Stalo sa:

– 21. 11. – nedeľa Krista Kráľa – končí sa liturgické obdobie „cez rok“ a začína čas prípravy na Vianoce – advent

– 27. 11. – celodiecézne rekolekcie košickej arcidiecézy; arcibiskup Bernard Bober otvoril Rok svätého Ondreja, apoštola, ktorému je zasvätená naša arcidiecéza

– 30. 11. – odpust sv. Ondreja, apoštola na Vyšnom konci; sv. omšu slúžil emeritný arcibiskup Mons. Alojz Tkáč, ktorý spravoval našu arcidiecézu dvadsať rokov

– 5. 12. – sv. omšu k úcte sv. Barbory, panny a mučenice slúžil JCDr. Michal Jenča, rodák z Ovčia

– 8. 12. – prikázaný sviatok – Nepoškvrnené počatie Panny Márie

-re-

Tajomstvo Božej prítomnosti


Čas, veličina, ktorá ohraničuje fyzično, matériu či priestor a život ľudského ega. Prečo ega a nie tela? Pretože tak ako duša, ktorá pochádza z večnosti a putuje skrz darovaný ,,fyzický život,, do večnosti, je tak nesmrteľná ako telo, ktoré je smrťou len ,,porušené“, no tiež nesmrteľné skrze Boha Syna, ktorý k nám prišiel ako človek a je tu s nami, aby naše telo a život v ňom posvätil pre život vo večnosti. Tento nesmierny a nepochopiteľný dar nám prišiel osobne odovzdať ako krehký ľudský tvor v betlehemských jasliach, v Nazarete, v službe a láske k všetkému stvorenému a v bolesti na Golgote, aby nás vyslobodil z obmedzenosti a dedičstva hriechu. V osobnej misii života Bohočloveka, princa z kráľovského rodu Dávida, bez pozemského kráľovstva, sluhov a armád a najposlednejšieho z nás, ktorého kríž a klince vyzdvihli do Jeho Nebies, aby posvätil náš život a všetko v ňom.

Náš život je zotročený časom, ktorý máme tu na zemi obmedzený a v ktorom žijeme svoje Ja, večne nespokojné, večne sa náhliace za snom o pohodlí, prosperite, kariére, bohatstve, šťastí a bezproblémovom a bezbolestnom pokoji. A zatiaľ je celé toto snenie nášho života atakované nedostatkom, nepokojom, nesplnenými prianiami, bolesťami a trápením. Toto všetko vytvára tehly v múre, ktorý nám bráni vidieť ďalej a jasne do neustálej všadeprítomnej Božej prítomnosti. On – Otec večnosti a múdrosti Svojho Ducha, ktorý všetko pozná a všetko riadi, sa kvôli nám narodil ako ľudské dieťa, aby nám bol bližší, viditeľný a hmatateľný, ako kedykoľvek predtým. Chce nám povedať: „Som tu s tebou stále a bol som s tebou skôr, než si sa počal v ľudskej podobe, Golgotou som od teba nikdy neodišiel a nikam neodchádzam, veď práve ona bola bránou k tebe moje milované dieťa!“ Vždy si to máme a musíme uvedomovať nielen na Vianoce, či Veľkú noc a to len preto, lebo ideme na spoveď a sme častejšie v kostole. Ak Boha obmedzujeme len na obrady minulosti, ako Ho vôbec dokážeme vnímať, počúvať a vdychovať každou sekundou jeho Božské, všetko obsiahnuteľné Ja.

Ak On nie je zmyslom všetkého, prečo existujeme v tomto všetkom. Často si Boha komplikujeme, obmedzujeme jeho Božskosť na svoj obraz a predstavu – koľká drzosť a hlúposť našej trúfalosti. Boh je ľudsky nepochopiteľná milujúca láska a všetko riadiaca tvorivá múdrosť. Boh je zamilovaný do všetkého, čo stvoril a stále tvorí, lebo je to z Neho samého a múdro to riadi a napráva to, čo človek vo svojej slabosti pokazí. Občas mu udelí príučku, ale nie preto aby ho trestal, ale aby Liečil a Naprával, preto je kríž darom a nie trestom. A toto píšem s vedomím, že vedomie bolesti či bezmocnosti niečo meniť dokáže byť naozaj ťažkým krížom. Ale ak pochopíme jeho zmysel vo svojom živote, pochopíme, prečo k nám Boh a Človek Ježiš vôbec prišiel. Ak to aspoň prijmeme, hoci aj s frflaním, pochopíme, kde je radosť a pokoj, dostatok a prosperita – jedine v našom najhlbšom Ja v Bohu – jeho srdci. Požehnané Vianoce všetkým!

Lucia Galdunová, Víťaz

Anjel Lásky, anjel Sily (vianočná legenda)


Vo svätú noc v Betleheme ležalo v chudobných jasličkách Božské Dieťa a okolo neho stáli udivení pastieri. Videli iba malé dieťatko, ale anjeli im oznamovali: „To je prisľúbený Spasiteľ sveta.“ Anjeli však svojimi nebeskými očami videli v tomto Dieťati nekonečne viac a nekonečne väčšie veci ako pastieri svojimi ľudskými očami. Videli okolo hlavy Božského Dieťaťa nebeskú slávu, počuli vychádzať slová z jeho úst, hoci sa ústa neotvárali, a z jeho očí vyčítali tichý rozkaz, aby sa všetci okrem dvoch vrátili k Otcovi do nebeskej slávy. A tak aj urobili.

Božské Dieťa tichučko ležalo v jasličkách, jeho pery sa nehýbali a so zavretými perami vydalo týmto dvom anjelom nový rozkaz: „Otec vás poslal, aby ste mi slúžili, aby som svetu pri niesol, čo vaše mená znamenajú.“ Jeden anjel bol totiž anjelom Lásky a druhý anjelom Sily. A Božské Dieťa pokračovalo: „Ale ja nechcem, aby ste mi slúžili, ja chcem slúžiť všetkým, preto choďte a putujte svetom, kým nenájdete najväčšiu lásku a najväčšiu silu na zemi.“

A išli. Anjel Lásky putoval po zemi, aby našiel najväčšiu lásku, aká len môže jestvovať na svete. Neviditeľne putoval ulicami miest. Vošiel do domov. Nikto ho nevidel, no všade našiel hádky a zvady, všade závisť a nenávisť, všade hnev a nepriateľstvo. Ale našiel aj lásku, ktorá sa síce nádherne oblieka, predsa je však bezcenná, lebo sa tacká po zemi. Našiel tiež šľachetnú lásku, ktorá v srdciach otca a matky snuje tajomné nitky do duše dieťaťa. Našiel lásku, ktorá spája srdcia a ruky mladoženícha a nevesty, ktorá robí manželov vernými spoločníkmi na ceste v šťastí i v nešťastí.

Ale anjel bol poslaný, aby hľadal najväčšiu lásku a hľadal ju celé roky. Až raz prišiel na kopec pri istom meste. Videl veľké zástupy ľudí, ktorí sa zhromaždili okolo kríža, na ktorom visel umierajúci. Keď počul výkriky, ktorými sa posmievali a hanili umierajúceho, zhrozil sa a chcel opustiť toto miesto nenávisti a podlosti. Ale vtedy sa ozval silný hlas z kríža: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Dojatý pozeral na umierajúceho, padol pred ním na kolená, videl okolo jeho hlavy nebeskú žiaru, nazrel hlboko do Spasiteľovho srdca a videl v ňom nevysloviteľnú lásku. Lásku takú veľkú, že niet takej podlosti, ktorú by neodpustila, niet takej šľachetnosti, ktorú by nepredstihla, niet takého života, ktorý by si nepodmanila. To je najväčšia Láska, ktorú nebo a zem kedy videli.

Potom sa zastavil v Kapitole v Ríme. Videl mohutné strategické cesty, po ktorých pochodovali rímske légie. Videl však aj sily, ktoré zvíťazili nad násilím. Išiel ďalej a vstúpil do škôl filozofov a iných veľduchov, ktorí síce hovorili veľké slová, ale koľko bolo hláv, toľko mienok. Ani to nemohla byť najväčšia sila na svete, lebo tá musí zjednocovať a nie rozbíjať.

A tak aj anjel Sily jedného dňa prišiel až na Golgotu, skoro v tú istú chvíľu ako anjel Lásky. Aj on videl okolo kríža zástupy, počul posmech, ktorý padal na hlavu umierajúceho a obrátil svoj zrak na kríž. Už videl umierať mnohých, ale takto ešte nikoho. A vtedy počul slová z kríža: „Dokonané je. Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Padol na kolená, videl slávožiaru okolo hlavy umierajúceho, ale videl i ďaleko do budúcnosti, ako budú pokolenia a národy prichádzať, aby objali kríž na Golgote a vzali si z neho silu nosiť svoje kríže. Videl, že pred silou kríža bude sa musieť skloniť každé koleno na nebi, na zemi i v podsvetí. V kríži videl najväčšiu silu, akú len pozná nebo i zem. Silu, ktorá nerozbíja, ale zjednocuje ľudstvo v Božom kráľovstve.

V tejto chvíli Spasiteľ na kríži sklonil hlavu a vypustil ducha. Obidvaja anjeli stáli pred dušou Spasiteľa, ktorá sa odlúčila od tela, padli pred ňou na kolená a prosili ho: „Pane, nepošli nás ešte k Otcovi. Ty si nechcel, aby sme ti slúžili počas života na zemi, dovoľ, aby sme ti slúžili teraz po tvojej slávnej smrti. Dovoľ, aby sme išli do sveta a hovorili ľuďom o najväčšej Láske a najväčšej Sile, o láske a sile tvojho srdca, ktorá ta pritiahla do jasličiek a privolala na kríž. Chceme učiť ľudí poznať lásku, ktorá zušľachťuje života silu, ktorá premôže smrť.“ A duša Spasiteľova im odpovedala: „Choďte, putujte svetom a ohlasujte najväčšiu Lásku a najväčšiu Silu, ktorú kedy zem videla…“

A tak títo dvaja anjeli putujú svetom všade, kde sa ohlasuje Kristova radostná zvesť. A keď zaznejú vianočné zvony, aj pred tebou sa zastavia títo dvaja anjeli nebies. Anjel Sily ti požehná čelo, aby ťa posilnil k boju proti hriechu, ale anjel Lásky ti otvorí srdce a dušu, aby si miloval svojho Spasiteľa, ktorý z lásky k tebe prišiel na svet a narodil sa v Betleheme, aby ťa vykúpil.

neznámy autor

Duchovnosť a psychológia (Časť XV.)

Minule sme si povedali, že vo vzájomných vzťahoch vzniká štrukturálny konflikt mimo zamestnania z dvoch príčin:
1. nesprávne ohodnotenie možností človeka
2. orientácia na stereotypy
Prvú z nich sme už rozobrali v minulom príspevku. Teraz sa pozrime na druhú príčinu – orientácia na stereotypy.


Veľmi často pri návštevách rodinného psychológa počuť tieto slová: „Všetko sa zmenilo, keď sme začali spolu žiť.“ Jedna mladá žena, ktorej rodine hrozí momentálne rozpad, spomína: „Keď sme sa zoznámili, hneď sme sa jeden do druhého zaľúbili. Veľa času sme strávili spolu – v podstate všetok voľný čas, ktorý sme mali po práci. Chodili sme do divadla, do kina, na rôzne stretnutia, do klubov na večierky s hercami a režisérmi, rozprávali sme sa o filmoch a divadelných hrách. Zdalo sa mi, že ho zaujíma aj moje budúce zamestnanie (chcela by som byť režisérka). Ale po svadbe sa všetko zmenilo. V ten istý deň si manžel povedal: „Teraz si moja žena a odteraz bude všetko inak.“ A skutočne, všetko sa rýchlo zmenilo. Spoločné vychádzky a podujatia boli veľmi zriedkavé. Ak som išla do divadla sama či s priateľkou, tak sa nadurdil. A ak som chcela ísť do klubu na večierok, ktorý robil niektorý z režisérov alebo hercov, môj muž vyvádzal ako „tajfún“, pretože žiarlil.

V procese práce s touto rodinou sa zistilo, že u muža bola jasná predstava akou by mal byť jeho žena, čím by sa mala zaoberať, čo by mala robiť, aké by mali byť jej záujmy ako vydatej ženy. Divadlo, kino, spoločenské večierky, kluby nepatrili do zoznamu, čím by sa mala zaoberať jeho manželka. On úprimné veril v to, že toto všetko zostane iba „v romantických spomienkach“, len čo sa zoberú. On vytváral rodinu nie s reálnym človekom, u ktorého bola jasná predstava o svojej budúcej profesii a sféry samorealizácie. Oženil sa však so svojím osobným stereotypom, so svojou predstavou, aká by mala byť jeho žena.“

Každá manželka veľmi ochotne odpovie na otázku: „Aká má byť hlava rodiny?“ Každá veľmi ľahko popíše obraz manžela, aký by mal byť. Avšak tento obraz (stereotyp) sa sformoval pod vplyvom mnohých faktorov ako: životný štýl v rodičovskom dome, prečítané knihy, sledované televízne seriály, občianske a osobné hodnoty.

Nuž a príčinou štrukturálneho konfliktu je rozdiel medzi stereotypom a reálnym človekom, s ktorým si iný človek buduje svoj vzťah. Čím je tento rozdiel väčší, tým hlbší a rýchlejšie vzniká štrukturálny konflikt. Teda rozdiel medzi našimi stereotypmi, predstavami a reálnymi ľuďmi, s ktorými sa stretávame a komunikujeme, privádza k štrukturálnym konfliktom v rodičovsko-detských vzťahoch i v priateľstve.

V dnešnom svete sa mnohí ľudia zoznamujú a komunikujú pomocou internetu. Nik nepochybuje, že informačné technológie priniesli veľa pozitívneho aj v tejto oblasti. Ťažko si vieme dnešný svet predstaviť bez technických prostriedkov, vďaka ktorým zemepisná vzdialenosť jedného človeka od druhého už nič neznamená. Avšak je dôležité uvedomiť si, že komunikácia vo virtuálnom svete nemôže nikdy nahradiť reálnu komunikáciu, skutočné vzťahy. Technické prostriedky totiž nedokážu a ani nemôžu prekonať emocionálnu vzdialenosť, nemôžu vybudovať úprimné priateľské vzťahy a pevné väzby.

S jedným naším známym (nech sa volá Andrej) zažívame každoročne neustále sa opakujúci kolotoč. O čo ide? Veľmi rád namiesto reálnej komunikácie komunikuje cez internet. Pomocou neho sa zoznamuje s ľuďmi. Zdieľa s nimi svoje záujmy, píše si s nimi a dlho do noci chatuje. Po istom čase sa však „virtuálne“ priateľstvo ukazuje ako nedostatočné, vzniká túžba stretnúť sa v reále. A tak si spolu s „internetovým“ priateľom začnú plánovať reálne stretnutie. Andrej začne sporiť na cestu, vyberie si dovolenku, kúpi lístok, vybaví si vízum. Predstavuje si, ako sa s priateľom konečne uvidia „tvárou v tvár“, aké to bude super, ako sa pozhovárajú, kam pôjdú, atď. A vždy hlboko v sebe živí nádej, že tentoraz už konečne našiel ozajstného priateľa.

Avšak z reálneho stretnutia sa Andrej vždy vracia rozčarovaný. Raz sa dokonca vrátil o 2 týždne skôr – „virtuálni“ priatelia sa pohádali na 3. deň skutočného stretnutia. Vždy sa totiž ukázalo, že skutočný človek bol iný ako Andrejova predstava o ňom z internetu – predstava z vymysleného obrazu priateľa. Jednoducho skutočný človek nezodpovedal predstave, ktorú si o ňom urobil Andrej z virtuálnej komunikácie.

Andrej po takomto sklamaní chodí istý čas rozladený a sklesnutý, ale potom…, zasa si sadne za počítač a zoznamuje sa. Začína si dopisovať, „priateliť sa“, plánovať si reálne stretnutie. Opäť s nádejou, že tento raz jeho nový priateľ bude zodpovedať jeho predstave (stereotypu) priateľa.

Dovtedy, kým sa Andrej nezriekne svojho stereotypu a nezačne sa učiť budovať si skutočné, reálne vzťahy, dovtedy nenájde skutočného priateľa. Pravdepodobnosť, že sa cez internet zoznámi s človekom, ktorý bude úplne zodpovedať jeho predstavám, je mizivá. A tak je Andrej „odsúdený“ na stále a nekonečne vyberanie, vyberanie, vyberanie…

Podobne manželia, ktorí očakávajú jeden od druhého i od seba samých súlad – zhodu so stereotypmi „ideálna žena“ a „ideálny muž“, sú „odsúdení“ na stálu nespokojnosť jeden s druhým i sebou samými. Nesplnené nároky prejdú do konfliktov a tie ústia do rozvodu a vedú k hľadaniu si “lepšieho“ partnera.

Taktiež rodičia, ktorí hodnotia deti na základe svojich stereotypov „dobrého syna“ a „poslušnej dcéry“ zažívajú časté sklamania. Zaiste, nemôžu sa s nimi rozviesť či „ do krvi“ pohádať. Naďalej zostávajú rodičmi a pokračujú v starostlivosti o deti, v ich výchove. Avšak ak zotrvajú v spomínanej predstave (stereotype) o svojom synovi či dcére, zbavujú svoje dieťa veľmi dôležitej súčasti rodičovského vzťahu, ktorými sú bezpodmienečné prijatie a bezpodmienečná láska.

Iba spolu s ľuďmi si budujeme priateľstvo, lásku, vzájomnú väzbu či pripútanosť. Počiatočná fascinácia súladom záujmov, zaľúbenosť, zainteresovanosť prichádzajú preto, aby sme na ich podklade postupne v realite spolu budovali hlboké a skutočné vzťahy.

Ako teda riešiť štrukturálny konflikt, ktorý vzniká z orientácie sa na stereotypy?

1. Uvedomme si svoje stereotypy ako pravidlo. (Stereotypy, ako je známe, sú zakorenené hlboko v našom podvedomí, preto uvedomiť si ich svojimi silami je veľmi ťažké. Pomôcť nám však môže špecialista, kňaz či „prorocký“, skutočný (predvídavý) priateľ. Veľmi dôležitá je ale aj naša pripravenosť, otvorenosť, ochota a želanie pozrieť sa na seba z iného uhla pohľadu.)

2. Prestaňme sa orientovať na stereotypy, t.j. rozanalyzujme svoj systém hodnotovej orientácie, ktorá určovala naše správanie sa počas komunikácie, nášho stretnutia vedúceho ku konfliktu.

3. Učme sa vidieť, počuť, poznávať, stretávať, priateliť sa, milovať skutočného človeka so všetkými jeho kladmi i zápormi a spolu s ním skutočne budovať vzťahy, vynakladať úsilie, aby sa vytúžené a želané premeny uskutočňovali v každodennej realite.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg

Také (ne)obyčajné Vianoce



„Kde je ten prášok do pečiva, ktorý som včera kúpila?… Zabehni do obchodu a kúp ešte kakao! A nezabudni povysávať!…“

…Tak takto to pred Vianocami vyzerá asi v každej domácnosti. Prípravy na Vianoce vrcholia a človek má niekedy pocit, že nevie kam skôr skočiť. Filé rozmrazené, z pár salóniek zostali už len obaly – veď predsa, sladké je dobré na nervy a všade naokolo znejú vianočné pesničky z CD-čka . Ocko, hlava rodiny, zručne montuje stojan na vianočný stromček, ktorý o chvíľu aj u vás v obývačke vytvorí čarovnú atmosféru. Celý dom je prevoňaný sladkou vôňou medovníkov, škorice a vanilky…

…A tú krásnu pohodu zrazu začne rušiť zvuk šikovného vysávača, ktorý neľútostne hltá posledné opadané ihličie umelej jedličky. A začína sa to opäť: „Kde sú ozdoby na stromček?“

Žiarovky, ktoré ešte vlani svietili, dnes, ako naschvál od hrôzy, že zas musia vykuknúť zo škatule, prestanú svietiť. Aj keď sa tatino všemožne snaží zahrať na opravára, nedarí sa mu ich opäť rozsvietiť. A teda ostáva už len naštartovať vyumývané auto a pobrať sa najbližšou trasou kúpiť nové.

A ešte treba poutierať prach, pripraviť slávnostný stôl na Štedrú večeru, urobiť šalát a kapustnicu a nesmiem zabudnúť ani na pripaľujúce sa koláče v rúre, darček pre babičku a …STOP!

Áno, treba už vypnúť. Už len z toho vymenúvania človeku naskakujú zimomriavky. Má to byť takto?!

Vianoce už, žiaľ, nie sú tým, čím bývali niekedy, za čias našich starých rodičov. Tuční Santovia, bieli bucľatí anjelici a trblietavé salónky sa na nás z regálov obchodov usmievajú už od začiatku novembra. To je, samozrejme, ešte ten lepší prípad, lebo takýto pohľad sa mi naskytol už aj v polovici októbra. Ale popravde, netreba si to až tak brať k srdcu, veď všetci vieme, že už na začiatku februára sa pred našimi zrakmi budú pretŕčať maľované kraslice a kuriatka…

Všetci sa niekam ponáhľajú a snažia sa popohnať dopredu čas, ktorý už aj tak uteká tak rýchlo, že sa ani nenazdáme a už tu budú ďalšie Vianoce. A často sa týmto „posúvaním“ udalostí dopredu, oberáme o tie najkrajšie chvíle v živote.

Kam sa stratila pravá vianočná atmosféra? Blčiaci oheň v kozube, horúci čaj, padajúci sneh, vôňa čerstvo napečených koláčov a vychutnávanie si pohody a harmónie v kruhu rodiny?!

V súčasnosti, ešte 24.decembra doobeda, stretávate ľudí hystericky vyberajúcich posledné vianočné darčeky pre príbuzných alebo chýbajúce vianočné ozdoby. A len sa opovážte zahatať im uličku medzi regálmi nákupným vozíkom! Uvidíte vianočnú hystériu v priamom prenose 🙂

V čase, keď majú byť už všetci doma a svorne pozerať už aspoň stýkrát Tri oriešky pre Popolušku, si mnoho ľudí spomenie na úžasnú akciu v hypermarkete : „Pri nákupe nad 30 eur získate vianočné poukážky na nákup v našej obchodnej sieti!“ ohlási reproduktor a vzápätí sa ozve hymna moderných Vianoc od Mariah Carey. Ale táto hymna (inak jedna z mojich obľúbených „neslovenských“ vianočných piesní) nesie v sebe veľmi peknú myšlienku. All I want for Christmas is you … jediné, čo si dotyčná speváčka na Vianoce želá, je byť so svojím priateľom a tráviť s ním najkrajšie sviatky roka.

Neželáme si to všetci? Byť na Vianoce s tými, ktorí pre nás znamenajú tak veľa. Nájsť si konečne čas na dlho odkladané rozhovory kvôli nedostatku voľného času. Celý rok sme pohltení pracovnými a školskými povinnosťami, tak prečo si dni voľna neužiť naplno?

Čo ak na chvíľu odložíte vysávač a pôjdete sa prejsť, pozerajúc do okien ostatných ľudí, ktorí tiež prepadli vianočnému upratovaniu? Cestou si možno na niečo spomeniete a skočíte aj do obchodu, veď to máte po ceste. A zabijete dve muchy jednou ranou. Oddýchnete si a zároveň aj doplníte potrebné zásoby vašej chladničky.
Tak, dalo by sa povedať, že všetko už máme. Jedlo, darčeky, ozdoby, uprataný dom a môžeme spokojne oddychovať.

Ale…, nezabudli sme predsa na niečo? To, na čo nemajú akciu a ani zľavu v žiadnom obchodnom reťazci.

Skúsme preto vo svojom vnútri nájsť poukážku na objatie, vľúdne slovo či len malý úsmev. A hneď sa nám Vianoce budú zdať krajšie. Pokúsme sa trochu vypnúť, aspoň na chvíľu, veď Vianoce majú byť sviatkami pokoja, ktorý nám ako darček donesie Ježiško v jasličkách. No, je pravdou, že sa po nich často cítime unavenejší ako pred nimi. A preto, urobme všetko preto, aby sa tieto Vianoce stali opäť tými najkrajšími sviatkami roka a vychutnajme si ich plnými dúškami…

Želám Vám tie najkrajšie a hlavne bezstarostné Vianoce, plné lásky, radosti, pokoja a vianočných darčekov.

Lenka Novotná, Víťaz

Ahoj deti!


Tak a máme tu tak dlho očakávaný mesiac – december. Vianoce klopú na dvere, Mikuláš cestuje z ďalekých krajín so sladkými prekvapeniami a konečne sme oprášili sane a korčule.

Prázdniny sa blížia závratnou rýchlosťou a vám už ostáva len „strúhať“ dobrotu a ceruzky, aby ste mali čím napísať list Ježiškovi 🙂

Ozaj, napísali ste už Ježiškovi svoje priania? Ak nie, tak sa poponáhľajte, aby na nič nezabudol a potešil vás pod vianočným stromčekom tak, ako každý rok 🙂

Na spríjemnenie týchto dlhých zimných večerov som si pre vás v tomto čísle pripravila špeciálne dve omaľovánky a trochu zábavy na úvod:

Malý Miško píše Ježiškovi, čo by chcel na Vianoce pod stromček:

Chcel by som: sánky, nové značkové lyže a lyžiarky, bicykel, kolobežku, kolieskové korčule, korčule na ľad, nový LCD televízor, rádio, snowboard s výbavou, počítač, psíka, playstation, nové hodinky, autíčko na diaľkové ovládanie, štyri 3D hry do počítača… a veľa iných vecí, ale keďže som veľmi skromný, tak tie ďalšie už nemusia byť. 🙂

Želám Vám krásne Vianoce plné darčekov, sánkovačiek a radosti 🙂

stránku pripravila: Lenka Novotná, Víťaz

Vianočná pohoda


Ešte čas adventný
pred sebou máme,
na adventnom venci
sviece zažíname.

Tichučko
v duchu počítame,
koľko to dní do Vianoc
ešte máme?
Týždeň za týždňom
rýchlo plynie,
čas vianočný
sa k nám hrnie.
Je to pre nás všetkých
radosť veľká,
pre Ježiška už je
prichystaná postieľka.

Narodilo sa nám
Jezuliatko malé,
v studenej noci
bolo nám dané.
Ježiško malý,
veľkú radosť
z Teba máme,
pri jasličkách
pred Tebou
na kolená kľakáme.

V kresťanskej rodine
o Tebe sa hovorí jedine,
Teba všetci oslavujú,
pesničku Ti vyspevujú.

Ty naše Božie dieťa malé,
tešíme sa z Teba neustále.
Čas vianočný prežime
teda v radosti,
v pokoji a hojnosti.

Marta Pacovská, Široké

Boľačky pribúdajú


Len čo sa moje deti naučili chodiť, spoznali prvé skutočné odreniny, z ktorých má strach každý čerstvý, ale aj skúsený rodič. Keď sa napríklad môj synček batolil po dvore a spadol na ostré kamene, tak som hneď k nemu utekala, zodvihla ho, ale on sa zvíjal od bolesti a ešte niekoľko minút srdcervúco plakal. Najhorší bol dlhý červený škrabanec na nohe, ktorý sa vzápätí ukázal. Nešlo, pravdaže, o poranenie, s ktorým hneď treba utekať k lekárovi, to som samozrejme vedela. To miesto však bolo začervenané a mierne opuchnuté a na jeho porcelánovej pokožke vyzeralo ako žeravá trhlina. Pohľad naň ma znepokojoval.

No časom som si tak ako ostatné mamy aj ja nakoniec zvykla na všetky tie hrče, škrabance a modriny, ktoré k detstvu patria. S mojimi pribúdajúcimi rokmi som sa aj ja zdokonaľovala a stále zdokonaľujem v umení pofúkať „bobo“ a drobné poranenia si nevšímať.

Naučila som sa tiež múdrej zdržanlivosti neponáhľať sa hneď chlácholiť dieťa, ak som videla, že nešlo o nič vážne. Veľakrát sa mi potvrdilo, že moje pohybovo nadané deti sa z nejakého pádu spamätali rýchlejšie, ak dospelí okolo nich prehnane nereagovali. No aj tak som cítila určitý smútok pri prvých ozajstných poraneniach mojich drobčekov. Po dlhých mesiacoch nosenia jemných plienok a láskavých objatí sa dieťatko začína stavať na vlastné nohy a odrazu sa ocitne uprostred tvrdej reality oškretých nôh, poudieraných hláv a rozbitých kolien. Pripadalo mi to, akoby som im zrazu bola dovolila vojsť do sveta dospelých, pred ktorým sme ich od narodenia úspešne chránili. Ich nové skúsenosti akoby im vraveli: „Vitajte vo svete! Život občas bolí!“

Takýto smútok obzvlášť silno pocítim, keď vidím nejakým spôsobom trpieť dieťa. Či už je to následkom vrodenej choroby, úrazu, či rôzneho postihnutia. Vtedy určitá časť môjho tela a myslím, že je to srdce, trpí. Občas si spolu s manželom pozrieme v televízii jednu reláciu, ktorú nemôžem zo známych dôvodov pomenovať. Táto relácia je doslova presiaknutá príbehmi detí a ich rodičov, ktorí trpia rôznymi postihnutiami a chorobami. Vtedy sa neubránime slzám, keď vidíme ako musia niektoré deti až neuveriteľne veľa trpieť. A v duchu sa vtedy pýtam: Bože, prečo to tak musí byť! Prečo tieto deti musia toľko trpieť? Prečo vôbec dopúšťaš na deti bolesť a choroby…? Mohla by sme takto ďalej pokračovať v obviňovaní Boha, ale odpoveď musíme hľadať vo svojom vnútri každý sám.

Jedna sa nám hneď núka od apoštola Pavla v liste Kolosanom: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1,24). A ďalšia sa nám núka od samého Krista, ktorý mlčky, ako batoľa trpel na kríži za nás a ako mu kajúci lotor povedal, keď zahriakol toho, čo sa mu rúhal: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame to, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé“ (Lk 23,40-41).

Boh nám chce na týchto deťoch ukázať podobnosť s utrpením svojho Syna. Ale na druhej strane, vždy je to tak, že keď je niekde ubraté, Boh to vynahradí takýmto deťom na ich talente a sile žiť. Práve sa dívam na kalendár, ktorý mám na stole a je na ňom nádherná kresba dievčaťa s čerešňami. Namaľovala to, dnes už 32-ročná mladá slečna, ktoré maľuje nohami, pretože od narodenia nevie používať ruky a nerozpráva. Kreslí nádherné obrazy a má taký talent, že je už v združení umelcov, ktorí maľujú ústami a nohami.

Okrem takýchto detí, ktoré trpia nie vlastnou vinou, sú tú ešte deti, ktoré trpia vinou svojich rodičov. Tých, ktorí by ich mali chrániť a zahŕňať láskou, no oni ich týrajú a nehanebne si na nich vybíjajú svoju zlosť, vinia ich aj z toho, že sa narodili, že existujú.

Čo prežívajú takéto deti, aké sú to rany, nielen pre ich telo, ale najmä pre ich dušu. A možno tie modriny a podliatiny sa im zahoja, ale rany na duši im ostanú do konca života. Takýchto detí sú plné detské domovy a iné sociálne zariadenia. Čo asi prežívalo len niekoľkomesačné dieťatko, ktoré matka v istom americkom štáte vložila do pračky a vyprala? Ako špinavú bielizeň, bez štipky citu, údajne iba preto, že plakalo. Takáto správa bola pred časom prezentovaná v médiách.

Myslím tu tiež na tie deti, ktorým ich vlastné matky nedovolia narodiť sa a ešte v svojom lone zabíjajú počatý život. Aj na toto nám Kristus dáva odpoveď: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny. Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi skrze ktorého pohoršenie prichádza“ (Mt 18, 6-7).

Nedokážeme ochrániť naše deti od každej bolesti, straty či sklamania, a ani by to pravdaže, nebolo správne. Keby sme tak robili, ochudobnili by sme ich o dôležitú súčasť ľudskej skúsenosti. Nebolo by rozumné tváriť sa, že život je perfektný, keď nie je. Niekedy zabolí. Inokedy vás sklame. Býva aj nespravodlivý. Úlohou rodičov je naučiť deti vysporiadať sa s bolesťami a prehrami, s ktorými sa v živote určite stretnú. Musia sa naučiť dôverovať v Božiu dobrotu. Lebo len Boh nám dáva potrebnú silu a je nám oporou v čase neúspechov, ktoré zažívame v tomto nedokonalom svete. Ak dovolíme deťom, aby sa v živote stretli s nevyhnutnými bolesťami a stratami, pripravíme ich na ešte väčšie úlohy, ktoré ich môžu v živote čakať. Vďaka tomu naše deti získavajú odolnosť, súcit a silu. Takto im umožňujeme rásť.

A preto aj ja chcem, aby moje deti neutekali pred nepríjemnosťami a nevyhýbali sa ťažkostiam, ale aby zdolávali všetky prekážky a protivenstvá. Chcem, aby poznali, že potrebujú Boha. A to sa nedá dosiahnuť bez bolesti.

Utrpením sa približujeme k Bohu. Vďaka bolesti a stratám dokážeme oceniť hodnotu radostnejších okamihov nášho života.

Martina Gondová, Víťaz

Žijú medzi nami


Už iba pár dní nás delí od najkrajších sviatkov, na ktoré sa nesmierne tešíme. Prečo naj, pretože sú to sviatky narodenia Pána nášho Vykupiteľa, čiže, ľudovo povedané, sú to vianočné sviatky. Máme nesmiernu radosť, že sa môžeme spoločne zísť k štedrovečernému stolu, zaspomínať si, čo sme prežili od minulých sviatkov či v radosti alebo v smútku.

Pri tejto príležitosti by som vám všetkým chcel predstaviť nášho rodáka, ktorý ma vždy na mysli čas jeho zármutku a veru si aj utrie nejednu slzičku. Je to náš rodák Valent Sabol. Spolu s manželkou Helenou vychovali štyri deti – troch synov a jednu dcéru. Veď ako sám hovorí: „Dievča v dome je ako kvet v záhrade.“ Všetci sa spoločne tešili zo života. Deti rástli, dobre sa učili, ba čo je potešujúce, syn a dcéra vyštudovali na právnickej fakulte, ďalší syn ukončil prírodovedeckú fakultu. Iba najmladší sa akosi od nich odlúčil, viac ho zaujímala manuálna práca.

Iba v kocke sme načreli do života nášho rodáka Valenta. Ako sám hovoril, odpracoval plných štyridsať rokov v Zlievárni v Krompachoch, kde je práca ťažká a veľmi prašná. Kto tam pracoval, dá mi za pravdu, že vŕtať alebo brúsiť odliatok, aby vyhovoval norme, nie je ľahké. Ale preto, že chcel, aby sa jeho deti mali lepšie a aby v rodine bolo dobre, pracoval.

Svoj voľný čas si našiel aj pre ľudí, veď v tesárskych prácach bol hotový majster a pomáhal ľuďom stavať strechy, robiť rôzne šalovacie práce. Keď sa pozrieme o pár rokov dozadu, neboli to roky ľahké. Už za mlada pracoval na poli. Zem živila celú rodinu, ale bolo treba ju dobre a s láskou obrábať. Rodinka bola šťastná, veď aj manželka Helena pomáhala. Keď mala voľný čas, odchádzala za prácou na družstvo.

Takto plynuli dni, mesiace a roky až do doby, keď nastal v jeho živote veľký zlom. Samozrejme, že očakával lepšiu pohodu, keď bude na zaslúženom odpočinku (dôchodku).

Prišli roky 2003, 2004. Došla nečakaná správa, že zomrel najstarší syn. Bol to šok, veď sa tešili na oslavy jeho polstoročnice. Nedožil sa. Ešte sa nepozviechal z tejto tragédie, keď mu zomrela manželka. Odprevadiť na poslednej ceste syna a zakrátko manželku bolo na neho priveľa. Obával sa, ako hovoril, len aby sa nezrútila jeho nervová sústava. Aj keď to bolo ťažké, ani nie za celý rok vyprevádzal najmladšieho syna. Do jedného roka prežíval a na poslednej ceste vyprevadil troch svojich blízkych. Na Valentovi to zanechalo smútok na tvári. Je potešujúce a dáte mi za pravdu, že Valent má vždy krok rezký, telo vzpriamené, ale jeho srdce je ranené.

Dcéra Marienka, ktorá býva v neďalekom Hrabkove a každú nedeľu je doma, neodpustí si, aby si otca na tento deň nezobrala k sebe. A tak sa snaží odpútať ho od myšlienok, ktoré ho sprevádzajú. Denne si spomína na svojich najbližších. Aj syn Janko sa príde pozrieť a porozprávať sa s otcom, a aj keď býva ďaleko, chce svojho otca vidieť, veď rozprávať sa cez telefón je celkom iné ako naživo.

Preto na záver prajem spomínanej rodinke len to najlepšie. Aby sa Valent v živote tešil zo svojich vnúčat a bol dobrým dedom. A vám, Marienka a Janko, prajeme, aby ste nezabudli na svojho otca, ktorý svoj život zasvätil len a len vám. K tomuto želaniu sa pridávame všetci, ktorí Valenta poznáme. Tvoj život, Valent, bol neľahký, ale keď veríme v Najvyššieho, zakrátko budeme oslavovať. On nám pomôže.

Jenča Imrich, Víťaz

Homília na slávnosť svätého Martina

Ako účastník slávnosti som si uvedomil veľkosť a silu patróna sv. Martina. V tej chvíli som bol veľmi hrdý, že nosím toto meno, že tomuto patrónovi je zasvätených veľa kostolov. Zároveň som ďakoval Bohu za milosť, že práve v jednom z nich sa nachádzam. Uvedomil som si, že pri dnešnom trende všelijakých zahraničných mien takú milosť nemôžu ich nositelia obsiahnuť.



Najdôstojnejší otec biskup, milí bratia v duchovnej službe, milí bratia a sestry v Kristovi, našom Pánovi!

V svätcoch sa Božia prítomnosť stáva viditeľnou v Božom ľude. Svätci od nás totiž neodišli preč, ale nás len predišli. A keď ich Cirkev vyzdvihla k úcte oltára, teda keď ich vyhlásila za blahoslavených, tak v tom nám je ich prítomnosť v Božom ľude zaručená. Preto svet nikdy nemôže byť celkom zlý, lebo svätí, v ktorých sa Kristus, spása sveta, stal viditeľný, žijú uprostred nás. K Cirkvi patria nielen tí kresťania, ktorí sú zaznačení v našich štatistikách, ale aj, a osobitne tí všetci, ktorí sú v litániách ku všetkým svätým. Jestvuje celý rad kresťanov, ktorí si myslia, žeby mohli byť spokojní, keby boli normálnymi kresťanmi, a teda žeby nemuseli byť svätí. Ale nesmieme zabúdať: v očiach Božích sú práve svätci normálnymi kresťanmi!

Dnes stojí pred nami svätý Martin. On patrí k stĺpom kresťanskej Európy. Preto je pre nás, Európanov, ale aj pre ďalších kresťanov, normatívnou postavou evanjelia.
1. Svätý Martin nosí ako katolícky biskup v ruke pastiersku palicu. Nikto nemôže sebe samému vyslúžiť niektorú sviatosť. Biskup nemôže na seba položiť ruky, aby si vyslúžil biskupské svätenie. Nie, to robia podľa cirkevných regúl iní traja biskupi, ktorých zas vysvätili iní biskupi. A tak pokračuje reťaz počas stáročí až k niektorému z apoštolov a cez neho až k Ježišovi Kristovi. Biskup je teda naviazaný na apoštolský pôvod a tým je v jeho pastoračnej službe všetko pôvodné, svieže, kreatívne, sympatické a energické. Preto nosí biskup v ruke pastiersku palicu. To nie je palica na prechádzku, ale je to nástroj, ktorý ukazuje ľudu, ktorým smerom má kráčať kresťan ako nasledovník Krista.

Svätý Martin žil v čase začínajúceho takzvaného sťahovania národov, uprostred ktorého všetko v Európe prechádzalo hore-dolu, do Európy vtiahli cudzie národy, usadené národy boli vyhnané a celá kultúra zničená. Martin s biskupskou palicou v ruke zhromažďoval rozohnaných ľudí a bránil ich proti zničujúcim silám. Božím slovom posilňoval skleslých a bezmocných a ukazoval im cestu a v svätej Eucharistii im poskytoval pokrm. Tak svojou apoštolskou príčinlivosťou kládol – či je to už vhodné alebo nie – základy pre kresťanskú civilizáciu lásky, ktorá Európu počas stáročí formovala.

2. K svätému Martinovi patrí ale aj jeho plášť, o ktorý sa podelil s uzimeným žobrákom. Pritom sa svätému Martinovi otvorili oči pre tú skutočnosť, že on si svoj hrejivý plášť podelil nielen s bezmocným človekom, ale so samým Kristom, ktorý je spásou sveta, a to podľa jeho slova: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40). Plášť svätého biskupa Martina sa stal – podobne ako zástera svätej Alžbety Durínskej-Uhorskej – symbolom prítomnosti Krista v jeho Cirkvi prostredníctvom služby utrápeným a sužovaným. Svätý Martin iste poznal Jánovo evanjelium, v ktorom sa napodiv nevyskytuje správa o ustanovení Najsvätejšej Eucharistie. Ale zato detailne opisuje umývanie nôh pred ustanovením Sviatosti Oltárnej. On tým chcel ľuďom ukázať: keď nemáte možnosť sláviť Eucharistiu, tak vždy nájdete pár nečistých nôh, ku ktorým sa budete môcť skloniť, aby ste ich umyli a aby ste pomohli chudobným. Tak bude Pán prítomný v službe lásky kresťanov: „ Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov.“

Poznám mnohé malé katolícke cirkevné spoločenstvá v Kazachstane, v ktorých museli žiť početní veriaci, ktorí boli vyhnaní z oblasti Volgy. Nemali žiadne kostoly, žiadnych kňazov, a teda ani žiadnu Eucharistiu. Zostali im iba nečisté nohy ich súčasníkov. A keď sa k nim skláňali a slúžili im, vtedy tam bol prítomný Kristus: ako svätému Martinovi pri delení plášťa, ako svätej Alžbete, keď otvárala svoju zásteru a rozdávala chlieb chudobným.

Pohanská antika pohŕdala starými a chorými ľuďmi, utrápenými a sužovanými. Až kresťanstvo im prinieslo dôstojnosť, rešpekt a uznanie, v ktorých sa Kristus cez slovo a čin s nimi stotožnil. Preto hneď od začiatku stál vždy vedľa domu Božieho aj dom pre chorých-nemocnica, vedľa kostola starobinec a škôlka a vedľa farskej budovy škola. Svätý Martin s napoly rozdeleným plášťom je svedkom evanjelia. A on svojím prorockým činom podstatne prispel k budovaniu Európy.

Kolínsky spisovateľ Heinrich BôlI kedysi povedal, že uprednostňuje ten najhorší kresťanský svet pred najlepším humanistickým svetom, pretože v kresťanskom svete je ešte vždy priestor pre chorých, pre bezmocných, pre zostarnutých, pre utrápených a pre sužovaných. Kvôli tomu stojí dnes svätý Martin pred nami.

3. Svätý Martin, ako nakoniec všetci biskupi, nosí aj mitru. Táto je biskupovi daná nielen ako ozdoba, ale je to ako isté znamenie pre ostatných. Biskup má preto aj v časoch prenasledovania, odporu a nepriateľstva hlavu nie sťahovať, ale naopak: má držať svoju hlavu, aby vydal svedectvo pravde, či už je to vhodné alebo nevhodné. V Európe je to dnes dôležitá a tiež aj ťažká služba. Keď nejaký biskup v západnej Európe káže o svätosti manželstva a o jeho nerozlučiteľnosti; o tom, že muž a žena boli na to stvorení a na to sa jeden druhému darujú v manželstve, aby spolu vytvorili rodinu; ďalej že nenarodené dieťa v živote svojej matky je nedotknuteľné a že aj zostarnutý a bezmocný život má najvyššiu hodnotu a nesmie byť umelo ukončený, potom na takéhoto biskupa naráža veľký nápor nenávisti, nepriateľstva a odporu spoločnosti. Chceli by vylúčiť Krista zo spoločnosti ako to už urobili komunisti. Chceli by Cirkev zavrieť do sakristií a kresťanskú vieru vyhlásiť za čisto privátnu vec. Potom, čo si jednotlivý kresťan sám v sebe verí, to spoločnosť nezaujíma. Ale ak my prežívame kresťanskú vieru ako spoločenstvo v Cirkvi a Boží nárok na záchranu sveta robíme počuteľným, potom sa nám ujde odpor. Práve vtedy biskup nesťahuje svoju hlavu, ale ju drží – ako svätý Martin. A práve preto on bol pre svojich kňazov tak veľmi nepostrádateľný, lebo on sa statočne postavil proti klamstvu a vydal svedectvo pravde.

Od Božieho vtelenia je zaznamenané: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Toto sa v Európe, žiaľ, stalo normálne. Ale práve Cirkev je tu na to, aby prijímala Pána a poskytovala mu priestor v našom živote. „Radosťou Pána je byť medzi ľuďmi.“ A malo by byť aj radosťou nás, kresťanov, že Boh je pri nás, po všetky dni až do skončenia sveta. Prevedenie evanjelia len do súkromia, vytesnenie Krista z verejnosti, odňatie ohlasovateľského hlasu Cirkvi, to sme tu už vlastne zažili v časoch národného socializmu a komunizmu. A je pritom nepochopiteľné, že na to všetko sa dá rýchlo zabudnúť a dnes dokonca pokračovať v tých istých činoch. Tie však vedú z blahobytu do chaosu, nešťastia a do záhuby našej európskej kultúry. Práve tu stojí Martin ako vyznavač a ako svedok. A pozerá sa na nás, kresťanov. Tichých stúpencov a náboženských úradníkov sa nikto nič nepýta. Ale biskup nosí mitru na hlave. Kresťan však bol pri birmovaní pomazaný nie na chrbte, aby potom žil podľa hesla: „Skloň sa a mlč!“, ale pomazanie sa mu dáva na čelo: to znamená, že má potom druhým ukázať práve čelo, a nemá stiahnuť či skloniť hlavu. Tak aj každý kresťan pomocou Božej milosti zo sviatosti birmovania musí držať svoju hlavu za Krista, aby tak biskupovi držal chrbát.

Katedrála v Spišskej Kapitule má za patróna svätého Martina. Tak, ako ste v minulosti mohli dejiny svojej viery zveriť jemu, tak to je aj v prítomnosti a bude aj v budúcnosti. A k tomu Vám na sviatok svätého Martina ako vášho patróna možno iba gratulovať.
Amen.

+ Joachim kardinál Meisner, arcibiskup Kolín nad Rýnom