Ján Mária Vianney

Pri príležitosti Roka kňazov sme sa rozhodli uverejniť na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.
Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“


«Nepotrebujeme učeného pána,» pripomenul Peter Lassagne, krútiac hlavou, «veď nemáme ani poriadnu kazateľnicu.» Mnohých, ktorí už dlho nevkročili do Božieho domu, priviedla zvedavosť. Ba aj krčmár od Rozhnevaného mravca sa tam objavil a skúmavým pohľadom sledoval kňaza strednej postavy, keď sa vychudnutý zjavil na kazateľnici.
Ján Vianney začal zajakavo, no o to výrečnejšia bola jeho horlivosť a veľká láska. Všetko, čo povedal, bolo také jasné a prístupné, že to porozumeli aj najjednoduchší veriaci.

Farár Vianney hovoril o tých časoch, keď ako pastierik v Drozdom údolí pásaval stádo svojho otca. Vysvetľoval im, že bezpochyby to bola veľká úloha pre malého chlapca načas vyviesť ovce na pasienok, chrániť ich pred jedovatými rastlinami, vyslobodzovať ich z tŕnia, ak nejaká zablúdila do húštiny, a pomáhať chorým a slabým ovečkám. Neraz musel niektorú z nich niesť domov na pleciach. No občas musel používať aj palicu, ak ho niektorá ovca nechcela poslúchať.

«A teraz pán biskup ma znova urobil pastierom,» pokračoval horlivo Vianney. «Znova som prebral úrad, ktorý ma napĺňa starosťami a kladie na moje plecia veľkú zodpovednosť. Veď je to znova stádo môjho Otca, ktoré mám strážiť. Váš pastier má rozhodnú vôľu vodiť vás na dobré pasienky, chrániť vás pred bludnými cestami a pred duševným jedom, vyslobodzovať vás z tŕnia hriechov a privádzať domov, do Božieho ovčinca. Prichádzam k vám so všetkou pastierskou láskou, ale aj s neoblomnou pastierskou prísnosťou. Pastiersku palicu mi nedali nadarmo do rúk a môžete byť istí, že nebudem iba chváliť vašu dobrú vôľu, ale budem aj prísne a bez zhovievavosti karhať vaše chyby.»

Chlapi hľadeli na seba trocha udivene a majiteľ Rozhnevaného mravca podozrivo pokašliaval. Predsa sa však mnohých dotkli slová nového farára, najmä keď chvejúcim hlasom dodal: «Kľačal som pred vaším bohostánkom a prosil som Pána Boha, aby mi udelil milosť obrátiť celú obec. A teraz znova zo všetkých síl svojej duše a z celého srdca opakujem: Bože môj, som hotový pretrpieť všetko, čo na mňa dopustíš až do konca môjho života. Chcem znášať hoci aj sto rokov tie najhroznejšie útrapy, len aby si mi pomohol priviesť k tebe duše, ktoré si mi zveril.»

Veriaci opúšťali po slávnosti Boží dom v hlbokom tichu. Mnohí, najmä ženy, boli veľmi dojatí. Aj mnohí chlapi šli zamyslení domov. No väčšina chlapov sa samozrejme rozišla do štyroch hostincov, aby si trochu pohovorili o novom farárovi.
«Zatiaľ je to celkom dobré,» mienil majiteľ Rozhnevaného mravca. «Hovoril obstojne, hoci sa v mestách káže oveľa lepšie a elegantnejšie.»

«Hovoril priveľa o sebe a to sa nemá robiť,» nadhodil dedinský krajčír, ktorý pri svojich vandrovkách pochodil trochu viac sveta, a preto si dovolil tento znalecký posudok.

«Hovoril o palici, ako by sme boli školáci,» mrmlal furman Betun a potiahol si červeného vina z veľkého pohára.

«Áno, i ja som tej istej mienky, susedko!» súhlasil s ním krčmár. «Len dúfajme, že to nie je nijaký krikľúň alebo štváč, ináč nebude dlho v našej dedine. Dáš si ešte jeden pohárik?»

Starosta Mandy, múdry a rozvážny človek, povedal obecnému radcovi Cinierovi, s ktorým sa vracal domov: «Máme chudobný kostol, ale myslím, že sme dostali svätého farára.»

spracoval: M. Magda

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.