Moja tohtoročná púť do Svätyne Božieho milosrdenstva



Rýchle obsadenie miest v autobusoch vo farnostiach signalizovalo veľký záujem o tohtoročnú Púť s rádiom Lumen do Krakova. Moja túžba zúčastniť sa púte bola nakoniec vyslyšaná, ale trochu zvláštnym spôsobom. Deň pred odchodom ma oslovila kolegyňa z práce, že sa v ich farnosti uvoľnili miesta v autobuse a môžem s nimi cestovať aj so synom. Po prvotnom prekvapení moje rozhodnutie ísť na poslednú chvíľu uľahčila aj ďalšia informácia, že vodič autobusu je zo Sabinova, z mojej farnosti. Súhlasila som.

Vyrážali sme hneď po polnoci, aby sme v stanovený čas pred druhou hodinou ráno boli v obci Víťaz. Okrem vodiča sme asi všetci pútnici cestovali takýmto poschodovým autobusom prvýkrát v živote. Cesta ubehla rýchlo bez akéhokoľvek zdržania na hraničnom prechode. V Krakove nás privítal dážď, chladné počasie a pribúdajúci dav veriacich. Po krátkom pobudnutí v kaplnke Božieho milosrdenstva pri pozostatkoch sestry Faustíny sme celú svätú omšu, naša miniskupinka, slávili v bazilike. Ozvučenie bolo vynikajúce. To, že sme svätú omšu a posvätenie našej slovenskej kaplnky nemohli vidieť, sme Bohu ponúkli ako svoju obetu. Všetkých prítomných v bazilike potešilo, keď sa kňazi vracajúci zo sv. omše, ktorá sa konala vonku, pristavili pri nás. Potešili nás slová krátkeho príhovoru krakovského kardinála aj jeho ešte jedno požehnanie.

Po obede sa nám nepodarilo dostať sa ani do slovenskej kaplnky, ani do veže. Svedectvá, pesničky R. Čanakyho a M. Podhradskej, korunku k Božiemu milosrdenstvu sme už absolvovali opäť v bazilike. Pri svätej omši som ďakovala a prosila o tie isté dary, ako prosím pri každej sv. omši, ale predsa len uvedomujúc si, že som v hlavnom meste a mieste Božieho milosrdenstva, o čosi vrúcnejšie som predostrela Bohu najťažšie veci môjho života.

Všetci prítomní sme určite trocha povyrástli aj v pokore, v trpezlivosti, v tolerancii, pretože pri takom množstve ľudí a nepriazni počasia nás dav často posunul na miesto, kde sme nechceli byť a naopak, nedostali sme sa na miesto, kde sme sa dostať chceli. Prijať sa to dalo naozaj len s trpezlivosťou.

Ja som sa púte v Krakove zúčastnila tretíkrát. Môj sedemnásťročný syn, aj keď mal možnosť byť na sv. omši a vidieť súčasného Sv. Otca aj jeho predchodcu, v Krakove a vôbec v Poľsku ešte nebol. Najväčšiu radosť som mala z toho, že aj on radostne prežíval celú púť, atmosféru Svätyne Božieho milosrdenstva, atmosféru Poľska, opačný smer prúdu vody v poľských riekach… Zároveň som si uvedomovala, že zažívam takú „pravú púť“. Cestou v autobuse tam aj späť sa veriaci vymodlili niekoľko sv. ružencov, modlitby k sv. Jozefovi, k sv. Michalovi archanjelovi, spievali krásne mariánske pesničky, ktoré obsahovali najmenej 10 sloh. Štedrosť cestujúcich sa prejavila aj v tom, že v ponuke nechýbalo aj „niečo“ na zahryznutie. Veriacich sprevádzala veselá nálada, veľa smiechu a veru, bolo aj z čoho…

Pán Boh zaplať za možnosť zúčastniť sa tohtoročnej púte do Krakova s farnosťou Víťaz.

Mgr. Anka Radačovská, Sabinov

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *