my pomáhame iba tej diecéze, ktorá to konkrétne organizuje. V roku 2004 to bolo veľká arcidiecéza v Mexiku – Guadalajara a teraz v roku 2008 bude zas v Quebecu v Kanade. Zabezpečujeme celú tú agendu okolo a takisto pomáhajú aj iní, napr. v máji v Kanade sme mali tri dni zhromaždených delegátov z rôznych národov, ktorí zas tie organizačné práce prenesú domov. Prišli tiež aj mladí z Kanady a zo Spojených štátov, okolo tisíc členov – mladí ľudia, nadšení, ktorí žijú vo svojej kultúre a nepoznajú nič iné len rock and roll. Ale mali pekné piesne. A potom, keď sme mali sv. omšu, tak to som si cenil, akí vedeli byť uzobraní, ako sa vedeli modliť, počúvať kázeň a to som mal dosť dlhú kázeň, lebo som kázal aj po francúzsky aj po anglicky. Ale nakoniec to predsa len z nich „vybuchlo“ – začali tlieskať, čo nie je také jednoduché, aby nejaký „anglosák“ sám tlieskal v kostole. Len to som chcel povedať, že aj oni sa zapájajú do toho hnutia, do prípravy eucharistického kongresu.
2. Precestovali ste celý svet. Mohli by ste povedať, kde boli ľudia najspontánnejší?
V Afrike.
3. Aj ste si s nimi zatancovali?
Zatancovať nie. To je totiž omyl, že si predstavujeme liturgický tanec, ako keby to bol nejaký čardáš. Je to taký rytmický, viac menej pomalý pohyb. Aj zdvihnú ruky, keď jasajú. To je to tzv. jasanie. Ale je to spontánne a pekné. Afričan si uctieva Pána Boha duchom, teda modlitbou, spevom, ale aj telom. Neverili by ste, aké je to pekné, napr. pri obetovaní, keď nesú obetné dary a vlastne predstavujú ich Bohu. Aké je to symbolicky krásne, ako to vedia vyjadriť rukami. Otčenáš sa modlia so zloženými rukami, ale keď už príde „chlieb náš každodenný daj nám dnes …“, tak vystrú ruky. To sú také maličkosti, ktoré ale dajú život a potom sú omše isteže dlhé. Slávnostná omša trvá aj štyri hodiny.
4. Spomínali ste, že ste mali dlhú kázeň. Pri ktorej sv. omši ste mali najdlhšiu kázeň?
Tak to už neviem. Viem, čo bola moja najdlhšia ceremónia. Bola to posviacka katedrály v Suniani v Ghane. Trvalo to šesť hodín od deviatej do tretej popoludní.
5. Dalo sa to pod tým africkým slnkom vydržať?
Zväčša sme boli v katedrále. Ale dá sa, ak sa človek veľmi nehýbe. Boli sme celí premočení.
6. Dnes ste sa prostredníctvom fotografií trocha vrátili do mladosti. Keby ste tak zaspomínali na svoje detstvo. Ste z Udavského, ako ste tam prežívali? Aký ste boli šarvanec?
Nie veľký. Považovali ma za takého stredného chlapca. Vedel som sa zahrať, ale nebol som príliš živý, skôr tichší charakter. Z Udavského mám samozrejme veľa spomienok, pretože aj keď som nastúpil na gymnázium do Michaloviec, a to som mal 11 rokov, každý deň som dochádzal vlakom. To je takých 30 km, taká hodinka a viac, práve dobre na zopakovanie látky a tam sa dobehávalo. Tí doma neštudovali a potom sa akosi rýchlo chceli poistiť, že keď ma „vytiahne“ profesor, tak čo budem robiť. Boli to tie normálne študentské roky.
7. Chcelo sa Vám učiť?
Ja som mal celkove dobré návyky. Písal som si domáce úlohy hneď vtedy, keď sme ich dostali, čo bola veľká výhoda, lebo už potom, keď prišiel deň, bol som si istý, nezabudol som nikdy. Potom už odo mňa ťahali, že „daj, daj aspoň dačo opíšeme“.
8. Na gymnáziu ste sa stretli s prof. Hlaváčom. Spomínate si ešte na ten prvý moment, ako na Vás zapôsobil?
Prvý moment to neviem, ale niečo utkvie v pamäti, napr. nechával, myslím, že sme mali dve hodiny týždenne, prvú časť hodiny na otázky a ťažkosti. Hneď vybadal, keď niekto chcel márniť čas a hneď mal na to odpoveď: „Ty hasič, buď ticho!“
9. Boli ste čisto chlapčenská trieda?
Nie, kdežeby. Boli sme miešaná, aj dievčatá aj chlapci, tiež aj nábožensky. Mali sme aj židovských chlapcov aj dievčatá. Na druhej strane béčka bola gréckokatolícka, tam učil Janko Murín. Ale čo bolo s pánom profesorom ozaj vzácne, keď sme mu dávali svoje ozajstné ťažkosti pri dospievaní, pri rozvíjaní, vedel tak krásne odpovedať a dával také jednoduché poučenia pre život, že to bolo nádherné. Tak na to sme sa tešili. Alebo keď sme nazbierali rôzne perličky od iných profesorov, aj takých trocha protináboženských, tak prvá vec, ktorú sme sa pýtali, bola: „Ako to vlastne bolo s tými križiackymi výpravami? On odpovedal na všetko, okamžite nám zobral z mysle všelijaké predsudky a podobne a my sme rástli uistení a upevnení vo viere. To je to najvzácnejšie u neho, a najmä to, že vychovával.
10. Keď ste sa rozhodovali pre kňazstvo, bol prof. Hlaváč jedným zo vzorov alebo ste mali nejaký vzor kňaza? Čo rozhodlo?
No jednak on, najmä keď sa to začalo trošku tak konkrétnejšie rysovať. Ja som sa rozhodol vlastne tak potajomky. Mal som vtedy ani nie sedemnásť rokov. Ale to, čo bolo de facto vplyv, to bola celá jeho osobnosť natoľko, že potom som si utváral ideál kňaza akože budem učiť na gymnáziu ako on alebo každopádne byť s mládežou. To sa mi páčilo. Imponoval práve tým, že bol nesmierne skromný, pokorný a mladý. Tiež nám požičiaval knihy. Z bibliotéky Pal perum vypožičiaval všetky knižky, najmä chudobným. Takže on zavážil okrem druhého veľkého kňaza a tým bol náš farár doktor Štefan Hejsek, ktorý bol potom generálnym vikárom biskupa Čárskeho v Prešove a ktorého komunisti hneď odstránili do Malej Lodiny, tam aj zomrel.
11. Primičnú omšu ste mali v Ríme, lebo tam ste končili. Netrápilo Vás, že ju nemôžete slúžiť u nás? Ako človek prežíva, keď vie, že sa asi nebude môcť vrátiť domov?
Nebolo času na trápenie. Celý život človek musel prijať takto. Vedel som, že plním Božiu vôľu tu. Neviem, či mám jednu či dve fotky, pretože nebolo haliera. My sme nemali absolútne nič. Začali sme po vojne v Ríme hladom, doslova sme rok hladovali. Spravil som dva roky na fakulte v Bratislave a potom hneď po vojne ma biskup Čársky poslal do Ríma. Bola tam však radosť z kňazstva. Tam naozaj odpadlo všetko to, čo môže byť ľudsky veľmi príjemné, ale čo je nakoniec všetko ľudské. Tam je človek s Kristom Pánom a dosť. Nemáš nikoho okolo seba, ale boli sme radi, že sme boli vysvätení, a to v Ríme. Prvú sv. omšu som mal dokonca rovno pred hrobom sv. Pavla, ktorý sa nachádza pod pápežským oltárom; vtedy tam bol oltár. Boli tam so mnou traja Košičania, ktorí so mnou študovali, špirituál, ešte dajaký priateľ. Zo Slovákov v Ríme tam boli asi len dvaja. Boli sme tam dvaja Slováci, ten druhý mal primičnú omšu inde – mal viacero priateľov, takže z tých našich rímskych Slovákov to všetko išlo do centra, lebo sv. Pavol bol ďaleko.
12. Ešte na záver by som Vás chcel poprosiť o odkaz pre náš časopis a pre našich veriacich.
Aby ste pekne pokračovali a informovali, dobre ľuďom osvetľovali rôzne otázky, ktoré sa na nich valia a nech si prečítajú Levoču.
pripravili: M. Grejták, M. Magda, st. a G. Magdová