Duchovnosť a psychológia (časť V.)


Nedorozumenia a napätia vznikajú medzi ľuďmi z rôznych príčin. Jedna z chýb, ktorej sa dopúšťame vo vzájomnom kontakte – interakcii, je “čítanie myšlienok”. O čo ide? Pozorujeme nejakého človeka, jeho správanie a konanie a z toho si hneď myslíme, že vieme, prečo sa tak správa, tak koná. Nuž a z tohto “akoby” poznania vychádza potom i naša reakcia. Prečo “akoby”? Preto, lebo správanie a konanie toho človeka môže vychádzať z niekoľkých príčin, o ktorých nič netušíme, ba môže ich byť aj veľmi veľa.

Aké sú teda predpoklady, že sme správne odhadli skutočnú motiváciu človeka? Ak ho dobre poznáme, pravdepodobnosť je väčšia, na druhej strane sa však zmenšuje, ak je daná situácia zložitejšia. V každom prípade si však nemôžeme byť na 100% istí, že sme trafili do čierneho.


Pre lepšie pochopenie – príbeh.

Muž a žena žili spolu už 30 rokov. V deň 30-teho výročia spoločného života žena upiekla koláč. Piekla ho každé ráno, išlo o tradíciu. Počas raňajok rozrezala koláč pozdĺžne na dve časti, obe natrela maslom a ako obyčajne podávala mužovi vrchnú časť. V tom jej ruka znehybnela. Pomyslela si totiž: “Dnes, v deň nášho jubilea, by som rada ja zjedla vrchnú časť posypanú cukrom i ovocím. Je to najchutnejšia časť koláča. Snívam o tom 30 rokov, ale vždy som túto chutnú časť dala mužovi. Ale veď som mu bola 30 rokov dobrou ženou, vychovala som mu krásnych synov, viedla som domácnosť… toľko energie a síl som dala tejto rodine.” Po týchto úvahách s trasúcou rukou (veď porušila dlhoročnú tradíciu) podala mužovi spodnú časť koláča. Muž vzal koláč so slzami v očiach a povedal: “Aký nádherný dar si mi dnes dala, milovaná! Už 30 rokov som nejedol svoju obľúbenú časť koláča – tú spodnú, chrumkavú, s pripálenou kôrkou, lebo som chcel, aby si to najlepšie dostala ty – veď ťa mám tak veľmi rád!”
Teda, namiesto “čítania myšlienok” druhého človeka, hádania jeho želaní, je správnejšie spýtať sa ho, čo si myslí o tom či onom, aké sú príčiny a motívy jeho správania alebo konania. Ak sa budeme skutočne zaujímať o názor druhého človeka, ak mu budeme klásť otázky a nie “čítať” jeho myšlienky, získame hneď niečo k dobru.
Pri vzájomnej komunikácii je dôležité zaostriť pozornosť na spolubesedujúceho a zanechať vlastné dohady a interpretácie, ktoré môžu byť falošné. V centre pozornosti má byť spolubesedujúci a nie my. Len takto sa otvárame komunikácii s druhým človekom. Každý človek sa teší, ak sa mu venuje pozornosť. Skutočný záujem o neho ho hreje. Zvlášť v dnešnom egocentrickom svete, kde otrepaná otázka pri stretnutí “Ako sa máš?” predpokladá podobnú otrepanú odpoveď: “Dobre, normálne.” V skutočnosti však má ísť vo vzájomnej komunikácii o možnosť vyjasniť si problémy, lepšie sa navzájom spoznať a chápať!


Klásť vhodné otázky je však umenie, lebo nie každá otázka vedie k pravdivej odpovedi. Dôležité je nielen slovo, ale aj intonácia, s akou sa pýtame. Ak tón, hlasitosť reči demonštrujú pozíciu sily, nadvlády, vypočítavosti či karhania, tak spolubesedujúci sa skôr uzavrie, či odpovie formálne snažiac sa rozhovor čo najrýchlejšie ukončiť. A ak k tónu a sile hlasu zaujmeme i tomu príslušný postoj, výraz (napr. zachmúrený pohľad, zavreté päste), tak otázka “Kde si bol?” podnecuje k vyhroteniu situácie.

Vo vzájomnej komunikácii sa neodporúča používať otázky začínajúce sa “Prečo?” a “Na čo?” V nich je často skrytá výčitka. Človek má pocit kritiky voči svojej osobe, má chuť sa ospravedlňovať. Teda vzniká celý rad negatívnych emócií vedúcich k nepochopeniu. Preto, ak sa chceme viac dozvedieť, alebo vyjasniť si príčiny istej situácie, udalosti, je vhodnejšie spomínané slová nahradiť inými. Napr. namiesto: “Prečo meškáš?” použiť: “Čo ťa zdržalo?” alebo “Čo sa stalo?”

Ak sa chceme o druhom človeku dozvedieť čo najviac, je veľmi dôležité urobiť v dialógu priestor, aby sa mohol otvoriť. Na to slúžia tzv. “otvorené” otázky namiesto “zatvorených” alebo “alternatívnych”.

“Zatvorené” otázky predpokladajú jednoznačnú odpoveď. Vyskytujú sa hlavne pri získavaní informácií o presnom dátume, názve, množstve, t.j. ide o otázky druhu: “Kedy ti zajtra začína škola?”, “Páčil sa ti včerajší film?” či v otázkach napr.: “Budeš jesť kašu?”, na ktoré je odpoveď buď “Áno” alebo “Nie”. Tieto otázky veľmi často plnia aj funkciu “riadiacej” otázky. Ten, kto takéto otázky kladie, riadi rozhovor, určuje jeho tému, jeho názor je v centre pozornosti. Vyzerá to, akoby si len rozhovorom overoval svoju verziu pohľadu na situáciu.

“Alternatívne” otázky v sebe nesú rôzne možnosti odpovedí. “Čo mám pripraviť na raňajky – omeletu alebo kašu?” “Na moje otázky mi neodpovedáš preto, že nechceš, alebo ti to niekto zakázal?”

“Zatvorené” otázky dávajú výber jedinej možnosti z jedinej možnej. “Alternatívne” otázky dávajú výber z dvoch možností, ale aj pri nich je sloboda spolubesedujúceho ohraničená. “Otvorené” otázky pomáhajú uniknúť tomuto nedostatku.

“Otvorené” otázky ponúkajú človeku úplnú slobodu sebavyjadrenia. Začínajú sa slovami: “Čo? Ako? Kde? Za akých podmienok? Čo poslúžilo ako základ? Čo by si chcel na raňajky? Čo máš na mysli? Čo si o tom myslíš?”. Tieto otázky umožňujú spolubesedujúcemu povedať svoj názor a už ich formulácia znamená, že nás jeho názor zaujíma. Isto mi dáte za pravdu, že ak v rozhovore vidíme, že nás ktosi so záujmom pozorne počúva, hovoríme obšírnejšie a s väčším zápalom.

Všetko, čo sme doposiaľ povedali, možno v kocke zhrnúť do štyroch pravidiel:

1. “Nečítajte” a nehádajte myšlienky druhých – pýtajte sa.

2. Klaďte hlavne “otvorené” otázky.

3. Kontrolujte svoju intonáciu, akou kladiete otázky a taktiež svoje neverbálne prejavy (výraz tváre, postoj tela, gestá).

4. Nepoužívajte otázky začínajúce slovami “Prečo?” a “Na čo?”

Nech sú tieto pravidlá prvým krokom na ceste budovania blízkych a teplých vzťahov s vašimi blízkymi.

Lilia a Miroslav, Sankt-Peterburg, Rusko

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *