Stalo sa:

– 7. 10. – poľovníci ďakovali sv. Hubertovi za ochranu a pomoc pri starostlivosti o lesy a zver

– 21. 10. – Misijná nedeľa – modlili sme sa za všetkých misionárov, ktorých si Pán povolal do svojej veľkej vinice, aby ohlasovali jeho radostnú zvesť

-re

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


V liste Hebrejom čítam: „Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.“ (Hebr 4, 14-6). Platí toto milosrdenstvo nášho Pána Ježiša aj pre tých, ktorí stroskotali so svojím celoživotným projektom manželskej vernosti a rozviedli sa? Platí toto milosrdenstvo pre cirkev a jej zákony a platí to aj pre nás, opravdivých kresťanov? Aké je naše milosrdenstvo k týmto nešťastne postihnutým, aká je naša ochota kresťanskej pomoci?

Aké máme možnosti pomôcť tým, ktorí zostali sami?


Azda každý z nás má medzi svojimi známymi niekoho postihnutého rozvodom.
Mnohí z nich sa cítia poznamenaní ako verejní hriešnici, ostýchajú sa ísť medzi ľudí, do kostola. Je tu však skúsenosť, že ľudia sa často ľahkovážne berú, ale zriedkavejšie sa ľahkovážne rozvádzajú. Niekedy je rozhodnutie pre rozvod veľmi statočný čin. Veď človek tým dáva verejnosti najavo, že urobil veľkú životnú chybu, že stroskotal. Vydáva sa napospas odsúdeniam verejnosti tých, ktorí sa radi kochajú v ľudskom trápení.

Je potrebné, aby sa našiel niekto, kto im podá pomocnú priateľskú ruku.
A kto iný, ako my kresťania, im môžeme povedať! Boh od človeka nežiada nič, čo je nemožné. Čo sa teda ukázalo ako ľudsky nemožné, nie je hriešne. Je to len zlé a boľavé. Treba ich pozvať do kostola, pozvať do rodinného spoločenstva. Povedať im pri stretnutí: „Poďte so mnou, zastavím sa po vás.“ V malom spoločenstve, ale aj vo farskom budú mať ochranu pred osamelosťou. Nedeľná bohoslužba a kázeň im pomôže celú tragédiu psychicky spracovať, uvedomiť si svoje vlastné chyby a spoluvinu, ľutovať ich a hľadať nápravu škôd. Tiež povahovo dozrieť s pomocou skúseného duchovného vodou, spovedníka. Keď rozvedení túto pomoc nenájdu, zvyčajne zatrpknú na celý život v nedôverčivom samotárstve alebo sa strmhlav vrhnú do nového neuváženého dobrodružstva. Starozákonné Božie meno je Jahve. To znamená „Ja som ten, ktorý tu je pre vás.“ Kto žije bez partnera, ten má čerpať svoju silu z tohto Božieho prísľubu, zviditeľneného farským a rodinným spoločenstvom a tiež z dobrých priateľov, ktorí sa vedia obetovať, poslúžiť.

Dá sa pomôcť aj tým, ktorí sa znova oženili?

Nových manželstiev po rozvode stále pribúda, a to aj medzi katolíkmi. Pre kresťana katolíka je cirkevný sobáš zásadne nerozlučiteľný. Ale každá zásada, každé pravidlo má svoje výnimky. Každý zákon má vykonávacie nariadenie, ako sa má v rozličných situáciách uplatňovať. Ale všetky okolnosti a všetky životné situácie nie je možné zahrnúť do žiadneho ľudského zákona. Kde ide o oblasti svedomia, veci vnútorné nepatria sudcovi. Súd nad vnútornými pohnútkami je potrebné ponechať Bohu. Rozvedení a znova zosobášení potrebujú pomoc a nie pohŕdavé odmietanie veriacich. Vďaka sviatosti krstu zostávajú kresťanmi aj naďalej. Je potrebné priateľsky ich pozývať a pomáhať im, aby sa, ako len môžu, podieľali na živote farského spoločenstva. Je potrebné venovať pozornosť aj ich deťom a zapájať ich do spoločenstiev detí a mládeže.

Pápež Ján Pavol II. v encyklike „Familiaris consortio“ žiada dôkladné rozoznávanie a rozlišovanie rôznych situácií a za určitých podmienok im otvára aj prístup ku sviatostiam. Veď Bohu záleží na tom, aby sa každý život vydaril! Viedenský biskup Krätzel povedal: „Objektívne je situácia znova zosobášených neriešiteľná, ale subjektívne je v mnohých prípadoch celkom na mieste pripustenie ku sviatostiam. Nedá sa predsa považovať za sviatostné také spolužitie manželov, ktoré by pre obidvoch, aj pre deti bolo peklom. A ako to môže povedať kňaz ľuďom v tejto situácii? „Ja vám sviatosť manželstva udeliť nemôžem, ale vy môžete spolu sväto žiť.“

Teda, nie je lepšie neženiť sa?

A čo povedať o tých, ktorí žijú spolu len tak – na hromádke, bez občianskeho a cirkevného sobáša, v konkubináte? Je stále viac takých, ktorí žijú ako druh a družka. Tí mladí často zo strachu, pretože poznajú hrôzy z rozvodov svojich rodičov či priateľov. Iní preto, že nedozreli ku schopnosti záväzne sa pre niečo rozhodnúť. Starší tak zostávajú preto, aby neprišli o vdovský dôchodok. A sú aj takí, ktorí manželstvo ako inštitúciu vôbec neuznávajú. Mnohí sa boja hrôz rozvodu, keby stroskotali. Niektorí sú však k tomuto vedení detinským postojom, chcú počas spolužitia uchmatnúť pre seba čo najviac, ale ako protihodnotu nechcú dať nič. Nechcú sa viazať, ani stratiť slobodu. V pozadí takéhoto konania je nedostatok zrelosti, dospelosti, najmä strach a neschopnosť záväzne sa rozhodnúť. A tak trápia seba aj obidve rodiny. Aká je pomoc?

Mnohí slušní ľudia sa od takých partnerov inštinktívne odvracajú a vyhýbajú sa im. Ale práve títo nerozhodní pomoc veľmi potrebujú. Trebárs od mladých priateľov, ktorí obdobím známosti prešli lepšie a pripravili sa na manželstvo. Na nich sa môžu presvedčiť, ako v istote manželstva vzniká domov pre manželov a bezpečné hniezdo pre deti. Ako práve kresťanská viera ponúka účinné riešenie rôznych zmätkov. Ako poskytuje ochranu a oporu v zlých chvíľach pevné sviatostné puto. Že manželstvo „na skúšku“ je ako bývanie v byte, na ktorý nemáš dekrét.

Doteraz nikto nevynašiel lepšiu formu spolužitia ako je manželstvo. Je len potrebné od mladosti vychovávať sa ku schopnosti žiť v páre. Je len potrebné počas dostatočne dlhej známosti vzájomný vzťah pestovať a dobre sa naň pripraviť. A tým, ktorí pri pokuse o založenie domova stroskotali, je potrebné pomáhať zo všetkých síl.
Ako kresťania ich nesmieme prehliadnuť.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Pýtali sa Pána Ježiša, či sa muž môže rozviesť so svojou ženou. Ježiš odpovedal: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ Pán Ježiš hovorí na rozvody NIE. Ale pri svadobnej hostine sedia vedľa seba obidve svokry a roz-právajú sa o tom, čo tých mladých čaká a či to všetko dokážu zvládnuť. A mamička nevesty vyhlási: „Čože, keď im to nepôjde, tak sa rozvedú! Však sú ešte mladí a berú sa iba prvýkrát.“ Veľmi zaujímavé riešenie, však?

Pán Ježiš hovorí na rozvody NIE, ale napr. v Čechách sa ročne rozvádza okolo 15 000 manželstiev. Ročne stráca jedného z rodičov okolo 20 000 detí. Toľko detí prežíva každý rok s rodičmi hrôzy rozvodových a porozvodových situácií. Pretože manželstvo môže (občiansky) zrušiť sudca, ale rodičovstvo nemôže zrušiť nikto – deti sa s rodičmi nerozvádzajú a ony za to nemôžu.

Prečo je toľko rozvodov?

1) Pretože každá druhá svadba je uponáhľaná, po príliš krátkej známosti. Berú si zidealizovanú predstavu, ktorú majú jeden o druhom a nie skutočnú osobu. Až keď začnú poznávať skutočnosť, cítia sa podvedení a utekajú od seba. Nemali dostatok času na opravdivé spoznanie pováh a jednania.

2) Pretože každá tretia nevesta je tehotná a berú sa, lebo musia. Herec Miloš Kopecký napísal: „Je mi ľúto každého chlapca, ktorý pomocou alkoholu dostane dievča do postele hneď prvý večer. Nie je to nijaký silák. Je to veľký úbožiak, ktorý za to veľa zakúsi a ťažko oľutuje.“

3) Pretože každá štvrtá nevesta má vyššie vzdelanie ako pán ženích. Dievčatá sú snaživé, chlapci sú leniví v učení a po svadbe si hoja hrubosťou svoj pocit menejcennosti: „Tak vidíš! Moja mama s osemročenkou knedle zvládla, pretože bola múdra. A ty to s doktorátom nie a nie zvládnuť a to preto, že si hlúpa.“ A v inej situácii počuť lenivého chlapčeka, teraz už manžela: „Ty si myslíš, že keď máš doktorát, máš aj právo stále ma poúčať? Ale ja som dospelý a budem, si robiť, čo chcem!“ Vzdelaním nesúrodé manželstvá sú harmonické len výnimočne. To musia byť obaja inteligentní, zrelí, charakterní a tiež dobre v rodine vychovaní a pokorní.

4) Pretože sa tak často berú ešte zamilovaní. Keď odumiera zamilovanosť a mení sa na náladovosť, umiera aj manželstvo. Vravia si: „Bol to omyl.“

5) Pretože sa tak často berú len telesne dospelí, ale nie duševne a najmä duchovne. Svojou povahou sú ešte len deti. Deti zlostiace sa, zlostné, detinsky nestále, sebecké, zaťaté, žiarlivé a hádavé. Ktosi si nad detinskými sobášmi povzdychol: „Aké sú tie deti krásne, dokonalé a jedinečné pri prvom bozku. Aké sú úbohé, keď s revom utekajú pod ochranné krídla svojich mamičiek a aké sú hnusné pri rozvodovom konaní.“

Musí to tak byť medzi ľuďmi? Alebo sa radšej pýtajme takto: Je rozvod vždy zlým riešením? Štatistici hovoria, že 3/4 všetkých žiadostí o rozvod podávajú ženy. Najčastejší dôvod: partner nevyhovuje ich nárokom a nechce sa polepšiť. To je väčšinou zlé riešenie. Najčastejší dôvod, prečo sa rozvádzajú muži: nechali sa uloviť príčinlivou slečnou. To je tiež zlé riešenie. Prečo ženy podávajú žiadosť o rozvod častejšie ako muži, naznačuje známa anekdota: Dievčatá si v ZOO prezerajú pštrosa. Zriadenec vysvetľuje: „Pštros je veľmi hlúpy vták, veľmi zle vidí, ale predsa má jednu dobrú vlastnosť – všetko strávi.“ „To by bol manžel,“ povzdychli si devy.

Keď sa k hlúposti pridá aj rozmaznanosť a zhýčkanosť z domova, mladej panej pri prvej ťažkosti nepríde na um nič iné ako rozvod. Keď pohádaným mladým manželom nikto dosť radikálne nevysvetlí, že rozvod je až posledným, krajným riešením a nie prvým, po ktorom sa má siahnuť, keď sa vyskytnú nejaké ťažkosti, tak sa rozvedú. A rýchlo hľadajú útechu v inom zväzku. Lenže kto nezvládol prvé manželstvo, ten spravidla nezvláde ani druhé!!!

Aj muži, ktorí veľmi často utekajú od večne mrzutej a studenej manželky do náručia očarujúcej dievčiny, veľmi skoro zistia, že to bola len operetná kulisa, len kulisa raja. Zistia, že aj v novom manželstve pripadá na jeden sviatočný deň šesť dní všedných a že to bol iba krok z blata do kaluže. V jednej ankete odpovedala polovica rozvedených, že keby bolo možné vrátiť sa späť, rozvod by viac nevolili, ale hľadali by celkom inú cestu k náprave.

Sú aj iné cesty na riešenie rozhádaných manželstiev? Sú, ale tí dvaja ich zvyčajne sami nedokážu nájsť. Treba sa, pokiaľ možno, zavčasu obrátiť na skúseného kňaza lebo iného odborníka, ktorý tomu rozumie a vie poradiť. V čom je tá obtiažnosť, naznačuje bájka: Na stráni žila rodina ježkov. V lete im bolo hej, ale v zime mrzli. Susedia zajace im poradili, aby sa stlačili k sebe, že sa vzájomne ohrejú. Ale u ježkov to bol problém. Čím sa viac k sebe tlačili, tým sa viac pichali a to bolelo, rozbehli sa od seba. Keďže im bola zima, tak sa zase pomaly tlačili k sebe a robili to tak dlho, kým našli tú pravú blízkosť, keď sa nepichali a už sa navzájom hriali.

A tu je pekný recept na vychladnuté manželstvo. Niekedy je treba na čas oddeliť sa, vzdialiť sa. A potom postupne hľadať potrebnú dištanciu a prístupnú blízkosť. Je rozvod niekedy aj správnym riešením? Na túto otázku nie je iná odpoveď – rozvod nikdy nie je správnym riešením! Ale aj keď je to riešenie zlé, aj tak je niekedy nevyhnutné. Pán Ježiš povedal, že Mojžiš dovolil rozvod pre tvrdosť ľudského srdca a že medzi jeho učeníkmi to tak nemá byť. Aj dnešný cirkevný zákonník pozná určité situácie, za ktorých je možné rozviesť manželstvo uzavreté občiansky alebo aj cirkevne. Málo sa však hovorí o práve na rozluku – tam, kde manželský vzťah je mŕtvy a namiesto lásky panuje nenávisť tam, kde sa spolužitie stalo stálym súžením a mučením, tam kde neurotický či depresívny partner denne ohrozuje normálny rast a vývoj detí tam, kde sa vyčerpali všetky možnosti liečenia a návratu k živému vzťahu.

Robme všetko preto to, aby sa mladí ľudia od detstva vychovávali pre manželstvo, aby vo svojom domove videli dobrý príklad pekného manželského života a aby sa dobre na manželstvo pripravili aj počas snúbeneckej prípravy.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Žijú medzi nami


OCKOVI
A bol si ešte chlapec malý,
keď teta s ujom si Ťa vzali.
Za syna svojho, za dieťa svoje,
keď Pán Boh
nedoprial im vlastné.

A mal si zrazu až dve mamy
a aj dvoch otcov istý čas.
Potom však prišli z neba rany
a z Teba razom stal sa chlap.

V kostole pred Bohom
lásku si sľuboval,
že v dobrom aj v zlom,
verne sa zachováš.

Dve dcéry si už mal,
aj syna na ceste,
keď si sa rozhodol
postaviť si domček.

Spolu s mamkou vždycky
všetko ste robili,
keď prišli problémy,
zaraz sa riešili.

Tvoj vzácny dar
ustúpiť zavčasu,
už či si mal,
lebo nemal pravdu.
Ešte jednu vzácnosť
ako dcéra vnímam,
že Ťa, ocko, dodnes
na kolenách vídam.

Pri modlitbe kľačať,
za život ďakovať,
večerom zas Bohu
všetko obetovať.
Ani Ty však nie si
úplne bez chyby,
vernosť mamke,
deťom zdoláva neduhy.

Čo na Tebe obdivujem,
to je láska k manželke.
Napíšeš len lístok malý,
že si trebárs v Prešove.

A už zháňaš darček mamke
malý, veľký, praktický,
nikdy si však nezabudol
doniesť k sviatku kvetiny.

Nebolo to iba k sviatku,
je to stále každý deň,
čokoládkou, dobrým slovom,
za to Ťa ja milujem.

Ďakujem Ti, ocko zlatý,
Tebe a tiež mamičke,
že ste stáli vždycky pri mne,
keď mi bolo najhoršie.

Snažím sa byť dobrou mamou,
vďaka Vašej výchove,
lebo čaro veľkej lásky,
je v kresťanskej rodine.

Slávka K., Široké

Výchova sebavýchovou IV.

1. Pozoruj výraz svojho dieťaťa.
2. Utešuj svoje dieťa, keď plače.
3. Hovor potichu a priateľsky.
Každodenné konflikty s deťmi sú prirodzenou súčasťou ich vývinu. Často sme však pri nich bezradní. Čo je lepšie? Zakazovať, trestať, nevšímať si ich provokovanie? Sú situácie, keď musíme vyžadovať, aby deti poslúchali bez kompromisov – ak ide o ich bezpečnosť.


Hlavná myšlienka: Priateľsky bagatelizovať, hovoriť: „Aj to sa stáva“. To nie je zlé (rozptýliť). V núdzových situáciách a pri životnom nebezpečenstve pokojne a rozhodne zasiahnuť.

Existujú dve skupiny výchovných problémov: zákazy a príkazy. V takmer každej konfliktnej situácii dieťa robí niečo zakázané alebo nevykoná niečo prikázané. Pre obe skupiny poznáme pravidlá, ktoré vo väčšine prípadov vedú k cieľu. Pri pochybnostiach si stačí uvedomiť, či je náš problém problémom príkazovým alebo zákazovým.

Príklad: dvojročné dieťa ťahalo matku za vlasy. Ako na to reagovala? Od „Prestaň!“ až po bitku vyskúšala skoro všetko. Nič nepomáhalo. Potom vyskúšala pravidlo, ktoré platí pre zákazy a trvalo zopár týždňov, kým zabralo. Snažila sa neukázať bolesť. Pokojne vybrala rúčku z vlasov a povedala vážne, ale nie nepriateľsky: „To sa mi nepáči.“ Tajomstvo je v opakovaní tejto reakcie. Takto sa dá reagovať na množstvo problémov.

Ako vznikajú zlozvyky?

Každé malé dieťa niekedy potiahne svoju matku za vlasy. Nie preto, aby ju nahnevalo, ale preto, lebo získalo schopnosť chytať a musí veľa cvičiť. Malé dieťa s radosťou ťahá záclony, obrusy. Keď matka na začiatku primerane reaguje, dieťa po čase prestane a nájde si niečo iné. Ale vo vyššie spomenutom príklade boli rodičia na začiatku nadšení, že dieťa niečo nové vie, čo dieťa motivovalo k tomu, aby to robilo stále znova. Potom sa to rodičom prestalo páčiť. Začalo ich to hnevať, a teda zmenili formu odmeny z pozitívnej na negatívnu. Aj negatívne reakcie rodičov sú určitou odmenou pre malé dieťa.

Príklad: trojročný chlapec drží v ruke pohár s mliekom, pozrie na matku a vyleje ho. Správnou reakciou v tomto prípade je priateľské bagatelizovanie. Matka povie: “To sa stáva. Teraz to treba utrieť.“ Tým dá dieťaťu najavo:

• že vie, že aj dieťa vie o nesprávnosti svojho skutku
• že sa to môže stať každému, či už naschvál alebo z neopatrnosti
• že mu to nemá za zlé
• že sa z toho nestane zvyk na celý život.

Dieťa určite vie, že sa to robiť nemá. Ale tým spoľahlivo strhne na seba pozornosť. Účinné je obrátiť pozornosť dieťaťa na niečo iné. Môžeme jeho záujem podchytiť a využiť ho prijateľnejším spôsobom, napr. „Môžeš mliečko nalievať sem do hrnca!“ Porovnajte si túto reakciu s reakciami typu: „Pozor!!!“ „Už som ti stokrát povedala …“ „Ty si ale nemotorný“, „Keď nebudeš dávať pozor, tak …“ …

Mnohým konfliktom sa dá predísť tým, že náš byt zariadime tak, aby sme sa nemuseli rozčuľovať, keď dieťa začne napríklad „opravovať“ nábytok. Mali by sme podporovať neškodné aktivity našich detí. Čím menej musíme zasahovať, tým lepšie. Viesť dieťa k spolupráci je lepšie ako nástojiť na slepej poslušnosti.

Ignorovanie je často nesprávne

Ak dieťa spraví niečo, čo nemá, skoro vždy vie, že robí niečo zakázané. Keď mu povieme „To sa stáva“, dáme mu najavo, že sme mu odpustili. Ak rodičia nereagujú vôbec, bude dieťa neisté a bude sa snažiť zistiť, ako to vlastne je. Tým sa celá situácia skomplikuje. V takom prípade rodičia často zasiahnu násilím, dieťa prestane a oni si povedia „Aha, to je správne“.

Dieťa potrebuje cítiť, že sú rodičia na jeho strane. Keď rodičia akceptujú dieťa, aj keď je „neposlušné“, problém zmizne rýchlejšie. Ak začnú trestať, dieťa ich začne skúšať.

Pri životnom nebezpečenstve

Treba reagovať pokojne a s istotou povedať: “To nie!“ a dieťa vzdialiť od nebezpečenstva. Slová sú často zbytočné. A keď dieťa opakuje svoj čin, opakujeme aj my svoju reakciu. Na pokyny „Stoj!“, „Nesmieš!“ sa dieťa musí naučiť reagovať ihneď.

Ak nie je možné presadiť nevyhnutné zákazy

Je potrebné sa zamyslieť nad tým, či toho nie je veľa, čo od svojich detí vyžadujeme. Dieťa sa môže sústrediť len na určitý počet zákazov, príkazov a pravidiel, ak ich je priveľa, nemôže ich splniť. Vtedy si musíme premyslieť, čo má zmysel a čo nie.

Zlozvyky vznikajú, lebo je dieťa odmenené

1. Vnútorné, vývojom podmienené potreby ako príčina (ťahanie za vlasy).
2. Vývojom podmienená nešikovnosť ako príčina (rozliatie mlieka).
3. Výchovné chyby (rodičia sú príkladom pre deti).

Zlozvyky pretrvávajú, keď je dieťa odmenené

1. typ zlozvykov pretrváva kvôli nesprávnej reakcii (najprv pozitívna, potom negatívna odmena),
2. typ zlozvykov tiež pretrváva kvôli nesprávnej reakcii (krik, nadávka, trest …),
3. typ zlozvykov pretrváva, pokiaľ rodičia opakujú svoje chyby.

Zlozvyky zmiznú, keď sa odmena nedostaví

1. typ: a my buď dieťa necháme robiť to a ukážeme mu, že sa nám to nepáči alebo sa snažíme odviesť jeho pozornosť a poskytneme mu alternatívu, na ktorej si môže cvičiť, čo potrebuje,
2. typ: zmizne priateľským bagatelizovaním,
3. typ: zmizne, keď rodičia prestanú robiť chyby.

Mgr. S. Kolářová

Ahoj deti!

Novembrové chryzantémy, drobučký dážď smútok nevyprší.
Novembrové chryzantémy, dážď ako z duší, dážď ako z duší.
Prelúdium starej témy, plamene z piec dlane nezohrejú.
Novembrové chryzantémy, dážď dušičkový, dážď dušičkový.
Nikto nie je sám, nikto nie je sám.
Stretáš svojich predkov, tu v nás žije všetko.
Novembrové chryzantémy, ticho do slov nikto nepreloží.
Zem však povie nerozprávaj, dážď ako z duší, dážď dušičkový.
Nikto nie je sám, nikto nie je sám.
Stretáš svojich predkov, tu v nás žije všetko, tu v nás žije všetko.


Začala som hlbokými slovami pesničky Novembrové chryzantémy od Mariky Gombitovej. Možno nie všetkým rozumiete, preto skúste nad nimi porozmýšľať v kruhu svojej rodiny.
Názov mesiaca november pochádza z latinského slova „novem“, čo znamená deväť, lebo november bol deviatym mesiacom v rímskom kalendári. Okrem toho, že máme nosy prilepené na okenné sklá a netrpezlivo očakávame padajúce snehové vločky, prvé novembrové dni tradične charakterizuje spomienka na tých, ktorí už nie sú medzi nami, návšteva cintorínov, vyzdobovanie hrobov blízkych a zapaľovanie sviečok. Sú to aj dni modlitieb za duše zosnulých a spomienka na všetkých svätých. Sviatkom Všetkých svätých si katolícka cirkev pripomína nielen tých svätých, ktorí sú oficiálne kanonizovaní, ale tiež aj tých, o ktorých „svätosti okrem Boha nikto iný nevie“.
Na túto tému som Vám pripravila dve novembrové úlohy, ktoré určite hravo zvládnete.

stranu pripravila: Mgr. S. Kolářová

Pohľad na očistec (I. časť)



Nedávno som čítala knihu z vydavateľstva Serafín Pohľad na očistec, kde sú opísané súkromné zjavenia sv. Kataríny Janovskej, sv. Jána z Kríža a sv. Jána Mária Vianney. Je to veľmi pôsobivé čítanie, preto vám v tomto „dušičkovom“ čase chcem sprostredkovať ich myšlienky. Nech nás to všetkých povzbudí modliť sa za duše v očistci.

Meditovať o tajomstve očistca vo svetle učenia Cirkvi je pre kresťana prameňom veľkého duchovného úžitku. Táto meditácia mu približuje hlbší zmysel Božej svätosti a dáva lepšiu predstavu o jeho povolaní, ktoré neznáša ani vlažnosť, ani prispôsobovanie sa, ani zbabelé kompromisy so svetom. Učí čistote lásky a posilňuje túžbu vidieť Boha. Napokon rozmnožuje jeho lásku a povzbudzuje ho pracovať pre tých, ktorých svätá Veronika Giuliani súcitne nazvala „zabudnuté duše“.

Pri rannej modlitbe, keď som prosil za duše v očistci, zjavil sa mojej duši môj anjel strážca. Na čelo mi urobil znamenie kríža. Pozoroval som toho posla Božej lásky, obklopeného svätožiarou, a v duši mi zavládol hlboký pokoj. Tvár mal žiarivú, pozeral na mňa láskavo a vážne. Keď som zbadal fialový pás zdobiaci jeho bielu tuniku pochopil som, čo Pán o do mňa žiadal: modlitbu a pokánie. Povedal mi, ako nás Pán miluje a ako rád by každej duši odhalil divy svojej lásky. Ježiš ma chce teraz zvláštnym spôsobom vo svetle svojho Srdca pozvať, aby som objavil tajomstvo očistca a kontemploval ho. Nato sa ma zmocnila úzkosť, ale anjel ma upokojil: „Vôbec sa neboj a netráp sa. Očistec je tajomstvo lásky a milosrdenstva, a keď ho objavíš, tvoja duša bude povolaná k najväčšej láske Pána. Pozvanie očistca ti prinesie veľké milosti posvätenia. A ja stojím pri tebe a budem ťa posilňovať, tak sa neboj. Čoskoro spoznáš a objavíš mnoho vecí, niektoré ti prinesú veľa krásy a útechy, iné ti budú pripadať hrozné. Budeš musieť veľmi trpieť, aby si sa naučil veľmi milovať. Ježiš ťa chce viesť čoraz vyššie a vyššie z poznania do poznania, z lásky do lásky, až do svojho eucharistického Srdca, Prameňa všetkej lásky.“ Nato anjel zmizol spred môjho vnútorného zraku.

Pán chcel, aby som uvidel, spoznal a pochopil, čo sú to tresty v očistci vo svojom celku. Pravda, tu na zemi nemôžeme presne vedieť, čím sú naozaj, keď ich nezakúsime. Niekto však môže dostať od Pána milosť skutočne sa priblížiť k tomuto tajomstvu očistca, aby mohol svojich bratov poučiť a povzbudiť k súcitu a k modlitbe za sväté duše v očistci.
Videl som, že v skutočnosti je len jediný trest v očistci a ten tvorí vlastný očistec: je to dočasné pozbavenie videnia Boha. Tento trest je tým strašnejší, že duša sa cíti byť prudko priťahovaná Bohom. Ona si to uvedomuje a smeruje k nemu s mohutným nadšením. A predsa zostáva ako ochromená, lebo musí zotrvať v nehybnosti napriek tejto príťažlivosti lásky. Duša v očistci túži len po sláve Božej. Vrhá sa do očistca poháňaná svojou láskou, túži po tomto utrpení, po tomto odpykaní viny, ktoré oslavuje Boha, jeho svätosť. Je to trýzeň lásky, pálčivý smäd, aký na zemi nejestvuje. Toto utrpenie v očistci je strašné. Myslím, že dušu v očistci možno prirovnať k ochrnutému, ktorý ležal na brehu rybníka a úžasne túžil ponoriť sa do vody, ale nevládal a to mu muselo spôsobovať hrozné utrpenie. Taká je teda mučivá a stravujúca túžba duše po Bohu. Je to spaľujúci očistcový oheň. Všetky ostatné tresty sú len dôsledky tejto túžby po láske: pocit odvrhnutia, zabudnutia, temnoty, smädu po Bohu, ľahostajnosť ľudí, ktorí sú ešte na zemi, bolesť z hriechu, atď.

Videl som, že sú rozdielne stupne očistca. Netvorí ich ale rozdielny ráz trestov, ale ich dĺžka a najmä väčšia či menšia intenzita a viac či menej hojné útechy.
No videl som aj to, že v tom, čo ľudia nazývajú Veľký očistec alebo Dno očistca, duše vnímajú diablov, ktorí ich veľmi sužujú, lebo sa okolo nich živo pohybujú. To ma vždy prekvapovalo, ale anjel strážca mi to vysvetlil: Diabli nemôžu priamo pôsobiť na duše v očistci, no Boh dovoľuje, aby niektoré duše vnímali ich prítomnosť a ich trýzeň. Podľa sv. Tomáša Akvinského diabli už nemajú nad dušami v očistci nijakú moc, lebo boli navždy porazení. Je však možné, že diabli sú tam vo chvíli, keď duše opúšťajú svoje telá, aby videli ako trpia a uspokojili svoju nenávisť. Tento veľký očistec je ako peklo, ale bez večných trestov a nenávisti voči Bohu, bez zúfalstva. Duše sú tu ustavične pohrúžené do nádeje na čistý stav, akoby spútané a znehybnené ohňom Božej lásky vo veľkej samote, v absolútnej oddanosti do Božej vôle. Tento hrozný stav sa nedá presne opísať, aspoň ja som to tak vnímal. Duše, ktoré si odpykávajú tresty vo Veľkom očistci nevnímajú nič z prosieb putujúcej Cirkvi za ne. Napriek tomu ony im pomáhajú a skracujú pobyt vo Veľkom očistci, hoci duše o tom nevedia. Videl som tam duše, ktoré dostali mnohé milosti, ale nevedeli na ne odpovedať, duše, ktoré museli prevziať ťažkú zodpovednosť, ktorú neboli schopné vykonávať dokonale. Preto som tam videl veľké množstvo kňazov, zasvätených duší, biskupov, kardinálov, ba aj pápežov. Uzrel som tam aj vodcov ľudu, kráľov, politických vodcov. Môj anjel mi povedal: „Modli sa, veľmi sa modli za tieto duše a podnecuj aj druhých, lebo tí budú musieť vydať presný počet Bohu.“

Na konci dnešnej rannej modlitby sa mi zjavilo čosi z Božej svätosti, čo ma ohromilo. Videl som obrovské horiace more. Toto more bolo spojené so svätou Cirkvou, akoby ju obmývalo, živilo, stravovalo v sebe všetko, čo je hriech, nedokonalosť, vo svojej pahrebe spaľovalo, ničilo všetku nečistotu. Videl som očistec ako predsieň ohňa nebeskej Slávy, kde sú duše ponorené do Božej svätosti, aby sa tam očistili. Tu čerpajú radosť z toho, že môžu pykať za svoje viny, že môžu byť v náručí Božej lásky. Vlny Božej svätosti sa rozlievajú dovnútra očistca ako príval ohňa. Duše sa nimi naplnia, vášnivo sa do nich ponoria, hoci v hrozných trestoch a mukách. A čím väčšmi sa tomu oddajú, tým sa stávajú priezračnejšími, žiarivejšími a krajšími. Čím viac trpia v tomto mori, tým viac túžia s vďačnosťou oslavovať Boha.

Neskoro večer, keď som sa pohrúžil do ticha a samoty a modlil sa za duše v očistci, zjavil sa pri mne anjel strážca, celý obklopený svetlom. Vystrel ruku a povedal: „Pozri, dieťa moje, a veľmi sa modli!“ Ukázal mi Stredný očistec. Nato som uzrel očami duše, ako sa predo mnou otvorilo ohnivé more. Hučalo, veľmi jasné obrovské plamene z neho neprestajne vysťahovali a zasa zhasínali, praskotali a syčali tak silne, až mi z toho v ušiach brnelo. A tam vystierali ruky tisíce a tisíce duší, bičované plameňmi. Toto divadlo ma nútilo cúvnuť, modlil som sa čo najvrúcnejšie, ale zdalo sa mi, že oheň zasahuje aj moje telo a že ústa mam suché a stuhnuté, dusím sa …

Tieto duše v Strednom očistci trpia veľmi. Ale na rozdiel od Veľkého očistca pociťujú veľmi veľké útechy. Vnímajú Božiu láskavosť voči sebe, vnímajú Božiu lásku, ktorá ich priťahuje. Môžu vidieť prosby, ktoré stúpajú zo zeme k trónu Božej Trojice a sú určené za ne. Duše jasajú a vzdávajú vďaky. A naopak môžu vidieť, že niektorí ľudia sa nemodlia alebo na ne úplne zabudli a to ich zarmucuje. Nie kvôli nim samým, ale kvôli týmto ľuďom, ktorý sa takto pozbavujú milostí a zanedbávajú Boha. Inou útechou pre tieto duše sú návštevy presvätej Matky Božej, ktorá im prináša nádej. Príde do očistca na každý svoj sviatok a vtedy vyslobodí veľké množstvo duší.

Anjel mi vysvetlil: Toto je Stredný očistec. Všetky duše musia najprv prejsť Veľkým očistcom. Veľmi zriedka sa stane, že duša neprechádza Veľkým očistcom. Po osobitnom súde duša často ide do Veľkého očistca. Tam je ako otupená, zdrvená, lebo je tam odhalenie hriechu, jeho veľkosti, následkov. Duša sa nemôže hnúť, vidí ako sa voči nej uplatňuje Božia spravodlivosť, a zároveň vidí Božie milosrdenstvo, ktoré jej prinieslo spásu.
Potom sa dá do pohybu smerom k Bohu, ktorý ju priťahuje, strhne k nadšeniu pre jeho nekonečnú lásku – vtedy duša prechádza do Stredného očistca.

spracovala Mária H.

Najväčší zázrak, aký máme (I. časť)

„Volto santo! V Manopelle je najväčší zázrak, aký máme.“
sv. Páter Pio


Na šatke s rozmermi 17×24 cm, uloženej v striebornom relikviári, ktorý je verejne vystavený na hlavnom oltári v manopellskom kostole, sa nachádza podobizeň zmŕtvychvstalého Krista.

Už 20 rokov množstvo významných vedcov všestranne skúma tajomstvo relikvie Kristovej tváre z Manopella. Ich výsledky potvrdzujú, že obraz vznikol vedecky nevysvetliteľným spôsobom. Istotne nebol namaľovaný ľudskou rukou, podobne ako zázračný obraz Panny Márie z Guadalupe v Mexiku alebo obraz Kristovho tela na Turínskom plátne.

Najnovšie výskumné techniky, použité pri skúmaní Turínskeho plátna, sa použili aj pri skúmaní šatky z Manopella. Výsledky všetkých týchto expertíz jednoznačne dokazujú, že súčasná veda nie je schopná zistiť, ako obraz vznikol, ani odkiaľ pochádzajú tajomné farby, ktoré spôsobili, že obraz Svätej tváre fascinuje svojou krásou a priam žiari živosťou.

Profesori Danto, Vittore a Fanti z univerzity v Bologni pri svojich analýzach použili skener s vysokým rozlíšením a zistili, že vo vláknach skúmanej tkaniny nie sú zatečené nijaké farby a pri mikroskopickom zväčšení jasne vidieť, že na materiáli nie sú ani najmenšie stopy farieb. Všetky výskumy vylúčili akúkoľvek maliarsku techniku, lebo obrysy očí a úst sú také čisté, že ľudskou rukou ani žiadnou technikou nie je možné dosiahnuť tak čisté línie, len na mieste oka sa vlákna zdajú akoby prepálené pôsobením vysokej teploty. Najudivujúcejšou vlastnosťou Tváre z Manopella je priezračnosť plátna a skutočnosť, že obraz je dokonale viditeľný z oboch strán, ďalšou vlastnosťou je jeho premenlivosť, keď pri rôznom svetle nadobúda iný vzhľad. Spolu s meniacim sa osvetlením sa mení aj obraz, ako keby žil. Obraz tváre vykazuje veľa nevysvetliteľných javov, ktoré svedčia o tom, že veda stojí pred veľkým tajomstvom. Šatka má vo svetle žiariviek medovožltú farbu a vyzerá presne tak, ako ju videla mystička Gertrúda z Halfty v 13. storočí vo videní ako Veronikinu šatku a v jasnom svetle vidno trojrozmernú tvár na šatke. Lekári tvrdia, že zo vzhľadu zreníc na tkanine vyplýva, že tento človek mal krvácanie do mozgu a jeho chrup je typický pre ľudí žijúcich v dobe Krista v Palestíne.

Vedecké výskumy potvrdzujú, že obraz Božskej tváre z Manopella nemohol byť namaľovaný človekom, teda je, ako hovorí tradícia, acheiropoietos – nezhotovený ľudskou rukou. Svätá tvár sa nám zachovala na vzácnej antickej tkanine, z ktorej sa do našich čias zachovali len malé kúsky. Je to tzv. bisior, jemné plátno, tiež nazývaný morský hodváb, najcennejšia tkanina v stredoveku. Z technického hľadiska nie je možné na túto tkaninu nič namaľovať, lebo je to tak tenký materiál – priemer vlákna je 120 mikrónov – je tenší ako nylon a tkanina bola vyrobená z hodvábnych vlákien, ktoré produkujú morské lastúry Pinna nobilis, vyrábané v antickom období. Dnes sa bisior vyrába len v malom množstve na ostrove San Antioco a z jednej morskej mušle sa dajú získať len 2 gramy vlákna. Profesorka Vigová tvrdí, že len bisior môže byť priezračný a zvláštny ako šatka z Manopella a zároveň ohňovzdorný ako azbest. Nijaký človek nie je schopný na takýto druh materiálu čokoľvek namaľovať a zvlášť nie taký perfektný obraz. Paul Badde zdôrazňuje, že „v pravej zrenici oka je dúhovka výrazne posunutá nahor, čo by nebolo možné na fotografii“. Farby sa vo svetle menia medzi hnedou, zlatistou, striebornou, bridlicovou, bronzovou a zlatou ako na krídlach motýľa a pri svetle dopadajúcom zozadu sa stáva materiál priezračný ako sklo.

V desiatom zväzku súkromných zjavení mystičky Márie Valtorty nachádzame 22. februára 1942 napísané nasledovné slová, ktoré jej povedal Ježiš: ,,Veronikina šatka je impulzom pre vaše skeptické duše. Vy racionalisti, chladní, so slabou vierou, ktorí robíte bezduché výskumy, porovnajte výraz tváre na šatke s výrazom tváre na Turínskom plátne. Tá prvá je tvár žijúceho, tá druhá mŕtveho. Avšak dĺžka, šírka, telesné črty, podoba, charakteristika tváre sú také isté. Položte na seba tie dva obrazy a uvidíte, že sa zhodujú. To som Ja. Túžim vám pripomenúť, kým som bol a kým som sa stal z lásky k vám. Aby ste sa nestratili a nestali sa slepými, musia vám postačiť tie dva obrazy a majú vás priviesť k láske a k návratu k Bohu.“ (Mária Valtorta: L‘ Evangelo come mi e stato rivelato, s. 414)

Mnohoročné výskumy iniciované špecialistkou na ikony, rehoľníčkou Blandinou Paschalis Schlömer, zaujali aj iných vedcov a výsledok ich výskumov bol prekvapujúci objav, že mŕtva tvár z Turínskeho plátna a živá tvár z Manopella patria tej istej osobe. Podobizne oboch tvárí sa presne zhodujú, takže zobrazujú toho istého človeka. Prekrytie fólie s obrazom tváre z Manopella na tvár z Turínskeho plátna je graficko-matematickým dôkazom toho, že máme dočinenia s tým istým človekom. Z vedeckého hľadiska niet pochybností, že obidve tváre sú štruktúrou i rozmermi na 100 % rovnaké. Zhodnosť je taká výnimočná, že treba hovoriť o matematickom dôkaze.

Tvár mŕtveho tela na Turínskom plátne a Božská tvár na šatke z Manopella sú nepochybne najväčším zázrakom na svete.
Z vedeckého hľadiska tieto dve podobizne nemohli ani vzniknúť. Na celom svete nie je ani jeden obraz, ktorý by sa aspoň minimálne mohol porovnať s týmito dvomi. Kristus nás týmito dvoma obrazmi vyzýva k obráteniu, k osobnému stretnutiu vo sviatosti zmierenia, v Eucharistii a tiež ku každodennej vytrvalej modlitbe.

Musíme preto stále pamätať na to, že „kresťanstvo to nie je forma kultúry, ideológia alebo nejaký systém vznešených zásad či hodnôt. Kresťanstvo je OSOBA. Kresťanstvo je PRÍTOMNOSŤ. Kresťanstvo je TVÁR JEŽIŠA KRISTA!“

(Ján Pavol II., Bern, 4. 6. 2004)

z kat. časopisu Milujte sa prevzala a spracovala Lucia G.

Nad skončenou kampaňou


Kto by si nepamätal billboardy s fotografiou nenarodeného dieťaťa, ktoré ešte pred pár týždňami lemovali Slovensko? Kampaň sa rýchlo stala stredobodom pozornosti médií i zástancov interrupcií. Dokonca kvôli nej zasadala Arbitrážna komisia Rady pre reklamu. Jej výsledok bol, že reklama je neetická. Zobrazovanie násilia nikdy nie je prirodzené. Na prvý pohľad sa zdá, že ľudia ho neobľubujú. Opak je pravdou. Stačí očami preletieť televízny program, kde sa to krvákmi a kriminálkami len tak hemží.

Centru pre bioetickú reformu a združeniu Pastor bonus sa podarilo čosi nevídané. Dostať túto tému do povedomia širšej verejnosti prostredníctvom médií a vyvolať širokú diskusiu. Pritom pod Tatrami nie sú jediní, ani najskúsenejší, ktorí sa venujú ochrane života. Mnohí ľudia prejavili záujem o ďalšie informácie, pýtali sa, zhliadli video i fotografie na internete. Keď sa už pozornosť médií upriamila na bioetické témy, ani pre Spoločnosť pre plánované rodičovstvo nebolo ľahké prepašovať tak rýchlo s ministrovým súhlasom učebnicu sexuálnej výchovy pre druhý stupeň základných škôl.

Teraz prirodzene vyvstáva otázka: ako ďalej. Kampaň totiž ukázala aj negatíva. Ukazuje sa, že nie sme pripravení hovoriť o bioetických problémoch. Vieme, čo je zlé, ale vo verejnej debate to len málokto dokáže vysvetliť. Veľká časť verejnosti, aj mnohí katolíci, si stále myslia, že Katolícka cirkev považuje sex za zlo, kde niet miesta pre potešenie. Z jednej strany sme bombardovaní zavádzajúcimi informáciami o výhodách antikoncepcie, umelého oplodnenia či potratov. Avšak priznajme si, že robíme málo, aby sme vedeli, ako to naozaj je. Kampaň jasne ukázala, že ľudí dobrej vôle je dostatok. Uvedomme si, že v tejto dobe kultúrno – etického chaosu sa vo vlastnom záujme musíme vzdelávať, ak sa nechceme stať lacnými obeťami chybných rozhodnutí s ďalekosiahlymi následkami.

Vážnych dôvodov pre systematickú prácu je niekoľko. V spoločnosti narastajú ideologické tlaky zo strany feministiek a homosexuálov. Krajina bola vystavená niekoľkoročným billboardovým kampaniam na kondómy. Sme svedkami silných marketingových kampaní na tabletku deň po. Spoločnosť pre plánované rodičovstvo systematicky školí lektorov o antikoncepcii a vráža do toho nemalé peniaze. Narastá rozvodovosť, používanie antikoncepcie i spolužitie bez manželstva. Často sa napáda a zosmiešňuje celibát, sľub čistoty či panenstvo.

Ak nechceme stratiť veľký potenciál, nadobudnutý kampaňou, treba urobiť štyri kroky. Prvým by mohol byť pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska o ľudskej sexualite, ktorý by odtabuizoval primeranou formou tému sexu. Dokument by mal jednoducho a výstižne vysvetliť, ako cirkev chápe sexualitu. Vysvetliť manželstvo a celibát ako úkon sebadarovania. Ďalej treba venovať väčšiu pozornosť bioetike v rámci vyučovania morálnej teológie na teologických fakultách a v kňazských seminároch. Pripraviť vlastnú alternatívu sexuálnej výchovy. Niečo už máme. Kriticky sa pýtajme, či jej forma a obsah sú v dnešnej dobe dostačujúce. A nakoniec školiť lektorov a katechétov, aby boli schopní šíriť informácie ďalej.

Naša situácia nie je bezproblémová, ale ani beznádejná. Práve naopak. Billboardová kampaň o potratoch načala tému ochrany ľudského života od počatia po prirodzenú smrť. Prebudila túžbu hľadať pravdu a zmobilizovala nemalú skupinu ľudí. Nielen kresťanov. Je to však len začiatok. Čaká nás mravenčia práca. Jej cieľom je meniť pohľad ľudí na život. Od stupňa ochrany ľudského života závisí prežitie ľudu pod Tatrami. Globalizácia priniesla so sebou aj kultúru smrti. Posledné týždne ukázali, že nie sme bezmocní. Stačí dobrá vôľa a odvaha ísť s kožou na trh. Ukázalo sa, že nás nie je málo. A to je veľmi príjemné zistenie. O dôvod viac, aby sme sa nebáli a konali ďalej.

Anton Ziolkovský, prevzaté z POSTOY Network Slovakia

Drahá moja nebeská Matka!


Skončil sa mesiac Tvojho ruženca, počas ktorého som sa v spomienkach neustále vracal na miesta, ktoré si posvätila svojou prítomnosťou. Na miesta, ktoré som mal tú milosť navštíviť. Ešte aj dnes sa pýtam, čím som si zaslúžil takúto veľkú milosť. Myslím, že Ty, drahá Matka, s láskou plníš tajné želania svojim deťom. Práve rok po 160. výročí v La Salette, rok pred 150. výročím v Lurdoch a počas osláv 90. výročia vo Fatime.

Viem, že Tvoje srdce je naplnené láskou k nám, neustále sa staráš o naše dobro a vyzývaš nás k pokániu. V La Salette nás prosíš o zachovávanie nedele a úctu k najsvätejšiemu menu Tvojho Syna. Keď som kľačal pri mieste zjavenia, akoby som počul ozvenu tvojich slov dvom malým pastierikom. Hmla sa pomaličky zdvihla a zažiarilo slnko, nádherne sa odrážajúc na Tvojej uplakanej tvári. Tie slzy tiekli a tečú kvôli našim hriechom. Ach, Matka, neodvracaj svoj zrak od detí, ktoré Ťa tak potrebujú.

Z La Salette si odišla pohľadom upretým na Lurdy. My sme Ťa nasledovali. Tam najchudobnejšia z chudobných mohla vidieť Tvoju prečistú tvár a počuť Tvoj nežný materinský hlas. Bernadetinu chudobu sme mohli sami okúsiť v Cachot – väzení, ktoré zavreli aj pre zločincov, keďže bolo nevyhovujúce pre život. Túto maličkú chladnú miestnosť (4x4m) však hriala láska rodiny Soubirusovej. V takejto chudobe vyrastala Bernadeta a práve ju si si vybrala, aby ohlásila Tvoje posolstvo z jaskyne do celého sveta. Áno, byť tam v massabielskej jaskyni, hľadieť na výklenok, v ktorom si stála, piť a kúpať sa vo vode z prameňa a potom v tichosti zotrvať pred Tvojím Synom – to sú chvíle, ktoré patria azda k tým najkrajším a najhodnotnejším v živote. Pri večernom sviečkovom sprievode sa nekochajú len oči, ale zvláštnou radosťou sa naplní aj srdce, keď v mnohých jazykoch všetci vzývame Tvoje sväté meno a spevom Ťa pozdravujeme. Človek asi nikde na svete nevidí toľko utrpenia, ale aj nádeje v očiach chorých, ktorí hľadia na Tvojho Syna v Eucharistii. Z tohto miesta posväteného toľkými modlitbami sa už akosi ani nechcelo odísť, no nás čakala ďalšia cesta.


Cez pútnickú stredovekú Compostelu sv. Jakuba sme s radosťou prišli do Tvojej milovanej Fatimy. Privítala nás biela bazilika s blankytne modrou oblohou. Tu na tomto mieste si nás opäť prišla vyzvať k pokániu, modlitbe ruženca a obetám za hriešnikov, prostredníctvom troch malých pastierikov. Ty sama si ich pozdvihla k najdokonalejšej svätosti, ako to chceš urobiť aj s nami. Oni Ti otvorili svoje srdcia a čo my? Pri ich hroboch som rozjímal nad Božou milosťou, ktorá pretvárala ich životy, keď už v takom útlom veku dosiahli pravú múdrosť ducha a neotrasiteľnú vieru. Vtedy som si spomenul na slová, ktoré Ti povedal anjel pri zvestovaní:„Lebo Bohu nie je nič nemožné.“ Blahoslavení František a Hyacinta, tiež Lucia, ktorá sa už s nimi raduješ v nebi, orodujte za nás! Na ceste, po ktorej vtedy vyháňali stáda zo svojich domovov do Cova da Iria sme my rozjímali nad umučením Tvojho Syna, ktorý dal za nás všetko a Ty si trpela spolu s ním. Nikdy a ničím Ti Tvoju lásku, Matka, nesplatíme. Veľmi živo a navonok som svoju prosbu o odpustenie hriechov mohol prejaviť na ceste pokánia, keď som sa kľačiac približoval ku kaplnke zjavenia. Mnohí si na tejto ceste pokľačiačky alebo iným spôsobom vyprosujú potrebné milosti. Taktiež je to aj znak pokory, keď takto sklonení prichádzame k Tebe – Milostiplnej. Celý svet Ťa, Matka, miluje, tak ako si to predpovedala v svojom chválospeve. My sme to vyjadrili mávaním bielymi šatkami pri medzinárodnej sv. omši, keď sme sa spojili všetci z mnohých jazykov a kultúr, aby sme spoločne volali Boha naším Otcom. A nakoniec sprevádzajúc Tvojho Syna celým námestím pred bazilikou sme sa takto vznešene lúčili s týmto drahým miestom, aby sme pokračovali ďalej.

Rušné pútnické miesta vystriedal tichý Montserrat, ukrytý v nádhernej prírodnej scenérii vrchov. Tu sme už len v tichu premýšľali nad darom týchto dní, ďakovali za milosti alebo iba tak stáli pred Tebou, Kráľovnou neba a zeme. Mníšsky spev žalmov sa prelínal s anjelským spevom chlapčenského zboru na chválu Božiu a pre naše posvätenie. Mali sme možnosť vystúpiť k tvojmu trónu a pobozkať ruku, ktorá požehnáva našu Zem. Drahá Matka, ak ty spolu so Svojím Synom držíš náš svet, nemusíme sa ničoho báť. Tvoj nežný pohľad nás v tom uistil. Potom už nasledovalo len Caorle, kde tvoj chrám stál pevne pri rozbúrenom mori. Buď aj pre nás Zornicou vykúpenia, Hviezdou morskou, Majákom pravdy na často rozbúrenom mori nášho života.

Nech je naveky velebená blažená Trojica za to, že Ťa utvorila takú nádhernú, nepoškvrnenú a dobrotivú Pomocnicu kresťanov, Rozdávateľku milostí a milujúcu Matku nás všetkých. Bdej nad našou farnosťou, lebo práve pri 10. výročí jej vzniku sme k Tebe, naša milá Matka, putovali.

Tvoje milované dieťa