Slnečné lúče


Vidím slnko na oblohe,
vysoko je veru hore.
Koľko sily musí mať
a celý svet ohrievať.

Aj keď sa občas
za mraky schová,
no svoju tvár
ukáže nám znova.

Ako ťažko
by sa nám žilo,
keby slnko nesvietilo.

Nech aj medzi ľuďmi
slnka lúče prenikajú,
nech sa všetci
veľmi radi majú.

Radi sa navštevujte,
rodinné vzťahy
stále utužujte.

Veď, čo si človek
môže priať,
ak sú spolu
sestra, brat.
Švagor či švagriná,
buďte ako jedna rodina.

Na tom
unáhlenom svete
čas rýchlo plynie,
veď to dobre viete.

A tak užime si
slnka lásky,
nech nám nič nerobí
na čele vrásky.

Pozri sa tam
na oblohu
a za všetko
poďakuj sa Pánu Bohu.

Marta Pacovská, Široké

ROZHOVOR

Stretli sme sa na tohtoročnom Letnom seminári Network Slovakia v Ružomberku. Pri besede s Mons. Stanislavom Zvolenským, arcibiskupom Bratislavskej arcidiecézy, jej otázky boli priame a bez okolkov. Zaujal ma aj jej mikrofonický hlas. Na druhý deň sme sedeli na obede pri jednom stole, pretože aj tam ma zaujal jej verbálny prejav, začal som tušiť, že v mediálnom spoločenstve nie je začiatočník.


Venuješ sa audiomédiám?

Momentálne pôsobím v Rádiu 7. Je to kresťanské internetové rádio na strednom Slovensku. Keďže má FM frekvenciu, tak je to rádio. Patrí pod Trans World Radio, čo je kresťanská rozhlasová spoločnosť, ktorá pôsobila už aj za starého režimu. Ilegálne šírila Božie slovo. Neviem, ako dlho zostanem v kresťanských médiách, ale je to to, čo teraz viem, že Boh chce, aby som robila, takže to robím. Pripravujem reláciu pre mladých.
Trans World Radio počúvam prostredníctvom rádia Lumen a väčšinou v ňom uvádzajú životné príbehy. Je to jediný štýl, ktorým sa toto rádio zaoberá?
Veľký priestor dávame osobným svedectvám a aj moja relácia je postavená na osobných svedectvách a skúsenostiach ľudí, ktorí žijú kresťanstvo, naozaj to prežili s Bohom. Vo vysielaní je veľa relácií, v ktorých dávame priestor ľuďom hovoriť o tom, čo prežívali alebo prežili s Bohom.

Môžeš nám povedať o Tvojom stretnutí s Bohom?

Stretla som sa s Bohom, keď som mala približne 14,5 roka a bolo to po tom, ako som ho začala hľadať vyslovene z neposlušnosti a vzbury, pretože som bola prijatá na evanjelické gymnázium. Myslela som si, že mňa tam nikto k ničomu nútiť nebude, lebo som bola vychovávaná v ateistickej rodine a teda u nás Boh nikdy nemal miesto. Chcela som vedieť, do čoho ma tam budú nútiť, tak som prišla na mládež k evanjelikom a videla som, že tí ľudia sú iní. Nevidela som Boha očami, ale videla som, že Boh je v nich, lebo boli úplne iní ako ľudia, s ktorými som sa dovtedy stretla. Prejavili mi veľkú lásku a záujem, čo som naozaj dovtedy od cudzích ľudí nezažila. Chcela som skúmať Boha, či je naozaj reálny, či môže byť súčasťou nejakého života, či vie konať. Mala som kožnú chorobu, na ktorú som sa liečila asi dva roky a lekári mi nevedeli pomôcť. Raz som prišla zúfalá do svojej izby a zakričala som: „Bože, ja v Teba neverím, ale ak si, tak to vezmeš odo mňa a ja Ti uverím, že existuješ!“ Potom som išla už len raz k doktorke a o dva týždne to viac-menej bolo preč. Hocikto by mi mohol povedať, že to je náhoda, ale ja tomu neverím, pretože viem, že Boh sa dokázal konkrétne v mojom živote. Tak som potom začala chodiť viac na tú mládež a v nedeľu do kostola, čo bolo pre mňa úplne niečo iné a neprirodzené. Ale stretla som sa s Bohom a viem, že Boh je reálny a že má záujem o mňa, hoci som taká maličká, hoci som ho takto znevažovala, že som mu neverila. Boh má milosť a zmenil môj život. Vidím, že zmenil mňa, moju rodinu.

Bolo to len raz, čo si sa stretla s Bohom?

S Bohom sa stretávam takmer každý deň. Niekedy Boh prehovorí cez človeka, niekedy mi jasne hovorí cez Božie slovo, že sa mi stane reálnym a toto je pre mňa stretávanie sa s Bohom v modlitbe. Alebo keď vidím, že sa modlím a Boh odpovedá. To je pre mňa stretnutie sa s Bohom. Na chválach, keď viem, že Boh je tu prítomný, dáva svoje dary, keď vidím, že koná.

Aj to rozvíjaš teraz v rádiu?

Mojou túžbou je, aby tak ako moja relácia, ktorá sa volá Dynamo, čo je vecička, ktorá z energie robí svetlo, Boh urobil svetlo v generácii mladých aspoň tak, ako to robí dynamo, aby Boh priniesol svetlo do mojej generácie.
Zaujímavé porovnanie. Ja ako technik tvrdím, že dynamo ešte musí niekto točiť.
Áno, musíme ho točiť. Ja točím to dynamo tým, že vyberám témy. Tým, že nevychádzam z tradičnej cirkvi. Pochádzam zo živého spoločenstva, kde nie je veľká tradícia. Pre mňa je dôležité vidieť reálne fakty, nielen aby mi niekto hovoril, že toto musíš, ale proste vidieť, že to má nejaký zmysel pre reálny život, že toto, čo sa naučím, viem aplikovať a že to pôsobí.

Páči sa mi, že Ty ako evanjelička nemáš problém pohybovať sa v tejto spoločnosti, kde sú prevažne katolíci a že sa nehanbíš priznať sa k tomu. To všetko tiež dáva Boh?

Myslím si, že už nie je čas na to, aby sme sa denominačne hádali, ale aby sme sa zjednocovali. Už nie je čas na to, aby sme sa ako spoločenstvá oddeľovali, ale aby sme sa zjednocovali. lebo to sú posledné časy.

Myslíš si to ty sama ako príslušníčka evanjelikov alebo to cítiť vo Vašom zbore, resp. vo vašej cirkvi?

Náš zbor je jedinečný. My sme takí ekumenickí a spolupracujeme s rôznymi cirkvami, napr. pri jednom worshipovom festivale sme spolupracovali od katolíkov cez apoštolských, všetky protestantské cirkvi po gréckokatolíkov. Podľa mňa je dôležité zjednocovať sa v tom, v čom sme jednotní, nehádať sa na tom, že máme iné dogmatické veci. Byť jednotní v tom, v čom sme jednotní a nehľadať tie veci, ktoré nás rozdeľujú, lebo je ich dosť, ale Boh je len jeden. Ak by sme dali väčší priestor Bohu a nie nášmu egu a tomu, čo my si myslíme, tak by to asi inak vyzeralo. A inak by vyzerala aj dnešná cirkev.
Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a G. Magdová

Byť kňazom…

Kňazstvo
Pred mnohými rokmi sa pár mužov rozhodlo odpovedať na výzvu „Nasleduj ma!“ Bolo ich dvanásť. Po nich prišli aj ďalší, bolo ich veľmi veľa. O mnohých ani nevieme.
Aj dnes sa stáva, že človek odpovedá na Kristove volanie do kňazstva. Je to nádherná úloha, dar života Bohu a človeku.
Kto je vlastne kňaz? Vnímame ho niekedy ako slobodného muža – „starého mládenca“, niekedy veľmi zaneprázdneného… a možno ani nie celkom normálneho, keď sa vzdal takých vecí, ako je rodina, vlastný domov, atď.
Ale čo skutočne znamená byť kňazom? Prečo muži aj dnes, po dvetisíc rokoch opúšťajú všetko, aby nasledovali Ježiša v tomto obdivuhodnom povolaní? Dnes viac ako kedykoľvek predtým človek túži poznať Krista a byť ním milovaný. Kňaz má byť zanietený, volaný a dávajúci sa muž.

Kňaz je volaným mužom:
kvôli službe Cirkvi ho po mene volá samotný Kristus. Toto volanie je dvojnásobné. Na jednej strane je osobným želaním slúžiť Kristovi a všetkým ľuďom. Rastie a zosilňuje sa v modlitbe, dôvernom mieste pre rozhovor s Bohom. Na druhej strane je toto volanie tiež volaním Cirkvi. Cez hlas priateľa, člena rodiny či kňaza utvrdzuje vlastnú vnútornú túžbu v duši muža. Bezpochyby vieme, že nás volá, keď prijímame kňazsku vysviacku. V skutočnosti kňaz prijíma svoje poslanie a rozhodne sa naň odpovedať.

Svätý Pavol porovnáva kňaza (služobníka) Cirkvi k správcovi. „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev. A od správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný.“ (1 Kor 4, 1-2) Správca sa musí starať o dobro niekoho iného bez toho, aby bol vlastníkom. „Takto kňaz dostáva z Krista dobrá spásy, aby ich rozdelil správnym a zodpovedným spôsobom medzi ľudí, ku ktorým je poslaný. Ide o dobrá viery. Preto kňaz je človekom Božieho slova, človekom sviatosti, človekom „tajomstva viery“. (…) Nik sa nemôže pokladať za „majiteľa“ týchto dobier, pretože sú určené nám všetkým.“

spracoval O. Székely, duchovný otec

Cesta k šťastiu

Pred niekoľkými dňami som objavila u nás doma starý „Zábavný cirkevný kalendár z roku 1905“. Zaujali ma na ňom dva veľké obrázky, ktoré nesú meno Cesta k pravému šťastiu a Cesta k bludnému šťastiu.

Prvý obrázok znázorňuje ľudí, ktorí po strmom kopci s krížom na pleci kráčajú ku Kristovi, ktorý na nich čaká na konci ich životnej púte. Druhý obrázok znázorňuje okrídleného satana, ktorý ľuďom zhadzuje peniaze.

Oba obrázky by mohli symbolizovať aj naše konanie v každodennom živote a následky z toho vyplývajúce. Obrázok Cesta k pravému šťastiu symbolizuje ľudí, ktorí páchajú zlo. Následky zlých skutkov však na seba nenechajú príliš dlho čakať. Alkohol, drogy, agresivita a ďalšie neduhy ničia osobnosť človeka, jeho zdravie a dokonca i život. Cesta k pravému šťastiu symbolizuje každodennú náročnú prácu, ochotu, dobro. Táto cesta je náročnejšia, ale prináša pokoj do nášho vnútra.

G. Závacká

Adventná



Anjel z neba už dolieta
do mestečka Nazareta.
Nesie Boží hlas milý
ku Panne Márii.
Do modlitby pohrúžená
Panna zbadala anjela.
Pokorne ju pozdravil,
novinu jej oznámil.
Medzi všetkými ženami,
naplnená milosťami,
si iba Ty jediná, krásna Panna Mária.
Syn Boží sa z Teba zrodí,
ľudstvo z hriechov vyslobodí.
Ježiš bude nazvaný
„už oddávna čakaný“.
Ona k tomu privolila
a pokorne hovorila:
„Hľa, služobnica Pánova,
nech sa stane Jeho vôľa.“

Mária Berthotyová

Znova Vianoce


Bratia a sestry, prvá adventná svieca je zapálená. Už je tu nový cirkevný rok, ktorý začína radostným očakávaním narodenia Pána – adventom. S detskou radosťou máme každú nedeľu zapáliť ďalšiu adventnú sviecu. Máme sa tešiť na vianočný čas. Je to tak? Tešíme sa na Vianoce? Nie sú Vianoce nočnou morou pre viacerých z nás?

Ako ľudia sa obávame vianočného zhonu, plného konzumu a ruchu, presýteného gýčovou vianočnou ozdobou. Všetko nás bude presviedčať, že radosť z Vianoc spočíva v nákupoch a v nátlaku darovať a byť obdarovaný. Neustále budeme myslieť, či azda všetko máme, či sme na niekoho nezabudli a čo vlastne nakúpiť. Vianočné pesničky o chvíľu už nebudeme ani vnímať. Postupne nám všetko bude „liezť krkom“. Budeme radi, keď Vianoce budú za nami. Vianoce sa stávajú veľkým bremenom a niekedy ich už nevieme ani ako sláviť. Všetkým budeme obklopení, ale vnútri budeme prázdni, frustrovaní. Voči tomu všetkému sa vo vnútri búrime, uzatvárame sa pred vonkajším ruchom, lebo vieme, že Vianoce sú o inom.

A to je dobré, že sa uzatvárame vo svojom vnútri a nechceme tam pustiť svet s vianočným ošiaľom. Do svojho vnútra nechajme vstúpiť posvätné ticho presvätej noci vo vnútri nášho chrámu, ktorým je náš kostol, ale aj naše srdce. Do srdca vpusťme Božie Slovo, ktoré sa stalo Telom. Nechajme čas adventu naplniť čítaním z Biblie, z kráľovskej Knihy kníh. V tichu večera pri svetle adventného venca pochopme, že Boh je blízko človekovi. Veď Boha nemusíme hľadať nad hviezdami v neprístupnom svetle. Prijmime, že On zostúpil na našu zem, nedal ruky preč od tohto sveta a vôbec nás nenechal samých. Boh je tu! Boh je vo Sviatosti Oltárnej. Pripravme sa dobrou spoveďou na prijatie Pána v Eucharistii do svojho srdca. Dovoľme iba Jemu nech vstúpi do nášho srdca, lebo On nie je tovar, ktorý si môžeme kúpiť. On je DAR. Dar, ktorý môžeme iba prijať z rúk Nebeského Otca, „ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna, aby každý, kto v neho verí, mal život večný“.

Len kvôli tomu veľkému DARU s radosťou budem zapaľovať sviece na adventnom venci a tešiť sa na Vianoce. Toto prajem aj Vám všetkým, mojim veriacim.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec

Duchovnosť a psychológia (časť X.)

Skôr, milí čitatelia, ako uvedieme sľúbené konkrétne príklady ohľadom kritiky, je vhodné pripomenúť si zásady konštruktívnej kritiky. Už sme hovorili, že jej cieľom je zmeniť situáciu k lepšiemu a tak dosiahnuť pozitívne zmeny. Kedy teda máme a smieme kritizovať? V prípadoch sebaobrany, ak je ohrozená starostlivosť o niekoho či niečo, alebo z výchovných dôvodov. A ako správne kritizovať? Konštruktívna kritická poznámka v sebe zahŕňa tieto skutočnosti: najprv je potrebné konkrétne a objektívne objasniť situáciu, potom negatívne následky, popísať osobné pocity a napokon ponúknuť konkrétne riešenia, argumenty a pozitívne výsledky.

A teraz už konkrétne príklady.
Dvaja ľudia žijú v jednej izbe. Napríklad študenti na internáte, brat so sestrou a podobne. Jeden z nich sa učí na skúšku a druhý oddychuje a počúva hlasnú hudbu. Situáciu si zaiste vie každý z vás predstaviť. Ako by ste vtedy reagovali, ak vy by ste boli tým človekom, ktorý sa potrebuje učiť? V danej situácii by mohla konštruktívna kritika vyzerať takto: „Počúvaj, nemôžem sa sústrediť a učiť, lebo tá hudba hrá veľmi hlasno. Obávam sa, že učivo nestihnem prebrať do konca. Som z toho nervózny a začínam sa na teba hnevať. Daj to, prosím, tichšie, alebo, ak môžeš, vypni to, či daj si slúchadlá. Tak sa pokúsim pripraviť na skúšku a nebudem sa na teba zbytočne hnevať.“

Rozoberme teraz túto kritickú poznámku po častiach:

Prvý krok: konkrétnosť kritiky – hlasná hudba mi prekáža sústredene sa učiť.

Druhý krok: následky – nestihnem sa pripraviť na skúšku, emocionálna reakcia na očakávané následky – strach, nervozita.

Tretí krok: riešenie – sú tri možnosti – dať hudbu tichšie, vypnúť ju alebo si dať slúchadlá.

Štvrtý krok: pozitívny výsledok – stihnem sa načas pripraviť, nebudem mať negatívny pocit voči tomu druhému.

V tomto prípade konštruktívneho riešenia napätej situácie vyhrávajú obaja.
Tento prípad zodpovedá situácii sebaobrany.

Ďalší príklad konštruktívnej kritiky – situácia ohľadom starostlivosti.
„Ty si každý deň umývaš vlasy a potom si ich sušíš fénom. Tak sa vysušujú, stávajú krehkými a vyzerajú umelo. Možno by bolo lepšie, keby vyschli samé? Alebo použiť na ne balzam – kondicionér? Potom budú vyzerať oveľa pôsobivejšie.“ Situáciu si skúste rozanalyzovať sami. Nájdite aj všetky štyri kroky konštruktívneho riešenia.

Iný príklad:
Vaša malá dcérka sa počas vašej neprítomnosti pokúsila uvariť na večeru makaróny. Pokus sa nevydaril. Makaróny sa prilepili a zmenili na kašu. Na jednej strane išlo o dobrú vôľu dievčatka postarať sa o svojich blízkych a pripraviť im večeru. Na druhej strane však išlo o neprofesionálny prístup. Konštruktívna kritika vo význame výchovnej konštruktívnej poznámky je najlepší spôsob ako podporiť dieťa a zároveň ho naučiť druhý raz konať správne. Ako teda v tomto prípade vhodne reagovať? „Som veľmi rád, že si sa rozhodla pripraviť večeru. Škoda, že sa ti to nepodarilo. Makaróny sa prevarili a zmenili na kašu, lebo si do hrnca dala málo vody. Pri pohľade na ne strácam chuť do jedla. Keby si vzala väčší hrniec a dala doň viac vody, neprevaria sa a všetko by bolo super. Na vrecúšku, pozri, tu, je návod ako variť makaróny. Verím, že nabudúce sa ti to isto podarí“.

Ak si spolu s vami rozoberieme tento príklad konštruktívnej kritiky, tak okrem už známych štyroch krokov v ňom nájdeme ešte dve frázy – jednu na začiatku: „Som veľmi rád, že si sa rozhodla pripraviť večeru. Škoda, že sa ti to nepodarilo“ a druhú na konci: „Verím, že nabudúce sa ti to isto podarí.“ Vyjadrenie pozitívneho postoja k spolubesedníkovi zmäkčuje kritickú poznámku. Počet krokov v tomto modeli konštruktívnej kritiky sa zväčšil na šesť.

Celkový model konštruktívnej kritiky sa skladá zo siedmych krokov:

Prvý krok: prejavte dobrý úmysel – úsmevom, mimikou, výrazom tváre, gestom, dotykom, slovami. Dajte človeku najavo, že vám na ňom záleží a že kritizujete nie jeho ako človeka, ale jeho chybný a nesprávny konkrétny čin.

Druhý krok: maximálne objektívne opíšte konkrétnu situáciu.

Tretí krok: opíšte následky a svoje pocity, ktoré sú spojené s touto situáciou.

Štvrtý krok: predložte a opíšte svoj variant riešenia problému (východisko).

Piaty krok: argumentujte – opíšte výhody vami ponúknutého variantu riešenia problému.

Šiesty krok: dospejte k súhlasu.

Siedmy krok: opíšte váš kladný vzťah, postoj k osobnosti oponenta.

Nie vždy je potrebné ísť takto podrobne po krokoch. Po prvé: ľudia sú chápaví a nie vždy potrebujú vysvetlenie. Po druhé: niekedy fakty a ich následky sú viditeľné sami o sebe. Po tretie: oponent môže sám sformulovať variant riešenia danej situácie.

Ak si vypočujeme kritiku na svoju adresu, hneď s ňou nesúhlasíme. Niekedy sa vzpierame, protestujeme. Po istom čase, často aj dlhšom, si človek uvedomí hodnotu na jeho adresu vypovedaných kritických poznámok. K tomu napomôže aj pouvažovať nad nimi v pokoji a osamote. Preto je pri kritike dôležité byť súcitnými, taktnými a mať pre človeka porozumenie. Taktiež mu dať aj primeraný čas na popremýšľanie nad vypovedaným, hlavne, keď sa kritika týka hlbokých osobných problémov.

Ani konštruktívne sformulovaná kritika však na 100 % nezaručuje, že človek zmení svoje správanie. Nik nemôže riadiť správanie druhého človeka. Preto sa máme sústrediť na iné: hovoriť konštruktívne poznámky sebavedome, naozaj konštruktívne a s dobrým úmyslom. Ostatné je už vecou toho, koho kritizujeme. Čím väčšiu škodu človek spôsobuje nám, sebe alebo iným, tým máme väčšie právo konštruktívne kritizovať, naliehať, dokonca aj žiadať zmenu správania sa dotyčného človeka.

A ešte niečo: správanie človeka sebavedomého = správanie milujúceho človeka. Preto skutočný kresťan nielenže neuráža a neubližuje svojmu blížnemu, ale ani mu nedovolí urážať a ponižovať seba či druhých. Dovoľovať iným urážať nás či svojich blížnych sa nepočíta za dobro, ale za hriech, pretože ich mlčaním podporíme v ich zlom správaní.

Miroslav a Lilia, Sant Petersburg