Ján Mária Vianney

Aj keď Rok kňazov už skončil, chceme aj naďalej uverejňovať na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.

Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“



Keď Vianney cítil hlad, vytiahol z koša pár zemiakov, ošúpal si ich a zjedol ich s trochou soli. Keď si k tomu ešte občas uvaril vajíčko, alebo upiekol osúch, pokladal sa už takmer za požitkára.

Kým bol ešte v koši nejaký zemiak, poslal kuchárku bez váhania domov a poprosil ju, aby prišla pozrieť o niekoľko dní. Medzitým ho dobrá pani každý deň zásobila aspoň dobrým bielym chlebom, ktorý sama upiekla. Bola spokojná, že na druhý deň sa vždy minul…

No istého rána bola svedkyňou prekvapujúcej udalosti. Akýsi starý tulák stál pri dverách farského domu a Vianney mu práve podával svoj čerstvý, voňavý bochník chleba, pričom s úsmevom hovoril: «Tebe sa už zuby iste poriadne kývajú, ba mnohé ti aj úplne chýbajú. Tak ti môj biely chlieb dobre poslúži.»
«Mám ešte pár korok chleba,» odvetil s úsmevom starec. «Ale máte pravdu, už ich nemôžem hrýzť.»

«Ja mám zdravé zuby!» smial sa kňaz. «Dajte mi ich!» Tulák povyberal zo svojho špinavého žobráckeho vreca zopár veľmi starých skýv chleba, tvrdých ako kameň a podal ich farárovi.

«Ó, pravdaže, sú ešte veľmi dobré. Ak ich trocha navlhčím, budem ich môcť zjesť.»
Tulák ochotne súhlasil s takouto výmenou, poďakoval sa a odkrivkal.

«Táák! Teraz už viem, kde končia moje pekné biele bochníky!» krútila hlavou znepokojená krajčírka. «Ten povaľač si mohol tie korky sám rozmočiť a zjesť.»
«Nehovorte tak o ňom!» odvetil Vianney prísne. «Veď to je sám náš Pán, čo k nám prichádza ako žobrák. Pre neho sa vyplatí dať biely chlieb.»


«No mne sa zdá, že tento náš pán zapácha silno po pálenke!» rozhorčovala sa pani.
«Nezbadal som to! Okrem toho dnes je studený, vlhký deň a ak sa niekto celý deň poneviera po cestách, nemôžeme mu zazlievať, že si vypije pohárik pálenky.»

Pani Renardová sa so šomraním utiahla do kuchyne, aby sa pozrela na zásobu zemiakov. Po chvíli sa znova zjavila a držala v ruke niekoľko zemiakov.

«Toto chcete jesť? Veď sú skoro úplne plesnivé!» povedala vyčítavo.

«Ja ich nejem so šupou,» bránil sa Vianney. «Ešte sú dobré. A teraz ma nechajte na pokoji, mám robotu!»

«Ani v špajze už nie je nič! Zaiste ste všetko porozdávali!» Energická žena sa nedala tak ľahko odzbrojiť.

«Ach, bolo tu pár hladných remeselníckych učňov,» vysvetľoval kňaz rozpačité.
Pani Renardová vyšla z izby, krútiac hlavou, no čoskoro sa po tretí raz vrátila.
«Okradli vás!» kričala spínajúc ruky. «Vaše matrace aj všetka posteľná bielizeň je preč. Hneď upovedomím políciu!»

«Nezmysel!» odvetil Vianney. «Podaroval som tie veci jednému cigánovi, ktorý včera prechádzal dedinou. Úbohý človek nemal pre svoju chorú ženu ani len posteľ.

«A vy kde spíte?»

«Ach, hocikde. Veď je to celkom jedno!» Čoskoro pani Renardová prekutala celý dom a zistila, aké lôžko používal farár na spanie. Na kope prútia v pivnici našla niekoľko rozprestretých vriec od zemiakov. To bola zrejme jeho posteľ.
«V pivnici sa dobre spí,» uisťoval Vianney.

«Zaiste, skvelo!» rozhorčovala sa krajčírka. «Potkany a myši tam tancujú okolo vás a zo stien kvapká voda. Je tam strašne vlhko! Nasilu sa chcete priviesť do hrobu!»
«Náš Spasiteľ často nemal ani zväzok prútia pod hlavu!» opakoval vážne Vianney.

Čo sa tu dalo robiť? Dobrá pani mala oči plné sĺz. No nepovedala viac ani slovo a ustarostená odišla.

spracoval: M. Magda

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.