Tri čierne kríže


Neviem, vážení čitatelia nášho mesačníka Spektrum, či ste sa niekedy zamysleli nad unikátnym dielom v našej obci, ktorý sa nachádza smerom na Ovčie. Už dlhú dobu si nad tým lámem hlavu a nik mi nevie povedať správnu odpoveď. Volá sa „U troch čiernych krížov“.

Naši vodiči, ktorí prechádzajú cez Českomoravskú vysočinu, sa stretávajú s názvom „U deväť krížov“. Teraz už prechádzajú novou trasou cesty a môj dobrý priateľ, ktorý prechádzal ešte starou cestou mi hovoril, že sa k tomu viaže jedna legenda. Hovorí, že na týchto miestach boli zastrelení deviati ľudia. Ako k tomuto došlo? Istý mladomanželský pár tam oslavoval svoju svadbu. Na svadbu prišiel mladík, ktorého mladá nevesta bola milenkou. Z pomsty ju i jej ženícha, svedkov a ich rodičov a nakoniec aj sám seba zastrelil. To hovorí legenda.

Ale pozrime sa na naše Tri čierne kríže, nachádzajúce sa smerom na Ovčie, kde je postavená „Božia muka“. Prečo hovoríme o Božej muke? Je to úkaz, kde nevedú dvere do vnútra. Je to celý monoblok, celkom uzavretý. Má približne 1×1 meter. Po jeho stranách sú vynechané otvory pre uloženie cirkevných znakov. Takýchto úkazov je veľmi málo. Nevieme, prečo a na akú počesť ich ľudia stavali. Keď ideme smerom od Bystran, tam ho nájdeme tiež.

Našli sa však dve dámy, ktoré aspoň v krátkosti niečo naznačili o našej Božej muke. Pani Helenka Novotná, ktorá ako dieťa vyrastala v spomínanej lokalite. Vraj túto časť mal nejaký pán Gustáv, ktorý vlastnil v tejto časti veľké rybníky. Páni tam chodili loviť ryby. V tejto časti dnes nájdeme studňu, ktorá pozostáva z dvoch betónových, ale niekedy to boli drevné kade, z ktorých voda zásobovala spomínané rybníky. Nevie, odkiaľ a pokiaľ sa tiahla ich rozloha. Podľa tohto usudzujeme, že to bola väčšia rozloha, pretože pole poniže obce sa dodnes nazýva Rybníky. Preto nevieme, čo sa mohlo na týchto miestach prihodiť, keď tu bola postavená táto Božia muka a kto ju dal postaviť.

Jej švagriná Helenka Jenčová hovorí, že spomínaný objekt museli prestavať a dať mu novú podobu, nakoľko od svojej vertikálnej osi bola táto muka naklonená približna 20 cm a hrozilo jej spadnutie. Preto pristúpili k jej renovácii, ale pôvod troch čiernych krížov ponechali. Nenašli sa žiadne záznamy. Objekt ostal na pôvodnom mieste.

Keď niekedy budete prechádzať touto lokalitou, všimnite si, že tie tri čierne kríže sú čierne, akoby boli z ebenového dreva. Keď si niekedy spomeniete na udalosti o tejto lokalite alebo viete niečo bližšie, prosím, dajte mi vedieť, za čo vám vopred ďakujem.

Imrich Jenča, Víťaz

Pred Ježišom



Pred Tebou, Ježišu,
na kolenách kľačím,
za Tvoju obetu Ti vďačím.

Ty, čo si život za nás dal,
a za všetkých si sa obetoval.
Na kríži presvätom
trpel si veľmi,
poďakovať Ti chcem,
Kristus, môj verný.

Ďakujem Ti, Kriste Pane,
za Tvoje zakrvavené dlane.
Za srdce,
ktoré tak veľmi krvácalo,
keď Tvoje telo
na kríži umieralo.

Aj Matka Tvoja
veľký žiaľ mala,
ten pohľad na Syna
len ťažko znášala.

Za tu veľkú obetu
prijmi odo mňa
vrúcnu modlitbu,
ktorú Ti zo srdca venujem,
lebo Teba, Kriste,
veľmi milujem.

Marta Pacovská, Široké

ROZHOVOR

Aj v tomto čísle nášho časopisu sa chcem vrátiť k stretnutiu mladých zo Sabinovského dekanátu, ktoré sa uskutočnilo v kostole Obrátenia sv. Pavla vo farnosti Chminianska Nová Ves. Ako sme už v minulom čísle uviedli, na tomto stretnutí odznela aj prednáška doc. Jozefa Leščinského, na ktorej sa zúčastnilo asi 500 mladých chlapcov a dievčat. Témou prednášky bol život a obrátenie sa sv. Pavla, apoštola. Prednášajúci sebe vlastným rečníckym umením vykreslil mladým ľuďom paralelu života sv. Pavla s ich dnešným životom. Jeho obrátenie sa v danom čase, v konkretnej chvíli stretnutia sa s Kristom.

Učiteľ národov, ohlasovateľ Kristovej pravdy sv. Pavol z Tarzu spred dvetisíc rokov: „…je predsa nemožné, že po dvetisíc rokoch sa čítajú jeho listy akoby boli včera napísané. Je predsa nemožné, že čo tie listy robia s človekom, keď to čítate a zbadáte, že vlastne akoby boli písané o vás… “Toľko z prednášky, ktorá aj mňa zaujala nielen svojou pútavosťou rozprávania, ktorá je tak vlastná prednášateľovi pánovi docentovi Leščinskému. Po prednáške som oslovil niekoľkých mladých, ale i vekom starších ľudí.



Čo vám dala prednáška doc. Jozefa Leščinského?
Myslíte si, že mladí by vedeli nájsť model života z tejto prednášky?

• Volám sa Tomáš a pochádzam z Ražňan. Čo mi dala táto prednáška, toto stretnutie? Teším sa, že som navštívením kostola Obrátenia sv. Pavla v Chminianskej Novej Vsi získal odpustky. Prednáška, ktorú prednášal docent Jozef Leščinský, bola naozaj veľmi zaujímavá, aj keď trocha dlhá, ale stála za to. Aj tá atmosféra, že toľko mladých z celého dekanátu sa tu stretlo, je to super. Odporúčam všetkým, aby chodili na takéto stretnutia, či už arcidiecézne alebo dekanátne, lebo už len byť prítomný je o tom, že o niečom svedčíme.

• Mária z Ražňan. Chcela by som tiež povedať, že je to pre mňa veľmi silný zážitok, že sme sa tu stretli všetci mladí. Bola som prekvapená, že je tu tak veľa mladých a z rôznych farností. Verím, že každý sa zúčastnil aj určitej prípravy na túto akciu. Čo sa týka prednášky, myslím si, že ak dávali pozor a zamysleli sa nad sebou, tak určite našli model života z tejto prednášky.

• Študent. Prednášku som počul celú, občas som aj troška zaspal, keďže mám po skúškach a som trocha unavený. Badám, že je to u mňa podobné, ako vravel docent Leščinský a myslím si, že je to tak aj u väčšiny mladých. Teraz vlastne hľadáme, kam máme ísť, ktorým smerom. Pre mňa je to aj tak, že stredná aj vysoká škola, keď je mladý človek mimo domova, treba tomu mladému ukázať, či ísť tu alebo tu. Keď aj ide niekde inde a náhodou padne a postaví sa, tak väčšinou sa potom uberá tým lepším smerom, tam, kam by mal ísť. Aspoň ja to tak vidím.

• Ja som Juliana a pochádzam z Jarovníc. Prednáška bola na veľmi vysokej úrovni a pán docent Leščinský nám vykreslil všetko, čo je možno pre nás také nedosiahnuteľné, čo sa týka vedomostí. Aj keď to bolo náročné, ale na druhej strane to bolo strašne trefné a myslím si, že pre každého mladého také aktuálne. Čo sa týka tohto stretnutia, očakávam, že keďže je to prvé stretnutie, tak to bude pokračovať aj naďalej a každým rokom sa zlepšovať.

• Blažej, Široké. Na adresu prednášajúceho: „…to nemá chybu, pretože Jožko je úžasný. Aké slovo chytí, tak nemá problém pokračovať, to je jedno, kde ho prerušíš. On je raz v Starom zákone, raz v Novom zákone. Jednoducho je jednička. Nádherne ukázal mladým práve to, že nič neodkladať, neposúvať. Pekne povedal, keď porovnal vek arcibiskupa a svoj vek a tým poukázal na to, že toto je čas, teraz, dnes a neodkladám to na zajtra. Keby toto mladí pochopili, že to je ako kohútik na ruský plyn a stačí len otočiť tým kohútikom a viera prúdi, lebo to je v nás a je to len na nás. Pán Ježiš sa nikde netlačí, nekope do dverí ako diabol. Ten tam vloží tyč a dvere vyváži, vypáči, keď mu dáme šancu. Pán Ježiš však čaká, je trpezlivý, v tom je tá výhoda, stačí sa len otvoriť. Klope a čaká. Kto otvorí, k tomu vojde a bude s ním večerať. To je podstatou, aby sme vedeli vycítiť, kedy stojí pri našich dverách. Myslím, že toto veľmi pekne vysvetlil, aby mladí vedeli pochopiť to, aby vedeli Pánu Ježišovi vhodne otvoriť dvere hlavne vtedy, keď sú na to pripravení. Len keby si všimli, že ten čas je práve teraz!

• Som bohoslovec a som na pastoračnej praxi vo Fričovciach. Som rodák zo Širokého, ale už tam šesť rokov nebývam. Ako poznám pána docenta Leščinského, tak som sa veľmi tešil na jeho prednášku, lebo prednáša na našej fakulte v Košiciach a viem, že je to veľmi dobrý odborník. Aj tu som čakal od neho skôr také niečo odborné, ale nakoniec to podal tým mladým tak jednoducho, zrozumiteľne a to sa mi páčilo.

pripravili: M. Magda a G. Magdová

OPRAVA

V minulom čísle sme chybne uviedli meno autorky článku Ako som nezachránila jeden život. Autorkou článku je Daniela Nemčoková.
A ako o sebe píše: „Som veriaca matka početnej rodiny na plný úväzok! Chcem hovoriť hlavne o vzťahoch, o vlastných skúsenostiach či postrehoch, o deťoch, o viere, o živote. Mojím mottom je: „Ak som dnes urobila niekoho šťastným, nežila som nadarmo tento deň!“
Viac o autorovi si môžete prečítať na www.nemcokova.blog.sme.sk

-re-

EXERCÍCIE (IX. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


„Pozeráte sa niekedy do zrkadla? Ja nikdy! Som zlá ako bývajú nemanželské deti, ktoré nosia vyplašené matky v strachu…“ Tak čítam v knižke, ktorú napísala žena o dievčatách. A pokračuje: „Ak toho pankharta neodpraceš ty, odpracem ja teba!“, kričal na mamu spenenými ústami otčim. Zaobstarala nám ho v neznesiteľnom zúfalstve jedného dňa mama. Mne a Petrovi. Peter je môj brat. Máme spoločného otca, ktorý sa nás zriekol ešte v deň, ako sme prišli na svet. Chlap, ktorého si potom vzala, bol stelesneným diablom, človekom zlých myšlienok a zlého srdca… Na svete mal najradšej pálenku a seba. Dali nás do detských domovov. Potom nás raz mama na Vianoce volala. Peter dôveroval: „Mama to myslí dobre.“ Ja som sa bála. Aké to budú Vianoce? Tam je vždy zvada. Bitka! Hriech. Slzy, peklo! Vošli sme do izby s odporom i nádejami. Cyro – otčim chrápal obutý a strapatý, zvalený na posteli.

Mama ešte robila na družstve. „Dobrý večer!“ povedali sme. „Á, panstvo prišlo! Hostia zo sirotincov, z domovov mládeže a čo ja viem ešte! Prespančatá, na ktoré ja platím“, a hodil do nás topánku. Trápna chvíľa. Čakanie na mamu. V tom Cyro – otčim nasýpal na holú dosku stola kryštálový cukor a skríkol: „Nebudeme čakať! Budeme žrať!“ Obaja s Petrom sme stáli ako primrazení. Úžas. „Tak čo, bude to?!“skríkol. Bol neoholený a špinavý.

„Žrať!“ skríkol. Čo je to? Vtip? Mučenie? Pomsta? Priskočil a trepal nám hlavy do cukru. Na Petrovej strane sa objavila krv. „Vyrežem ti jazyk. Lížeš? Ty pandrava! Aj mater som ti takto nachoval. Ja vás naučím! Lízala cukor z mojich čižiem! Nebudeš?!“ zreval. „Vyrežem ti jazyk!“ Vykročil ku kredencu, vzal veľký nôž. Peter skríkol a uhol sa. Nôž padol. Vzala som ho a ako bez rozumu som ho pichla Cyrovi do chrbta. Potom som začal plakať. Zatvorili ma. Je to surové, ale pravdivé. A otrasné – je to súčasť života!

Naozaj nie jeden hriech má bezprostredné následky aj pre nich. Študent z lenivosti málo študuje. Je síce absolventom, ale vedomostí málo. Ak lekár a inžinier nestačia na svoju prácu, strpčujú život iným, poškodzujú ich. Ich hriech má následky. Ktosi nedbalo postaví obytný dom. Stovky ľudí, ktorí tam prídu bývať, sú nervózni, sú ustavične rozčúlení. Ktosi vpísal zodpovednosť do tejto stavby, do jej panelov na desaťročia! Vpísal tam svoj hriech.
Koľkí sa na tom hriechu zúčastnili! Hriech, ktorý bude pôsobiť desiatky rokov na stovky ľudí.

Dobro pomáha rozvíjať ľudí a svet. Hriech rozkladá a ničí svet. Tak sa ničí Boží program. Trest za svoj hriech si človek volí sám. Dezorientuje nielen stvorenie, lež pripravuje pohromu sebe samému aj iným. Boh nemusí nič pridávať.

V Pasterhakovej knihe čítam, čo za spustošenie zanecháva po sebe hriech…:
Vodič viezol Gordona cez rozrumovené dediny. Niektoré z nich obyvateľstvo opustilo, v iných sa ľudia tisli hlboko pod zemou. Dediny boli len hrbou rumovísk a popola, čo sa tiahli v rade za sebou ako niekedy domy. Tieto vyhorené obce sa dali obsiahnuť jedným pohľadom od kraja po kraj ako šíry priestor bez budov a vegetácie. Na ich povrchu sa hrabali starenky, každá na vlastnom vyhorenisku, vyhrabávali čosi z popola, čosi odnášali a ukrývali to.

V pohľadoch, ktorými Gordona vítali aj odprevádzali, akoby bola otázka, kedy sa konečne svet spamätá a do života sa vráti pokoj a poriadok.

Hriech nie je čin, ktorý sa nás týkal len v danej chvíli a ktorý by nám už potom zostával cudzí. Ak rozbijem okno, ležia predo mnou úlomky. Ja sám som sa však nezmenil. S hriechom je to ináč. Hriech mení mňa samého. Nielen že som sa hriechu dopustil. Hriech ma prenikol ako atrament pijavý papier. Ja sám som sa stal hriechom. Som hriešny. Nielen v tomto zmysle som hriešny, že som zodpovedný akoby právne za svoj čin ako za rozbitie okna. Som hriešny hlbšie, bytostne som hriešnik. Čosi sa vo mne pokazilo. Môj hriech, môj čin vnikol do mňa hlbšie, aj keď to na povrchu svojho svedomia nepozorujem. To nie je len čosi zdanlivé. Aj telesne choroby sa nás chytia a nevieme o tom. Rakovinu na začiatku necítime…

Ba to najstrašnejšie sa s človekom stáva práve vtedy, keď svoj hriech už ani necíti. Merton napísal: „Najhoršia vec, ktorá sa mi kedykoľvek prihodila, bolo to, že moje hriechy dovŕšili takú mieru, že som bol naplnený strašným chladom a ľahostajnosťou, dokonca aj v prítomnosti smrti.

No hriech nemôžeme zneškodniť nadlho tým, že by sme ho ignorovali. Človek bezprostredne deň čo deň dáva najavo opak toho, čo prežíva, horliť za to, čo nemilujeme, plesať nad tým, čo mu prináša nešťastie. Ak to robí, musí sa to škodlivo prejaviť na jeho zdraví i na jeho celom živote.

Hriech sa v živote človeka skôr-neskôr prejaví tak, ako sa prejavuje i v dejinách a v ich tragédiách. ,,Človek…, čo sa s ním stalo?“ pýta sa básnik. ,,Smiešny a bezradný v poslaní milovať, do seba zrútil sa. A to bol jeho pád!“ Pomyslite si na vojny, na atómové zbrane, na terorizmus…

Čo robí hriech s človekom… Dimitrij Karamazov hovorí bratovi Aľošovi: „Stoj, Alexej, ešte jedno priznanie, tebe jedinému!“, vrátil sa Dimitrij Fiodorovič odrazu. „Pozri sa mi, pozorne sa mi prizri, vidíš tuto, tuto, ľaľa, chystá sa strašná nestatočnosť.“ (Pri slovách tuto, ľaľa, Dimitrij Fiodorovič búchal sa päsťou do pŕs a s takým čudným výrazom, ani čo by nestatočnosť ležala a opatrovala sa práve tu na jeho prsiach, na nejakom mieste, azda vo vrecku alebo na hrdle visela zašitá.) „Už ma poznáš: som podliak, podliak uznaný! Ale znaj, že čokoľvek som urobil predtým, teraz alebo v budúcnosti – nič, nič sa nemôže zrovnať v podlosti a s nestatočnosťou, ktorú práva teraz, práve v túto minútu nesiem na prsiach, ľaľa tuto, tuto, ktorá účinkuje a dovršuje sa a ktorej som úplným pánom, môžem ju zastaviť alebo dovŕšiť, všimni si! Nuž a znaj, že ju dovŕšim a nezastavím. Prvej som ti všetko povedal, ale toto som nepovedal, lebo na to ani ja som nemal dosť hrubú kožu. Môžem sa ešte zastaviť, ak sa zastavím, môžem si hneď zajtra vrátiť polovicu vrátenej cti, ale ja sa nezastavím, ja zavŕšim ten podlý úmysel a ty buď popredku svedok, že to popredku viem a hovorím. Záhuba a tma! Vysvetliť niet čo, dozvie sa svojim časom. Smradľavá ulička a pekelnica! Zbohom! Nemodli sa za mňa, nie som hoden, ani vonkoncom netreba… vonkoncom nepotrebujem! Preč!“

Ako to hovorí Písmo? „Lež hriešnikovi vraví Boh: „No hriešnikovi Boh hovorí: Preto odriekaš moje príkazy a moju zmluvu v ústach omieľaš? Veď ty nenávidíš poriadok a moje slovo odmietaš.

Keď vidíš zlodeja, pridávaš sa k nemu a s cudzoložníkmi sa spolčuješ. Zo svojich úst vypúšťaš zlo a klamstvá snuje tvoj jazyk. Vysedávaš si a ohováraš svojho brata, syna svojej matky potupuješ. Toto páchaš a ja by som mal mlčať? Myslíš si, že ja som ako ty? Teraz ťa obviňujem a hovorím ti to do očí. Pochopte to, vy, čo zabúdate na Boha: Inak vás zahubím a nik vám nepomôže. Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí; A kto kráča bez úhony tomu ukážem Božie spásu.“ (žalm 49, 16-23)

Mor sme zvládli, ale je dosť iných chorôb a neduhov. Čo duch? Čo duša? Netrpíme aj chorobami duše? Nie je len vzduch znečistený… Umývame si ruky… A svedomie? Nedotýkame sa nečistých predmetov… A čo nenávisť? Rőntgén zistí telesnú chorobu… Pôjdeme však pod duchovný röntgén. Jestvuje aj duchovná rakovina. Kresťanstvo ju volá hriech. Ale dá sa vyliečiť. Boh má s nami lepšie plány než si myslíme. Hovorí nám denne: Nielen pred bacilmi sa chráňte!

Pýtate sa, ako poznať toto zlo? Experimentálne! Je to život náš, aj okolo nás. Sú príklady aj výstrahy. Varovný hlas, ktorý sa nám ozýva zvnútra – to je svedomie. Svedomie avízuje, niektoré alternatívy konania ako vyslovené zlá. Aj tradícia nás usmerňuje, tradícia je pamäťou svedomia. Vhusťuje dobrú i zlú skúsenosť ľudstva. A evanjelium nám hovorí, že aký postoj voči hriechu zaujíma Boh. Hriech márnotratného syna je výstražné podobenstvo: Odišiel na vlastnú päsť. Dostal sa potom do bahna. Zlo nás ubíja na smrť. Zamotáva nás. Neraz o tom môže hovoriť aj psychiatria, akí sme v hriechu bezradní. Potrebujeme záchranu. Potrebujeme vykúpenie. Ale potrebujeme aj vnútorné odhodlanie. Primknúť sa ku Kristovi. Je najúčinnejším prostriedkom ako sa vytrhnúť z reťaze zla.

Mgr. Ladislav Franc, výpomocný duchovný pre Sabinovský dekanát

Cesta do Emauz



Šli sklonení a ťažko v dohasínajúcom svetle.

Cudzí muž išiel s nimi. Nepoznali ho.

Boli smutní, lebo Ježiš zomrel.

Ale jeden z nich povedal: „Je to zvláštne.

Zomrel sám pre seba. A zomrel bez zmyslu a zisku,

že ani mne sa nechce žiť, lebo som opustený.“

Smutný rozhovor nastal.

A jeden pozrel cez pole klasov a cítil,

že ho pália oči.

A povedal: „Je zvláštne, že existujú ľudia,

ktorí vedia zomrieť za ľudí!“

A cítil v sebe údiv (keď priadol ďalej):

„a že existujú veci, za ktoré možno zomrieť“.

Bol to mladý človek. Zvečerilo sa.

Nebo bolo tmavé. Vietor fúkal. Žito kvitlo.

Šli sklonení a ťažko v poslednom svetle.

Cudzí muž šiel s nimi. Nepoznali ho.

B. Brecht

Veľký týždeň


Bratia a sestry, sme na začiatku Veľkého týždňa. Cirkev si v ňom pripomína tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Pán Ježiš pre nás v posledné dni svojho života.

Kvetná nedeľa s požehnaním jarných ratolestí a sprievodom nám pripomína slávnostný vstup Pánovho Pomazaného do Jeruzalema, keď mu zástupy volali „Hosanna“ a vítali ho ako kráľa. Ježiš prijíma tieto prejavy davu, hoci ide v ústrety smrti.

Najposvätnejším obdobím nielen Veľkého týždňa, ale celého liturgického roka je Veľkonočné trojdnie. Začína Zeleným štvrtkom a vrcholí Veľkonočnou vigíliou.

Zelený štvrtok nám približuje nielen Judášovu zradu, zajatie Učiteľa, ale predovšetkým príkaz lásky, ktorý Ježiš realizuje umývaním nôh apoštolom. Pri Poslednej večeri Ježiš ustanovuje Eucharistiu a Sviatosť kňazstva.

Veľký piatok je dňom zdanlivej prehry. Mesiáš v rúchu zločinca, bičovaný a tŕním korunovaný, odsúdený na smrť, nesie kríž úzkymi uličkami Jeruzalema, obklopený fanatickým davom, žízniacim po jeho krvi. Áno, to sa stalo Bohu. Nakoniec skončil v hrobe.

Biela sobota s liturgiou svetla, krstu a slávením Eucharistie i obradom vzkriesenia ukazuje, že prehra bola a je len zdanlivá. Ježišov hrob nie je koniec, ale začiatok. Svojou smrťou premohol smrť a prináša život v celej svojej kráse. Ľudstvo v ňom má obnovený prístup k Bohu. Každý má šancu.

Aj my často prežívame v živote udalosti Veľkého týždňa. Sú v ňom porážky i víťazstvá, sláva i potupa, radosť i bolesť. Ako dobre vedieť, že ideme s Ježišom a za Ježišom v ústrety jasu Veľkonočnej nedele.

Prajem Vám požehnaný nielen Veľký týždeň, ale aj celé veľkonočné obdobie a taktiež aj celý Váš život.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec