ROZHOVOR

Katolícky kňaz, pôsobiaci vo farnosti Pensylvánia v USA. Pôvod a korene však siahajú na Slovensko až do farnosti Víťaz!


Streli sme sa na fare u nášho duchovného otca Olivera, ktorý ma telefonicky informoval o vzácnej návšteve z USA. Až po osobnom kontakte som zistil, že pôvod duchovného otca Františka má korene v aj v našej dedinke Víťaz. Duchovný otec, mohli by ste sa nám predstaviť?

Moje meno je František Straka, tohto času duchovný otec osady (farnosti, pozn. redakcie) Nanebovzatia Panny Márie Nordhanten v Pensylvánii. Narodil som sa v Redingu v Pensylvánii v roku 1956, mamka bola Mária Uhrinová-Straková a otec bol Frank Straka. Boli sme osadníci v kostole Cyrila a Metoda v Redingu, ktorý je ešte otvorený. Chodil som do osadnej školy a potom do Redingskej centrálnej katolíckej vyššej školy. Po skončení školy som išiel do roboty, robil som ako účtovník. Keď som mal 25 rokov, išiel som do seminára. Tri roky som bol v Kolégiu sv. Františka Saleského a potom päť rokov v seminári sv. Karola Boromejského vo Philadelphii. Tam som bol vysvätený biskupom Thomasom Wallshom vo Hallertown v roku 1990.

A ako vznikalo vaše povolanie? Ako a kedy ste pocítili volanie, že chcete ísť za kňaza?

Je to zásluhou mojej babky, ktorá sa vždy modlila za to, aby som bol kňazom.

Ako sa volala vaša babka?

Apolónia Birošová, rodená Straková.

A teraz ešte povedzte, prečo ste vo Víťaze?

To je druhýkrát, čo som vo Víťaze, lebo babka pochádzala z Víťaza. Mám tu ešte príbuzných bratrancov a sesternice. Moja rodina je Mária Pacovská a Jozef Biroš z Víťaza, Emka a Mária Bialončíkové, Jozef Bialončík v Prešove, Štefan Bialončík vo Zvolene, Martin Bialončík v Bratislave a Janko Bialončík v Kežmarku.

Takže babka orodovala a modlila sa za to, aby ste boli kňazom?

Áno, veľmi sa modlila. Po ôsmych rokoch školy som mal primície. Odvtedy som mal už zopár pôsobísk. Dva roky som bol ako kaplán v osade Panny Márie Uhorskej, potom som išiel do osady svätej Terezky v Hallertown v Pensylvánii, tam som bol 8 rokov. Bol som preložený do osady Božského Srdca na západnú stranu Redingu, tam som bol 9 mesiacov, potom som išiel do osady Svätej Anny v Imalsku a tam som bol 16 mesiacov. Potom som bol ustanovený za farára v osade svätého Ducha v meste Betlehem, tam som bol 6 rokov. A posledné tri roky, až doposiaľ, som farárom v osade Nanebovzatia Panny Márie v Redingu.

Takže rodinnú väzbu poznáme. Ako, alebo čím teraz žije Cirkev v Amerike?

Myslím si, že tlak na Cirkev je v celom svete. Viete, ja mám dosť práce ako farár, ale s ľuďmi je to tak, že už nechcú byť v kostole. Niekedy bol kostol centrom každého života, dnes to tak nie je, ľudia sú radšej na futbale, alebo na baseballe! Máme problémy s kňazmi, nie je ich dostatok, preto kostoly musia byť zatvorené. Modlím sa, aby sa to vrátilo, aby to bolo tak ako predtým, ale neviem či to tak bude!


Ako je to u vás s mládežou a deťmi?

Teraz mám v mojej osade veľký počet mladých, prídu do kostola v nedeľu a to je všetko. Starších ľudí mám veľa zo Slovenska, tí pomáhajú všetci. V lete máme veľký farský výlet v lete, všelijaké pikniky, obedy a večere. Bez pomoci slovenských farníkov by to nešlo, každý by chcel prísť sa len zabávať, ale pomôcť nemá kto. Je zvykom robiť v týchto farnostiach, kde sú americkí Slováci, festivaly, niečo ako farský deň, kde ľudia dobrovoľne predtým varia, pečú slovenské jedlá a počas festivalu to predávajú, ľudia sa zabávajú a výťažok ide na chod farnosti. Ale stále sa zapájajú len tí starší, mladí sa prídu len zabaviť. A keď tí starí poumierajú, nebude festival.

Musím povedať, že mám veľký počet ľudí, ktorí sa o kostol starajú – máme štyri ženy, ktoré robia len kvetinovú výzdobu, kostolníka, ktorý sa stará o kňazské rúcha a upravuje oltáre pred svätou omšou, máme asi 15 – 16 ľudí, ktorí upratujú a ešte ďalší dvaja kostolníci, ktorí sa starajú o farskú budovu.

Koľko kostolov spravujete?

Teraz len jeden. V Amerike je akási nepísaná zásada, že jeden kostol tvorí jednu farnosť. Mám vo farnosti 815 rodín, asi 2 400 ľudí. Pol osady sú Slováci a pol Američania. Čisto slovenská farnosť teraz už nie je. Nemodlím sa po slovensky, iba keď na nejakom pohrebe staršieho Slováka, tak si zaspievame po slovensky.

Ktorú pieseň ešte poznajú títo americkí Slováci?

„Odpočívajte v pokoji“, alebo majú ešte radi „Slávne meno Márie…“

Myslíte si, že by sa ešte dalo niečo robiť okolo tej vašej slovenskej tradície, či už nemá nikto chuť sa tomu venovať?

Myslím, že sa budem držať ľudí, ktorí nám pomáhajú. Možno budem žiť ešte 15 rokov a potom neviem. Mladí ľudia sa už nezapájajú do tradícií ich predkov, už iba konzumujú čo im starší pripravia!

Aj k nám na Slovensko sa prenieslo to, že mládež preferuje konzumný a svetský život, je im bližší, myslia si, že sa dá žiť iba z toho. Myslím si, že kto sa duchovne neobčerstvuje, neoživuje, neočisťuje, tak ho ten svet pohltí.
Je to presne tak.

Máte aj veselšie zážitky z farnosti? Spomínate si na niečo?

(Smiech.) Mal som dobrý kňazský život! Vďaka Bohu som kňazom 20 rokov, o päť rokov budem mať strieborné jubileum.

Mohli by ste niečo odkázať pre našich čitateľov Spektra a pre Víťazancov zvlášť.
Buďte zdraví a buďte verní synovia a dcéry nášho Ježiša Krista Spasiteľa a večného Otca.

Ďakujem pekne za rozhovor.

pripravili: M. Gondová, M. Magda snímky: M. Magda st.

Ján Mária Vianney

Aj keď Rok kňazov už skončil, chceme aj naďalej uverejňovať na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.

Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“


«Je naozaj ťažké obsluhovať svätého!» priznala sa s mnohými vzdychmi svojej dcére, keď sa vrátila domov z fary. Medzitým farár pracoval bez prestania. Niekto by bol mohol pokladať malú obec, ktorá mala iba sedemdesiat domov, za miesto odpočinku a bol by si mohol myslieť, že jej farár má celkom príjemný úrad. A skutočne, biskupský úrad často posielal na toto chudobné miesto chorľavých kňazov, alebo takých, čo potrebovali zotavenie. Ale Ján Vianney si nedožičil pokoja. Húževnato pracoval na svojich kázňach. Už vypracovať a napísať kázeň bolo pre neho dosť ťažké. No ešte ťažšie mu bolo naučiť sa text naspamäť. Na malom priestranstve za kostolom často celé hodiny chodil a polohlasne sa učil text naspamäť. Aj napriek tomu v nedeľu na kazateľnici mu to išlo dosť ťažko a namrzení poslucháči často skláňali hlavy, keď Božie slovo celkom nekvalitne viazlo na jeho perách. Iba keď ho pochytilo sväté nadšenie a oslobodil sa od svojho rukopisu, šlo to ľahšie.

Potom sa to spustilo na veriacich často s hromami a bleskami, najmä keď zvýšeným hlasom pranieroval ich neresti a hovoril o hrozných trestoch, ktoré zastihnú nekajúcich. Ľudia dobrej vôle vycítili, samozrejme aj z jeho hnevu, hlbokú a vznešenú pastiersku lásku.

«Prečo vlastne tak kričíte pri kázňach?» pýtala sa ho raz slečna zo zámku. «Veď pri modlitbe hovoríte tak ticho.»

«Ach, to je tak,» odvetil s úsmevom Vianney. «Dobrý Boh počuje aj náš najslabší dych, ale hriešnici sú často veľmi nedoslýchaví.»

«Ale, ale,» chlácholila ho Anna des Garets, «neberte si to tak príliš k srdcu. Už viacerí dostali suchotiny, keď si tak málo šetrili svoj hlas ako vy. Mimochodom, viacerí v dedine nie sú práve veľmi nadšení tým, že ich tak prísne karháte. Pán farár, ja to s vami myslím dobre, preto vám hovorím tak otvorene. Arskí sedliaci majú tvrdé hlavy a nemajú radi donucovanie.»

«Aj ja mám sedliacku lebku, tá je takisto tvrdá!» odpovedal kňaz. «Neprišiel som sem na to, aby som šetril seba alebo iných, a silno zakročím, ak to bude treba.»
«Nuž, uvidíme,» vzdychla si urodzená slečna a ustarostená odišla z fary.

A veru šlo to dosť zle. Kostol v Arse bol stále prázdnejší a chlapi v krčmách vždy hlasnejšie nadávali na svojho farára. Predovšetkým krčmár od Rozhnevaného mravca dúchal na oheň, ako len mohol, keď chlapi namiesto toho, aby išli na nedeľnú omšu, sedeli za svojimi pohármi a hrali sa v karty.

«Celý týždeň lopotíte a driete,» štval vo svojej krčme, «a teraz príde ten černokňažník, ktorého biskup nemôže inde použiť, a chce vám pokaziť vašu nedeľnú zábavu! Nedopraje vám ani len pohár vína a nevinnú hru v karty. Susedko, smiem ti naliať ešte pohárik?»

Všetci hostia krčmy svorne súhlasili, že farár ešte spozná arských sedliakov.
«A Arsania svojho farára!» zahrmel od dvier akýsi hlas. Blýskavými očami kráčal malý kňaz medzi stolmi v krčme. Kde-tu sa niektorý chlap prikrčil a skryl svoje karty. Iní sa však stavali na odpor svojmu farárovi s otvoreným posmechom a zlosťou. No Vianney sa nedal zastrašiť.

«Takto teda!!! Vy trčíte tu, zatiaľ čo Pán Boh v kostole na vás darmo čaká!» kričal silným hlasom. «Pijatikou si privolávate peklo a svojimi kartami zabíjate dušu!»

spracoval: M. Magda

Mojej mamke



Čas rýchlo plynie, plynie neúprosne,
tak uplynulo šesťdesiatpäť liet
a zdá sa to byť ako chvíľka vo sne,
keď poslal Ťa Boh žiť na tento svet.

Jubileum je čas na spomínanie,
na bilanciu – čo roky priniesli.
S tebou sa nemaznali, nebol čas na hranie,
Ty obstála si, mamka moja, v nich.

Boh pripravil Ti skúšok neúrekom,
úloh a výziev… prečo, vie len On.
Prijala si ich bez zbytočných priekov
a ja sa, mamka, korím obdivom.

Ty každé ráno neúnavne vstávaš,
nevšímajúc si tela bolesti,
príklad nám svojou bojovnosťou dávaš,
ja si ťa mamka, preto veľmi ctím.

Tak málokedy sú deti matke vďačné
za život, lásku, mnohé obety…
a srdce matky po ich láske lačné,
tíško sa modlí, mysliac na deti.

Ja teraz, mami, prichádzam k Tebe s vďakou,
ďakujem Bohu, že mi ťa, mamko, dal
a modlím sa, aby ťa mnoho rokov
na tomto svete pre nás ponechal.

Danka Skačanová

Rok sv. Ondreja


Bratia a sestry, na celodiecéznych rekolekciách v Dóme sv. Alžbety v Košiciach, nový diecézny biskup košickej arcidiecézy, Mons. Bernard Bober na začiatku svojej služby vyhlásil Rok svätého Ondreja, ktorý bude trvať do 30. novembra 2011.

Rok sv. Ondreja je pre celú arcidiecézu príležitosťou podľa vzoru tohto apoštola ísť za Kristom, byť s ním, a potom nanovo a lepšie priblížiť evanjeliovo posolstvo dnešnému svetu. Je to výzva k duchovnej obnove zameranej na posilnenie viery a na povzbudenie k svätosti.

Sv. Ondrej bol človekom viery, ktorý hľadal, poznal a prežíval nádej Izraela. Patril k tým, ktorí očakávali Mesiáša. Bol jedným z učeníkov Jána Krstiteľa, takže dôverne poznal jeho výzvu: „Priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“. Takto vnútorne pripravený bol pri tom, keď jedného dňa Ján Krstiteľ označil Ježiša za Božieho Baránka. V Ondrejovi sa okamžite prebudila túžba po osobnom stretnutí s Ježišom vyslovená otázkou: „Učiteľ, kde bývaš?“ Od Ježiša dostal odpoveď a pozvanie pre seba a pre svojho kamaráta: „Poďte a uvidíte“. Vtedy sa začalo Ondrejovo dobrodružstvo, priame spoznávanie Majstra. Evanjelista Ján píše: „Videli, kde býva, a v ten deň zostali u neho“.

Nemáme zaznamenaný rozhovor ani obsah stretnutia Ježiša s Ondrejom a ďalším učeníkom, iba jednoduché konštatovanie evanjelistu: „Zostali u neho“. Sú pri ňom a sú s ním. Vidia, kde Ježiš býva, začínajú ho spoznávať a vytvárať si k nemu osobný vzťah. Nemajú byť ohlasovateľmi nejakej myšlienky, ale svedkami osoby. Skôr ako budú poslaní evanjelizovať, musia „byť“ s Ježišom“, byť „znalcom“ Ježiša“ a to ešte prv než budú jeho vyslancami. V tejto línii by sa mala uberať duchovná obnova, pre ktorú Rok sv. Ondreja vytvára priestor: byť znalcami Ježiša, zostať u neho, byť s ním.

Mnohokrát sme v našom živote uponáhľaní
– buďme s ním.

Veľakrát sme unavení, smutní, nepochopení
– buďme s ním.

V dňoch radosti a úsmevu,

vo všedných i slávnostných
– buďme s ním.

Vo chvíľach ťažkostí, pokušení, neúspechu
– buďme s ním.

Keď sme sami a nastúpi pocit samoty
– buďme s ním.

Bratia a sestry, pre nás je vyhlásenie Roka sv. Ondreja veľkou radosťou, lebo na Vyšnom konci máme sv. Ondrejovi zasvätený krásny, starobylý kostol, ktorého desiate výročie generálnej rekonštrukcie si pripomíname tohto roku. Prechovávajme k tomuto svätcovi hlbokú úctu. Buďme s ním. Nech nás privedie k Ježišovi.

Mgr.Oliver Székely, duchovný otec