Levočská púť 2010


Milovaní bratia a sestry, drahí mladí priatelia, milí pútnici!

Liturgické texty tejto svätej omše nás vedú k zamysleniu nad veľkou Božou láskou k ľuďom, ktorá sa preukázala vo vykupiteľskom diele spásy nášho Pána Ježiša Krista na kríži, ako aj nad našou láskou k Bohu a ľuďom. Rovnako nám ponúkajú zamyslieť sa nad službou Preblahoslavenej Panny Márie v dejinách spásy.

„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“, čítame v Evanjeliu podľa Jána (Jn 3, 16). Na tomto vykupiteľskom úkone Ježiša Krista sa tajomným spôsobom podieľala Panna Mária, ktorú nám Ježiš pri posledných slovách z kríža dal za našu nebeskú Matku a v apoštolovi Jánovi sa nachádzame aj my, ako jej synovia a dcéry.

Cirkev zo dňa na deň jasnejšie spoznávala jej úlohu pri zmierovaní ľudí s Bohom. Keď svätí Otcovia prvých storočí hovorili o tajomstve vtelenia Slova, často zdôrazňovali, že panenské lono Pánovej Matky je miestom, kde nastal „zmier“ medzi Bohom a ľuďmi. Stredovekí cirkevní spisovatelia hlbšie skúmali materskú úlohu preblahoslavenej Panny a nazvali ju „cestou zmierenia“, „všeobecnou príčinou zmierenia“, či „rodičkou zmierenia“, lebo z nej sa narodil Ježiš Kristus – „zmierenie hriešnikov“. Preto sa veriaci všetkých čias utiekajú k preblahoslavenej Panne Márii, aby na jej príhovor dosiahli „milosť zmierenia“. S týmto učením súhlasí aj učenie pápežov našich čias. Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Reconciliatio et poenitentia (Zmierenie a pokánie), píše: „Preblahoslavená Panna sa na základe svojho Božieho materstva stala Božou spoločníčkou na diele zmierenia“ (RP 35).

Pannu Máriu si teda uctievame ako „Útočište hriešnikov“ alebo, ako to šíria misionári z La Salette – „Zmieriteľku hriešnikov“. Jej starostlivosť o ľudstvo sa potvrdila aj v zázračných zjaveniach. Všade vyzývala na zmierenie a pokánie, ktoré musí byť spojené s opravdivou ľútosťou a hlbokou vierou, prejavenou úprimnou modlitbou.

Od začiatku 19. storočia Cirkev vo svojej histórii zaznamenala niekoľko mariánskych zjavení. Zjavenie Najsvätejšej Panny Márie v La Salette nie je jedinou takouto udalosťou. Už viac ako 160 rokov sa Cirkev vyjadruje k pravdivosti mariánskych zjavení. Sedem z nich uznala za pravdivé:

• v roku 1830 sa Panna Mária zjavila svätej Kataríne Labouré v parížskom kláštore na ulici du Bac a odovzdala jej zázračný medailónik;

• 19. septembra 1846 sa Panna Mária zjavila v La Salette;

• od 11. februára do 16. júla 1858 sa v Lurdoch Panna Mária zjavovala Bernadete Soubirousovej osemnásťkrát;

• v roku 1871 počas francúzsko-nemeckej vojny sa Panna Mária zjavila deťom v Pontmaine a povzbudzovala ich, aby sa modlili za mier;

• v roku 1917 sa Panna Mária viackrát zjavila vo Fatime v Portugalsku trom deťom;

• v roku 1932 v Beauraing v Belgicku sa Najsvätejšia Panna Mária zjavila tridsať ráz piatim deťom;

• v roku 1933 v Banneaux v Belgicku sa Panna Mária, ako Matka biednych, zjavila osemkrát dvanásťročnému dievčatku.

Právom sa pýtame: Prečo sa Panna Mária zjavovala? Čo chce povedať nám, ktorí žijeme v dnešnej dobe? Chce nám povedať, že je Matkou zmierenia. Svojím vzhľadom, gestom, slzami nám Matka Božia pripomína, že sa máme stávať lepšími. Máme pochopiť, že je to výzva k obráteniu, odpusteniu a zmiereniu. Osobnosť Márie, jej slová, ktoré nám adresuje, to všetko nás privádza ku Kristovi. Tak tomu bolo v minulosti, a tak je tomu aj dnes. Zázrak odpustenia a zmierenia sa deje vo sviatosti zmierenia. Predchádza tomu však úprimná ľútosť a predsavzatie. To však predpokladá, že chceme žiť v mieri, v pokoji aj so všetkými našimi ľudskými bratmi a sestrami. A práve v tejto oblasti, v oblasti ľudskej vnútornej disponovanosti, zohráva Matka Božia veľkú úlohu. Tým, že nám vyprosuje od Boha potrebné milosti, ktoré predchádzajú zmiereniu a privádza nás tajomným spôsobom ku Kristovi vo sviatosti zmierenia. V tomto zmysle je Matkou zmierenia. Ona je Matka, na príhovor ktorej sa v nás rodí viera a s ňou pocit radosti, slobody a lásky.

Sv. apoštol Pavol nás vyzýva k takejto láske a upozorňuje na nebezpečenstvo hnevu, keď v liste Galaťanom píše: „Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske! Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ Ale ak sa medzi sebou hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom neponičili“ (Gal 5, 13-15).

V duchu sa právom pýtame, prečo sa ľudia hnevajú, prečo si robia napriek, prečo sa medzi sebou hryzú a žerú, ako to píše sv. apoštol Pavol? Úbohú situáciu hriešnika nám opisuje žalm 37, verše 2-5, kde čítame:
„Neprávosť našepkáva hriešnikovi v hĺbke jeho srdca;
pred jeho očami nieto bázne Božej.
Sám sebe lichotí do vlastných očí,
aby nemusel poznať svoju neprávosť a zanevrieť na ňu.
Slová jeho úst sú neprávosť a klam;
prestal už myslieť rozvážne a robiť dobre.
Na svojom lôžku premýšľa o neprávosti,
dáva sa na cesty nedobré, nijakej zloby sa neštíti.“

Vidíme, že za svoje biedne hriešne rozpoloženie si môže človek sám práve kvôli svojej zaslepenosti, zaťatosti a neochote srdca žiť kajúci život s kajúcim duchom. Mať kajúceho ducha znamená uvedomovať si svoje hriechy a s pokorou ich ľutovať. Taký život je milý Bohu. Svedčia o tom slová žalmu 51, verše 8 a 19:

„Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom
a v samote mi múdrosť zjavuješ…

Obetou Bohu milou je duch skrúšený;

Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.“

Boh však nenecháva človeka bez pomoci, ak sa snaží o skrúšenosť ducha: „On ti odpúšťa všetky neprávosti a lieči všetky tvoje neduhy, on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou“ (Ž 103 3-4), ako spieval žalmista pred chvíľou v dnešnom žalme.

Tak, ako naša nebeská Matka, Panna Mária, je našou orodovníčkou, sprostredkovateľkou zmierenia a odpustenia u jej Syna Ježiša Krista, tak sme často svedkami, že aj v procese zmierenia a odpustenia v ľudskom spoločenstve, v tom procese “skrúšenosti a poníženosti srdca”, musí byť nejaký sprostredkovateľ. Svedčí o tom aj prípad dvoch bratov a ich matky:

V jednej rodine sa dvaja bratia rozhnevali kvôli výčitkám a osočovaniam zo strany ich žien. O tejto nepríjemnej rodinnej záležitosti sa dozvedela aj ich matka, ktorú to veľmi trápilo. Trápilo ju to až natoľko, že nemohla preto spávať, hoci ona sama k tomuto ich hnevu ničím neprispela. Trvalo to už nejaký čas a naoko sa zdalo, že vzájomné obchádzanie sa bratov a švagrín bude fungovať naďalej. Ale, iste Božím riadením, prišiel k matke najprv jeden z rozhnevaných bratov, ktorému matka dohovárala, aby nebol taký zatvrdlivý. V tom zrazu prišiel aj druhý brat a keď sa takto obidvaja neplánovane stretli, nastalo veľké ticho. Mlčanie prerušila ich matka, keď sa ich spýtala: „Mienite aj na druhý svet ísť v takomto stave?“ A pokorne ich vyzvala, aby si hneď pred ňou navzájom odpustili a pomerili sa. Takejto priamej výzve nedokázali vzdorovať a po chvíli ticha oľutovali svoj hriech; vyjasnili si omyly, do ktorých boli uvedení a predsudky, v ktorých žili; podali si ruky, objali sa a odpustili si. O odpustenie poprosili aj svoju matku, ktorej spôsobili svojim hnevom duševné trápenie.

V tomto skutočnom príbehu, drahí bratia a sestry, sa nám matka týchto dvoch rozhnevaných bratov jasne ukazuje ako matka, ktorá sprostredkovala zmierenie a odpustenie, ktorá pomohla bratom zbaviť sa predsudkov. Sama pritom veľmi trpela pre ich vzájomnú nenávisť. Na jej zásah sa však zrodil pocit odpustenia, zmierenia a radosti v srdciach oboch bratov i v jej srdci.

V dnešnej dobe existuje na súdoch aj inštitút mediátora, teda súdneho úradníka, ktorý sa snaží o mimosúdne vyrovnanie medzi rozvadenými stránkami, či už sú to spory rozvádzajúcich sa manželov alebo rôzne majetkové spory. Nikdy sa však nedosiahne to, čo dokázala urobiť matka v spomínanom príbehu. Ten rozdiel všetci cítime, lebo milujúca matka priviedla oboch bratov k ľútosti a následne k zmiereniu a odpusteniu. Avšak, nie každá ľútosť nás môže priviesť k zmiereniu a odpusteniu.


Na porovnanie si môžeme uviesť príklad ľútosti Judáša, keď zradil Pána Ježiša a ľútosť Petra, keď zaprel Pána Ježiša. I jeden i druhý svoj čin oľutovali, ale rozličným spôsobom: Judáš nenašiel zo svojej ľútosti východisko, preto jeho ľútosť skončila v zúfalstve, kým apoštol Peter vo svojej ľútosti našiel aj východisko, ktorým bola nesmierna túžba po odpustení a zmierení.

Je potom veľmi dojímavé sledovať rozhovor Ježiša s Petrom, po Pánovom zmŕtvychvstaní, keď sa učeníkom zjavil pri Tiberiadskom mori. Čítame o tom v Jánovom evanjeliu (Jn 21, 1-19): Keď sa najedli, Ježiš sa Petra opýtal: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi, ako títo?” A Peter odpovedá: „Áno, Pane, mám ťa rád.” A Ježiš mu hovorí: „Pas moje ovce.” V gréckom origináli sa spomínajú dve slovíčka zo šiestich s významom lásky – agapaón a fileón. Slovo agapaón vyjadruje lásku, ktorá je schopná aj život položiť za druhého, kým výraz fileón označuje priateľskú, kamarátsku lásku. Ježiš v prvých dvoch otázkach používa slovo agapaón, ale Peter mu vždy odpovedá slovom fileón. Peter úmyselne používa toto slovo, pretože si je vedomý, ako zaprel Ježiša: trikrát povedal, že ho nepozná. Ježiš sa ho teda dvakrát opýtal výrazom: Agapas me? (Miluješ ma?), ale Peter odpovedá: Oti filo te (Mám ťa rád). Peter pochopil, že keď Majstra trikrát zaprel, tri razy sa musí vyznať z lásky k Ježišovi. Ježiš nakoniec znižuje požiadavku k Petrovi a schádza akoby na Petrovu rovinu lásky, keď sa ho opýta: Fileis me? (Máš ma rád?) a Peter tretí krát odpovie: Ginoskeis, oti filo te (Pane ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád). Ježišovi stačilo na odovzdanie úradu Petrovi aj vyznanie priateľskej lásky. Neskôr však, ako vieme, sv. apoštol Peter, ako aj iní apoštoli zomreli mučeníckou smrťou, čím dokázali najvyšší stupeň lásky ku Kristovi.

Drahí bratia a sestry, milá mládež, Boh má s každým z nás veľké plány, tak ako ich mal aj s apoštolmi, či veriacimi rodiacej sa Cirkvi. Dnes je tiež veľmi dôležité, aby sme vyznali lásku ku Kristovi a odhodlanie žiť podľa jeho príkazov v tomto svete, do ktorého nás Boh povolal žiť, hoci si uvedomujeme, aké je to neraz ťažké pre mnohé lákadlá a pokušenia súčasnej doby. Ježiš chce mať z nás opravdivých svedkov jeho evanjelia a hoci sa možno zdráhame vyjadriť mu lásku tým najvyšším stupňom, lásku, ktorá je schopná aj život položiť za Ježiša, on prijme od nás aj vyznanie priateľskej lásky. To však môžeme dokázať len vtedy, ak sme vnútorne na to disponovaní, pripravení. Toto môžeme dokázať, ak žijeme kajúci život, v zmierení a odpustení.

Prosme preto našu nebeskú Matku Pannu Máriu, aby bola našou Matkou zmierenia vždy, keď klesáme pod ťarchou vín, keď nezvládame životné situácie podľa Božích príkazov, keď zlyhávame v láske k Bohu a ľuďom. Prosme ju, aby sme aj pri tejto svätej omši a eucharistickej adorácii dokázali Ježišovi vyznať úprimne svoju lásku, možno aj tým najvyšším stupňom vyjadrenia lásky, čo sa apoštol Peter bál vyjadriť slovami, ale vyjadril to životom: Pane, ty vieš, že ťa milujem!

Prosme slovami, ktoré opakujeme denne:
Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej. Amen.

Peter Majda, kancelár biskupského úradu, Spišská Kapitula

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *