Vzlietnuť na krídlach…



Na Tesco sa vždy môžete spoľahnúť. Rok čo rok už deň po Valentínovi sú jeho regály preplnené čokoládovými vajíčkami a zajačikmi, sliepočkami, ktoré vykúkajú z prútených košíkov, pípajúcimi kuriatkami a plyšovými zajačikmi v jarných pastelových farbách. Hoci som presvedčená, že hlavnou príčinou, prečo si predajcovia tak skoro pripomínajú veľkonočné sviatky, je finančný zisk, aj tak musím povedať, že skutočný odkaz Veľkej noci nie je časovo ohraničený. Veď aj jeden z mojich vlastných veľkonočných zážitkov sa viaže na vlastne už minuloročné, aj keď len nedávno skončené Vianoce.

Boli asi dva dni pred Štedrým dňom, mala som veľmi veľa práce. Upratovala som, práčka prala, v obývačke bol už prichystaný vianočný stromček na ozdobovanie, pri ňom sa vynímal vysávač a z kuchyne sa rozlievala po celom dome intenzívna vôňa vanilky, medu a škorice. Do tohto predvianočného chaosu sme si s dcérkou púšťali koledy a vyspevovali si spolu.

Veľmi som sa ponáhľaľa, lebo som toho potrebovala ešte veľa stihnúť, kým naše malé bábo spalo. A zrazu mi moja dcéra kričí z predsiene: „…Mammíí, poď rýchlo sem, poď rýchlo!!!! V predsieni máme včelu, alebo je to osa, to neviem!“ „Kika, prosim ťa, kde by sa tu teraz v decembri vzala včela?“ odpovedám jej. Keď na mňa nástojčivo naliehala, utrela som si ruky a išla za ňou. A naozaj mala pravdu. V predsieni si na stene sedela včielka. Inštinktívne som sa k nej sklonila: „Óch, je to robotnica, je dosť veľká. Kde si sa tu teraz v zime nabrala?“ prihováram sa jej a obzerám si ju. „Mami, a čo s ňou teraz urobíme? Nemôžeme ju predsa vyhodiť do zimy?“

„Nie nevyhodíme ju, prines zo špajze nejakú prázdnu zaváraninovú fľašu, dame ju tam a budeme ju prikrmovať cukrom až do jari a potom ju vypustíme!“ Zdalo sa, že spí a tak som sa k nej s tou fľašou priblížila, keď tu odrazu včielka rozprestrela krídelká a vzlietla. Ani neviem prečo sme mali pootvorené dvere vonku a ona cez tú škáru preletela a už bola vonku. …“Nie, nechoď vonku,“ kričala dcérka, „lebo tam zamrzneš, je zima …“

Myslím, že aj my sme ako také malé včielky, bezmocní a slabí v rukách milujúceho Boha.

Páči sa mi ten obraz. Naše hriechy nás doráňali a vyhnali z náručia Božieho milosrdenstva do zimy nepokoja a bolestí. Pán Ježiš túži po tom, aby nás zohrial vo svojom náručí, postaral sa o nás, len ho o to nevieme prosiť. A tak mnohí skostnatelí kresťania a nekoneční tvrdohlavci hynú v zime svojich hriechov.

Keď som bola večer dať pusu na dobrú noc svojej dcére, opýtala sa ma: „Mami ja, ešte stále myslím na tu včielku, myslíš si, že už zamrzla?“ „To neviem miláčik, ale jedno viem určite – Boh ma starosť o každého jedného tvora na tejto zemi. Možno mala šťastie a niekde sa ukryla.“

Keď som večer o tom všetkom premýšľala, uvedomila som si, že na konci každoročného veľkého pôstu, uprostred obiet a každodenných námah, prichádza veľkonočné posolstvo nádeje, radosti a nového života – nádherné, skutočné, nečakané a ohromujúce.

Náš vzkriesený Pán prenikne každé ľudské utrpenie a vďaka nemu sme obnovení.

Na Veľkú noc vstávame z mŕtvych. Oslávený Kristus vchádza cez naše zatvorené dvere. Zotrie nám slzy žiaľu, pozve skeptikov, aby si pozreli jeho rany a tým, čo sa chvejú od zimy hriechu, vdýchne svoju silu.

Náš Pán nás kolíše na svojich uzdravujúcich rukách, dáva nám krídla slobodnej vôle a povzbudzuje nás lietať vysokú k teplému slnku večnosti.

Martina Gondová, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *