Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Adopcia dieťaťa

Adopcia dieťaťa je akceptovateľná, alebo dokonca chvályhodná, i keď je pravdou, že adoptované dieťa nie je ovocím spojenia adoptujúceho manželského páru. Poskytnutie milujúceho domova pre dieťa, ktoré už existuje, je však niečím celkom iným, ako manipulácie vedúce k existencii dieťaťa. Jedno je aktom lásky, druhé nie.

Páry, ktoré nemôžu počať, by mali v modlitbe zvážiť, či ich Boh nevolá, aby otvorili svoj dom pre deti, ktoré potrebujú adopciu. Mnohých bezdetných manželov by bolo treba povzbudiť, aby do svojho manželstva prijali pravdu o Božom pláne o sexe a prokreácii [= vzrastajúca zrelosť spolužitia manželov vo všetkých oblastiach. Objektívna cieľovosť manželstva (prokreácia) principiálne vytvára možnosť lásky a zásadne vylučuje možnosť používať osobu ako prostriedok na dosiahnutie cieľa]. Aj keď nikdy nebudú mať dieťa, ktoré im bude biologicky vlastné, ale Boh im dá milosť, aby to dokázali prijať. Potrebujú však obaja tomu otvoriť svoje srdcia.

Boh nás volá, aby sme si podmanili zem a panovali nad zvieratami (por. Gn 1,28). Potiaľ však, pokiaľ sme zodpovednými správcami, môžeme vo svoj prospech slobodne manipulovať so všetkým stvorenstvom. Napríklad nie je nič zlé na umelom oplodnení dobytka. Dobytok nie je povolaný milovať na Boží obraz. Toto oprávnené panovanie sa však nevzťahuje na človeka.

Rovnako nie je možné považovať telo za časť oblasti „podľudskej“ prírody, nad ktorou máme panovať. Ján Pavol II. varoval v liste rodinám: „Taká cesta, na ktorej sa ľudské telo skúma nezávisle od ducha a myšlienky, používa sa ako materiál rovnako ako telo zvierat…, neodvratne vedie ľudstvo v ústrety strašnej etickej porážke.“
Technológie sú samy o sebe zlé zo všetkých dôvodov. Ani jedno dieťa, ktoré vyrástlo bez otca, nie je bez zranení. Iba cez bezpečný a rešpektovaný vzťah k matke a otcovi sú deti schopné objaviť svoju vlastnú identitu a dosiahnuť vlastný správny ľudský vývoj.

Nič nie je prirodzenejšie ako túžba manželského páru po dieťati. Cirkev je prvá, ktorá si uvedomuje a zdieľa bolestnú skúšku ľudí, ktorí sú neschopní počať. Cirkev je ochrankyňou legitímnych ľudských práv. Nikdy ich nepopiera. Manželia sa však nemôžu dožadovať legitímneho práva mať deti.

Deti sú Božím darom. Ani jeden pár na ne nemá nárok, ani ich nemožno vyžadovať. Sľub „prijať deti od Boha s láskou“, ktorý pri oltári manželia zložia, túto skutočnosť vyjadruje. Manželia majú jedine právo spojiť sa v manželskom objatí a modliť sa, aby sa stala Božia vôľa. Bezpochyby majú slobodu zabezpečiť, aby boli podmienky pre počatie také optimálne, ako sa len dá, ale to, či sa z ich vzájomného darovania počne alebo nepočne dieťa, musí ostať v Božích rukách. Učenie Cirkvi o vnútornej nemorálnosti technologického oplodnenia v skutočnosti obhajuje jediné legitímne ľudské právo, a síce právo dieťaťa byť „ovocím špecifického úkonu manželskej lásky jeho rodičov“.

Čo majú robiť páry, ktoré deti mať nemôžu, ale veľmi by ich chceli?

Môžu urobiť veľa vecí. V prvom rade by sa mali zúčastniť školenia o prirodzenom plánovaní rodičovstva. PPR je pravým plánovaním rodiny. Presné určenie plodného obdobia cyklu môže manželskému páru pomôcť otehotnieť rovnako ako im môže pomôcť vyhnúť sa tehotenstvu, ak je neželané z vážnych dôvodov.

Mnoho párov, ktoré mali problémy počať, si po zvládnutí PPR uvedomilo, že celý problém spočíval v zlom časovaní a nepoznaní obdobia ovulácie. Vo všeobecnosti, aj keď si je manželský pár istý, že má pohlavný styk počas plodného obdobia, má len jednotretinovú šancu počať. Nie je preto nutné uvažovať o lekárskej pomoci s neplodnosťou, pokiaľ si manželský pár nie je istý, že mali pohlavný styk v plodnom období počas šiestich mesiacov a nepočali. Pre tých, ktorí majú pohlavný styk náhodne, bez poznania plodného obdobia, sa tento interval predlžuje na 12 mesiacov.

Po uplynutí tohto časového intervalu by tí, čo chcú počať, mali vyhľadať lekársku pomoc. Stále však ostáva isté percento párov, ktoré aj po vyčerpaní všetkých legitímnych možností nemôžu počať. Kongregácia pre náuku viery o ich ťaživej situácii hovorí toto: „Manželia, ktorí sú takto postihnutí, by v tomto utrpení mali vidieť zvláštnu príležitosť mať účasť na Kristovom kríži, ktorý je zdrojom duchovnej plodnosti.“

Neplodné manželské dvojice by nemali zabúdať, že manželský život nestráca svoju hodnotu, ani keď nie je možné plodenie potomstva.

Telesná neplodnosť totiž môže byť príležitosťou, aby manželia slúžili ľuďom inými dôležitými spôsobmi. Môžu si napríklad adoptovať dieťa, prevziať rôzne formy výchovnej činnosti, pomáhať iným rodinám alebo chudobným či telesne postihnutým deťom.

Utrpenie neplodných párov nemusí byť márne. Citujem slová arcibiskupa Charlesa Chaputa: „Utrpenie nás môže zohnúť, aj zlomiť. Môže nás ale tiež rozlomiť a otvoriť tak, že sa staneme osobami, ktoré z nás chce mať Boh. Záleží na tom, čo urobíme s bolesťou. Ak ju ponúkneme späť Bohu, použije ju na veľké veci v nás a cez nás, pretože utrpenie je plodné.“

Áno, utrpenie je naozaj duchovne plodné. Nie sú to len prázdne slová útechy. Na Kristovom príklade vidíme, že tie slová sú „Duch a Život“ (pozri Jn 6,63).

MUDr. Blažej Vaščák

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *