ROZHOVOR

V Ružomberku na Katolíckej univerzite sa v tomto roku konal už 12. ročník letného odborného seminára Network Slovakia. Na vysvetlenie Network Slovakia je združenie katolíckych žurnalistov.

Tohtoročným prednášajúcim pre sekciu fotografia bol pán Rudolf Lendel.


Predstavte sa nám.

Volám sa Rudolf Lendel. Pochádzam z Bratislavy, ale narodil som sa v Spišskej Sobote. Vyrastal som v Žiline.

Ako ste sa dostali k fotografovaniu, resp. kedy ste v sebe objavili umelecké cítenie?

V Žiline, kde som vyrastal, sme mali veľmi dobrú Ľudovú školu umenia, ktorá usporadúvala rôzne výstavy, napr. v San Franciscu, v Japonsku a to bolo v 50. rokoch. Z generácie, v ktorej som aj ja vyrastal, sa veľa z nás dostalo do Bratislavy. Mnohí z mojich spolužiakov učia na Vysokej škole výtvarných umení alebo sú dnes renomovanými výtvarníkmi. Záležalo od profesorov, ktorí nás vtedy učili a vštepili do nás vkus. Je to však, samozrejme, aj záležitosť talentu.

S akým fotoaparátom ste začínali, resp. mali ste doma fotoaparát?

Mali sme doma fotoaparát – Flexaretu. Boli to prvé kusy a ja som vlastne na tomto začínal. Otec bol taký veľký technik. My sme dokonca prví mali televíziu v Stredoslovenskom kraji, takže som jeden z prvých, ktorý videl televízny prijímač. Myslím, že to bolo v roku 1955.

Teraz by ste nám mohli niečo povedať o štúdiu.

Základnú školu som navštevoval v Žiline. Potom som odišiel študovať do Bratislavy na Strednú školu umeleckého priemyslu (SŠUP). Tým, že som navštevoval Ľudovú školu umenia v Žiline, kde sme veľa maľovali a zúčastňovali sme sa rôznych výstav, tak sme sa cítili už ako takí umelci. Dokonca, keď som končil Základnú školu, vyhral som celoslovenskú súťaž v maľbe. Preto som išiel na SŠUP. Tu však maľba nebola a najviac z toho, čo tam bolo možné študovať, ma oslovila fotografia. Myslím, že som dobre spravil, pretože veľa prvkov z maľby, či už kompozíciu, svetelné veci a podobné motívy som preniesol do fotky. Po skončení štúdia som šiel študovať do Prahy na Filmovú akadémiu, kde sa dalo veľmi ťažko dostať, keďže vtedy tam študovalo maximálne šesť ľudí v ročníku, z toho dvaja Slováci. Bolo treba spraviť talentové skúšky, ktoré boli veľmi prísne. Dostať sa na filmovú akadémiu bolo snom každého fotografa. Tým, že som mal výtvarné vzdelanie, tak som tam prišiel s niečím novým. Mal som šťastie, že ma prijali bez problémov.

Boli pri prijímacích skúškach na vás aj politické požiadavky?

Nie. To bolo veľmi zaujímavé. V tom čase sa uplatňoval bodový systém, čiže kto mal otca komunistu, tak nejaké body dostal navyše. Mám taký dojem, že hlavne v Prahe to nebrali absolútne do úvahy.

Bolo toto štúdium ťažké?

My sme mali ešte tú výhodu, že sme absolvovali aj kameru, teda kamerové videnie. Ďalšou výhodou bolo to, že sme boli piati študenti a mali sme 11 profesorov, takže každý každého poznal veľmi detailne; nikto si nedovolil niečo odfláknuť, lebo by bol jednak proti sebe a jednak by to bolo trápne, čiže my sme tam museli pracovať. Témy boli naozaj o všetkom: od dokumentu, cez reklamu, sklo – fotografia skla, fotili sa zátišia, skrátka vždy to boli nejaké cvičenia, ktoré sme museli absolvovať. Výber bol prísny. Pán profesor pozrel a ak sa mu tam niečo nepáčilo, zobral fotku, roztrhol ju napoly a odhodil. Vedeli sme, koľko bije, nikto z nás neprotestoval, lebo sme si tých ľudí vážili. Študoval som tu na katedre umeleckej fotografie a túto katedru som aj ukončil.

Čo bolo po skončení školy?

Musel som ísť, samozrejme, na rok na vojnu. Mal som síce výbornú vojnu, lebo my umelci sme boli ako zdravoťáci. A druhá vec, mal som ako fotograf dovolené fotiť. Nikomu nevadilo, že som tam mal fotoaparát. Dokonca som tam urobil jeden cyklus, ktorý kúpila v minulom roku aj Národná galéria z nácviku spartakiády. Potom som nastúpil do reklamného podniku v Bratislave, lebo tých možností vtedy veľa nebolo. Po roku som zistil, že to nie je to „správne orechové“. V robote tam nebolo veľa roboty. Musel som sedieť osem hodín na zadku, síce v parádnom foteli, ale pre mňa to bolo veľmi ťažké. V Prahe som žil dosť intenzívne a naraz som sa dostal do zamestnania, kde som si myslel, že to bude pokračovať, že tam bude technika, budú tam ľudia, že sa tam bude niečo diať a naraz ticho, nikde nič, techniky málo. Vtedy som sa rozhodol, že pôjdem na „voľnú nohu“.


Umelecká fotografia pokračovala stále?

S umeleckou fotografiou je to tak. Veľa ľudí si myslí, že fotograf si povie: “Teraz idem robiť umeleckú fotografiu.“ O tom to však nie je. Robil som pre množstvo časopisov, pre vydavateľstvá kníh. Chodil som po svete, teda v tom čase viac-menej po Slovensku a vždy sa niečo naskytlo, vždy sa urobil nejaký obrázok navyše. Tým vzniká tá zbierka umenia, tým vzniká ten môj svetonázor, atď. Nedá sa to tak, že teraz idem robiť umenie a idem si hľadať vyslovene nejaké motívy. Zasa sú aj také momenty, že človek dostane nápad. Mal som, samozrejme, ateliér a napr. povedal som si, že idem si urobiť nejaké parádne zátišie. Tak som sa hral a urobil som si cyklus z toho zátišia.

Ako ste sa dostali na Network Slovakia k mladým katolíkom? Ako ste na tom s duchovným životom, resp. s kresťanstvom?

Som praktizujúci kresťan aj celá moja rodina. Minulý rok sekciu fotografia viedol Jožko Sedlák, ktorý je mojím veľmi dobrým kamarátom. Spolu učíme na Vysokej škole výtvarných umení už dlhé roky. Veľmi dobre sa poznáme a kamarátime sa. Tento rok čakali bábätko, práve včera sa mu narodila dcérka, takže kvôli tomu nemohol prísť. Požiadal ma, či by som ho nezastúpil a tak som sa tu dostal.

Na tomto seminári ste viedli skupinu pokročilých fotografov. Aký je váš názor na ich fotenie?

Myslím si, že toto spoločnstvo fotografov je úplne ideálne, bezkonfliktné a veľmi talentované. Na základe fotografií, ktoré som si prezrel, môžem povedať, že som veľmi prekvapený, že aj človek, ktorý neštudoval umenie, nemá s umením nič spoločné má obrovský talent, urobí také krásne veci, ktoré sa možno nepodaria ani na vysokej škole. Okrem vysokej školy vediem prostredníctvom Stredoeurópskeho domu fotografie aj workshopy pre fotografov amatérov. Tam som tiež prekvapený, že niekedy stačí mať nejakú vedomosť, byť vzdelaný v úplne inom odbore a to sa do tej fotky prenesie. Podľa mňa je fotka vždy obrazom toho človeka. Je to ako vyjadrovací prvok. Niekto pekne napíše, niekto niečo nakreslí a niekto to vidí cez fotoaparát, ale vždy je to to jeho ego, tá jeho osobnosť, ktorú podáva inému. Veľa amatérov robí chybu, že cvaká všetko a teší sa, že mu to expozične vyšlo. Ale po určitých „cvakaniach“ sa začne nad sebou zamýšľať, prečo to vlastne robí. No a to je presne vyjadrovací prvok toho človeka – chcieť niečo niekomu povedať.

Takže viete podľa fotografie odhaliť aj dušu nás fotografov?

Nieže dušu, ale osobnosť toho človeka. Tak by som to skôr povedal.

Aký je váš umelecký záber?

Robím veľa a vlastne celý život som veľa robil. Väčšinou prednášam na Vysokej škole výtvarných umení, tiež na súkromnej Strednej škole umeleckého dizajnu. Mám svoj program, čo sa týka voľných fotografií a na tom stále pracujem. Tiež sa venujem grafickým úpravám, robím katalógy, prijímam rôzne ponuky na ilustrácie. Naposledy som robil ilustračné snímky pre pedagogické nakladateľstvo. Stále ma niekto osloví, zavolá. Dlhé roky som robil pre časopis Nové línie a vlastne celý život som robil veci, týkajúcich sa architektúry pre rôzne časopisy, takisto knihy a pod. Takže to bola tiež jedna moja parketa.

V dnešnej dobe každý fotografuje či už nejakým kompaktom, fotí sa aj mobilmi. Nechceli by ste sa podieľať na tom, aby sa ten umelecký smer dostal do škôl?

Práve toho som zástancom. Preto som hovoril o našej Ľudovej škole umenia aj o tom ročníku, ktorý bol silný, lebo tam boli ľudia vedení. Sú to takí veľkí ľudia ako napr. Dušan Kállay, Rudo Sikora, Laco Čarný a pod. A to je len jedna generácia, ktorá v tom čase bola nejakým spôsobom vychovávaná. To podľa mňa dnes chýba.

Na záver vás poprosím o odkaz pre všetkých fotografujúcich…

Navrhoval by som fotiť svojím spôsobom. Každý sme iní a každý chceme niečo iné povedať. Nebáť sa a ísť za svojím videním, za svojou myšlienkou a tým sa vyjadriť.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili M. Magda a G. Magdová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.