Z kroniky cirkevného života v Ovčí


Názvy obce: Wytez nova, Omcze, Male Witezowce

Prvý písomný záznam je z roku 1320. Obec sa spomína ako majetok pánov zo Svini.


V 16. a 18. stor. patrila obec a jej majetok Hendryovcom, Bertótyovcom a v 19. stor. aj Tahyovcom.

V roku 1787 mala obec 31 domov a 178 obyvateľov.

Prvý záznam o kostole – kaplnke je z roku 1700. Bola z kameňa a šindľa. V roku 1828 prestavaná na klasický kostol z kameňa, hliny, šindľa, strop bol drevený, podlaha bol z lomového kameňa.

V roku 1828 obec mala 34 domov a 281 obyvateľov.

1851 – uliate dva zvony, jeden väčší v roku 1917– použitý na vojnové účely, menší je vo veži doteraz. Na zvonoch bolo napísané: Fusa Eperiessini 1851. Fundator Johanes Kovalovsky.

06.02.1914 – vysvätený prvý kňaz z obce, Martin Ondriáš. Pôsobil: 1914 v Hernádnémeti, Trhovište, Trebišov, 1916 Snina, 1919 dočasný administrátor Hermanovce, 1921 – 1952 administrátor – farár Snina, 1928 sninský poslanec, 1929 člen konzistória, 1952 zadržaný, inkardinovaný do spišskej diecézy, farár Černová, 1964 na dôchodku Prešov. Zomrel 9.9.1967. Pochovaný v Snine.

1921 – zakúpené dva zvony, sv. Cyril a Metod, z milodarov Ovčancov bývajúcich v Amerike. V hornej časti zvonov: „Sv. Cyril a sv. Metod, ochraňujte otcov našich.“
V dolnej časti zvonov: „Hlas môj, čujte živí, tešte sa mŕtvi, bojte sa ho búrky.“

1945 – večné sľuby rodáčky Žofie Jenčovej Bieľakovej. Odišla ako mladé dievča do Francúzska, kde vstúpila do Spoločnosti sestier Ježišových (SSJ)

19.06.1949 – primície rodáka Ondreja Galduna. Pôsobil: 1949 Valaliky, 1965 Sabinov, 1965 administrátor Holčíkovce (Veľká Domaša), 1971 Soľ, 1987 Hermanovce, 1989 na dôchodku v rodnej obci. Zomrel 24.8.1996, pochovaný v Ovčí.

1955 – generálna oprava kostola so súhlasom vdp. Ondreja Orosa. Pri oprave kostola bola pozdvihnutá veža o 1 meter. Bola vymenená kamenná dlažba okolo kostola za keramickú dlažbu. Postavila sa nová sakrestia (40m), väčšia ako predchádzajúca. Vymenila sa krytina, dal sa eternit a odkvapové žľaby. Pred oltárom bolo namontované zábradlie, okolo kostola bola urobená ohrada. Na celom kostole bola urobená nová omietka (metlový postrek).

7. júl 1968 – primičná sv. omša, Jozefa Kočíka. SDB.

V rokoch 1968 – 69 veriaci obce sa rozhodli postaviť väčší kostol. Projekt bol robený v Taliansku, za pomoci kňaza rodáka, Jozefa Kočíka. Bol to moderný projekt. Radosť netrvala dlho. Totalitný režim nedovolil postaviť nový kostol. Stavebný materiál sa preložil na susedný súkromný pozemok. Keby ostal na kostolnom pozemku bol by zobraný v prospech štátu. Materiál sa nepredal, pretože všetci dúfali, že im Pán Boh, raz dopraje nový kostol.

1975 – 1976 – obnovenie kostola, ale iba na starých základoch. Nedovolili to predstavení štátu. Stavebný materiál bol zakúpený v rokoch 1968-69. Starý kostol sa zbúral, zostala len veža. Kamenné základy sa vykopali a urobili sa betónové. Pri tichosti sa dohodlo, že sa rozšíri kostol o ľavé krídlo (60m). Keď výstavba kostola bola pri koncu, prácu na kostole zastavili, pre nedodržanie projektovej dokumentácie. Duchovný otec P. Adamčák bol preložený do Dubovice a prišiel nový kňaz Anton Lesník. Prístavba sa musela zbúrať aj zo základmi. Dohliadali na to predstavitelia štátu. Materiál bol vyvezený na smetisko. Kostol tak bol postavený len vo veľkosti starého kostola z roku 1955. Vežu vyzdvihli o 2,5m vyššie. Posviacka kostola bola 4.12.1976. Vykonal ju prešovský dekan, kanonik, ThDr. Jozef Šesták. Veriacim neostávalo nič iné, len dúfať, že raz nový kostol predsa postavia.

19.06.1982 – vysvätený kňaz rodák Michal Jenča za rožňavskú diecézu. Pôsobil v Krásnohorskom Podhradí, v Kokave nad Rimavicou a doteraz v Hnúšti.

1986 – zvony boli napojené na elektrický pohon.

24.10.1991 – začiatok výkopových prác na výstavbu a rozšírenie nového kostola.

19.4.1992 – posledná sv. omša, veľkonočná nedeľa, v starom kostole z roku 1976. Po veľkonočnom pondelku začala sa demontáž starého kostola. 22. apríla sa zbúrala zadná časť starého kostola, ostala len predná časť kostola s vežou. Hlavné múry boli postavené za tri dni. Murovali ovčianskí a víťazskí murári. Ostatné práce: tesárske, elektroinštaláciu, armatúry, klampiarske práce, krytinu, pomocné práce robili veriaci z Ovčia. Rozpočet na kostol bol tri milióny Sk. Skutočné výdavky boli 1.200.000,-Sk. Ušetrilo sa na materiály, ktorý bol zabezpečený svojpomocne: drevo, piesok, kameň a všetky práce na kostole.
Stavebný výbor: farár, Jozef Dugas, stavebný dozor: Peter Kráľ, kostolník: Michal Jenča, kurátori: Baloga Cyril, Baloga Matej, Baloga Štefan, Farkaš František, Jenča Viktor, Kollár Ján, Stašík Matej.

29.11.1992 – slávnostne konsekrovaný nový rozšírený kostol za prítomnosti pán arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča.

1. júla 1997 bola zriadená nová farnosť sv. Jozefa, robotníka, ku ktorej patrí aj filiálna obec Ovčie. Prvým správcom sa stal rodák z Humenného vdp. Juraj Riško.

05.08.1998 – na vrchu Roháčka osadený kríž. V roku 2001 prvýkrát slúžená sv. omša na Roháčke. V roku 2001 posvätená socha Panny Márie, ktorú zhotovil p. Šofranko z Hrabkova..

19.09.1998 – v kostole sv. Barbory bol vysvätený za kňaza Jozef Humeňanský, rogacionista. Pôsobí ako misionár v Rwande.

1999 – z milodarov veriacich postavená Lurdská jaskyňa. Vymurovali ju Adolf Salnci z Víťaza a p. Hatala z Chminian.

2001- ukončená výstavba novej školy, kde bol umiestnený kríž, ktorí bol za totalitnej éry komunistov zvesený. Školu posvätil vdp. Juraj Riško.

16. -24.2.2000 – misie pátrami redemtoristami z Podolínca. Umiestnený misijný kríž na priečelí kostola.

14.06.2003 – vysviacka ďalšieho posledného rodáka Jozefa Bednárika. Pôsobil ako kaplán v Gelnici. Od roku 2005 je farárom v Kokave nad Rimavicou.

13.07. – 21.08.2006 – vnútorná oprava kostola – stierky, strop, vymaľovanie, osvetlenie a liturgická úprava svätyne (nový ambón).

Kňazské povolania:

Martin Ondriáš * 11.11.1888, ord. 6.2.1914, + 9.9.1967 v Prešove, pochovaný v Snine
Andrej Galdun * 27.7.1923, ord. 19.6.1949, + 24.8.1996, Ovčie
Jozef Kočík SDB * 20.12.1924, ord. 29.6.1968 v Ríme, + 9.10.2000 Župčany, pochovaný v Košiciach
Michal Jenča * 16.9.1957 ord. 19.6.1982 v Banskej Bystrici
Jozef Humeňanský RCJ nar. ord. 29.6.1998 v Ríme
Jozef Bednárik * 5.1.1977, ord. 14.6.2003 v Rožňave

Doc. Jozef Kočík, SDB.

Narodil sa 18.12.1924 Ondrejovi a Anny r. Kollárovej ako siedme dieťa. 11 a pol ročný odchádza na štúdium do Francúzska do rehole sv. Jána de la Sale. Po štúdiách odchádza ako školský brat do Egypta, kde vyučoval 16 rokov. Odchádza k saleziánom, lebo cítil v sebe misionárske povolanie. Noviciát si vykonal v Lybanone a prípravu na kňaza dokončil v Jeruzaleme. V Ríme 29. júna 1968 v Ústave sv. Cyrila a Metoda ho biskup Hnilica vysvätil za kňaza. Primičná omša v Ovčí bola 7. júla 1968. Odchádza do Lyonu, kde získava licenciát z teológie (1970). V roku 1975 odchádza do Konga. V roku 1980 do Gabonu kde je riaditeľom strednej cirkevnej školy. V roku 1985 poslaný do Ríma za riaditeľa malého seminára pri Ústave sv. Cyrila a Metoda. V roku 1991 odchádza do Konga Zair, prednášal filozofiu. Zlý zdravotný stav ho prinútil vrátiť sa domov do Košickej arcidiécezy, kde pôsobil ako farár vo Vyšnom Klatove a vyučoval filozofiu na Teologickom inštitúte v Košickom seminári. Zomiera tragicky po autonehode pri Župčanoch dňa 9.10.2000. Pochovaný v Košiciach.

Rehoľné povolania:

Rehoľná sestra Spoločnosti sestier Ježišových (SSJ)

sr. Delfína – Žofia Jenčová, Ovčie  1928

Rehoľné sestry Kongregácie milosrdných sestier sv. Kríža (SSS)

sr. M. Goretti – Mária Stašíková * 6.7.1947, Ovčie
sr. M. Justína – Alžbeta Čigarská * 7.4.1954, Ovčie
sr. M. Mansueta – Marta Kráľová * 11.5.1956, Ovčie
sr. M. Terezka – Terézia Stašíková * 3.10.1958, Ovčie
sr. M. Leona – Edita Pribulová * 19.11.1957, Ovčie
sr. M. Školastika – Regina Balogová * 25.10.1965, Ovčie
sr. M. Dávida – Eva Humeňanská * 23.12.1963, Ovčie
sr. M. Mariella – Agáta Humeňanská * 22.9.1960, Ovčie
sr. M. Anna – Helena Pribulová * 16.8.1963, Ovčie

Kostolná rada od roku 1990:

kostolník Jenča Michal, Baloga Cyril, Baloga Matej, Baloga Štefan, Farkaš František, Jenča Viktor, Kollár Ján, Stašík Matej.

V tomto čase (2008):

kostolník Jenča Michal, Baloga Cyril, Baloga Matej, Baloga Štefan, Jenča Viktor, Stašík Matej.

Kostolníci:

1921 Ondrej Farkaš, po jeho smrti do roku 1950 jeho syn Jozef Farkaš, 1950 – 1970 Ján Bednárik, po smrti Jána Bednárika prijal úlohu kostolníka na niekoľko mesiacov Ondrej Bednárik, 1970 – 1988 Valent Jenča Bednárik, 1988 Michal Jenča.

Starčekovia


Poviedka je to veru krátka,
vystupuje v nej
dedko a babka.

V malom domčeku
spolu si nažívali
a k Pánu Bohu
často sa modlievali.

Vlastné deti mať
dopriate im nebolo,
ale dobrých ľudí
mali stále naokolo.

Celý život tvrdo pracovali,
no nikdy sa nesťažovali.
Aj zdravie im slúžilo
a tak sa im dobre žilo.

Za to všetko Pánu ďakovali
a pod jednou strechou
šťastne nažívali.
Vysokého veku oni sa dožili,
ale do roka
tento svet opustili.
Keď ich Pán k sebe povolal,
v nebi príbytok im prichystal.

Marta Pacovská, Široké

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Na našej planéte nie je jediný človek, ktorý by existoval proti Božej vôli. V okamihu, keď sa stretne spermia s vajíčkom, dokonca aj keď sa to udeje v Petriho miske, je tam prítomný Boh, aby stvoril nesmrteľnú dušu. Ale aj keď Boh chce, aby technologicky počaté deti existovali a dovolí im, aby ich existencia začala týmto spôsobom, neznamená to, že chce, aby sme tieto technológie používali. Podobne Boh chce aj existenciu detí počatých pri znásilnení (ak by to nechcel, neexistovali by), pre nás to však neznamená, aby sme znásilňovali. Všetky tieto deti v sebe síce nesú Boží obraz a treba ich milovať a zaobchádzať s nimi ako s každou inou ľudskou bytosťou, ani jedno z nich však nebolo počaté v akte, ktorý je obrazom Boha. Toto však pre nich je a navždy zostane nespravodlivosťou.

Na tomto mieste sme konfrontovaní s mystériom Božej interakcie s našou slobodou. Boh nezasahuje do našich rozhodnutí konať hlúpo. Ak by to robil, upieral by nám našu slobodu. (Akým úžasným darom a akou zodpovednosťou je naša sloboda!) Božou prirodzenosťou je však tvoriť dobro aj v zlých rozhodnutiach, a to aj najväčšie z možných dobier – novú ľudskú bytosť. Znamená to, že by sme mali konať zlo, aby mohlo vzísť dobro? Ak by sme to robili, podľa sv. Pavla je naše odsúdenie spravodlivé (porov. Rim 3, 8).

Zdravie, telesná kondícia a život sú zapísané do nášho najvlastnejšieho bytia ako súčasť pôvodného Božieho plánu. Choroba, slabosť a smrť sú následkami porušenia, ktoré priniesol prvotný hriech. Boh ich dovoľuje, ale ako také si ich neželá. Za predpokladu, že použité metódy samy o sebe sú dovolené, ak použijeme medicínsku vedu a technológiu na záchranu života alebo obnovenie zdravia, konáme v plnom súlade s Božím plánom. V týchto prípadoch nekonáme ako páni ľudského života, ale ako Bohom ustanovení správcovia. Podobne, keď pomáhame manželskému spojeniu dosiahnuť jeho prirodzený cieľ, konáme ako správcovia, ktorí obnovujú Boží plán. Akonáhle však nahradíme Boží plán a snažíme sa vnútiť počatie, prekračujeme hranicu medzi správcom a pánom, medzi tvorstvom a hraním sa na Boha.


Neplodnosť je isté telesné postihnutie. Hľadanie spôsobov, ako ju liečiť, je chvályhodnou službou mnohým manželským párom, ktoré neplodnosťou veľmi trpia. Ale existujú limity, pokiaľ možno zájsť. „Cirkev je zo všetkých prvá, ktorá chváli a odporúča používanie ľudského rozumu v diele, ktoré človeka, obdareného rozumom, tak úzko spája so svojím Stvoriteľom. Tvrdí však, že sa to má diať pri zachovaní poriadku, ktorý stanovil Boh“ (encyklika Humanae vitae).

Ak použijeme inteligenciu na to, aby sme asistovali manželom v ich manželskom spojení, aby dosiahlo svoj prirodzený cieľ, vtedy konáme ako správcovia Božieho plánu a v súlade s poriadkom, ktorý ustanovil. Akonáhle však nahradíme manželské spojenie ako spôsob počatia, konáme mimo Božieho poriadku.

V skutočnosti iba pri asistovaní manželského styku môžeme hovoriť o reálnej liečbe neplodnosti. Ak nahradíme manželské objatie niečím iným, chorobu tak neliečime, iba ju obchádzame. Boží poriadok nie je svojvoľný. Je mienený pre naše dobro a náš zisk. To, že Boh dovolí niektorým smilníkom a cudzoložníkom počať a súčasne dovolí, aby milujúci sa manželia trpeli neplodnosťou, je mystérium (tajomstvo). Kto to môže pochopiť? Obe situácie však umožňujú zúčastneným, aby sa obrátili k Bohu a odovzdali mu seba samých.

Božie cesty nie sú nijako našimi cestami. „Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú Božie cesty vysoko od našich ciest.“ (pozri Iz 55,9). Preto dôverujme mu. To nás učil aj Pán Ježiš. On sám sa cítil na kríži opustený Bohom (pozri Mk 15,34). Ale aj v tej najtemnejšej hodine dôveroval. A jeho zmŕtvychvstanie svedčí, že tá dôvera nebola márna.

„Pane, pomôž mi dôverovať ti v mojom živote v každej situácii, a to aj vtedy, a hlavne vtedy, keď veci nerozumiem. Daj mi milosť uveriť tvojmu prísľubu priniesť dobro z každého utrpenia a sklamania, ktoré si v mojom živote dopustil. Amen.“
Pre Boha, ktorý je čistý duch, ktorý je láska je to láska naozaj duchovná (1 Jn 4,8). Ľudské bytosti však nie sú čistými duchmi. Sme telesné osoby. Sú to naše telá, v ktorých a prostredníctvom ktorých sme obrazom Boha a zdieľame jeho lásku s druhými. Tento fakt nie je nikde zobrazený lepšie ako vo vyjadrení lásky, jedinečnej pre manželstvo: spojenie manžela a manželky v jedno telo.

Manželia, ktorí sa uchyľujú k takýmto technologickým procedúram, to môžu robiť preto, že chcú dieťa, ktoré by milovali. A ak sa to dieťa počne, môžu ho skutočne milovať. Ale bez ohľadu na to, ako veľmi si chceme myslieť, že to je možné, žiadna mentálna gymnastika alebo prianie nemôže vyňať „duchovnú lásku“ z ich tiel a preniesť ju na procedúru lekárov a vedcov. Faktom ostáva, že pôvod tohto dieťaťa nie je vo vtelenej láske rodičov, ale je výsledkom odosobnenej technologickej procedúry.

A tu je priestor na naše zamyslenie.

MUDr. Blažej Vaščák

Stalo sa:

– 40 dní sme kráčali cestou pokánia a konania skutkov lásky k Veľkej noci

-re-

Duchovnosť a psychológia (časť XIII.)


Storočie, v ktorom žijeme, sa volá aj informačným storočím. Týmto názvom sa zdôrazňuje skutočnosť dôležitosti informácií v našom živote. Dôveryhodná a pravdivá informácia je naozaj veľmi dôležitá vo vzťahu medzi ľuďmi, v organizáciách a v živote celej spoločnosti. Avšak z výskumov psychológov vyplýva, že najväčšiu časť zo všetkých konfliktov vo firmách, organizáciách – až 60% – tvoria práve informačné konflikty.

Môže ich zapríčiniť nadbytok alebo nedostatok informácií. Ak je totiž informácií veľmi veľa, vznikajú typické chyby v ich prijímaní a odovzdávaní, ako je: strata informácie alebo pokrivenie informácie. Naopak, ak je informácií veľmi málo, ľudia si začnú informácie domýšľať, dopĺňať a z toho potom vyvodzujú nesprávne úsudky.
Čo možno urobiť, aby nevznikali informačné konflikty? Veľmi dobre v tomto smere pomáhajú techniky aktívneho počúvania, o ktorých sme už hovorili v našich predchádzajúcich článkoch.

Ak cítite, že sa začínate topiť v množstve informácií, využite techniku aktívneho počúvania, akou je parafrázovanie. Pripomeňme si, o čo ide. Podstatou parafrázovania je krátke prerozprávanie – vlastnými slovami – najdôležitejších faktov toho, čo vravel spolubesedník. Parafrázovanie zvyčajne začína vstupnými slovami: „Ak som ťa správne pochopil…“ „Máš na mysli…“ „Chceš povedať…“ „Ak sa nemýlim, máš na mysli…“ „Inými slovami hovoriac…“. Parafrázovanie pomáha skrátiť množstvo informácií, podčiarknuť v informácii jej podstatu a taktiež sa uistiť, či naše pochopenie podstaty informácie sa zhoduje s jej chápaním spolubesedníkom.

Zvládnuť veľký objem informácií nám pomáha taktiež základný poriadok, napr. rôzne poznámky na pracovnom stole, zakladanie rôznych materiálov do fasciklov podľa obsahu informácie, poriadok v informáciách v počítači a podobne. Rozdelením informácie na jednotlivé časti sa teda zmenší riziko, že na niečo zabudneme, či niečo popletieme.

Ak pociťujeme nedostatok informácií, vtedy zasa prejdeme k otvoreným otázkam. Tie predpokladajú širšiu odpoveď, stimulujú spolubesedníka a dávajú mu úplnú slobodu vyjadriť svoj názor. Otvorené otázky začínajú slovami: „Čo? Ako? Akým spôsobom? Za akých podmienok? Čo poslúžilo ako základ?“…

Techniky aktívneho počúvania ako „echo“, „zrkadlo“ taktiež stimulujú spolubesedníka, aby predložil svoju verziu a podal nám viac informácií. Podstata týchto techník spočíva v tom, že pomocou otázky zopakujeme časť slov, ktoré povedal náš spolubesedník.

Predstavte si nasledujúcu situáciu: váš známy, ktorého ste chceli pozvať tento víkend na chatu, vám ako prvé hovorí: „Myslím si, že by som mal začať opravovať kuchyňu.“ V tom okamihu sa vo vašej mysli začne odvíjať akoby film. V duchu vidíte, ako už presúva nábytok, chodí po obchodoch a nakupuje farby na maľovanie, ako mení linoleum, atď…. Isté je, že tento scenár sa odvíja vo vašej mysli. Pre vás potom z neho plynie, že tento známy nemôže ísť s vami cez víkend na chatu, lebo si ide dávať do poriadku kuchyňu. Dokonca sa priam ošívate čo i len spomenúť nápad s chatou, aby mu elán neopadol! A tak na chatu pozvete cez víkend niekoho iného. V pondelok sa však nestíhate čudovať: váš známy cez víkend nerobil s kuchyňou vôbec nič. Ba navyše na vás zazerá, tvári sa urazene a nekomunikuje s vami. Vy si myslíte, že vás oklamal. On si myslí, že vy s ním nechcete nič mať, lebo predtým ste s ním často chodili cez víkend na chatu a teraz ste tam boli s niekým iným.

Keby ste využili techniku „echo“, mohli by ste uniknúť nepríjemným pocitom a konfliktom. Ako by teda mal vyzerať správny dialóg ohľadom víkendu na chate?

On: „Myslím si, že by som sa mal pustiť do opravy kuchyne.“
Vy: „Opravy kuchyne?“ (technika „echo“ – zopakovanie časti vypovedaného spolubesedníkom).
On: „Áno, všetko je staré. Musím to obnoviť, dávno sa na to chystám.“
Vy: „Chystáš sa?“
On: „Myslím, že v lete, niekedy cez dovolenku, sa budem musieť tomu venovať.“
Vy: „V lete? A tento víkend máš už niečo v pláne?“ (otvorená otázka).
On: „Nie, zatiaľ nič.“
Vy: „A čo, keby sme išli spolu na chatu?“

Možno vám, milí čitatelia, tento príklad vyznie priveľmi jednoducho, až primitívne. Odhliadnuc od toho sú však v ňom veľmi jasne ukázané dva spôsoby: „echo“ a „otvorené otázky“. Naučiť sa využívať dané techniky – ako aj všetky ostatné techniky aktívneho počúvania – je nevyhnutné v jednoduchých situáciách. Treba vychádzať práve z nich. Pretože – a to treba zdôrazniť – zárodok informačného konfliktu sa skrýva práve v maličkostiach.

Jednou z príčin informačného konfliktu môže byť ešte rôzna interpretácia, rôzne pochopenie jednej a tej istej informácie. Vynikajúcou pomôckou ako takej situácii predísť sú všetky techniky aktívneho počúvania, ale hlavne úprimné želanie pochopiť spolubesedníka a uvidieť situáciu z jeho zorného uhla.
Či dôjde k informačnému konfliktu, záleží predovšetkým od nás. Máme na mysli také situácie, kedy sami ľudia skresľujú informáciu – úmyselne alebo neúmyselne – a tak hrešia proti pravde, porušujúc 8. prikázanie.

Človek prirodzeným spôsobom túži po pravde. „Ľudia by nemohli spolunažívať, keby si vzájomne nedôverovali, t.j. keby si navzájom nehovorili pravdu.“ (Katechizmus katolíckej Cirkvi, 8. článok 8. prikázanie, 2469). V tejto časti KKC máme vymenované mnohé príčiny informačných konfliktov, (ktoré nemusia byť v budúcnosti len informačnými): falošné svedectvo a krivá prísaha, nerozvážne posudzovanie, ohováranie a osočovanie, chvastanie sa alebo vystatovanie, lož.

K zoznamu príčin informačného konfliktu možno ešte doplniť klebetu. Často klebetíme – posudzujeme druhých – bez zlého úmyslu. Jednoducho len tak, aby reč nestála. Zdá sa nám, že to nič neznamená, že sa tak nič zlé nedeje. Ale to je chyba, lebo každé odovzdanie neoverenej, neúplnej alebo pokrivenej informácie sa stáva možným zdrojom konfliktu. Možno že nie teraz, ale neskôr, časom. Ruský básnik Fedor Tjutčev povedal: „Nemôžeme predvídať, ako sa naše slovo zvrtne.“

Ukončime náš článok výzvou: prijímajme informácie uvedomelejšie a zodpovednejšie ich odovzdávajme. Tak sa vyhneme nepochopeniu, negatívnym pocitom a taktiež predídeme informačným konfliktom.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg, snímka: M. Magda

Ahoj deti!

Ježiš povedal: „Keď zostanete vo mne, ja zostanem vo vás.“ Znamená to, že keď budeme zachovávať Božie prikázania a budeme všetko robiť podľa Božích slov, zostaneme v Bohu. A Boh zas zostane v nás, čím nám zabezpečí miesto v raji nebeskom. Ako už vieme, Ježiš zomrel za naše hriechy. Keď Ježiš zomrel za naše hriechy, čo je to vlastne hriech? Hriech je to previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnému svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a blížnemu. Bol definovaný ako skutok, slovo, alebo túžba proti večnému zákonu. Dôsledkom hriechu je narušenosť s Bohom, s ľudmi a so sebou. A preto, aby za nás netrpel ešte viac, tak mu nepridávajme viac hriechov. Aspoň cez pôst, ktorý nám poukazuje, aby sme prestali načas robiť zlé veci, ako je: hovoriť neslušné slová, nechodiť do kostola, kradnúť, klamať a mnoho ďalších zlých vecí. A preto dajme si predsavzatie.

Deti skúste vylúskať túto tajničku. Dozviete sa, že je…

Ježiš zomrel za nás.
Úloha 1:
Nakresli seba pod kríž, ak si Ježišov verný nasledovateľ.

stránku pripravila: Miriam Čakurdová

Svätá omša IX.


V minulosti, keď boli kresťania prenasledovaní a nemohli sa schádzať na sv. omšu slobodne, museli používať hocijaké provizórne podmienky. Nemohli dať nijakú zámienku na ich kontrolu, či prezradenie miesta, kde sa schádzali. Ak by niekto z nich niesol stôl do katakomb, všetci by vedeli , že za tým musí niečo byť.

Katakomby sú podzemné cintoríny v Ríme. Sú to chodby, do ktorých prví kresťania pochovávali svojich zomrelých. Nik sa nečudoval, že vchádzali do katakomb, tak ako sa dnes nik nečuduje, keď niekto ide na cintorín. V týchto chodbách sa schádzali hlavne preto, aby mohli sláviť sv. omšu. Keďže ničím nemohli dať zámienku na to, aby ich kontrolovali, ako oltár slúžil hrob mučeníka. Bozkom „oltáru“ (hrobu mučeníka) sa vzdávala úcta Kristovi, ktorý dal silu tomuto mučeníkovi svedčiť o Ježišovi. Vzdávala sa vďaka aj mučeníkovi, ktorý svojím životom sprítomnil Ježiša v čase a priestore.

Dnes je tak isto bozkom uctievaný nie kameň, či drevo, z ktorého je zhotovený oltár, ale uctieva sa Ježiš a jeho obeta prinášaná na oltári, vďaka ktorej sme boli vykúpení. Kvôli tomu, aby sme napodobňovali starých kresťanov, začali sa dávať do oltára aj ostatky mučeníkov a svätých. Ak navštívime staršie kostoly, alebo nájdeme prenosné oltáre, presne, kde sa dáva corporál – stred oltára (látka, na ktorú sa dávajú obetné dary, chleba a vína, z ktorých sa stane telo a krv Ježiša Krista, od slova corpus – lat. telo), nájdeme zamurovanú a zapečatenú dutú mramorovú dosku, v ktorej sú ostatky nejakého svätca. Aby sme sa v liturgickej reforme (diala sa na Druhom vatikánskom koncile 1962-65) vrátili do apoštolských čias, Kongregáciou pre Boží kult bolo nariadené, aby sa pozostatky svätých umiestňovali na viditeľnom mieste, buď v oltári, alebo v jeho blízkosti, v cenných relikviároch tak, aby boli viditeľné.

Všetko, čo v liturgii symbolizuje Krista, sa okiadza kadidlom: oltár, obeta, Sväté písmo (evanjelium), kňaz, ľud, kríž, obetné dary, veľkonočná svieca, to všetko predstavuje Ježiša a preto sa všetko incenzuje kadidlom.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

Svätý Patrik, patrón Írska (387-493 n.l.)


Svätý Patrik sa v Írsku nenarodil, ale skoro celý život bol s ním spätý. Pochádzal z rímskej Británie z kresťanskej rodiny.

V detstve bol unesený írskymi pirátmi do Írska, kde ho predali ako otroka. Pracoval ako pastier oviec asi 6 rokov. Kedykoľvek to bolo možné, obracal sa k Bohu. Keď sa mu podarilo ujsť z otroctva naspäť do rodnej krajiny, začal študovať. Neskôr počul Boží hlas, ktorý ho volal, aby sa vrátil do krajiny, v ktorej bol otrokom. Počúvol Božie volanie a prichádza na ostrov ako misionár. Po niekoľkých rokoch bol vysvätený za biskupa pre sever a západ Írska.

Pred jeho príchodom bolo Írsko pohanskou krajinou. Ľudia uctievali prírodu, stromy, kamene, oheň, oslavovali príchod ročných období. Viedli ich k tomu pohanskí kňazi, Druidi. Legenda hovorí, že svätý Patrik prerušil pohanskú oslavu začiatku jari. Všetky ohne boli uhasené a ľudia čakali na kráľa, aby vzkriesil oheň, ktorý si ľudia odnesú domov. Svätý Patrik narušil sviatok tým, že zapálil ako prvý veľkonočný oheň. Druidi sa rozhnevali a chceli ho zabiť. Ľudu tvrdili, že ak tento oheň neuhasia, hneď v tú noc bude horieť a oslabovať kráľovskú moc naveky. Nedokázali však prevládnuť nad svätým ohňom. Svätý Patrik bojoval proti Druidom ich vlastnými metodámi. Jeho víťazstvo mu dalo právo kázať kresťanstvo po krajine. Iná legenda hovorí, že svätý Patrik vyhnal všetky hady z ostrova. Preto sa na tomto ostrove žiadne hady nenachádzajú. Možno táto legenda hovorí o pohanských kňazoch Druidoch, ktorí sa po príchode svätého Patrika na ostrov začali vytrácať, až úplne vymizli.

Írsko sa stalo kresťanskou krajinou. 86,8% rímskokatolíkov, 3% protestanti, 4,4% neveriaci. Najznámejšie miesto spojené so svätým Patrikom je hora Croagh Patrick v Mayo. História hovorí, že na tejto hore sa v roku 411 n.l. modlil a postil svätý Patrik 40 dní. Írske zdroje uvádzajú, že pozostatky svätého Patrika sa nachádzajú v katedrále Downpatrik v grófstve Down.

Jeden z príbehov o svätom Patrikovi, ktorý sa pokladá za pravdivý je jeho náuka o svätej Trojici. Trojjedinosť Boha vysvetľoval obyvateľom ostrova na príklade zeleného trojlístka. Tri stavy (tri osoby) navzájom neoddeliteľné, ale nezávislé na sebe a každé samo o sebe božstvom.

Sv. Patrik: „Vstávam dnes mocnou silou, vzývaním Trojice, vierou v Trojnosť, vyznaním jedinosti Stvoriteľa stvorení.“

pripravila: Stanislava Novotná

Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami!


Prežívali sme pôstnu dobu, kde sme si uvedomovali Ježišove utrpenie. Modlili sme sa svätý ruženec a chodievali do kostola na krížovú cestu, pri každom zastavení rozjímali sme o jeho živote, ako bol poslaný od Nebeského Otca z božej lásky k nám, aby nás vykúpil drahou krvou. Pre nás sa krvou potil, bol bičovaný, trním korunovaný, kríž niesol a bol ukrižovaný – zaživa na drevo kríža pribitý.

Matka Panna Mária prvorodeného syna obetovala v chráme. Bol tam Simeon, prorok, ktorý povedal: „Môžem zomrieť, lebo som videl Spasiteľa sveta. Tvoje srdce prenikne meč bolesti,“ hovoril Panne Márii, to znamenalo Ježišove umučenie, ukrižovanie. Na krížovej ceste ho sprevádzala jeho Matka, Mária Magdaléna a učeník Ján. Keď Pán Ježiš visel na kríži, zvolal z kríža: „Matka, hľa, Tvoj syn“ a Jánovi: „Hľa, Tvoja Matka,“ pretože apoštol Ján sa tak zachoval ako sa mali zachovať všetci učeníci – Pána Ježiša sprevádzal na krížovej ceste. Ján za to, že bol verný Ježišovi, dostal odmenu: dožil sa vysokého veku a zomrel v pokoji, ostatní učeníci zomreli mučeníckou smrťou.

Páne Ježišu, aj my ti chceme povedať, že ťa veľmi milujeme, že náš život bez teba nemá cenu. Ty si na prvom mieste v našich srdciach. Vďačíme ti za každý prežitý deň, ktorý nám dávaš a tvoju bolesť prežívame s tebou aj s tvojou Matkou. Panna Mária, chceme ti len dobre robiť, aby si z nás mala radosť. Pane, prosíme ťa, aby si bol milostivý našim zosnulým a otvoril im nebeské kráľovstvo, lebo sa snažili tu na zemi plniť tvoju vôľu. Požehnaj naše rodiny, aby kráčali po tvojej ceste a milovali len teba, lebo im dávaš silu prekonávať svoje trápenia. Pane Ježišu, očakávame tvoje zmŕtvychvstanie. Máme nádej, že pretvoríš naše úbohé telá a stanú sa podobnými tvojmu a na konci sveta vstaneme z mrtvých.

P.S.: Poprosila by som mládencov vzadu na chóre, aby sa nerozprávali počas svätej omše. Boli upozornení a to neplatí, mnohí im hovoria, že nemajú nič zo sv. omše, lebo vyrušujú. Je mi ľúto! Sv. omša je taká krásna, keď sa do nej vžijeme. Duchovný otec Oliver má také povzbudivé slová v kázni, že nás obohatia duchovne a my odchádzame s radosťou do svojich domovov.

Panna Mária, Matka neba
a zeme, oroduj za nás!

Mária Tobiašová, Ovčie

Nájsť rovnováhu

Dámy, mám pre Vás skvelú správu! Môžete si vybrať akékoľvek zamestnanie a byť čímkoľvek, pretože každá profesia je tu pre Vás. Neveríte? Len si prečítajte titulné stránky populárnych ženských časopisov. Nájdete v nich články s podrobným návodom, ako sa môžete (ale aj nemusíte) stať najlepšou manželkou, matkou či milenkou, najlepšou odborníčkou na krásu, či domácou paňou, politickou aktivistkou a už ani nehovorím o najštíhlejšej, najmúdrejšej, najsexi atď, atď… A to všetko bez toho, aby ste sa čo len zapotili, alebo si poškodili perfektnú manikúru na rukách.

Viem, že táto téma rezonuje v duši každej ženy. Dnešné ženy majú bohatý výber aktivít a viac príležitostí ako v minulosti, to je pravda. Moderná kultúra nás však vytrvalo presviedča, že žena sa môže rozhodnúť pre všetko a všetko aj stihnúť. A to v nás občas vyvoláva pocit neschopnosti, keďže my to všetko ani nemôžeme, ani nedokážeme. Nahovárame si, že sú ženy, ktoré to všetko skutočne majú a robia. No nie je to tak. Nájsť rovnováhu medzi takmer nekonečným radom povinností a našimi vlastnými potrebami býva neskutočne ťažké.

Môj najjednoduchší vzorec na takúto rovnováhu je: do stredu svojho života dosaďte Boha. Spoznajte svoje priority a potom sa pustite do každodenných úloh. To, čo Boh najviac očakáva od každého z nás na každom úseku života je radostná poslušnosť jeho vôli. To, že mladá rodina potrebuje takmer nepretržite vašu pozornosť, je jasná Božia reč. Hovorí Vám ako máte prežívať deň. Keď som sa raz rozhodla, že si niečo prečítam z duchovnej literatúry, v tú chvíľu, keď som otvorila knihu, môj jedenapolročný syn využil moju nepozornosť a hneď čosi vyparatil. Vtedy som pochopila, že je rozumnejšie knihu zavrieť. Veď viete ako to chodí, keď dieťa treba prebaliť, tak ho treba prebaliť, ak sa deti pobijú, žiada si to trest, keď batoľa spadne, treba ho utíšiť. A to práve teraz.

Väčšina mám, ktoré sú doma s deťmi, cíti rozpaky, keď sa ich niekto opýta na ich prácu. Odpoveďou býva, že sú „len mamy na plný úväzok“. Viem, že všetko čo robím pre moje deti, má väčšiu cenu než akékoľvek iné zamestnanie, v ktorom by som mohla byť užitočná pre spoločnosť. Ale predsa sú chvíle, keď sa v mysli túžobne vraciam k rokom v škole, či v práci a snívam o hmatateľnejšom úspechu. Ženy, a je ich väčšina, ktoré poznám v svojom okolí, nepatria medzi tie vyzývavé, sebecké ženy túžiace po kariére. Častokrát sú to ženy viery, hľadajúce to najlepšie pre svoje rodiny, aj za cenu veľkých osobných obetí.

Keď mala naša dcéra rok a sedem mesiacov, odišla som pracovať. Hoci ma práca bavila a moja mamka sa dokázala výborne o malú postarať, predsa mi pukalo srdce vždy, keď som od nej musela odísť. Nepracovala som pre osobné uspokojenie, ale pre nedostatok finančných prostriedkov, pretože sme v tom čase stavali náš dom. Nie vždy môžeme ovplyvniť svoje hmotné zabezpečenie, pretože žijeme v rôznych okolnostiach a každý z nás si nesie svoj kríž.

Niektoré matky sa obetujú tým, že ostávajú doma, iné tým, že chodia do práce. Viem len to, že ak dobrovoľne a s láskou prinášame obety a pracujeme pre dobro našich rodín, Boh nás za to požehná. Kristus nám vraví: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“ (Jn 12,24-25).

Som šťastná, že som spokojná v úlohe manželky a matky na plný úväzok. Páči sa mi táto tichá služba, ktorou ma Boh poveril a som hrdá na to, že som nenahraditeľným, i keď často neviditeľným srdcom nášho rodinného života. Tak ako kedysi moja mama, pred ňou jej mama a ako toľké mamy na celom svete i ja teraz stojím v kuchyni pri sporáku a okolo mňa plynie život našej rodiny. Pridám zeleninu do polievky a priviniem si moje najmenšie k sebe. Materstvo vo všetkých jeho podobách je skutočne úctyhodné povolanie a som rada, že ho môžem žiť.

Martina Gondová