Lurdy – 150 rokov milostí


Kto z nás by nepoznal známu scénu: Panna Mária vo výklenku jaskyne a malá Bernadeta s ružencom v rukách hľadiaca na ňu.

Vidíme ich skoro vždy, keď vstupujeme do chrámu farského alebo filiálneho. Zamysleli sme sa niekedy nad posolstvom, ktoré nám pripomínajú lurdské jaskyne postavené na celom svete? V tomto roku je na to najvhodnejší čas, keďže si pripomíname 150. výročie zjavení Panny Márie v juhofrancúzskych Lurdoch. Sv. Otec Benedikt XVI. povýšil toto výročie plnomocnými odpustkami a sám ako pútnik navštívi Lurdy. Čo je také zázračné a podmanivé na tomto mieste, že už celých 150 rokov priťahuje pozornosť celého sveta?

Preto, aby sme lepšie pochopili históriu lurdských zjavení, musíme ísť celkom na začiatok, teda k narodeniu Bernadety. Bernadeta Soubirous prišla na tento svet 7. januára 1844 v Lurdoch v mlyne Boly ako prvé dieťa mlynára Františka Soubirousa a jeho manželky Lujzy Casterót Soubirousovej. Keďže jej rodičia boli veľmi dobrí a nezištne pomáhali chudobným, keď im zadarmo mleli múku, čoskoro sa rodina dostala do finančných ťažkostí. Viackrát menili domov až napokon ostali v maličkej, vlhkej a zatuchnutej miestnosti bývalého mestského žalára, ktoré sa ešte dnes volá Cachot – väzenie. Toto nezdravé prostredie pôsobilo negatívne na chatrné zdravie Bernadety, ktorá prekonala choleru a celý život zápasila s astmou. Napriek všetkému tomuto nešťastiu manželia Soubirousovci nažívali v láske, pochopení a nikdy medzi nimi nezazneli výčitky alebo hádky. V takomto prostredí vyrastala Bernadeta spolu so svojimi tromi súrodencami Toinette, Jean-Marie a Justinom. Táto láskyplná výchova mala pozitívne účinky na celkovú vyrovnanosť a duchovnú silu Bernadety, hlavne v čase zjavení, keď ako mnohí hovorili: „pobláznila celé Francúzsko“. Preto, aby v dome bolo menej hladných detí, poslali rodičia Bernadetu do susednej dediny Bartres, aby slúžila ako pastierka oviec. Na čistom vzduchu v spoločnosti ovečiek premýšľala Bernadeta o Bohu a veľmi túžila pristúpiť k prvému sv. prijímaniu, čo jej zatiaľ nebolo umožnené, keďže nechodila na katechizmus. Preto sa vrátila do Lúrd, aby mohla ísť do školy. Hoci opäť musela trpieť hladom a zimou v Cachot, bola šťastná, že je znova v kruhu svojej milujúcej rodiny.

Tak prišiel chladný 11. február 1858, Bernadeta mala vtedy štrnásť rokov a dva mesiace. V dome nebolo dreva na kúrenie, preto poslala mama Lujza mladšiu dcéru Toinette spolu s kamarátkou Jean Abadi na drevo. Bernadeta musela matku dlho prosiť o dovolenie ísť s nimi, keďže ju nechcela pustiť kvôli astme. Nakoniec sa všetky tri kamarátky vybrali na drevo. No nechajme o tomto pamätnom dni hovoriť samotnú Bernadetu: „Po prvý raz som bola pri jaskyni Massabielle vo štvrtok 11. februára; zbierala som drevo s dvoma ďalšími dievčatami. Keď sme prišli k mlynu, spýtala som sa ich, či chcú vidieť, kde mlynský potok opäť vteká do rieky Gave; povedali mi, že hej. Kráčali sme teda popri potoku. Keď sme prišli pred jaskyňu, nemohla som ďalej ísť. Moje dve spoločníčky prebrodili už potok pred jaskyňou; keď prešli na druhý breh, začali plakať. Pýtala som sa ich, prečo plačú. Odpovedali mi, že voda bola veľmi studená. Poprosila som ich, aby mi pomohli nahádzať kamenia do vody, aby som sa nemusela vyzúvať; chcela som sa pokúsiť prejsť po nich na druhý breh potoka. Povedali mi, že si mám pomôcť sama. Podišla som teda kúsok ďalej hľadať vhodné miesto, kade by som mohla prejsť cez potok, aby som sa nemusela vyzúvať. Všetko bolo márne. Vrátila som sa späť k jaskyni a začala som sa vyzúvať; len čo som sťahovala prvú pančuchu, začula som hluk, ako keby to bol silný náraz vetra; obzrela som sa smerom na lúku, ktorá je za potokom pred jaskyňou. Všimla som si, že konáre stromov sa nehýbali; vyzúvala som sa ďalej. Zasa som počula ten istý hukot. Ako som zdvihla hlavu, dívajúc sa do jaskyne, zazrela som v skalnom výklenku bielu Pani. Mala biely odev, biely závoj, belasý pás a na každej nohe zlatú ružu a v ruke ruženec. Trošku som sa naľakala. Myslela som, že sa mýlim. Pretierala som si oči. Lepšie som sa zahľadela a stále som videla tú istú Pani. Vopchala som si ruku do vrecka a vytiahla som si ruženec. Chcela som sa prežehnať, no nemohla som ruku dvihnúť až k čelu, klesla mi dolu. Zmocnilo sa ma veľké vzrušenie. Ruka sa mi triasla. Ani zutekať som nemohla. Pani držala v rukách ruženec a urobila znak kríža. Pokúsila som sa po druhý raz prežehnať a teraz sa to už podarilo. Sotva som urobila znak kríža, mocné vzrušenie, čo som zakúšala, prestalo. Kľakla som si na obidve kolená. Modlila som sa ruženec v prítomnosti tejto krásnej Panej. Krásna Pani púšťala na ruženci zrnko po zrnku, ale nepohybovala perami. Napriek tomu ja som sa ruženec domodlila. Pani mi dala znamenie, aby som prišla bližšie k nej, ale ja som sa neodvážila. Pani potom odrazu zmizla.“ Keď Bernadetina sestra a jej kamarátka videli Bernadetu, ako kľačí v jaskyni, naľakali sa a bežali k nej. Pýtali sa, prečo sa Bernadeta na tomto špinavom mieste modlila, ale ona im nechcela odpovedať. Až na ich veľké naliehanie prezradila, že videla v jaskyni Pani a popísala jej výzor, ale prosila ich, aby to nikomu nepovedali. No len čo sa vrátili do Lúrd, jej sestra sa neovládla a prezradila túto správu matke a takisto Jean Abadi to povedala iným ľuďom až sa to dozvedelo celé mesto.

Bernadeta šla k jaskyni opäť v nedeľu a zobrala so sebou aj svätenú vodu, ktorou kropila zjavenie, aby zistila či prichádza od Boha. Matka Božia sa iba usmievala. Až pri treťom zjavení k Bernadete prehovorila a poprosila ju, aby sem prichádzala nasledujúcich 15 dní. Tiež jej povedala, že ju neurobí šťastnou na tomto svete, ale až v budúcom. Takto sa začali slávne dva týždne zjavení, počas ktorých Matka Božia neprišla iba jeden pondelok a piatok. V priebehu týchto vyčerpávajúcich dní bola Bernadeta vypočúvaná na polícii, ľudia po nej pokrikovali, neverili jej, mala dokonca zakázané isť k jaskyni, ale ona všetko hrdinsky znášala a jedinou útechou boli jej stretnutia s Paňou. Pri ôsmom zjavení Matka Božia predniesla naliehavú výzvu: „Pokánie! Pokánie! Pokánie!“ a poprosila Bernadetu aby bozkávala zem ako obetu za hriešnikov.

Pri deviatom zjavení Pani vyzvala Bernadetu, aby sa napila a umyla vo vode z prameňa. Bernadeta išla najprv k rieke Gave, lebo žiaden prameň nevidela. No Matka Božia jej ukázala na miesto v kúte jaskyne, kde Bernadeta začala hrabať malú jamku, ktorá sa naplnila bahnitou vodou a ňou sa aj namazala. Nato začala jesť trávu v blízkosti prameňa. Ľudia nemohli pochopiť toto kajúce gesto obetované za hriešnikov a mysleli si, že sa Bernadeta zbláznila, preto ju jej matka odviedla domov. Malá jamka, ktorú Bernadeta vyhĺbila, sa začala rýchlo napĺňať priezračnou vodou – takto vznikol slávny lurdský prameň, prostredníctvom ktorého sa začali diať zázraky ako za Kristových čias. Slepí videli, hluchí počuli, ochrnutí mohli opäť chodiť. Už sa nikto neodvážil protirečiť Bernadete a pútnikov pred jaskyňou každý deň pribúdalo. Zdalo sa, že skeptickým zostal už len lurdský farár Peyramal.


Pri trinástom zjavení Matka Božia poprosila Bernadetu, aby povedala kňazom, že si praje, aby tu postavili kaplnku a aby sem chodili procesie. Bernadeta sa ponáhľala za lurdským farárom a oznámila mu, čo si Pani želá. On jej však odpovedal, že ak si jej Pani toto žiada, musí najprv povedať, kto je. Konečne 25. marca na sviatok Zvestovania sa Pani predstavila. Opäť nechajme Bernadetu, nech nám o tom rozpráva: „Trikrát som sa Pani opýtala na jej meno, ale ona sa iba stále usmievala. Spýtala som sa jej teda znova. Teraz však Pani pozdvihla oči k nebu, svoje ruky zopäla k modlitbe a povedala: „Som Nepoškvrnené Počatie“. To boli posledné slová, ktoré mi povedala. Jej oči boli modré“. Bernadeta sa s touto odpoveďou ponáhľala za farárom, celou cestou si ju opakovala, aby mu ju presne oznámila. Po jej slovách otec Peyramal vedel, že neklame, pretože si uvedomoval, že o tejto dogme viery, ktorú pápež Pius IX. vyhlásil pred štyrmi rokmi, teda v r. 1854, nemohla nevzdelaná Bernadeta ani len tušiť. Po tomto zjavení Bernadeta na dlhší čas prestala chodiť k jaskyni.

Až raz, 7. apríla opäť pocítila tú tajomnú silu, ktorá ju priťahovala k jaskyni. Počas tohto zjavenia sa stal jeden zázrak, ktorý popísal vierohodný svedok doktor Dozous. Bernadeta počas svojej extázy držala v pravej ruke veľkú sviecu, zatiaľ čo ľavú oblizovali plamene. Prítomný dav bol udivený pohľadom na plameň, ktorý oblizoval Bernadetine prsty a pritom ich nepopálil. Trvalo to dobrú štvrťhodinu. Po skončení zjavenia lekár ihneď prehliadol jej ruku a nenašiel žiadnu stopu po popálenine. Dotkla sa ho Božia milosť, uveril a všetkým rozprával o tomto zázraku. Posledné osemnáste zjavenie sa uskutočnilo 16. júla na sviatok Panny Márie Karmelskej. Hoci bola jaskyňa ohradená veľkým plotom, Bernadeta v extáze cítila, akoby sa preniesla do vnútra jaskyne a Matku Božiu videla krajšiu ako pri minulých zjaveniach. To bolo posledné stretnutie Bernadety s jej Pani na tomto svete.

Po zjaveniach už Bernadeta nemohla normálne žiť, stále ju prenasledovali davy pútnikov, ktorí ju chceli aspoň vidieť alebo sa pozhovárať s ňou. Napriek takémuto záujmu o jej osobu, Bernadeta ostala vždy pokorná a pýtala sa, prečo práve ona prijala také veľké milosti.
Na odporúčanie biskupa vstúpila k Neverským sestrám. V Nevers už nemohla rozprávať o zjaveniach okrem cirkevných vypočúvaní. Tu Bernadeta ako sestra Mária Bernarda žila svoj život v skrytej modlitbe a obetách za hriešnikov. Ošetrovala chorých a všade rozdávala svoj nádherný úsmev. Niektoré sestry jej neverili a takto bola Bernadeta vystavená mnohým pokoreniam. Prejavovala sa u nej astma, ktorá ju pomaličky zožierala. Bernadeta svoj pokorný a skrytými obetami i modlitbami naplnený život odovzdala Bohu ako tridsaťpäťročná 16. apríla 1870 so slovami: „Svätá Mária Matka Božia, pros za mňa, úbohú hriešnicu“. Po zjaveniach Bernadeta vyznala, že Panna Mária bola taká krásna, že kto ju čo len raz uzrel, nemôže inak než túžiť po smrti, aby ju mohol uvidieť znova. Jej túžba sa splnila a teraz už v nebi vidí Tú, ktorú mali jej oči milosť vidieť už na Zemi. Pápež Pius XI. Bernadetu vyhlásil za svätú 8. decembra 1933 na sviatok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Jej zázračne, úplne neporušené telo môžeme ešte aj dnes vidieť uložené v sklenenej rakve kláštora v Nevers.

Z Lúrd sa stalo svetové mariánske centrum, hojne navštevované pútnikmi z celého sveta. Prichádzajú sem chorí s nádejou na uzdravenie alebo s prosbou o silu pri znášaní utrpenia; ľudia, ktorí stratili zmysel života alebo pútnici, ktorí chcú posilniť svoju vieru. Je naozaj milosťou prísť do Lúrd, modliť sa v jaskyni a umyť sa v prameni, no to nie je to podstatné. Dôležité je preniesť Lurdy do svojho srdca, tak ako to urobila Bernadeta, keď navždy opustila toto milované miesto, aby odišla do vzdialeného kláštora v Nevers. Podstata Lúrd je jednoduchá ako bol celý Bernadetin život. Spočíva v dvoch slovách, ktoré sú dnes rovnako aktuálne ako pred 150 rokmi: MODLITBA a POKÁNIE.

Máriino dieťa

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.