Výchova sebavýchovou III.

Kurz rodičovstva?
Na riadenie auta potrebujeme špeciálny kurz. Na výchovu detí zatiaľ taký neexistuje. Ideálne rodičovstvo však nikto nedostal do daru. Musíme sa mu učiť. V minulých číslach ste sa dočítali o nasledujúcich témach:
1. Pozoruj výraz svojho dieťaťa.
2. Utešuj svoje dieťa, keď plače.


Hlavná myšlienka: Hovor potichu a priateľsky, nie však vtedy, keď sa cítiš inak, priateľskosť sa predstierať nedá. Takže buď hovor priateľsky a potichu, lebo si priateľský alebo povedz dieťaťu ako sa cítiš, prinajhoršom nehovor nič.

Hluk ako stresujúci faktor predstavuje pre človeka možné riziko ohrozenia jeho zdravia alebo aj života. Každého hluk ruší, obťažuje, neurotizuje, postupne poškodzuje jeho zdravie. Vo všeobecnosti sa tento problém podceňuje. Výsledky rôznych štúdií dokazujú vzťah medzi expozíciou hluku a poškodením sluchu, podráždenosťou, poru-chami spánku, zvyšovaním hodnôt krvného tlaku, objavujú sa depresie, poruchy psychickej rovnováhy, ischemickej choroby srdca. Hlučné prostredie ovplyvňuje výkonnosť, pozornosť, zhoršuje komunikáciu, zvyšuje úrazovosť. Hluk má negatívny vplyv na deti pri učení, čítaní, udržiavaní pozornosti, vplyv na kvalitu a kvantitu ich spánku, na vzostup tlaku krvi a hladiny hormónov.

Tiché deti majú tichých rodičov. Hlučné deti majú hlučných rodičov. Ak rodičia rozprávajú veliteľským tónom, rozpráva takto aj dieťa. Keď chcete mať tiché deti, mali by ste sa držať dvoch pravidiel: hovoriť potichu a priateľsky a nechať deti robiť hluk. To si protirečí len zdanlivo. Deti totiž potrebujú určitú dávku hluku, ktorý samé spôsobia, aby sa cítili dobre. Spomeňte si na školské prestávky … V škole, keď deti kričia, nezaberie krik, ale to, keď učiteľ zostane ticho. Možno to trvá dlhšie, kým všetci stíchnu, ale odpútajú sa od kriku, niektorých to pobaví a ostanú kľudní „z vlastnej vôle“.

V domácnosti je problém často ten, že zariadenie bytu nezodpovedá potrebám dieťaťa. Často je to zbytočne preplnený priestor, ktorý dieťa obmedzuje v pohybe.

Jeden psychológ povedal, že jediné, čo sa dieťa do 6. roku života musí naučiť je: „JA SOM DOBRÝ.“ To je možné len vtedy, ak aj my rodičia považujeme dieťa za dobré a to mu prostredníctvom myšlienok, slov a činov dokazujeme.

Tri najčastejšie chyby v zaobchádzaní s deťmi sú: veliteľský tón, podráždené zdvihnutie hlasu a prerušovanie detí v ich činnosti.

Čo počúvajú naše deti?

Nelietaj, pohni sa, pomaly, dojedz to, vyčisti si zuby, nezašpiň sa, si špinavý, buď ticho, čo som ti hovoril, čo som ti hovorila, ospravedlň sa, pozdrav, nemotaj sa stále okolo mňa, choď sa hrať, nevyrušuj, nebehaj, nech sa nespotíš, dávaj pozor, aby si nespadol, hovorila som ti, že spadneš, tvoja chyba, nedávaš nikdy pozor, to nezvládneš, si príliš malý, urobím to ja, na to si príliš veľký, choď spať, vstávaj, urobíš to neskôr, mám veľa práce, hraj sa sám, prikry sa, nechoď na slnko, buď na slnku, nehovor plnými ústami!, atď.

Psychiatrička Mudr. Ľubica Braunová radí rodičom: „Spomeňte si, čo vám prekážalo, keď ste boli malí a nerobte to svojim deťom.“

Niektorí rodičia si povedia, že u detí dosiahnu niečo len zvýšením hlasu. To znamená, že to došlo už tak ďaleko, že zvýšenie hlasu sa stalo zvykom. Keď raz za čas „vyletíme z kože“, nie je to tragédia. Ale ak si zvykneme hovoriť potichu, bude mať aj tiché slovo rovnaký účinok ako slovo hlasné. Zo začiatku je potrebná dávka trpezlivosti, pretože keď sú už deti zvyknuté na krik, potrebujú čas, kým pochopia, že aj tiché slová sú mienené vážne.

Určite spoznávate túto situáciu: Dieťa s matkou sú na ihrisku. Dieťa sa hrá, matka sedí na lavičke a neustále dieťa napomína. Aj keď to hovorí tichým hlasom, na dieťa to má neblahý vplyv. Chyba spočíva nielen v množstve napomenutí, ale aj v prerušovaní detskej činnosti. To platí aj pre bábätká a deti do troch rokov. Malo by sa stať pravidlom neprerušovať dieťa, ak je spokojne činné alebo nečinne spokojné. Často to totiž vyzerá tak, že keď sa dieťa hrá, matka k nemu pribehne, pobozká ho a pochváli, že sa pekne hrá. A naopak, keď dieťa od nej počas jej činnosti niečo chce, ona nemá čas.

Ak sa deti hrajú a chceme im ukázať, ako sa z toho tešíme, môžeme si k nim sadnúť a pozorovať ich. Ak ich chceme za to pochváliť, povieme im to neskôr opisným spôsobom.

Chrumka, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *