Marta, Marta…


Je krásne sobotné aprílové ráno. Slniečko presvitá cez strešné okno do našej spálne. Pozriem na hodinky – je sedem a už mi začnú víriť hlavou myšlienky všetky tie povinnosti, ktoré som si na dnes pripravila. Môj manžel ešte spokojne odfukuje, ale mňa to už ťahá z postele.

V tej chvíli ma z myšlienok vytrhne šuchot chodidiel na dlážke. Je to naša 10-ročna dcéra, ktorá si pretiera očká: „Mami, ešte spíš?“ pýta sa ma. „Nie“, odpoviem. „A môžem ísť k Tebe …?“ a už si aj odhŕňa paplón a šuchne sa ku mne. Jej úsmev a vôňa čerstvo vyspatého dieťaťa ma odzbrojuje. Priviniem si ju k sebe, ale tie dotieravé myšlienky mi nedajú pokoj. Manžel sa prebudí a objíme si nás obe: „Ešte spite, ešte je skoro!“ Niekedy mu závidím, že má málo starostí takých obyčajných, bežných, ktoré mávame zväčša len my, mamy.

Z myšlienok ma vytrhne pohľad na hodinky, je 7:30. Začínam byť nervózna a vstávam z postele. Kým sa tí dvaja ešte tmolia v posteli, ja som už umytá, oblečená a moje kroky smerujú do kuchyne. Zalievam manželovi rannú kávu, sebe čaj a dcére cereálie s mliekom. A už sa chystám k drezu a umývam špinavý riad, na ktorý nezvýšil čas včera večer.

V takýchto chvíľach, keď mám hlavu plnú starostí, keď potrebujem dokúpiť ešte zopár vecí na nedeľný koláč, kôš je plný špinavej bielizne, veľká kopa je zase prichystaná na žehlenie, keď mám navariť chutný obed, povysávať a poumývať dlážky v dome, vyčistiť topánky, zájsť k mamke na kúsok reči… a nehovoriac o oknách, ktoré sú po zime špinavé, pretože na ne ešte stále nezvýšil čas…

Zrazu zacítim v svojom lone kop-kop! Moje maličké a tichučké dieťatko sa snaží na seba upútať pozornosť. Táto maličká ešte nenarodená bytosť, ktorú už niekoľko mesiacov nosím pod srdcom, kopká a krúti sa, ako keby mi svojimi pohybmi chcelo povedať, že to nebude až také zlé. Ako môže byť niečo dôležitejšie ako požehnanie, ktorým som pre Teba ja? Toto ma povzbudí a zrazu si uvedomím, že sme deň začali bez poďakovania sa Pánu Bohu a bez nášho obligátneho „Ó, môj Bože, obetujem Ti dnes…“ Vtedy mi Pán nástojčivo dáva myšlienky na evanjeliovú stať o Ježišovej návšteve u dvoch sestier Márie a Marty.

Mária celý čas sedela pri Ježišových nohách a pozorne ho počúvala. Jej sestra Marta mala však ako hostiteľka plné ruky práce – varila, upratovala, obsluhovala. Posťažovala sa preto Ježišovi, že Mária by jej mohla pomôcť, no v Pánovom hlase bolo počuť takmer pobavenie: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme“ (Lk 10, 41-42).

Úbohá Marta! Ona si len chcela uctiť vzácnych hostí, ako sa patrí. Mária si možno vybrala ten lepší podiel, ale keď sa skončili všetky rozhovory, každý bol iste rád, že ktosi pripravil obed, obhajujem v duchu chuderku Martu pre Ježišom.

Každodenný život väčšiny nás, manželiek a matiek, je naplnený neustálou starosťou o živobytie. Myslím si, že svet potrebuje nás – Marty – venujúce sa týmto praktickým záležitostiam. Treba kúpať deti a umývať dlážky. Sú tu jedlá, ktoré treba pripraviť a šaty, ktoré treba oprať… My Marty však musíme mať na pamäti, že toto všetko nie je najdôležitejšie. Ak si nedáme pozor, naše povinnosti nás pohltia. Často si preto musíme pripomínať, že naším najhlavnejším cieľom je priviesť seba a svoju rodinu do neba! A všetky tie domáce práce nie sú popri ňom ani zďaleka také dôležité. Keď náš Pán povedal: „Len jedno je potrebné“, celkom určite nemal na mysli behom doobedia vydrhnúť obkladačky v kúpeľni či poumývať všetky okná na dome. V zápale každodenných činností na to ľahko zabúdame, ale práce, ktoré vypĺňajú dni mamičiek, naozaj nie sú tým „lepším podielom“. Je ním náš duchovný život. Martu natoľko zaujali praktické veci, že nemala čas na Ježiša, ktorý bol v jej hosťovskej izbe. A ja mám čas na Teba, Ježišu?

Utieram si mokré ruky, skladám riad a začínam rannú modlitbu v našej rodine: „Ó, môj Bože…“ Uvedomujem si, že je to naozaj tak, že aj to „duchovno“ je v rodinách na pleciach nás matiek a žien, veď nie nadarmo sa modlime za „zbožné ženské pokolenie“. Aj keď zvlášť účasť mužov – otcov na duchovnom živote v rodine, aj v tej našej, je podľa mňa mimoriadne dôležitá. V očiach detí (aspoň po určitý čas) niet väčšej autority ako je ich otec. Keď teda deti vidia svojich otcov ako kľačia pred Bohom, ďakujú mu a prosia o pomoc, pochopia, že Boh je väčší. Ak zvlášť chlapci už od útleho veku tento príklad otca nemajú, veľmi ľahko môžu prísť k záveru, že viera a modlitba sú záležitosťou žien a detí.

Takéto myšlienky mi víria hlavou celý deň, keď tu zrazu: kop-kop! Znovu je to moje bábätko. Bez toho, aby povedalo čo len slovo, preveruje moje priority. Spomaľ, upozorňuje ma. Ľahnem si na gauč a oči mi skĺznu na kríž, ktorý visí na stene. Pozriem sa na hodinky, je práve 15:07 a tak beriem do ruky ruženec a modlím sa korunku Božieho milosrdenstva. Trvá to len kratučko a aj za takú krátku dobu si trošku oddýchnem a posilním sa aj na duši.

Keď je deň už na sklonku, uvedomím si, že fakt nie je životne dôležité, aby som na zozname prác, ktoré som si na dnes naplánovala, začiarkla každý bod. Možno bude pre mňa užitočnejšie, ak trocha spomalím. Keď si sadám unavená do kresla a začínam kontrolovať veci okolo seba, zistím, že okná sú aj naďalej neumyté, že od nedeľného koláča som upustila, veď aj tak sú v komore keksy, že niektoré topánky sa mi vôbec nezdali také špinavé a vrátila som ich preto do regála a dlážky stačilo len povysávať.

Pohladkám si bruško a vysielam k Bohu modlitbu vďaky za to, že si toto maličké stvoreniatko tak krásne plní úlohu, ktorú mu nateraz zveril Boh: byť mojím sladkým, tichým poslom z neba.

Martina Gondová, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.