Brvno v oku…


Napadlo niekedy aj teba, že vidíš smietky v oku iných a vo svojom máš poriadny kusisko dreva? Myslím, že toto je niekedy veľkým problémom v našich srdciach.

Vidieť nedostatky iných je veľmi ľahké, pretože na tejto zemi nikto nieje bez chýb a hriechov. Svätý Pavol to všetkým poriadne natrel, keď povedal: „Niet totiž rozdielu, lebo všetci zhrešili…“ (Rim 3,23). A to nás dáva v tomto pohľade na jednu rovinu. Teba, mňa, tvojho suseda a dokonca aj tých, ktorí ťa veľmi nemusia. Problémom v tom je to, že skôr vidíme Chyby okolo nás a potom sa môže stať, že nás to robí lepšími, svätejšími, dokonalejšími od ostatých. A toto je nebezpečné. Veľmi. Ak sa v pravde pozrieš do svojho srdca, nie sú tam tiež momenty, kedy sa zrazu prichytíš pri tom, ako „zvrchu“ pozeráš na iných? Ako zrazu dokážeš vo svojom srdci ponížiť človeka? Ako sa vytiahneš do nejakej svojej „dokonalosti“ a ostatní sa musia ešte veľa učiť, aby dosiahli tvoju úroveň?

Nie, nechcem teraz povedať, že si „prach a na prach sa obrátiš“, ale chcem zvýrazniť potrebu sebakontroly. Urobiť hĺbkovú sondáž ako myslíme, ako ľahko vynášame súdy. Apoštol Pavol v liste Rimanom 12, 16 napísal: „…a nezmýšľajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym. Nebuďte múdri sami pre seba!‘ Naša múdrosť, naše schopnosti, nie sú len pre nás samých. Sme pre seba navzájom darom. A každý jeden okolo nás, aj ten s tou smietkou, aj ten s brvnom, je darom pre teba aj pre mňa. Nechcem byť ten, ktorý vynáša súdy. Chcem byť ten, kto hovorí: „Potrebujem ťa.“ Chcem ti povedať, milý čitateľ tohto časopisu, že si ťa vážim a cením si to, že práve toto čítaš. Bolí ma, keď vidím ako sa mnohokrát porovnávame a rozdeľujeme, ako chceme byť lepší ako niekto iný. My sme rodina, potrebujeme vedľa seba stáť v láske a v ochote pomôcť si navzájom.

Ale – a to ale je dosť vážne – niekedy môžeme vidieť smietku, brvno a niekedy môžeme vidieť to, že nášho blízkeho niečo úplne silné opantáva, robí úplne zlé veci… A my sa môžeme tváriť, že nič nevidíme, pretože máme aj my brvno. Hej, môžem mať brvno, ale nesmiem byť farizejom a keď sa rúti môj blížny do priepasti, tváriť sa, že nič nevidím. Láska, je v tom, že nebudem súdiť, ale v láske, s úmyslom pomôcť, poviem pravdu, aby budovala, očisťovala, upozorňovala, uvádzala do svetla… Nemám to hovoriť s úmyslom ukázať svoju dokonalosť, nemám to robiť s úmyslom toho dotyčného ponížiť. Mám to povedať s úmyslom pomôcť. To je láska. Aj keď riskujem, že sa to niekoho môže dotknúť, že ma prestane brať, že si ma prestane všímať… Áno, láska ide aj cez túto hranicu. Láska potrebuje odvahu. Nemám byť falošným pochlebovačom. Mám milovať… naozaj milovať. Potrebujeme sa navzájom, aby sme spoločne kráčali, vyťahovali si smietky aj brvná… To je spoločná cesta. A my po nej kráčame.

Ján Buc

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *