EXERCÍCIE (VI. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie
ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto
vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej
viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého.
Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Aký bohatý svet si stvoril, Pane! Akú si len mal, Pane, obrazotvornosť pri stvorení! Moria, rieky, horstvá, hviezdy a Zem! Čo zelene a kvetov a stromov a plodov! Čo vtákov a zvierat! Čo farieb, pohybov a zvukov! Tisíce a milióny. Čo tvarov! Aké rozmanité je tvoje stvorenie.

Ktosi si vzdychol a zauvažoval… Keby sme my ľudia mohli navrhnúť rastliny a živočíchy, to by bolo asi dopadlo! Boli by sme asi škatuľkovali: skupina A do vody, skupina B pre suchú zem, C pre vzduch… K tomu nejaký ten osobitný model a dosť. Ako by sme asi boli navrhli zvieratá? Niečo na ťahanie voza, niečo na dojenie, na výrobu vajec – a hádam dosť. Možno ešte čosi pre akvárium. Z rastlín možno trocha zeleniny, pod zub nejaké ovocie a azda ešte niečo na stavebné drevo. Ďalej možno by nám fantázia nestačila. A keby sa boli pustili do roboty umelci, možno všetky tvary by boli navrhli barokové alebo surrealistické alebo picassovské …

Pane, dobre, že si stvoril svet Ty! Tvoja obrazotvornosť je nevyčerpateľná. Tvoríš stále nanovo, udivuješ a privádzaš do úžasu všetkých! Pane, ďakujem Ti, že si svet stvoril tak bohato, pestro a živo, s toľkými tvarmi kvetov, zvierat! Akoby si bol mal sám prvý radosť pri vyzdobovaní svojej Zeme! Pane, daj, aby v nás vzbĺkol znova a znova údiv nad tvojím svetom! Aký krásny je Tvoj svet! A aký krásny musíš byť ty sám a bohatý! Ako prekrásne bude asi raz u Teba. V tvojom najvlastnejšom svete. Právom ťa oslavuje v modlitbe Cirkev, keď ústami kňazov po celom svete hovorí:

Pravý Boh správca, vznešený!
Nebesá rozprávajú o sláve Boha
a obloha hlása dielo jeho rúk.
Deň dňu o tom podáva správu
a noc noci to dáva na známosť.
Nie su to slová nie je to reč,
ktorá, by sa nedala počuť.
Po celej zemi rozlieha sa ich hlas
a ich slová až po končiny sveta.

Carlo Caretto opisuje svoj údiv: „Dnes ráno som prišiel na duny v púšti pred východom slnka. Včerajší vietor dôkladne vyčerpal a vyhladil piesok a povrch presypov sa zaskvel v celej nádhere a tajuplnej novosti. More piesku sa rozlieva predo mnou až k obzoru, kde záblesk zorničky zvestuje príchod nového dňa! Aký krásny je Boží svet! Málo prírodných javov je takých priezračných ako more dún pod modrou saharskou oblohou! Pripadá mi to ako prvé obdobie stvorenia. Duchovný zážitok je taký mocný, že vnímam viditeľno i neviditeľno v jedinom jave – piesok a obloha, oddelené čiarou obzoru, nič viac. A predsa je to pre mňa podobenstvo a obraz začínajúceho stvorenia s plným tajomným významom. Nijaké čisté oko nemôže tu pochybovať. Boh je tu prítomný ako ty, a ako piesok a obloha. Môžem s ním hovoriť ihneď. Jeho prítomnosť je zrejmá. Jeho slová – to sú prvky, čo tvoria obzor. Jeho reč je obsiahnutá vo veciach, jeho myšlienky vyjadrujú skutočnosť, ktorá ťa obklopuje.,. Cítim, že Boh je tu, že ma hľadá a čaká. Vedel, že prídem… Preto sa mi ľahko hovorí: „Dobroreč, duša moja, Pánovi!“ Veľmi veľký si Pane, Bože môj. Halíš sa v svetle ako v plášti, vystrel si nebo ako koberec, ustanovuješ mraky za svoj voz, na krídlach vetra chodievaš“ (Žalm 104,1-4).

Naozaj, Božia múdrosť, moc, láska kypia v celom svete ako vlna za vlnou. Božia láska preniká priestory a časy, tvorí a rozvíja svety, stálice a obežnice a tvorí Zem, aby sa na nej uchytil duch v podobe človeka a prejavil sa vo svojich dejinách. V nedohľadnej diaľke sa potom vynorí človek Ježiš, v ktorom sa táto Božia láska osobne stane viditeľnou ako láska Jednorodeného Syna, ktorý bol od počiatku v náručí Otcovom.

Ak chcete byť naozaj veriaci, nemusíte a nesmiete pohŕdať zemou a stvoreniami. „I videl Boh – a bolo to dobré!“ – hovorí písmo hneď na samom začiatku. A evanjelium hovorí so všetkou úctou o Božom svete a stvorení. Ježiš bol živo a sviežo pozorný okolo seba, voči všetkému. Miloval svet a veci a miloval ich dobre. Všetko si všímal, zo všetkého sa tešil. Vo všetkých veciach mu žiarili duchovné skutočnosti. Svet mu bol plný znamení a významu. Veci sveta mu pripomínali hlboké tajomstvá. Videl vodu, rieky, studne a hovoril: „Voda je dobrá! Je znamením očisty, odstraňuje smäd, pripomína vodu života, ktorá zahasí smäd naveky. A vinice! Aké sú krásne! Aký ušľachtilý je vinohradník! Boh je takýto vinohradník – vy ste vinica! A chlieb! Aký je len dobrý! Ale jestvuje aj chlieb večného života! Ja som ten živý chlieb!“
Čítame Evanjelium nielen medzi riadkami, ale aj riadky samé. Zbadáme, že Ježiš predkladá zmysel pre život a pre jeho dobrá. Rozvíja náš zmysel pre šťastie v plnosti. Ľudia, s ktorými sa stretá, sú z mäsa a kostí. Väčšina vecí im je samozrejmá, netreba im ich dokazovať. Ani v dobrom ani v zlom. Ježiš pozná slabosti i sily človeka. Dotýka sa ich ako známych vecí. Vie, že pohľad na ženu môže zvádzať. Kto pozrie na ženu žiadostivo, je neverný Bohu“ (Mt 5,28). Vie, že na hostine sa dáva najprv dobré víno (Jn 2,10), pozná túžbu ľudí po diamante a vzácnom poklade, nech je to už zlato, ruda, urán alebo nafta. Pozná uspokojujúci pocit z plnej sýpky, pozná horúčkovitú činnosť ľudí, aby ich peniaze neležali zašité (Mt 25,27). Pozná radosť matky nad nájdeným dieťaťom (Lk 11,27), starosť matky, aby syn v živote niečo dosiahol. Pozná radosť z dokončenej stavby (Lk 14,30). Toto všetko pozná Ježiš, mnoho z toho schvaľuje, v niečom zas upozorňuje na nebezpečenstvo. Skutočné ľudské radosti – svadbu, žatvu, hostinu – berie ako symbol radosti v kráľovstve Božom. Nerozoberá naše radosti, ani ich neodôvodňuje, ani nás do nich zvlášť nepovzbudzuje. Berie ich ako skutočnosť, ako prirovnania. Niekedy ako výstrahu, že nás odvádzajú od Boha a viažu príliš na zem. Ježiš vidí celý svet a celý náš život. Len vidí hlbšie.

Podľa evanjelia veci tohto života a sveta treba zapojiť do Božieho programu. Tým, že ich navzájom do svojho programu zapájam. Lebo môj život patrí výslovne do Božieho programu. Tým každá vec dostáva svoj zmysel, nie je zbytočná. Niektorú vec používam, inú odmietam. Tým sa formujem. Každú vec kladiem na správne miesto, do správneho vzťahu k Bohu.

Sú zapojené do jednotného poriadku. To je Ordo. Poriadok. Nahádzané kamene sú chaos. Usporiadané kamene sú cesta a stavba. Nahádzané koľajnice sú chaos. Usporiadané koľajnice sú trať a slúžia ľuďom. Nahádzané súčiastky sú chaos a šrot. Usporiadané súčiastky sú auto a slúžia človekovi. Poriadok robí vec vecou. Poriadok, ktorý plynie z vnútornej záležitosti vecí. Vybadať tento vnútorný poriadok, vybadať, kam ktorá vec patrí a načo slúži – to je úloha môjho denného života, mojej meditácie a môjho spytovania svedomia. Nemôžem rozumne napojiť karburátor na volant, ani do pneumatiky, ani chodiť s kabátom na nohách. Každá vec musí byť na svojom mieste. Rozpoznávať správne miesto vecí a ich cieľ je úloha človeka.

Vesmír a dejiny, celý vesmír môjho života i samotný život s jeho radosťou i skúškami – to všetko je tu len preto, aby mi pomáhalo udržiavať otvorené oči a mať stále na mysli, že som Boží a že Boh ma nielen stvoril, ale ma aj prijal za celkom svojho… Ako veľmi mi preto pomôže, keď si z času na čas urobím pozorne a nábožne prehliadku Božích dobrodení, ktorými som zahrnutý… Pokorný a dôverný obdiv nad Božími dielami „proper nos homines“ závisí iste od osobnej kultúry aj jasnozrivosti srdca. Ale nik sa bez neho nezaobíde. Kto by otriasol našou pevnou vierou, keby sme už pevne stáli na zemi a videli i jasne chápali, čo treba vidieť a pochopiť – že všetko je od Boha a všetko je pre nás?

Na celé stvorenie by som mal hľadieť očami osobných vzťahov. Mal by to byť spásnodejinný pohľad – propter nos et propter nostram salutem – všetko je pre nás a pre našu spásu. Stvorenie je základ dejín spásy. Až potom mohlo nasledovať všetko ďalšie. V pohľade viery je všetko pospájané. Stvorenie a zavŕšenie. Protológia a eschatológia. Nám je dané sledovať smer Božej činnosti. Cez evanjelium usudzujeme na počiatky. Až v Ježišovi Kristovi nám Nový zákon umožňuje pochopiť, čo značí stvorenie, až Ježišovo posolstvo odhalí pravdu o stvorení.


Moderný človek sa chce zrieknuť evanjelia, ktoré hovorí o duchu. Chce sa držať vied, ktoré hovoria prevažne o hmote. V tomto vystupovaní si počína zle. Hmota sama je iste pre nás cestou. Môžeme však po nej ísť práve tak dole, ako aj hore. Pod vplyvom dedičnej viny nás naša vlastná hmota cez celé dejiny sťahuje nadol. Len od vykúpenia nesie hmota v sebe znova význam k plnšiemu bytiu – a všetky pády Božieho pôsobenia ju dvíhajú do výšky – až do chvíle plnej oslavy a premeny v zmŕtvychvstaní. O tom nám však nehovoria vedy. O tom nám hovorí evanjelium. Sme ako horolezci. Každý začíname na úpätí, kde sme sa narodili, podľa súčasného stavu sveta, podľa osobitných dispozícií a podľa povolania. A sme strhávaní dolu. No pomocou milosti vystupujeme dohora, musíme prejsť cez stvorené veci ako po schodoch až k Bohu.
Celý Boží svet je tu pre človeka, aby mu pomáhal žiť, rásť, tvoriť, kráčať do večnosti. Cirkev denne ďakuje za všetky dobrodenia sveta, ktoré Boh daroval človekovi: „Ty si všetko stvoril a svojou prozreteľnosťou všetko udržuješ. Dopraj nám vidieť v tvorstve stopy tvojej dobroty!“

pripravil Mgr. L. Franc, výpomocný duchovný pre sab. dek.

EXERCÍCIE (V. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Prežívať život šťastne znamená prežívať ho podľa najpôvodnejšieho poslania. A to znamená zostať natrvalo na obraz a podobu Božiu, byť akoby Božím reprezentantom v tomto svete. Uctiť si Boha znamená to byť mu na chválu a žiť na Jeho slávu. Kto chce takto žiť, musí stále hlbšie vnikať do samotného tajomstva Božieho života, ako sa nám dáva poznať cez zjavenie. Boh musí byť pre nás živé a ožívajúce tajomstvo.

Boh nie je idea. Nie je ani systém ideí, je osoba – živá Osoba. Vždy nový a prekvapujúci. Ak mu dôverujem a ak sa o neho zaujímam, môžem ho vidieť vždy z novej a novej stránky. Je vždy nový, lebo je živý. Poznávať ho stále hlbšie znamená duchovne žiť. Zhrnúť duchovný život do formuliek značí poprieť, že Boh je živý. Poznať definície, odpovede katechizmu – to môže byť začiatok. Ale duchovný život je viac než katalogizovanie a opakovanie zásad. Duchovný život je objavujúca láska. Láska, ktorá vždy nanovo poznáva. Boh vždy musí dať svojej činnosti najvyšší a posledný cieľ. Týmto najvyšším cieľom mohol a môže byť len On sám, pretože nič vyššie nie je mysliteľné než On sám. Slávou človeka je to, že môže vedome, slobodne a z radostného presvedčenia oslavovať Boha. Táto oslava Boha začína vo chvíli, keď dieťa po prvý raz spína ruky k modlitbe. Táto oslava sa stupňuje v našich borbách a víťazstvách podľa vôle Božej. A dosiahne plnosť, keď ako verní služobníci vstúpime raz do radosti svojho Pána. Lebo Boh spojil svoju oslavu s naším vlastným šťastím.

Každý deň čaká na nás mnoho povinností. Ale naša najvznešenejšia povinnosť je úcta a sláva Božia, ktorú máme vzdávať Bohu za seba i za celý svet. Toto má vyjadrovať každý deň náš dobrý úmysel. Naše: „Sláva Otcu…“ má spolu s vychádzajúcim slnkom putovať denne vôkol našej celej zeme. Keď vždy v radosti i v utrpení budeme vzdávať úctu Bohu, vtedy skúsime, že tento postoj dáva našej mysli a nášmu srdcu doslova krídla.

Niektorí žijeme, pracujeme, zarábame, vzdelávame sa, tvoríme lepší zajtrajšok… Čo viac? Je to všetko? Denne počujeme slová ako evolúcia, pokrok, očakávanie, túžby, budúcnosť. Sú to rozličné slová pre jednu silu, ktorou človek chce dosiahnuť svoj cieľ – naplnenie života, šťastie. Vo všetkom, čo robíme, je táto túžba. Stále čosi chceme a čakáme list, dar, stretnutie, návštevu, návrat, skúšku, koniec štúdií, manželstvo, auto, dom, rodinu, zaistenú budúcnosť. Chceme mať čosi zo života. Čo je to čosi? Stále za tým kráčame až po križovatky. Na križovatke sú smerovky – ktorým smerom ísť? Strhajú nás sľuby. Na reklamnom stĺpe čítam: Kto je sardinky, kto fajčí to a ono, kto sa oblieka tak a tak, kto kupuje to a to, má viac zo života.

Reklama má dočinenia s módou, jedlom, kozmetikou a inými vecami. „Ak toto všetko nemáte, ste ochudobnení“, presviedča nás reklama. Teda kupovať! Teda peniaze, nová práca. To, čo máš doteraz, nestačí, nie je to pravé. Treba ísť ďalej. Bežať stále rýchlejšie, smerom, ktorým bežia všetci. Čo ale, keď ochorieš? Čo, keď ťa v práci nahradí niekto iný? Čo, keď ti nevyjdú plány? Čo, keď nemôžeš už hocičo zjesť? Koniec? Alebo nová skutočnosť, že veci toho života sú nestále?…

Náš postoj očakávania a túžob vyjadril ktosi takto: Som uprostred sveta ako v zabudnutom kraji. Prach, úhor, kamenie. Celkom šťastné chvíle sú zriedkavé… A túžby? Túžby a želania — koľko ich je! No nenašlo sa ešte miesto na zemi, kde by bol život celkom šťastný, kde by človek netúžil ísť v nádejach, že najde hľadané a očakávané. Túžby ma mučili, chceli viac než mnoho. A ja? V duši často prázdny, v cite chudobný, s myšlienkami dieťaťa, malý vo vesmíre. Túžby majú mnoho tvárí. Jednému rania srdce márnosťou, druhému otvárajú cestu do vekov…

Sú v nás túžby uprostred tejto zeme dosť hlboké? Bude tento svet, ktorý milujeme a ktorý aj Boh miluje, večný? Naše telo je nevyhnutne spojené s týmto svetom. Nejde ruka v ruke s našim zduchovňovaním aj zduchovňovanie sveta? Sv. Pavol napísal: „Tvorstvo je ujarmené naším hriechom. Bude aj oslobodené našou spásou?“

Naším poslaním je rásť do Božej večnosti. Rozvoj a zdokonaľovanie človeka je zahrnuté do každej morálky aspoň nejako. V perspektívach Božieho kráľovstva dostáva však rozvoj človeka iný dosah a iný zmysel. Je bytostnou povinnosťou kresťana rásť nielen pred ľuďmi. Je povinnosťou veriaceho prispievať k dozrievaniu sveta, nielen v jednotlivých ľuďoch, lež i v obci, národe, vo svete ako celku. Odkrývať všetko, čo je dobré a krásne v stvorení. To je osobitné poslanie kresťana. Pravda, v Božom kráľovstve toto rozvíjanie dostáva celkom iný rozsah i zmysel: ľudské úsilie aj v zónach, ktoré nazývame profannými, je súčasťou kresťanskej služby Bohu. Toto úsilie je spoluprácou, láskou, ochotou, ktorú ponúkame Božím rukám, čo stvárňuje svet a pripravuje nás i svet pre posledné zavŕšenie v Kristovi. Na naše šťastie a na slávu Božiu.

O nádeji veriaceho človeka ktosi napísal: „Po všetkej tvorbe robotníkov na krehkej hmote príde raz „nové stvorenie“, po všetkom zápase lekárov a sestier proti smrti bude nasledovať „večný život“, po všetkej námahe vedcov a študentov príde „videnie Božej tváre a pravdy“, po všetkom projektovaní a stavbách architektov príde „mesto Božie“, po všetkom varení a upratovaní príde „svadobná hostina“, po všetkej snahe rodičov príde „spoločenstvo svätých“. Našim námahám vo svete je prisľúbená dobrá nádej. Len nech sú naše činy zapojené do Božieho plánu so svetom. Keď dobre a tvorivo žijeme, chválime Boha.

Sv. Augustín napísal: „Chváľte Boha! Spievajte Aleluja! Ale chváľte ho celí a celkom. Nielen rečou a slovami. Chváľte Boha aj svojím svedomím, svojím životom, svojimi činmi.“ Boha chválime, keď sme spojení s ostatnými ľuďmi a keď pamätáme na ostatných. Keď zužujeme svoju pozornosť len na seba, akoby sme prestali chváliť Boha. Keď sa odkláňaš od spravodlivosti a od toho, čo sa Bohu páči. Ak sa však nikdy neodkloníš od dobrého života, tvoje ústa môžu mlčať, tvoj život však bude hovoriť. A Boží sluch bude počuť hlas Tvojho srdca. Lebo ako my svojím sluchom zachytávame a počujeme svoje hlasy, tak Boh zachytáva naše myšlienky. Kde sú ľudia šťastnejší než tam, kde z úcty k Bohu – to je pre ľudí a pre ľudstvo najvyšší život a najvyššie šťastie!

Takto oslavoval Boha celým svojím životom prvý človek sveta, Ježiš, milovaný Otcov Syn. A aj nás učil žiť na slávu Otcovu. V spojení s Ním máme možnosť oslavovať Boha skrze Neho, s Ním a v Ňom.

Človek má slobodným srdcom robiť to, čo ostatné stvorenia robia nevyhnutne. „Či jete, či pijete alebo čokoľvek iného robíte, všetko robte na česť Božiu!“ (1 Kor 10,31). Keď človek správne chápe svoj život, vždy musí byť živým „Glória Patri“ – živým Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému. Len ten dáva svojmu životu najplnší zmysel, kto sa naučil volať po každej radosti a z každej hĺbky biedy Sláva Bohu na výsostiach!

Túto oddanosť chvály krásne vyjadrujú dve modlitby breviára: „Pane, nech Ťa chvália naše ústa, nech Ťa chváli naše srdce, nech Ťa chváli náš život a pretože všetko, čo sme, je tvoj dar, nech je tvoj celý náš život“. A druhá modlitba: „Dožič nám túto milosť, dopomôž, láskavý Bože, Otec, Syn, Duch Svätý, aby s nami svätí zotrvali stále v tvojej chvále. Amen.“

pripravil Mgr. L. Franc, výpomocný duchovný pre sab. dek.

Modlitba




Osvieť Pane, môj rozum,

aby som Ťa poznal.

Daj mi horlivosť,

aby som Ťa hľadal.

Daj mi múdrosť,

aby som Ťa našiel.

Daj mi život,

ktorý by sa Ti páčil.

Daj mi vytrvalosť,

aby som Ťa s nádejou očakával.

Amen.

-re-

Áno Márii


Bratia a sestry, znovu je tu mesiac modlitby posvätného ruženca, opäť je tu október, mesiac intenzívnejšej modlitby k Panne Márii. Je tomu už rok, čo sme putovali z príležitosti 10. výročia vzniku našej farnosti do mariánskych svätýň La Salette, Lurdy a Fatima. Boli to neopísateľné chvíle, ktoré sme prežili v spoločenstve Panny Márie. Samozrejme, aj po príchode domov je nám Mária nablízku a s nami, najmä, keď sa modlíme posvätný ruženec alebo iné mariánske modlitby. Pred niekoľkými dňami Svätý Otec Benedikt XVI.pri príležitosti 150. výročia zjavenia Panny Márie v Lurdoch dievčatku Bernadete, taktiež putoval do tejto mariánskej svätyne. V nedeľu po modlitbe Anjel Pána povedal zhromaždenému ľudu tieto povzbudzujúce slová:
„Drahí pútnici, drahí bratia a sestry, každý deň nám modlitba Anjel Pána ponúka možnosť na okamih sa zamyslieť uprostred našich aktivít nad mystériom vtelenia Božieho syna. Napoludnie, keď začíname pociťovať ťažkosť z celého dňa, naša disponovanosť a naša štedrosť sú obnovené kontempláciou Máriinho „áno“. Toto jasné a bezpodmienečné „áno“ pramení v mystériu Máriinej plnej a ucelenej slobody, zbavenej každej náklonnosti k hriechu vďaka privilégiu jej Nepoškvrneného počatia. Toto privilégium, udelené Márii, ktoré ju odlišuje od našej všeobecnej situácie, nás od nej nevzďaľuje, ale naopak – približuje nás k nej. Zatiaľ, čo hriech rozdeľuje a vzďaľuje jedných od druhých, Máriina čistota ju robí nekonečne blízkou našim srdciam, pozornou voči každému z nás, a túžiacou po našom skutočnom dobre. Môžete to vidieť tu v Lurdoch, ako aj na všetkých mariánskych pútnických miestach, kde nesmierne zástupy prichádzajú k Máriiným nohám, aby jej zverili to najintímnejšie, čo každému osobitne leží na srdci. To, čo sa mnohí kvôli rozpakom alebo hanbe neodvážia zveriť ani svojim najbližším, to zverujú tej, ktorá je celá čistá, jej Nepoškvrnenému srdcu, s jednoduchosťou, bez zábran a v pravde. Pred Máriou, práve vďaka jej čistote, sa človek neváha ukázať vo svojej slabosti a odovzdať jej svoje otázky i pochybnosti, ako aj sformulovať svoje nádeje i najtajnejšie túžby. Materinská láska Panny Márie odzbrojuje každú formu pýchy, robí človeka schopným vidieť sa takým, aký je, a inšpiruje ho k túžbe obrátiť sa a vzdať slávu Bohu…
Bratia a sestry, členovia Ružencového bratstva, všetci mariánski ctitelia, zamyslime sa nad svojou láskou, s akou sa modlíme svätý ruženec a či nás modlitba k Márii približuje k nej a k jej synovi Ježišovi.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec