Žijú medzi nami

Po prázdninovom období, milí čitatelia, chcem vám priblížiť, ako sa pán František Čech dostal k prímeniu Hanák.


V našej obci bolo aj je veľa priezvísk ako sú Čech, Novotný, Jenča, preto bolo potrebné aj cudzím ľuďom pomôcť a uviesť ich na správnu adresu pri hľadaní a požiadaní o ošetrenie. Tu pána Františka napadla spásonosná myšlienka: vedel, že pradedo po jeho prvej manželke mal priezvisko Hanák, tak si povedal: „Takéto priezvisko v obci niet, preto si ho zvolím za prímenie.“ Nápad bol dobrý, ľudia si naň rýchle zvykli a pod týmto prímením ho skôr vyhľadali. Je potešujúce, že sa za toto prímenie nehanbil, ba čo viac, dal si ho vytesať na svoj náhrobný pomník. A tak ľudia si spomenú, že to bol človek, ktorý rád ľuďom pomáhal, na ktorého si ľudia iba v tom najlepšom spomínajú ako napr. Marinka Bednárová, rod. Forišová.

Priblížim vám príbeh, ktorý sa stal pred mnohými rokmi. Tento príbeh pánu Františkovi utkvel hlboko v jeho pamäti. Ako to všetko bolo a čo sa odohralo? Najprv si priblížime slová spomínanej Marinky.

Mala iba päť rokov, keď dnes už s nebohým otcom išli do lesa po drevo, ktoré bolo nachystané v lese Dubie. Bolo to iba na skok od ich domu. A tu sa odohrala príhoda, ktorá by ich ani v sne nenapadla. Drevo rodičia nakladali na voz, keď tu znenazdajky sa voz, ktorý bol nad ich stanovišťom pohol, narazil do ich ešte nenaloženého voza a prevrátil sa. A tak sa malá Marinka ocitla pod neuloženým drevom. Rodičia volali o pomoc, zbehli sa občania, ktorí boli nablízku a zistili, že Marinka je pod vozom. Samozrejme, že ľudia začali s vyprosťovacími prácami, aby dieťa vyslobodili. Dieťa nakoniec vyprostili spod hŕby dreva, avšak zistili, že malé dieťa má nevládnu pravú nožičku. Marinka dodnes pevne verí, že jej ju zachránil anjel strážny. A tak nastala ďalšia etapa jej uzdravenia. Bolo potrebné dieťaťu poskytnúť pomoc, kde inde ako u Hanáka. Pán František chcel dieťaťu pomôcť, využil všetky svoje schopnosti a dal všetky kostičky do pôvodného stavu. Miesto zlomeniny uviazal do lipovej kôry, ktorá slúžila ako dlaha. Samozrejme, malú pacientku navštevoval v časových intervaloch, aby nožičku obzeral, neskôr masíroval, čiže začal prevádzať jej rehabilitáciu. Dievčatko ležalo plné tri mesiace, kým končatina nebola schopná udržiavať váhu detského telíčka.

Tu sa príbeh nekončí. O celú vec sa začala zaujímať vtedajšia štátna bezpečnosť a František mal problémy. Avšak pacientkin otec sa zachoval chlapsky, Františka pred štátnou bezpečnosťou začal obhajovať a tymto bol spis na určitý čas uložený do trezoru. Po určitom čase už v jarných mesiacoch išla Marinka s otcom na pole. Na rázcestí Bolčka a Zamostka ich stretli policajti a zaujímali sa u otca, či dieťa žije. Keď otec ukázal na svoju dcérku, nechceli uveriť, aké je dieťa zdravé a plné elánu pre ďalší život.

A čo na to hovorí dnes už babka Marinka Bednárová? Ďakuje Bohu a svojmu anjelovi strážcovi, že stal pri nej a taktiež pánu Čechovi-Hanákovi, že ju vtedy zachránil. Dodnes necíti žiadnu bolesť ani pri zmene počasia, kedy sú také poranenia na zmeny veľmi citlivé a bolestivé.

V budúcom čísle vám priblížim ďalšie príbehy.

Imrich Jenča, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.