ROZHOVOR

Stretli sme sa, ako ináč, na futbale. Nedalo mi neosloviť ho a opýtať sa ho na jeho cestu k futbalu. Prekvapila ma jeho bezprostrednosť, jednoduchosť až pokora a zodpovednosť k futbalu a životu.



1. Na úvod by si sa nám mohol predstaviť.

Volám sa Marek Čech. Pochádzam z Trebišova. Som futbalista a hráč FC Porta. Na Slovensku som pôsobil v Trebišove v Slávii ako mládežník. Hral som futbal v Bratislave za Inter Bratislava. Potom som odišiel hrať do Sparty Praha, kde som sa zdržal rok a pol. Teraz hrám v FC Porto. Taktiež som reprezentant A-mužstva a mládežníckych kategórií. Hrám pozíciu ľavého obrancu alebo ľavého stredopoliara.

2. Je to ťažká pozícia pre hráča, resp. je niektoré miesto ľahšie a niektoré ťažšie?

Nemyslím si, že je ťažšie a ľahšie miesto. Každý má ťažkú pozíciu a musí ju ovládať. Myslím si, že pozícia každého hráča je dôležitá. Futbal je hra, kde hrá jedenásť hráčov, takže nie je to len o jednej pozícii.

3. Mohol by si sa na chvíľu vrátiť k svojim začiatkom? Už od detstva si cítil vzťah k futbalu alebo ťa k tomu doviedli rodičia?

Naviedli ma k tomu rodičia. Bol to hlavne otec, ktorý hrával futbal za Sláviu Trebišov, tiež za Spartu Prahu a za Červenú hviezdu Bratislava. Ako každý syn som sa snažil pokračovať v otcových šľapajách. Stále, keď otec šiel hrať futbal niekde vonku s kamarátmi, tak som šiel s ním a hrával som aj ja, nie však s nimi, ale s deťmi spoluhráčov. Stále som bol v kontakte s loptou a stále som túžil stať sa futbalistom ako bol môj otec.

4. Ako si v detstve zvládal skorigovať školu aj futbal?

Samozrejme, nebolo to ľahké, ale ani veľmi ťažké skorigovať tieto dve veci. Povedal by som, že som bol dobrý študent a taktiež som futbal nevynechával a poctivo trénoval. Zúčastňoval som sa každého jedného tréningu. Zvládol som to a najviac mi v tomto pomohli rodičia. Netlačili na mňa, aby som si vybral jednu z možností – budeš futbalista alebo budeš študent. Nechali ma pokračovať v obidvoch veciach naraz, čo bolo veľmi dobré a myslím si, že urobili dobrú vec. Otec mi stále prízvukoval, aby som sa nesnažil zvládnuť všetky predmety veľmi dobre, ale aby som si dal pozor hlavne na jazyky, lebo tie budem v budúcnosti potrebovať, čo sa aj naplnilo. Ak som dostal z hocijakého predmetu zlú známku, tak sa nič „nedialo“, ale keď to bol jazyk, či už angličtina alebo nemčina, vždy tam musela byť jednotka.

5. Ako brala rodina Tvoj odchod do zahraničia, kdesi do neznáma?

Brali to veľmi dobre, lebo vlastne od šestnástich rokov som mimo domova. Keď som šiel v mladom veku trénovať, resp. hrať futbal do Bratislavy, tak si myslím, že rodičia to zo začiatku brali ťažšie – vlastne syna nemali doma a nevedeli, čo je s ním a báli sa oňho, či je v poriadku a nemohli sa oňho starať. Myslím si, že prechod zo Sparty do Porta bol pre nich jednoduchší než prechod zo Slávie Trebišov do Interu Bratislava.

6. Ako si sa vlastne dostal do FC Porta?

Bolo to obdobie v Sparte, keď som nehrával zápasy. Myslím si, že mi to aj pomohlo; mal by som komplikovanejší odchod kvôli peniazom, lebo Sparta by ma potrebovala a pýtala by veľké peniaze. Aj na základe toho bol môj prestup oveľa ľahší než by sa zdalo predtým. Udialo sa to z jedného dňa na druhý. Keď som odtrénoval tréning, poobede som sa stretol s predstaviteľmi Porta na štadióne Sparta Praha a poprosili ma, či by som mal záujem hrať za ich klub. Samozrejme som povedal, že áno. Hneď ma zobrali do prvého lietadla do Porta. Cestovali sme v noci a o jednej alebo o tretej ráno som podpísal zmluvu s FC Portom.

7. Mohol by si porovnať podmienky v jednotlivých kluboch, v ktorých si pôsobil?

Slávia Trebišov mal na svoje pomery dobré podmienky. Inter Bratislava mal už lepšie podmienky, takisto Sparta Praha mala tiež lepšie podmienky. Samozrejme že FC Porto má tie najlepšie podmienky, ktoré som kedy zažil. Organizácia klubu je na špičkovej úrovni a patrí k jedným z najlepšie organizovaných klubov v Európe.

8. Máš čas na súkromný, resp. duchovný život mimo futbalu?

Vyrastal som v kresťanskej rodine. Moja babka aj moji rodičia sú kresťania a kostol a náboženstvo sú pre nich veľmi dôležité, čo je aj pre mňa. Vyrastal som vo viere a som veriaci. Nechýba mi ani v tieto dni alebo v Portugalsku, aby som nenavštívil kostol alebo nepomodlil sa. Stále sa to snažím dodržiavať. Troška sa to zmenilo, pretože v Portugalsku je iný jazyk a teda aj sv. omše sú v inom jazyku, čo je pre mňa trocha komplikovanejšie. Je to však o to krajšie, že som tam a môžem premýšľať nad vecami, ktorým nerozumiem a môžem sa vlastne viacej sústrediť na to duchovné.

9. Máš nejakú veselú príhodu z futbalu?

Spomenul by som jednu vec. O deviatej ráno mávame zraz a o desiatej tréning. Bolo deväť hodín aj tridsať minút a ja som ležal na lehátku, teda odpočíval som pred tréningom. Tesne pred tréningom som šiel do kabíny porozprávať sa s kamarátmi. Prídem do kabíny a tam nebol nikto. Pozerám a oni už vonku trénujú bezo mňa. Nikto mi neoznámil, že tréning sa posunul o pol hodiny skôr. Bolo to trocha divné, lebo sa mali o mňa postarať, pretože som dobre nerozumel. Prišiel som na tréning a tréner sa čudoval, kde som a že som mu vôbec nechýbal. Povedal, že keď bude raz písať knihu, tak to určite spomenie.

10. Na záver by si mohol niečo odkázať mladým, ktorých zaujíma šport, resp. futbal. Existuje návod, aby sa tie talenty rozvíjali?

Ja som stále hral futbal pre radosť a stále som sa snažil zdokonaľovať vo futbale, chodiť pravidelne na každý tréning a nevynechať ani jeden, poctivo trénovať a vlastne drieť a makať, aby som raz mohol povedať, že som niečo tomu futbalu dal. Stále som sa snažil zlepšovať, aby som bol každým dňom lepší a lepší a odovzdal som mu vlastne všetko, pretože som nechodil na diskotéky, neholdoval som alkoholu. Do dnešného dňa som nepil alkohol, nebol som opitý a nikdy som nefajčil. Veľa som tomu obetoval a vidím, že sa to oplatilo. Som veľmi šťastný, že som tieto veci nerobil, lebo teraz, keď vidím na sebe, že som zdravý, nič mi nechýba a akú mám momentálne kariéru a profesionálny aj súkromný život, tak mi tieto veci, ktoré by som robil ako bežní mladí ľudia, vôbec nechýbajú.

Keďže starosti s tým spojené sú súčasťou života celej rodiny, opýtali sme sa aj Marekovej mamy:

1. Čo všetko je potrebné od rodiča, aby vychoval „slávneho futbalistu“?

Priviedol ho k tomu manžel, bol vlastne jeho vzorom a on ho začal aj trénovať. Pre mňa to bolo to, že som chodila s ním na zrazy reprezentácie, keďže som bola doma na invalidnom dôchodku. Kvôli tomu som s ním mohla vycestovať. Veď na východnom Slovensku poznám v každom jednom meste, kde sú futbalové štadióny. Pretože ešte nebol plnoletý, musel mať doprovod a keďže z Trebišova chodil len on sám, tak som musela s ním chodiť aj ja. Keď už v roku 2000 prestupoval do Interu Bratislava, bol to jeho prvý prestup, tak sme mu povedali: „Marek, dnešným dňom sa ti končí tvoje detstvo.“ Kým bol doma, tak mu mamička pripravila raňajky, desiatu, obed, večeru, ožehlila, oprala. Keď odišiel do veľkého mesta, bol už odkázaný sám na seba.

2. Bolo Vám za ním smutno?

Veľmi a boli aj slzy, nielen z mojej strany, ale aj z Marekovej.

3. Ako rodina prijala prechod do FC Porta?

Bolo to ako blesk z jasného neba. Udialo sa to v priebehu dvoch dní. Bol to veľký šok aj pre nás. Nevedeli sme zo začiatku, do akého klubu ide. Tajilo sa to kvôli médiám, lebo chceli urobiť veľkú prestupovú bombu. Ani nám nechcel jeho manažér povedať, kam ide. Ja som sa však rozplakala a povedala som mu, či matka nemá vedieť, kde jej syn ide. Nakoniec povedal, nech budem šťastná, že ide do veľkoklubu FC Porta, ale nech to z mojich úst ďalej nevyjde. Ja som to nepovedala ani vlastnému otcovi ani manželovi, ktorý sa pomaly aj hneval, že to viem a nechcem mu to prezradiť.

4. Si teraz spokojná ako mama alebo tá vzdialenosť robí svoje?

Samozrejme, že vzdialenosť robí svoje, pretože my sme rodina veľmi naviazaná na seba, či deti na nás alebo my na deti. Od začiatku sme boli len my, neboli žiadne babky, nakoľko sme sa odsťahovali do Trebišova, 100 km od Víťaza, takže možno tá naviazanosť je kvôli tomu taká silná. Teraz vďaka technickým vymoženostiam nie sme len v telefonickom kontakte, ale sme aj v kontakte cez internet, konkrétne cez skype a cez web kameru, takže sa aj vidíme.

5. Čo by si odkázala mamám, ktoré majú takých talentovaných synov alebo dcéry?

Záleží samozrejme od výchovy. Pokiaľ rodičia nepomôžu, nepovzbudia dieťa, tak je jasné, že to dieťa samo nič neurobí. Záleží tiež na dieťati. Nestačí, že by rodič chcel vychovať nejakého futbalistu alebo hokejistu, ale záleží hlavne na dieťati, aby malo talent a hlavne aby ono chcelo a aby sa nedostalo do zlej partie.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili M. Magda a G. Magdová

Adventný čas



Adventný čas už čochvíľa nastane,
adventné vence už sú nachystané.
Prvú sviecu v nedeľu zapálime
a tým adventné obdobie začnime.
A keď štvrtú sviecu zapálime,
s adventom sa rozlúčime.
A tak čaro Vianoc
na dvere zaklope,
vonku sa už biely
sniežik ligoce.
Tešia sa deti, ba aj dospelí,
tie mesiace nám tak uleteli.
Buďme k sebe všetci milí
a to nielen v sviatočnej chvíli,
ale aj počas roka všedného
prajeme Vám pokoja rodinného.
Nech cez tohtoročné Vianoce
slza šťastia sa v oku zaligoce,
že nám dal Pán Boh zdravia, sily,
že sme sa Vianoc dožili.
Koľko je na nebi hviezdičiek,
toľko lásky by ste dostali
od svojich detičiek.
Nech na polnočnú nám
jasný mesiac svieti,
veď z Betlehema
krásna správa letí.
Čaro Vianoc si pri stromčeku vychutnajte
a na svojich rodičov
pamätajte.
Tým, ktorým už rodičia
v nebi prebývajú,
nech za nich tichú
modlitbu odriekajú.
Ó, Ježiško náš milý,
chráň každého a v každej chvíli.
By sme znova po roku,
tešili sa z každého kroku.

Marta Pacovská, Široké

Najväčší zázrak, aký máme (II. časť)

Tvár z Manopella je tvárou Krista, vstávajúceho z mŕtvych, vo chvíli jeho prechodu zo smrti do života. Vtedy sa dialo úplné premenenie Ježišovho tela, stýraného pri mučení a zomieraní na kríži.


Klaus Berger, profesor Nového zákona a jeden z najznámejších súčasných nemeckých biblistov, napísal v nemeckom vydaní časopisu Focus:

,,Obraz Ježišovej Tváre z Manopella je prvá stránka evanjelií …“ Evanjelium je text a predchádza ho vlastne tento obraz zmŕtvychvstania. Keď podľa židovskej tradície niekto niečo dokazoval pred súdom, potreboval svedectvo dvoch svedkov. V evanjeliu máme dvoch svedkov, Jána a Petra, ale aj dva dôkazy, dva kúsky plátna: Turínske plátno a Tvár z Manopella. Sú to teda dva skutočné dôkazy zmŕtvychvstania. Zmŕtvychvstanie je fakt, nie teologická metafora, zmŕtvychvstanie je realita. Aj o tom hovorí tento obraz z Manopella.

Pohreb doráňaného a skrvaveného tela si podľa židovskej tradície vyžadoval množstvo plátna a šatiek. Z úst a nosa umierajúceho Krista vytekalo množstvo krvi a že mu ktosi na ňu pritisol ľanovú šatku a táto šatka s rozmermi 855×525 mm s mnohými škvrnami datovaná do 1. stor. sa nachádza v najstaršej pokladnici Španielska v katedrále mesta Oviedo. Je to suradion – čiže šatka, ktorou sa podľa židovskej tradície utierala tvár umierajúceho a umiestnenie krvavých škvŕn na šatke sa presne zhoduje s obrazom na Turínskom plátne spolu s krvnou skupinou typu AB, pochádzajúcej od toho istého človeka. Ježiša zavinuli do viac ako štvormetrového plátna nazývaného sindon tak, aby sa ho nedotýkali rukami a aby mŕtvemu neotvárali ústa, previazali ich inou šatkou – pathil, uchovávanej vo francúzskom meste Charos. Napokon telo zavinuli do plátna a previazali ho do kríža širokými pásmi plátna a zvnútra a zvonka ho natreli voňavým olejom a voňavkami. Až potom ho ako kuklu oviazaného uložili do hrobu a tam na jeho hlavu položili drahocennú šatku z bisioru. Významný znalec gréckeho jazyka Antonio Persili, čerpajúc aj z výsledkov iných expertov a cirkevných otcov, navrhuje korekciu prekladu úryvku Jánovho evanjelia (20, 5-8): ,,Keď sa Ján naklonil, uvidel ležať neporušené plachty a šatku, ktorá bola na jeho hlave, ale tá nebola spadnutá ako plachty, ale hore – na mieste, kde bol Ježiš zavinutý v plachte.“ Keď apoštol Ján uvidel neporušené plachty, cez ktoré zázračne preniklo oslávené Ježišovo telo, uveril v zmŕtvychvstanie, i keď ešte nevidel Zmŕtvychvstalého.

Pohrebné plachty, do ktorých bolo mŕtve Ježišovo telo zavinuté, po jeho zmŕtvychvstaní z neho úplne spadli a spľasli, len na mieste hlavy si plachta zachovala svoj tvar, lebo toto miesto bolo silno nasiaknuté krvou a voňavými masťami a po vyschnutí stvrdlo ako kartón. Na mieste hlavy zostala stvrdnutá kukla ako verný odtlačok celej Ježišovej hlavy. Usudzuje sa, že na toto miesto položili šatku zo vzácneho bisioru ako znak vzácnej úcty. Sv. Ján použil pri slovese vidieť slovo eiden, čo znamená „videl a uveril“, čím Ján chcel zdôrazniť, že ten, čo vidí, aj rozumie, lebo keď videl tvar neporušených plachiet, bolo mu jasné, že Ježišovo telo preniklo tajomným spôsobom cez plachty a teda musel vstať z mŕtvych. Na Turínskom plátne dlhom 436 cm a širokom 110 cm zostal trojrozmerný fotografický negatív prednej a zadnej časti tela, no početné krvavé škvrny typu AB sú v pozitíve. Obraz je anatomicky perfektný a prostriedkami súčasnej vedy sa nedá vytvoriť. Je veľmi pravdepodobné, že v čase zmŕtvychvstania nastalo tajomné žiarenie, ktoré spôsobilo, že na tenučkej šatke zostal zaznamenaný obraz jeho tváre aj obraz celého tela. Všetko nasvedčuje tomu, že sám vtelený Boh zanechal dva ohromujúce obrazy svojej božskej tváre: jeden na Turínskom plátne a druhý na šatke z Manopella. Na Turínskom plátne máme zachytený obraz ešte mŕtveho Ježišovho tela, ale v momente, keď sa začal proces jeho oslávenia, naopak, na šatke z Manopella zostal zachytený výraz tváre už žijúceho Ježiša ešte pred zakončením procesu jeho oslávenia, keďže na tvári vidieť stopy rán a opuchov. Svätej Faustíne Pán Ježiš povedal: „Túžim sa zjednotiť s ľudskými dušami, je mojou slasťou spájať sa s nimi. Vedz, dcéra moja, že keď prichádzam pri svätom príjmaní do ľudského srdca, mám ruky plné milostí a túžim ich dať tej duši, ale duše nemyslia na mňa, nechávajú ma samého a zaoberajú sa inými vecami. Ó, ako mi je smutno, že duše nepoznali lásku. Zaobchádzajú so mnou ako s niečím mŕtvym“ (Denníček 1385). Tvár z Manopella sa úplne zhoduje s obrazom na Turínskom plátne, obraz v Manopelle je maľovaný mocou veľkonočného víťazstva.

Ježišove oči na šatke sa dívajú priamo do našich očí a nie sú očami policajta alebo vyšetrujúceho dôstojníka, ale tie oči nás napĺňajú odvahou a ak je pohľad najkratšou cestou spoznávania dvoch ľudí, o čo viac to platí medzi Bohom a človekom.

P. Mieczyslaw Piotrowski TChr., sprac. L. Galdunová

Príhodný čas




Blížime sa k Vianociam

alebo, čo je výstižnejšie,

štveme sa k nim,

každý svojím krokom, svojím štýlom.

Vhodnejšie by bolo očakávanie.

Nie však len čakanie na sviatky …

Rozhodujúce je čakanie na Boha.

Gustav Ebeling

Advent


Advent je obdobie, ktoré nás vyzýva k tomu, aby sme opäť pouvažovali o tajomstve našej spásy a zamysleli sa nad našou nádejou, že jestvuje odpoveď na hádanku pozemského života s jeho pominuteľnými radosťami, bolesťami a na jeho zdanlivo temný koniec v zabudnutí smrti.

Smeruje náš život vôbec niekam? Má vlastne nejaký zmysel? Advent volá každého jedného z nás k tomu, aby sme sa s obdivom zahľadeli na odpovede, ktoré sa dotýkajú otázok o živote človeka. Všetci sa nachádzame na ceste, ktorá vedie do domu nášho Otca. Dvere do tohto domu nám otvoril Boží Syn a On nám aj vyznačil cestu, ktorá tam vedie.

Advent nás pozýva k tomu, aby sme sa obzreli naspäť do dávnej minulosti zašlých čias, keď ľudské pokolenie prežívalo ťažké zápasy. Je samozrejmé, že vždy preň jestvovalo akési svetlo. Začalo svietiť už prísľubom nášho Spasiteľa, ktorý ako Syn ženy rozmliaždi v nepriateľstve so zlom hlavu ničiaceho hada.

Ľudské bytie je pre veriaceho človeka vždy adventom, čakaním, cestou, ktorá vedie k cieľu a smerom, ktorý ide k svetlu. My ako veriaci ľudia máme vieru, ktorá nás privádza k poznaniu, že Boh k nám prišiel. My však na tom nemáme žiadne zásluhy. Prichádza k nám ešte stále so svojou milosťou. Volá nás prostredníctvom svojho narodenia, prostredníctvom svojho života a svojej ukrutnej smrti, ako aj svojim slávnym zmŕtvychvstaním. Advent nám však tiež pripomína, že Boh sa k nám opäť vráti.

Pre človeka, ktorý má vieru, by mal byť advent obdobím skúmania tajomstiev, objavov, nových pochopení a hlbšej radosti.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec