Ako som nezachránila jeden život



Nemocnica, gynekologické oddelenie. Na izbe tri ženy. Dve nastávajúce maminy a ja, viacnásobná mama s banálnymi gynekologickými problémami. Ráno nám pridelia ešte jednu pani. Nevieme o nej nič, iba mĺkvo sedí na posteli. O tejto žene bude môj príbeh.

Kto bol v nemocnici, vie, ako to chodí. Ženy s podobným osudom sa rýchlo spriatelia. Tak aj tieto dve tehotné ženy živo medzi sebou diskutujú o svojich problémoch a obavách o ich deti. Ja mám síce podobné skúsenosti, ale nezapájam sa do rozhovoru, lebo necítim potrebu hovoriť o svojich problémoch, či už terajších alebo minulých. Rovnako aj pani, čo práve prišla. Je zamyslená, hľadí do zeme, počúva… Rozmýšľam: načo sem asi prišla… Prvá vec, čo ma napadne je interrupcia. Ale nie, veď môže mať X ďalších gynekologických problémov… Stačila by jedna otázočka, aby som sa to dozvedela. Ale kvôli akýmsi hlúpym zábranám som to neurobila. No, možno, možno… mi chýbalo ešte pár minút a opýtala by som sa jej to…, ale čoskoro nastúpilo „komando zelenoodencov“ a odviezli ju preč.

Keď ju opäť priviezli na izbu, bola ešte v narkóze. Že sa začala preberať, sa nedalo nevšimnúť, pretože začala srdcervúco nariekať a opakovať: „Čo som to urobila…, zabila som dieťa…“ Spolupacientky ju utešovali ako vedeli, ja som sa držala pôvodného scenára – mlčania. Ach tá moja hrozná introvertná povaha! Dnes možno kvôli nej prišiel jeden človiečik o život. Utvrdilo ma v tom vyjadrenie onej ženy, ktorá nám rozpovedala svoj životný príbeh.

Doma mala dve dcéry a manžela, ktorý jej vôbec nepomáhal. Zľakla sa ďalšieho tehotenstva a bez vedomia manžela sa rozhodla pre tento krok. Povedala mu, že potrat bol spontánny. Zostal smutný, lebo chcel syna. Keď čakala na zákrok a spolupacientky rozprávali o svojom tehotenstve, jej bolo čoraz mizernejšie, už-už chcela odtiaľto utiecť. Nestihla…

Ešte stále mi je z toho smutno, i keď ma od tejto udalosti delí viac rokov. Stále sa pýtam, čo by bolo, keby… Viem, že s touto otázkou nežijem sama. Vo vedľajšej izbe, podľa slov známej, boli ďalšie ženy po zákroku, ktoré trápili výčitky svedomia. Zaujímavé na tom je, že hoci sa rozhodli slobodne a mali na to svoje dôvody, po prebudení z narkózy každá jedna plakala. Niektoré vedeli prečo, niektoré nie…


Pôvodný článok:
Ako som nezachránila jeden život

Daniela Nemčoková, http://nemcokova.blog.sme.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *