ROZHOVOR

Matej Šproch – mladý muž s dušou človeka zvláštne spojenou s ikonami.
Stretli sme sa minulého roku na Letnom seminári Network Slovakia. Dlhovlasý, sympatický, jemne sa usmievajúci. Oslovovali sme ho Maťo. Sedeli sme v reštaurácii, viac priateľov spolu, väčšina amatérski fotografi, ktorí sa prišli vzdelávať v umení fotografovania. Popri rozprávaní o všeličom nás zaujal s akou láskou hovoril o ikonách. Na druhý deň sme sa stretli na našej izbe a vznikol tento trocha dlhší rozhovor, ktorý som s jeho súhlasom zaznamenal.



Matej, mohol by si nám vysvetliť, prečo sa nehovorí o kreslení, ale o písaní ikony?

Ikonu nemôžeš vytvoriť, ikonu tvorí Cirkev. Podľa mňa je to Sväté písmo. Nie je to obraz. Veľmi krásne ma svojimi slovami oslovil jeden ikonopisec z východu (myslím, že z Prešova) pri príležitosti výstavy u nás v Piešťanoch. Hovoril o tom, že ikona má svoju zvláštnu perspektívu. Keď sa pozeráš na hocijaký obraz, tak vidíš rôzne objekty v ňom a určité centrum obrazu. Pri ikone je to naopak. V mieste, kde stojíš a pozeráš sa do ikony, je aj jej centrum. Čiže perspektíva ide von z obrazu, do teba, do očí, do duše, do srdca. Teoreticky som to aj vedel, aj cítil, ale on to úžasne podal.

Skús nám porozprávať, ako si sa k písaniu ikon vlastne dostal.

Prišiel som ako posledný “šmejd“ do Medžugoria, ako biedny narkoman. Tam som sa trochu naučil ikony písať.

To nie je asi jednoduchá situácia. Čo tomu predchádzalo?

Žil som v normálnej, klasickej rodine, rodičia učitelia. Neboli ateisti, mali tradičnú vieru, nie iba zvykovú. Časom som zistil, že to kresťanstvo bolo strašne plytké. Viera bola zasiahnutá a zranená socializmom. Vážim si veľmi moju prababku. S jej energiou až do vysokého veku, s ružencom v ruke, s čistými očami. To bola živá viera.

Hovoril si, že si pamätáš prababku. Aké bolo tvoje detstvo a kde si ho prežíval?

V Trnave. Narodil som sa v roku1974. Prvý stupeň som chodil do školy na dedine, kde učila mama, ale potom som šiel radšej do školy u nás na sídlisku. Keď som v Trnave končil ôsmy ročník, bol som už chuligán. Fajčilo sa, šlo sa na prvé víno, partia, skateboard. Keď som bol asi šiestak, tak mi ho tatino spravil; ešte ho v Trnave málokto mal.

Tvoj otec bol teda šikovný a mal ťa rád…

Vynechal som v rozprávaní časť života, lebo ako dieťa som si to ani veľmi nepamätal. Keď som mal štyri roky, môj vlastný otec emigroval do Austrálie. Mama sa vydala druhýkrát, keď som mal sedem rokov. S vlastným otcom som sa stretol asi po osemnástich rokoch. Stretli sme sa, boli sme asi mesiac spolu. Ja som bol narkoman, on tiež, len nebral tvrdé drogy ako ja. Flámovali sme asi mesiac, pokým nezistil, že ja si pichám, že ho využívam a kradnem mu peniaze. Potom sa stratil.

Matej, ako to ale vlastne s drogami začalo?

Keď sa malo rozhodnúť, čím budem, bol som ešte malé decko, suchár, fyzicky zaostalý. Rodičia našli školu – išiel som sa učiť za opravára a montéra vyťahovacích zariadení. To bolo super vtedy výhodné; „baraky“ boli nové, nič sa neopravovalo… Práve ten prechod do Bratislavy bol podstatný. Rok 1989, Bratislava v rozkvete, nekonečne veľa príležitostí. Tak to už bola iná partia – tráva, chlast, baby – paráda.

Dosť náročný život po finančnej stránke. Ako si si ich zháňal?

Niečo prispeli rodičia. Ja som si kadejako zháňal, keď som sa naučil robiť s marihuanou, tak sa vymieňalo, predávalo…

To sú všetko mäkké drogy. Ako si sa dostal k tým tvrdým?

V osemnástich som šiel na vojnu do Kuchyne na rok a pol, ale odslúžil som rok; bolo to na tom prelome, skracovali to. Tam som prišiel prvýkrát do kontaktu s heroínom. Kamarát prišiel s cigaretou, že „daj si, je to super vec, novinka v Blave, teraz to letí“. Vtedy som ho poslal do ri.. preč, veď som videl fotky a počul, čo to s ľuďmi robí, aké sú z nich trosky. Ale popri tom som fetoval, bral tabletky a „kuchynské víno“ (silná zmes viney a tabletiek). Heroín som odmietal, ale vlastne som bral skoro to isté.

Po vojenčine si sa vrátil do Trnavy. Zmenilo sa niečo?

Keď som sa vrátil, celá partia bola na heroíne… Ešte som im nadával: „Čo to robíte, veď to vás zničí. Chcete byť trosky?“ Fajčil som stále trávu, bola to každodenná vec ako jedlo. Asi o mesiac sme išli fajčiť s partiou; boli dva také krúžky – v jednom fajčili heroín. Ani neviem, ako sa ku mne cigareta dostala, „aby som skúsil, že je to super“. Tak reku, veď sa nič nemôže stať, len zo zvedavosti som to zobral a potiahol… To som ešte nezažil, nič lepšie som nepoznal. Hneď po prvom ťahu.

Ľudia často ani neveria, že je to také okamžité a hneď je na ňom človek závislý…

Presne tak. Od toho dňa som na ňom šiel v kuse štyri roky. Behom dvoch mesiacov som si pichal. A stále bez prestávky. Mal som 45 kg, niekde na smetisku na okraji Trnavy, totálny odpad.

Rodičia mali isto strach. Neprišli na to?

Mama bola v strachu stále. Kontrolovala mi veci, nachádzala striekačky, ja som sa stále vyhováral, že to potrebujem, že sme opravovali auto… Aj keď som bol opatrný, schovával som si to vonku pod kríkmi, ale keď som šiel večer domov pod drogami, občas som zabudol a ona to našla, zahodila. Ja som si to často ani nepamätal, zobral som ďalšiu lyžičku, až sme skončili doma bez lyžičiek. Boli problémy, hádky, bolo to strašné. Mal som diery na žilách, zničené ruky a chudol som.

Kto teda spravil tomu stop?

Stop urobila mama. Aj s otcom. Sám by som to nespravil, už by som nebol ani nažive. Nakoniec mi pomohla jedna rehoľná sestra. Medzitým som ešte bol v Pezinku tri mesiace na liečení a potom ešte predĺženie. Tam nám bolo fajn, fetovali sme ďalej, nič nám nechýbalo. Traja, štyria sme sa zložili, tých alkoholikov občas okradli, občas niečo vykšeftovali. Doktorky sme vždy nejako oklamali, v tom som bol frajer, ale po štyroch mesiacoch ma „vymákli“ a vyhodili. Keď som došiel domov, už to bolo ťažké. Uvedomil som si, že naši tam chodili na návštevy, nosili pomaranče, banány, cigarety, peniaze… Aj svedomie sa prebúdzalo, keďže na liečebni som už bral len pätinu z toho, čo predtým, vnímal som to inak.

Prežil si aj absťáky?

Po nástupe na liečenie som bol mesiac izolovaný za mrežami a prežil som absťáky. Nebolo to až také, že by som z toho zomieral. Bolo to ako keď máš chrípku, všetko ťa bolí, ale toto je desaťkrát silnejšie. Kríza trvala asi dva týždne. Poslednýkrát som užil heroín v liečebni.

Keď si sa dostal domov, ako pokračoval tvoj život?

Prišiel som domov a naši ma vyhodili. A vôbec sa im nečudujem. Mama sa mi snažila pomôcť čo najdlhšie, otec už skôr bol presvedčený, že musím z domu. Napokon sa dohodli. Ešte v ten deň bolo stretnutie anonymných alkoholikov, tak som tam šiel; mal som tam známu, čo študovala sociálnu prácu. Vypovedal som im celý príbeh, šli so mnou domov, že ma naši pustia dnu… Ale nie. Povedali, že som ich stokrát sklamal a zavreli dvere. A tým mi zachránili život.
Poprosil som kamošku, aby ma ostrihala, mal som vtedy dlhé vlasy, reku, zaberie to na mamu, že sa chcem zmeniť. Znovu som zvonil a prosil mamu, aby sa pozrela cez kukátko, že som sa ostrihal a chcem zmeniť život. Plakala z druhej strany dverí aj s otcom, ale povedali: „Nie. Keď chceš, o rok sa vráť, pomôžeme ti.“

Čo si vtedy cítil?

To, čo aj teraz. Chápal som ich.

Mal si strach?

Najmä materialistický. Ale samozrejme aj citový.

Tak si bol vyhodený. Čo ďalej?

Bol to zázrak. Teraz to viem, že to bol začiatok môjho zázračného uzdravenia. V tej partii bol chalan, ktorý bol tiež anonymný alkoholik, ale strašne smutný človek. Bez Boha, bez viery, ešte teraz ho stretávam. Je rozvedený, strašne smutný človek. Pozval ma k nim k babke na noc a že na druhý deň niečo zoženieme na bývanie. Zostal som tam napokon celý mesiac. S jeho bratrancami a babkou ma strážili, pomáhali mi.
Jeden chalan z nich mal narodeniny, tak sme šli do mesta. Sadli sme si a „reku, máš narodeniny a nebudeš hádam piť kofolu, daj si voľačo…“ Bol tam chlapík, čo predával trávu, tak sme kúpili a ja som ho tým naštartoval naspäť. Padol po nej na zem a ledva sme ho vzkriesili. Bol rok pred tým čistý. Podnikal, mal sa skoro ženiť a ja som to zničil. Jeho snúbenica (tá sociálna pracovníčka) ma zbila. Vtedy som nemal výčitky – veď to bola len tráva… Povedala mi: „Rob, čo chceš, fetuj, kde chceš.“ Šiel som za kamošom, vykšeftili sme nejakú trávu a extázu. Ja som odmietol tvrdú drogu, on si dal aj moju dávku. Na druhý deň som odišiel a viac som ho nevidel. Po mojom návrate z Medžugoria niekde na chate po troch rokoch zomrel na predávkovanie.

Cestu do Medžugoria si už plánoval?

Nie, jedna príbuzná tej babky, čo som u nej žil, naplánovala výlet alebo púť autobusom. Moja mama im to pomohla zorganizovať, čo som nevedel. Aj tej babke finančne pomáhala poza môj chrbát, keď som u nej býval. Keď sme tam prišli, čakali sme asi dva dni, až potom sme sa dostali do tej komunity na svedectvo. Po svedectvách som sa spýtal, či mi môžu pomôcť, že som na drogách, mimo reality. Nakoniec mi povedali, že nemôžem vstúpiť do komunity, najskôr o štrnásť dní.

Vrátil si sa teda naspäť?

Nie. Ostal som tam s jedným Čechom, čo prišiel o tri dni neskôr. Večer to bola šou. Priam zázrak. Šiel som sa s ním pomodliť ruženec – ja, taký chudák, „šmejd“, narkoman… Pozeral som na ľudí, čo tam chodili hore dolu na horu bosí ako na blbých. Povedal mi, že sa vyzujeme a spravíme pre Pána obetu. Tak som súhlasil. Modlil som sa s ním, on sa vedel. Cestou dolu som vyžobrával cigarety od pútnikov…

Bol to tento ruženec, čo ťa tak silno oslovil?

Nie. Ešte pred odchodom som dokonca rok pracoval s reštaurátormi v kostoloch, pomáhal, maľoval. Kostol pre mňa voľačo znamenal, ale modlitby ani omša nie. Bol to v mojich očiach len rituál. Snažil som sa ísť do kostola, keď bol prázdny. Moje vnútorné obrátenie som cítil, keď som už v riadne zúfalej situácii išiel do kostola v Trnave. Hovoril som si: Pane Bože, keď existuješ, pomôž mi. Keď už spravili takéto veľké domy pre Teba, tak asi existuješ…

Návrat do Medžugoria do komunity sa ti vydaril?

Zobrali ma. Ale tak, že som prežil s nimi deň v komunite a večer som musel odísť do dediny do ubytovne. Aby som si mohol všetko rozmyslieť, rozležať v hlave. To bol šok! Samí Taliani, Chorváti, nejaký Američan, Brazílec… Nepočul som slovenčinu. Ale neviete si predstaviť, čo som prežíval, tú lásku, čo som od nich cítil. Toto bolo obrátenie – Božia láska v nich! Pamätám si ten pohľad: krásne vysvietený priestor, domy obložené kameňom, nádhera. Cez okno som videl Taliana – škaredý, antipatický človek, cez rameno mal vytetovaného buldoga. Narkoman Markíno, 35-ročný mafián, samé zlo. Neviete si to predstaviť – a on bol ku mne dobrý. Toto bol prvý kontakt. Tomu sa nedalo rozumieť. (Tu sa Maťkovi cez slzy ťažko rozprávalo.) Potom sa staral o mňa, strihal ma. Bol som tam rok a on odišiel do Mexika, otvoriť takú istú komunitu, ale pre deti. Tam sa oženil.

Silný príbeh. Videli ste sa odvtedy?

Potom šiel do Talianska aj s rizikom – svojou minulosťou. Tam som ho stretol minulý rok na Vianoce. To je tiež moja rodina, aj celá komunita. Obrovská rodina.

Medžugorie je ale tvrdý režim. Nie?

Samozrejme žiadne drogy, žiadne cigarety. Pracovali sme napríklad v drevodielni na výrobu ikon. Jednoduché suveníry, predajom ktorých sme zarábali na energie, náklady na trošku vypestovaných potravín, lenže tam sa ťažko pestuje, takže sme žili z darov. Postavili sme krásnu maštaľ pre zvieratá, prišla rehoľná sestra, pozrela a povedala: „Pekná maštaľ, až veľmi pekná. Vysťahujte kravy, už ich nebudeme chovať, vyčistite, budete tu bývať vy.“ Vyčistilo sa, vydezinfikovalo a dobudovali sme to na pekný barak. Tak sme tam neskôr dostali na starosť mladých od štrnásť rokov. Nemám svoje deti, ale už viem, čo je asi byť otcom. Bol tam s nami stále Kristus v dome v bohostánku, silné duchovno. Žil som tam do roku 2004. Bolo mi strašne smutno, že som tento rok nemohol ísť na stretnutie, ale Silvester budem tam! Teším sa aj na Arkadia – je to Rumun, ktorý sa stará o chlapcov – bývalý vedec, profesor. Hovorí 12 jazykmi, nebol na drogách ani ničom, iba sa stará, je tam medzi domácimi v službe prvý a aj posledný.

Matej, čím by si zakončil tvoje svedectvo, čo by si odkázal mladým? S tou skúsenosťou by si naskočil na loď, ktorou si dovtedy plával?

Neviem, nemám predstavu, čo by som urobil a čo nie. Stretávam sa so známymi, rozprávame sa, aj svedectvo poviem, keď ma niekde zavolajú. Nemôžem nejaké odkazy mladým hovoriť, viem, aké je to často mimo nich, kým sa ich to nedotýka. Ale vždy oponujem, keď sa bavíme o drogách. Ani nevedia ako môžu byť v tom až po uši. Sedeli sme minule, aj trávu tam mali, aj fajčili, nemôžem povedať, že to nič nie je. Ten dym mi vonia, tiekli mi slinky, ale vždy si hovorím: „Ja už mám trávy odfajčené za viac životov a ten svoj terajší mám veľmi rád.“

pripravili: Martin Magda st. a Mária Melicherčíková

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *