Svätá omša VII.



Telo je nástrojom duše a jej prejavom. No je potrebné si povedať, že duša nie je v tele ako v nejakej búdke, ale je prítomná celá v celom tele a je prítomná celá vo všetkých jej jednotlivých častiach. Duša je primárne nedeliteľná, to znamená, že ak si niekto odsekol prst, neodsekol si ani kúštik duše.
Žiadna časť tela neprejavuje činnosť duše tak ako ruka. Krásna a veľkolepá je reč ruky. Cirkev o nej hovorí, že nám ju Boh dal, aby sme „v nej nosili dušu“.
Vezmi ju teda vážne, túto svätú zmluvu. Načúva jej Boh, hovorí o vnútri duše. Môže tiež hovoriť o lenivosti srdca, o roztržitosti a iných neduhoch. „Drž ruky poriadne a dbaj na to, aby tvoje vnútro bolo s týmto vonkajškom v skutočnom súlade“, hovorí Romano Guardini.

Gestom ruky môžeme hlavne v liturgii povedať veľmi veľa. Tak ako držíme ruky, tak sa aj sústredíme na liturgiu. Nimi vyjadrujeme našu roztržitosť (ak si ich stále nervózne mädlíme), nezúčastnenosť (ak ich máme vo vrecku), svoju nadradenosť, ak ich máme za chrbtom, svoju nepripravenosť, ak naše gestá rúk sú nevýrazné, nie sú zreteľné, svoju plytkosť, ak si na nich sedíme, nevieme, čo s nimi, ale aj svoju sústredenosť, ak sú zopäté, nemädlíme si ich, nemelieme palcami… Boh nám dal ruky na to, aby sme ich používali na dobro, chránili nimi život, veď to boli práve ruky, ktoré nás vybrali z matkinho lona a udržali nás. Netresli nás o zem…, tým vzdali česť životu. Načo všetko používame ruky? Ak ich pri liturgii nenaučíme úcte k Bohu, potom nebudeme vzdávať ani česť životu a bude stále viac takých rúk, ktoré zabíjajú dieťa v lone matky a nevyberajú dieťa preto, aby vzdali česť životu, ktorý sa narodil.

Kľačanie

Je to postoj poníženosti. Pyšný človek stojí s hlavou v oblakoch a s pohŕdavým pohľadom na druhých, ale ponížený si uvedomuje svoju malosť v porovnaní s Bohom, ktorý je nekonečný. Kľačí ten, čo prosí o odpustenie, alebo si chce niečo vyprosiť. Nekľačí namyslenec, ale človek uvedomujúci si svoju hriešnosť.

Pokľaknutím smerom k Bohostánku vzdávame pri príchode do kostola úctu Ježišovi. Toto gesto by malo byť dôstojné a isté.

Podľa pokľaknutia si môžeme tiež urobiť taký malý test viery. Niektorí si ani nevedia kľaknúť a pritom v teoretickej časti je to také jednoduché (ak som zdravý). (Ak stojím na mieste, zdvihnem pravú nohu a tam, kde som mal pätu pravej nohy položím koleno pravej nohy). V praktickej časti je to prejav našej úcty, alebo povrchnosti.

Existuje niekoľko „typov“ pokľaknutí: Dôstojný: opísaný vyššie. Nerozhodný: urobí nedokončený podrep, ale v skutočnosti to vyzerá, akoby sa uhýnal pred nejakým predmetom, ktorý mu letí smerom do tváre.

Lúčny koník: ten príde asi tri metre pred miesto, kde chce stráviť čas určený na liturgiu a urobí ľavou nohou malý krôčik vpred. Obe nohy má na zemi a zrazu prudko pokrčí kolená, ktoré vzápätí vyrovná. Jeho telo sa dráhou neidentifikovateľnej sínusoidy vymrští a dostane na miesto, kde chce stráviť čas určený Bohu. Ostaní ani nevedia, či urobil kroky, alebo skok. V tej rýchlosti stihne urobiť pár chaotických pohybov pravou rukou, ktoré keby mal zopakovať druhýkrát, tak nenapodobní, ani keby chcel. Toto má byť akože prežehnanie.

Hokejista: ten sa celou váhou hodí na obe kolená. V kostole to len tak zaduní. Prítomní sa obzerajú, či padol pilier, alebo zhodili z chóru toho, ktorý tam chcel opekať, alebo robiť nejakú nedovolenú činnosť. Náš hokejista sa postaví práve tak rýchlo ako sa hodil na zem. Ak to bude robiť pár mesiacov, určite mu raz budú meniť kĺby na kolenách a ostatní sa budú čudovať, že po operácii kolien jedného z nich sa v kostole prestalo búchať. Každopádne Boh nechce, aby sme trieskali kolenami o dlážku kostola akoby tie kolená neboli ani naše.

Boh povedal: Nezabiješ! A poškodzovanie si zdravia takýmto spôsobom je previnením proti tomto prikázaniu.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *