Moje – naše deti


Za spevu piesne Mikuláš, Mikuláš sa začal nádherný kultúrny program. Klienti – tak sa po novom obyvatelia rôznych domovov úradne nazývajú – pripravili pre svojich rodičov pri tejto príležitosti niečo nezabudnuteľné. Tieto Veľké deti, ako ja ich zvyknem nazývať, sú rozumovo, telesne aj psychicky postihnuté, ale majú „zdravé a veľké srdce“. Srdce tak úprimné, že by sa vám celé rozdalo.

V Domove sociálnych služieb MUDr. Vladimíra Pospíšila v Petrovanoch žijú aj naši rodáci – Stanko Kráľ z Ovčia a Martin Balucha z Víťaza. Tento ústav navštevujem 32 rokov odmalička, keď som s rodičmi začala chodiť na návštevy k otcovmu bratovi Jožkovi. Neskôr, keď zomrel, bola som už taká naviazaná na moje Veľké deti, že som si dve z nich „osvojila“- Vlastičku a Helenku.

Ženy, ktoré nikdy nepoznali svoju rodinu a za ktorými nikto okrem niekoľkých priateľov nechodil. Vlastička pred dvomi rokmi zomrela a ostala mi Helenka. Má cez 70 rokov a celý svoj život žije v tomto domove.

Títo klienti vedia, kto je Svätý Otec, ako sa volá košický arcibiskup, aj kto je prezident čiže názvy a základy. Ťažko sa im chápe, prečo sú a čo je náplňou ich práce. Oni to ani nepotrebujú vedieť, lebo to, čo vedia a čo cítia, aj keď sú akokoľvek postihnutí, ovládajú tak, že ja osobne sa skláňam pred ich dokonalosťou v tomto cite, a tým je láska. Vštepovali im ju do srdca rehoľné sestričky, ktoré tam boli aj za bývalého režimu. Zdravotné a sociálne sestry, ktoré svojou kresťanskou vierou potvrdzujú Ježišove slová o láske. Sú tam rôzne stavy postihnutia – chodiaci, ležiaci, ktorých je potrebné stále kŕmiť, prebaľovať, preväzovať rôzne rany a sú aj takí, ktorí sú v takzvaných uzavretých postieľkach. Mnohí neovládajú svoje telo a tak robia rôzne gestá či mimiku. Chcem tým povedať, že táto práca si vyžaduje citlivého človeka, ktorému nebude vadiť, že niekomu tečú slinky, že si strháva zo seba šaty, že na vás zakašle alebo vám práve olízaným prstom podá ruku. V domove panuje neuveriteľná čistota a poriadok, na ktorú striktným a predsa láskavým okom dohliada pani riaditeľka PhDr. Anna Homzová.

Keď otvorím bránu domova, ten, kto je vonku, beží ku mne a víta ma. Keďže sú už zvyknutí, že im rozdávam cukríky, nastavujú ruky a sami si pýtajú. Odmenou pre mňa je, že ma bozkávajú, hladkajú alebo sa ma len dotknú. Je to veľmi dojemné a pre mňa zaväzujúce.

Celou cestou na ženské oddelenie počúvam novinky, čo je v domove nové, čo kto dostal, aké nové ručné práce sa naučili. Potom mi na izbe tieto veci aj poukazujú. Radujú sa tou najúprimnejšou radosťou zo všetkého, čo im pochválite. Keďže bol čas Mikuláša, tak som na izbe počúvala básničky a spevy aj tých, ktorí nevystupovali. Akí boli šťastní, keď som im zatlieskala. Tá úprimná radosť z toho, že môžu urobiť radosť inému, nám zdravým chýba.

Preto si všetci poprajme v tento povianočný čas, aby sme boli k sebe milší. Niekedy je potrebné znížiť sa na „úroveň“ mojich Veľkých detí, aby sme pochopili pravý význam čistej, hlbokej a úprimnej lásky.

Slávka K., Široké

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.