Svätá omša VIII.


Státie

Postoj pripravenosti vyplniť príkaz. Pred pánom stáli sluhovia a čakali na jeho rozkaz. Stáli so založenými, alebo zopätými rukami, akoby tým dávali najavo: „Pane, ja zastavujem svoje ruky, nič nerobím, aby mi neušlo ani jedno tvoje slovo, aby som tvoj rozkaz vyplnil čo najlepšie.“

Je to aj postoj úcty. Predstavte si, že vojaci odpočívajú, ležia alebo sedia. Zrazu vstúpi do izby dôstojník a ten, ktorý má medzi nimi najväčšiu hodnosť, hneď zavelí: „Končiť, pozor!“ Všetci stoja v pozore, kým dôstojník nedá pohov. O koľko je väčší Boh ako dôstojník. Tým nechcem zhadzovať dôstojnosť vojakov z povolania, práve naopak, zaslúžia si našu úctu, lebo nás chránia a svoj život dali do služieb vlasti. Chcem len porovnať, ako sa dokážeme postaviť do pozoru pred predstaveným a ako to ignorujeme v prípade Boha. No on nás aj tak „uznal za hodných stáť pred jeho tvárou a jemu slúžiť“ (druhá Eucharistická modlitba).

Kráčanie

To nie je šprint na svoje miesto, ale má to byť výrazom našej príslušnosti k Bohu, lebo sme na jeho obraz. Kráčanie má byť dôstojné, rázne, isté, nie kolísavé (ako námorník), ale prirodzené, nie komické ako napr. Chaplin na zákrute. Mali by sme si to uvedomiť, ku komu sa približujeme a to nám pomôže viac sa sústrediť pri ostatných gestách.

Bitie v prsia

Tak ako sme nepochopili niektoré sviatosti, tak je to aj s týmto gestom. My ho robíme tým spôsobom, že palec vystrieme nad zovretú päsť a ním naznačujeme úder. Je to síce symbolické gesto (to znamená, že nahrádza skutočný úder), ale pozrime, sa čo pri tom hovoríme: „Vyznávam… som zhrešil myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbavaním dobrého…“. Keď ľudia išli dolu z Golgoty a bili sa v prsia, tak to len tak dunelo, aby dali najavo ako veľmi to ľutujú. Možno to boli práve títo ľudia, ktorí potom na Petrovo kázanie hneď prijali vieru v Ježiša. Koľkí z nás kresťanov robíme toto gesto niekoľko rokov, ale nechceme tak prijať Ježiša ako títo ľudia, ktorí síce odsúdili Ježiša na smrť (tu musím povedať, že jediným zodpovedným za Ježišovu smrť je hriech. Aj ja som spáchal hriech, takže jediným zodpovedným za Ježišovu smrť som JA, za čo „mi patrí zahanbená tvár“ porov. Dan 9, 7), ale po tomto geste, keď sa bili v prsia, prijali vieru v Neho. Boli potom prenasledovaní, ale neodhodili od seba vieru v Ježiša. Možno, keby sme robili toto gesto dôveryhodnejšie, aby to zadunelo v našom vnútri, toto gesto by nám povedalo: Preber sa! Čo to robíš, ako môžeš ďalej tak žiť…?! Mali by sme zatriasť naším vnútrom poriadnym úderom, aby sme začali žiť, ako sa na kresťanov patrí. Tu je potrebné tiež povedať, aby ten úder do pŕs bol „v duchu a v pravde“ (Jn 4, 23), aby sme skutočne vo svojich srdciach ľutovali, nielen navonok a boli skutočne rozhodnutí skoncovať s hriechom, čiže robili všetko preto, aby sme sa vždy hriechu vyhýbali.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *