ROZHOVOR

Počas farskej púte sme ako prvé mesto navštívili Paríž. Pravdu povediac, ani som si neuvedomoval mohutnosť tohto veľkomesta. Až keď sme absolvovali cestu do pútnického miesta – kaplnky sv. Kataríny Labouré. Hluk z dopravy, ponahľajúci sa ľudia a bulvár – to všetko na mňa pôsobilo ohlušujúco. V myšlienkach som si uvedomoval naročnosť riadenia celého tohto „babylónu“. Tieto myšlienky ma otravovali až do chvíle, kým sme neprešli veľkou drevenou bránou a ocitli sme sa na nadvorí pred samotnou kaplnkou. Ruch veľkomesta sa zázračne stratil. Socha zakladateľa rehole sv. Vincenta de Paul navodila atmosféru posvätnosti. Než som si stihol zložiť svoj batoh s fototechnikou, objavila sa tam rehoľná sestrička hovoriaca po slovensky. Nádherný pocit počuť svoju rodnú reč a ešte jeden moment – pokoj, ktorý z nej vyžaroval, som cítil všetkými zmyslami.
Tretí deň, keď sme si pár pútnikov vybrali pobyt v kaplnke namiesto návštevy Louvru, som si uvedomil možnosť vytvoriť rozhovor. Pôvodná myšlienka bola, že rozhovor urobím so všetkými slovenkými sestričkami, no vďaka Bohu aj za slová sr. Kláry.


Pochválený buď Ježiš Kristus!

Na úvod by som sa najskôr rada predstavila. Volám sa sestra Klára a pochádzam z oravskej dedinky Lokca. Som Dcéra kresťanskej lásky – pre vás je možno známejšie pomenovanie sestra vincentka. Už viac ako dva roky pôsobím v Paríži na známom pútnickom mieste, ktoré je zároveň naším „materským domom“. Je to miesto, kde sídli generálna predstavená sestier so svojimi radkyňami ako i so všetkými sestrami, ktoré sa podieľajú na správe našej Spoločnosti. Pre zaujímavosť – vo svete je nás okolo 19 000 sestier a sme približne v 90 krajinách.

Pred niekoľkými dňami som mala možnosť stretnúť sa so skupinou pútnikov z Víťaza a bola som požiadaná o rozhovor pre váš časopis. Pre uľahčenie práce pána redaktora som navrhla, že radšej sama napíšem pár riadkov a tak odpoviem na otázky, ktoré mi chcel položiť. A tak pekne po poriadku…

Ako som už spomenula, narodila som sa pred 33 rokmi na Orave v kresťanskej rodine, kde mi viera bola odovzdaná celkom jednoduchým spôsobom: sviatosťami, modlitbou, ale hlavne príkladom rodičov, predovšetkým mojej mamy, ktorá mi svojím vzorom zároveň ukázala ako treba znášať utrpenie, ako odpúšťať a ako nezištne poslúžiť ľuďom okolo seba. Povolanie k zasvätenému života som zacítila veľmi skoro. Nazvala by som to jednoducho veľkou sympatiou voči takémuto spôsobu života. Dnes sa neprestávam diviť tomu, ako všetci okolo mňa brali vážne toto moje rozhodnutie. Mala som totiž iba štrnásť rokov, keď som sa (ani neviem akým Božím riadením) prihlásila do Spoločnosti a začala som pravidelne chodiť na formačné stretnutia so sestrami. Bolo to rok po páde totality a rehoľné sestry boli zrazu „viditeľné“. Len v našej dedine – kde sa vzali, tu sa vzali – bolo ich osem či deväť sestier vincentiek. Iné som nepoznala a tak som nemala problém pri hľadaní, rozlišovaní a výbere. Ako 15-ročná som začala žiť v komunite sestier ako kandidátka. Keď som odchádzala z domu, predstavovala som si (a bola som o tom presvedčená), že začínam život kajúcnosti, odriekania, už žiadna zábava, stretnutia s mládežou, jednoducho koniec všetkým záľubám. No neľutovala som nič, bolo to jednoducho moje odovzdanie sa do Božích rúk. Vtedy som absolútne netušila, koľkonásobne Pán prevýši všetky moje predstavy a dodnes mi daroval toľko radosti a pripravil mi toľko prekvapení, že môžem byť len a len vďačná.

Za mojich 14 rokov povolania som mala možnosť pôsobiť ako zdravotná sestra v Rajci a v Nitrianskom Pravne. Niekoľko rokov som prežila v Nitre, kde máme provinciálny dom. Pred dvoma rokmi ma predstavení poslali do Paríža, a to predovšetkým pre liturgickú službu. Teraz tu žijem „pod jednou strechou“ s asi 150 sestrami z rôznych krajín sveta. Sme tu štyri sestry zo Slovenska. Nadobúdame tu medzinárodnú skúsenosť, čo je veľmi obohacujúce i náročné, pretože tu vidieť rozdielnosť v jednotlivých mentalitách, vo zvykoch, v spôsobe práce, vyjadrovaní sa a pod. Pozorujúc tieto rozdielnosti, začínam si čoraz viac ceniť našu slovenskú kultúru, ktorá je charakteristická pozornosťou voči druhým, pohostinnosťou, prajnosťou, či inými kvalitami. Doma si to tak neoceníme, ale vážme si to, čo nám bolo prirodzene dané a nenechajme si vziať to, čo náš národ v sebe má.

Miesto, kde žijem, by mohlo byť ako každé iné, ale nie je tomu tak. Je to výnimočné miesto a ročne ho navštívi okolo 300 000 pútnikov. Prečo?

V roku 1830 sa tu udiala mimoriadna udalosť. V tom čase si tu konala noviciát sestra Katarína Labouré. Pre lepšie pochopenie toho, čo sa stalo, treba ísť hlbšie do minulosti. Katarína ako 9-ročná stratila matku. Vtedy urobila s detinskou dôverou jedno dojemné gesto. Postavila sa na stoličku, aby dočiahla na sošku Panny Márie. Vzala ju do svojho náručia a povedala jej: „Odteraz ty buď mojou matkou.“ Keď sa Katarína stala sestrou, prežila viacero zjavení počas noviciátu. Prvé zjavenie sa odohralo v kaplnke v noci z 18. na 19. júla. Nebolo to však len zjavenie, bolo to osobné stretnutie s Pannou Máriou. Katarína si totiž položila svoje ruky na kolená Panny Márie a počas dvoch hodín sa spolu rozprávali. Katarína o tomto zážitku hovorila len so svojím spovedníkom, ktorý tomu nevenoval prílišnú pozornosť. Avšak niečo z toho, čo mu sestra rozprávala – týkalo sa to politickej situácie – sa o niekoľko dní naozaj udialo. Po pár mesiacoch videla Katarína Pannu Máriu znova. Bolo to 27. novembra 1830. Vtedy sa jej zjavila v niekoľkých vyobrazeniach, podľa ktorých mala dať Katarína zhotoviť medailu. Opäť to povedala svojmu spovedníkovi, ktorý pri vhodnej príležitosti o tom rozpovedal parížskemu arcibiskupovi. Keď tento videl, čo všetko má na medaile byť, povedal: „Dajme raziť túto medailu. Všetko, čo je na nej je v zhode s učením Cirkvi. A strom spoznáme podľa ovocia.“

Medaila sa rýchlo rozšírila a vďaka nej došlo k mnohým obráteniam a uzdraveniam, takže ju ľudia sami nazvali Zázračnou medailou. Je pozoruhodné, že sa nikto nikdy nedozvedel, ktorá sestra mala toto zjavenie. Dokonca ani sám arcibiskup to nevedel. Sestra Katarína žila tak jednoducho a nenápadne, že aj keď niekedy podozrenie, najmä sestier, padlo práve na ňu, hneď si povedali, že to určite nebola ona, veď nie je ničím výnimočná. Až tesne pred smrťou, čo bolo 46 rokov po zjaveniach, rozpovedala Katarína svojej predstavenej, čo sa udialo pred mnohými rokmi. Urobila tak preto, lebo ešte nebolo splnené jedno želanie Panny Márie. Mala totiž byť zhotovená socha, ktorá predstavuje Pannu Máriu držiacu zemeguľu. Toto želanie bolo splnené. Sestra Katarína zomrela 31. decembra 1876. Keď sa začal proces jej blahorečenia, otvorili jej hrobku a našli jej telo neporušené, ako keby len spala. Bolo prenesené do kaplnky, kde ho možno vidieť pod sochou Panny Márie so zemeguľou.

Nedá sa opísať v týchto niekoľkých riadkoch celé posolstvo udalostí, ktoré sa tu odohrali. K tomu by som vám odporučila prečítať si životopis sv. Kataríny Labouré, ktorý máme aj v slovenčine. Azda aj týchto pár slov vás zaujme a obohatí a pri nejakej ďalšej príležitosti sa dozviete viac. Zázračná medaila je na Slovensku veľmi známa. Ak ju máte, noste ju s dôverou a opakujte si povzdych, ktorý je na nej: „Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.“ Je to dar samotnej Matky Božej.

Pre mňa je veľkou milosťou žiť na mieste, ktoré Panna Mária poctila svojou prítomnosťou. Aj moje poslanie je zamerané na prijímanie pútnikov a všeličo, čo s týmto súvisí a robím to veľmi rada. Sv. Katarína mi je čoraz bližšia, lebo si na jej príklade uvedomujem, že nie to, že sa stretla s Pannou Máriu ju priviedlo k svätosti, ale to, že svoj každodenný život žila dôsledne, že službu, ktorá jej bola zverená konala zodpovedne, radostne a s láskou a vôbec pri tom nevyčnievala. A myslím si, že toto je uskutočniteľné i pre každého jedného z nás.

Všetkým vám zo srdca prajem, aby vás Panna Mária chránila a vyprosovala vám potrebné milosti a silu vo všetkom, čo denne treba prekonávať.

sr. Klára Bakaľová, spracoval M. Magda

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *