Svätá omša XIII.


Už spomínaný autor Romano Guardini vo svojej knihe O posvätných znameniach sa zamýšľa aj nad úlohou schodov v kostole takýmto spôsobom:

Už sme premýšľali nad mnohými vecami; vyjasnilo sa ti tiež, čo sme pri tom činili?
Vždy išlo o veci dávno známe a predsa sa nám objavili novými. Boli to veci tisíckrát videné; lenže vtedy sme sa na ne dívali prázdnym spôsobom, a ony sa otvorili a zjavili nám veľkú krásu. Vžili sme sa riadne do úkonov, ktoré sme predtým už mnohokrát konali; konali sme ich s rozvahou a tu sme videli, čo všetko je v nich ukryté.

To je to veľké objavovanie! Tak musíme dobývať to, čo sme už dávno mali, aby to bolo naozaj naše. Musíme sa učiť správne vidieť, správne počúvať, správne konať. To je tá veľká škola, v ktorej sa učíme ako vidieť, ako sa stať vedúcimi. Pokiaľ tým neprejdeme, zostáva pre nás všetko nemým, temným a neznámym. Keď sa však tomu naučíme, potom sa všetko otvorí; otvorí to tvoje vnútro a odtiaľ, z jeho podstaty, sa utvorí zovňajšok. Keď sa znovu vyučíme tomu, čo denne robíme, potom tie jednoduché veci k nám budú hovoriť, bude nám to známe. I tak nadobudneš skúsenosť, že práve veci samozrejmé, všedné úkony, skrývajú v sebe to najhlbšie. V najjednoduchších veciach tkvie najväčšie tajomstvo.

Máme tu napríklad stupne. Iste si už nespočetnekrát po nich vystupoval. Ale uvedomil si si, čo sa pri tom v tebe dialo? Lebo čosi sa v nás deje, keď vystupujeme. Lenže je to veľmi jemné a tiché a človek si to ľahko nevšimne. Zjavuje sa tu hlboké tajomstvo. Jedno z tých dianí, ktoré vystupujú z hĺbky našej ľudskej bytosti; dianie záhadné, nedá sa vysvetliť rozumom, a predsa mu každý rozumie, lebo rozochvieva naše najhlbšie vnútro.

Keď vystupujeme po stupňoch, to nevystupuje iba noha, ale celé naše bytie. Aj svojím duchom vystupujeme. A ak to robíme uvážene, potom sa nám zdá, že vystupujeme k onej výšine, kde je všetko veľké a dokonalé; to je nebo, kde sídli Boh.

Ale hneď cítime tajomstvo. Veď či Boh je hore? Pre neho predsa nie je žiadne hore a dole! K Bohu predsa prichádzame vtedy, keď sa stávame čistejšími, úprimnejšími, lepšími. Ale čo má zdokonaľovanie spoločného s telesným vystupovaním? Čo má čistota spoločného s pobytom vo výškach? Lenže tu sa nedá už nič vysvetľovať. Nízkosť je skrátka už svojou podstatou podobenstvom pre veci nízke, zlé; dobré a poriadne vystupovanie nám hovorí o výstupe nášho bytia k „Najvyššiemu“, k Bohu. Nemôžeme to vysvetliť, ale je to tak; cítime to, vidíme to!

Preto vedú stupne z ulice ku kostolu. Tie hovoria: „Vystupuješ k domu modlitby, bližšie k Bohu.“ Z chrámovej lode opäť stupne k chóru, tie hovoria: „Teraz vchádzaš do svätyne svätých.“ A stupne nesú človeka vyššie k oltáru. Kto po nich kráča, tomu hovoria ako kedysi Boh Mojžišovi na vrchu Horeb: „Vyzuj svoju obuv, lebo tu je zem svätá.“ Oltár je prahom večnosti.

Aké je to veľké! Chápeš? Teraz budeš po stupňoch vystupovať vedome. S vedomím, že to ide hore. Necháš všetko nízke dole a budeš skutočne vystupovať „k výšinám“, nie je to pravda? Ale načo toľko rečí? Aby sa ti vo vnútri vyjasnilo, aby sa v tebe dialo „vystupovanie k Pánovi“, to je všetko, na čom záleží.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.