Žijú medzi nami

Vážení čitatelia mesačníka Spektrum, dovoľte, aby som Vám v tomto príspevku priblížil človeka, ktorý žije medzi nami, vníma nás, počuje nás a cíti našu prítomnosť, ale, žiaľ, nevidí nás.


Človek, ktorý sa pohyboval medzi nami, dnes nás len cíti, mladších ľudí ani po hlase nespoznáva. Pohybovať sa dokáže iba so sprievodom cudzej osoby. Kto by to mohol byť ako náš rodák, priateľ, kamarát, otec a starý otec Ján Hudák.

Ale vráťme sa trochu do jeho minulosti, ako prišlo k tomu, že stratil zrak a čo sa to stalo s jeho zdravotným stavom. Spomínaný Janko mal život ťažký, mal ešte tri sestry a brata. Všetci mali občianstvo americké, pretože sa tam narodili, iba Ján mal občianstvo slovenské.

Jeho nebohý otec ako slobodný mládenec odišiel za „veľkú mláku“ do USA, lebo si plánoval založiť rodinu. Zapojil sa do práce ako baník pri ťažbe čierneho uhlia. Po našetrení nejakých peňazí prišiel do „kraju“, ako sa to vtedy hovorilo, aby sa tu oženil. Pri manželke dlho nepobudol, znova sa vybral za veľkú mláku s cieľom, aby k sebe mohol pritiahnuť aj manželku. Ani vtedy to nebolo jednoduché, do USA musel vybaviť application ako terajšie pozvanie, že sa má o ňu kto postarať, má kde bývať a ostatné záležitosti. Všetko sa to podarilo, v Spojených štátoch sa manželom narodili dvojičky už ako americké občianky. Ba všetci jeho súrodenci mali občianstvo americké, len sám Janko bol občanom slovenskej národnosti.

Po určitom čase sa rodičia vrátili do vlasti, a čuduj sa svete, už v tej dobe si dali postaviť rodinný dom na kľúč. Je až neuveriteľné, že už vtedy existoval takýto systém. Nastal kolobeh striedania bývania, mohli by sme to prirovnať k ročným obdobiam. Tak sa jeho rodičia pohybovali, vždy za účelom získania nejakého kapitálu. Boli tam lepšie pracovné podmienky a človek, ktorý ovládal reč, nemal problém zamestnať sa. Starším sestrám aj bratovi sa tu nepáčilo, pretože práca na poli bola ťažká a nie každý rok bol úrodný.

Iba v krátkosti sme načreli do Jankovej minulosti. Preto sa vráťme do doby, keď Janko stratil zrak.

Na hlavnej križovatke pred kostolom sv. Jozefa, robotníka došlo k vážnej dopravnej nehode po zrážke dvoch aút, hasičského a osobného . Táto správa preletela po dedine ako víchor. Pretože spomínaný Janko býva asi dvestopäťdesiat metrov od miesta činu, ponáhľal sa zo svojho domu pozrieť, čo sa to vlastne stalo. Ako sám hovorí, po príchode na miesto mu prišlo nevoľno. Pobral sa späť domov. Pri návrate domov pocítil znova nevoľnosť – nerozoznával kľučku na svojej bráničke, ale pomaličky došiel až k vchodovým dverám. Bolo to neuveriteľne ťažké, až neskôr po konzultácii s lekármi bolo potvrdené, že jeho organizmus situáciu, ktorú videl, nezvládol, a silno pôsobil na jeho nervovú sústavu a zrak.

Stratu zraku Janko ťažko znáša. Vidí siluetu ľudí, počuje ich, ale ich nerozpozná. Zistil som, že podľa hlasu ma vôbec nepoznal, aj napriek tomu, že za mladi sme od seba bývali iba o tri domy, chodil za svojimi kamarátmi Sabolom Valentom, nebohým Čechom Františkom a dalšími.

Aj keď má Jančo dvoch synov a dve dcéry, najviac je povďačný synovi Jančovi a dcére Marte, ktorá aj keď býva v Tatranskej Lomnici, každý týždeň príde k svojmu otcovi, aby ho povzbudila s bratom Jančom a dcérou, bývajúcou v Košiciach do jeho ďalšieho života. Aby mu vliala silu, že žiť sa oplatí a kríž, ktorý nesie má veľa ľudí a nezúfajú si.

Vám patrí úprimná vďaka, Martuš a tebe Janču, pretože ste jeho pravými oporami. Veľa občanov v obci s vami cíti. Ešte raz, vďaka Vám. Janču, buď hrdý na svoje deti. Martuš, vďaka ti za tvoju príkladnú starostlivosť aj napriek chatrnému zdraviu.

Jenča Imrich, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.